Cyril a Metod na Bratislavskom hrade | Súsošie vierozvestcov krátko pred voľbami vyvoláva rozpaky, no gýč to nie je

Súťaž, z ktorého vzišiel víťazný návrh od Antona Gábrika, sa konala ešte v roku 2012. Iniciovali ju Matica slovenská, Konferencia biskupov Slovenska a Spoločnosť svätého Gorazda. Prihlásilo sa do nej 24 umelcov.

V komisii, ktorá víťazné dielo vybrala, sedeli okrem zástupcov vyhlasovateľov aj sochári Alojz Drahoš, Dušan Králik či vtedajšia hlavná architektka Bratislavy Ingrid Konrad. Tí vybrali dielo Rotunda, ktoré má byť odhalené na Bratislavskom hrade v septembri tohto roka.

Pôvodným zámerom však bol osadiť túto sochu na Hurbanovom námestí blízko Kostola svätého Jána z Mathy (takzvaná Trojička). Odhalená mala byť pri príležitosti 1150. výročia príchodu vierozvestcov na Veľkú Moravu, teda v roku 2013.

Návrh však narazil na vtedajšie mestské zastupiteľstvo.

Poslancom sa nepáčilo, že na námestí pomenovanom po Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi má stáť úplne nesúvisiaca socha. Namietali aj to, že sa v blízkosti križujú električkové trate alebo že na tomto mieste sú prekryté verejné záchody. Dnes v parčíku na námestí možno nájsť tanečnú zvonkohru či zrkadlovú inštaláciu.

Mestskí poslanci ešte v roku 2012 rozhodli, že vhodnejšie miesto pre súsošie by bolo na Gorazdovej ulici alebo na východnej terase Bratislavského hradu. Toto miesto preferovala aj hlavná architektka Konrad.

O rok nato mestskí poslanci neodsúhlasili prenájom pozemku na Hurbanovom námestí pre Maticu slovenskú.

Prešlo desať rokov, kým sa otázka súsošia opätovne otvorila.

Predseda parlamentu Boris Kollár rozhodol, že dielo bude mať svoje miesto pri Bratislavskom hrade vedľa zakonzervovaných základov veľkomoravskej baziliky. Kollára mal presvedčiť jeho poradca a bývalý poslanec SNS Anton Hrnko.

Ten aj na odliatie sochy finančne prispel rovnako ako samotný Boris Kollár, ale aj Nadácia Jána Korca a Konferencia biskupov Slovenska.

Podľa jej tlačového vyhlásenia dielo darovala KBS občanom Slovenska. Ponúknuť ho mala Kollárovi ešte v roku 2021 a tomuto zámeru mal udeliť svojej požehnanie aj pápež František. Objavili sa však aj kritické hlasy, niektoré dokonca dielo označili za gýč.

Súsošie má byť odhalené a posvätené 15. septembra, teda na Sedembolestnú Pannu Máriu, pri príležitosti druhého výročia návštevy pápeža Františka na Slovensku. No keďže tento deň je len pätnásť dní pred parlamentnými voľbami, vyvolalo to otázky, či táto akcia tesne nie je predvolebným ťahom.

Napokon, nebolo by to ničím novým. Za podobných okolností bola pred Bratislavským hradom za prítomností troch najvyšších ústavných činiteľov – Ivana Gašparoviča, Pavla Pašku a Roberta Fica – odhalená socha Svätopluka od Jána Kulicha. Stalo sa tak 6. júna 2010. Voľby sa konali 12. júna.

Svätopluk od Jána Kulicha. Foto: Postoj/Jakub Lipták

S o čosi väčším predstihom pred voľbami osádzal pred parlamentom vlajkový stožiar vtedajší predseda parlamentu Andrej Danko. Bolo to 1. septembra 2019 a parlamentné voľby sa konali 29. februára nasledujúceho roka.

Stožiar medzi Bratislavským hradom a budovou parlamentu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Inými slovami, hradný areál a jeho bezprostredné okolie sa pomaly stáva výkladnou skriňou predvolebných monumentov. No podstatná otázka je iná: je súsošie vierozvestcov od Gábrika kvalitnou sochou a je jej umiestnenie správne?

S týmito otázkami sme sa obrátili na Andreja Boteka, architekta, výtvarníka a pedagóga na Fakulte architektúry a dizajnu STU.

„Vcelku ho hodnotím kladne, i keď s istými výhradami,“ konštatuje Botek a pokračuje: „Z kompozičného hľadiska ide o symetrickú skladbu s trojuholníkovým rozmiestnením, teda jednu postavu (sv. Gorazda) tým vysunul do popredia. Strnulosť postáv, ceremoniálne gestá i členenie rúch pripomínajú až ikonopisecký spôsob. To podľa mňa vhodne poukazuje na východný pôvod solúnskych bratov.“

Súsošie vierozvestcov zatiaľ s chýbajúcou treťou sochou. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Kladne hodnotím to, že autor nepodľahol prvoplánovým realistickým tendenciám, ktoré charakterizujú naše nové cyrilo-metodské súsošia od deväťdesiatych rokov. V tomto zmysle je to určite výtvarne oveľa kvalitnejšie dielo. Vnímam ho niekde na polceste medzi realizmom a znakovosťou, ako ju napríklad môžeme vidieť pri pomníku kráľovnej Wilhelmíny v Haagu. Ak by som mal sumarizovať, považujem to za dielo, ktoré pre daný účel vhodne volí vyjadrovacie prostriedky,“ hodnotí Botek Gábrikovo súsošie.

Za chybu však Botek považuje to, že tváre vierozvestcov sú typovo rovnaké a chýba v nich aspoň náznaková individualizácia. „Postavy sú štylizované formovo i typovo rovnako. Sú predĺžené, obrysom pripomínajú mandorlu, a hoci autor robí v tvárach isté formálne odlišnosti, používa pri nich rovnaký typ.“

Čo sa týka miesta, kde sa súsošie bude nachádzať, Andrej Botek ho vníma ako principiálne vhodné, hoci v niečom aj problematické. „Súsošie stojí v blízkosti prezentovaného súboru ranostredovekých nálezov – zvyškov veľkomoravskej baziliky, ranorománskeho prepoštského kostola a karnera. Vzhľadom na dejinné súvislosti je to veľmi dôležité miesto a blízkosť súsošia, ktoré odkazuje na obdobie veľkomoravské, je preto volená vhodne,“ konštatuje.

Za problematické považuje to, že návštevníci hradu z niektorých areálov budú vidieť súsošie zozadu. Ako vhodnejšie miesto by preto vnímal buď miesto oproti archeologických nálezov, alebo za nimi. „Vzhľadom na strmosť, ktorou sa táto plocha zvažuje k nižšej terase, by odpadol efekt vnímania súsošia ,od chrbta‘,“ uvádza Botek.

Sôch v areáli je veľa, no akej kvality?

Svätopluk a teraz už aj súsošie vierozvestcov nie sú zďaleka jedinými sochárskymi dielami v areáli Bratislavského hradu. V roku 2001 sa tu objavila socha sv. Alžbety od Norberta Sadeiho, no najviac sôch, respektíve sošiek a všelijakých iných plastík, pribudlo počas rekonštrukcie hradu, ktorá sa začala v roku 2008.

Socha sv. Alžbety od Norberta Sadeiho. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na bránach a iných hradných objektoch sa objavili betónové plastiky trofejí, ktoré sa tu ešte pár rokov predtým nevyskytovali. Dokladá to napríklad táto fotografia z roku 2005, na ktorej možno vidieť hrad ešte okrový, ako ho má v pamäti zrejme väčšina Bratislavčanov.

Bratislavský hrad, ako vyzeral v roku 2005. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Súčasné plastiky trofejí. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Azda najväčšie množstvo plastík v areáli pribudlo počas vybudovania takzvanej barokovej záhrady, v ktorej je niekoľko desiatok betónových objektov. Ide predovšetkým o sošky nahých detí, ktoré sa nazývajú putti (v jednotnom čísle putto).

Putto v barokovej záhrade. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Plastiky v barokovej záhrade. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Putti v barokovej záhrade. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aby bol zoznam diel v okolí hradu kompletný, treba spomenúť ešte plastiku Bosorka od Tibora Bartfaya a Ferdinanda Milučkého z roku 1989, ktorá je umiestnená v blízkosti pravoslávneho Kostola svätého Mikuláša. Mnohí turisti okolo sochy prechádzajú, keď smerujú na hrad.

Bosorka od Tibora Bartfaya a Ferdinanda Milučkého. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Alena Piatrová, kurátorka a vedúca Oddelenia dejín umenia a kultúry SNM – Historického múzea, fenomén prehusťovania hradného areálu rôznymi sochami nevníma kladne. „Bratislavský hrad s hradným areálom, ako národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1961, je ikonickým miestom sám osebe a vrstvenie symbolov umenšuje jeho výpovednú hodnotu,“ hovorí pre Postoj.

„Potrebné je, aby mal hradný areál architektonicko-výtvarnú koncepciu a aby tá bola záväzná. Pre monumentálne pamätníky v meste máme iné priestory, vznikajú nové mestské štvrte a zóny, napríklad Pribinova, kde by zaiste našli adekvátnejšie miesto,“ dodáva.

Andrej Botek umiestňovanie nových diel v rámci hradného areálu v princípe nevylučuje, no ich situovanie podľa neho vyžaduje náročnejší prístup. „Súhlasím s tým, že by to malo mať vypracovanú základnú koncepciu. Teda vytypované vhodné miesta vzhľadom na priehľady, panorámy, lokálne pomery a podobne. Z toho by vyšlo kde, za akých podmienok, akého rozsahu a či vôbec možno ešte uvažovať situovanie plastík.“

Ako dodáva, v duchu hesla „menej je niekedy viac“ by však už o ďalších dielach v tomto areáli neuvažoval.

Okolie Bratislavského hradu nemá o sochy núdzu, otázne však je, akej sú umeleckej kvality.

O novom súsoší vierozvestcov z tohto hľadiska pochybovať nemusíme. No zrejme istý čas bude toto súsošie vyvolávať rozpaky, a to kvôli okolnostiam, za akých sa na hrade ocitlo. Ťažko sa to dá vnímať inak ako predvolebný ťah. Je to na škodu tomu dielu i odkazu svätcov Cyrila, Metoda a Gorazda.

Celé znenie vyjadrenia Andreja Boteka

Ako hodnotíte súsošie vierozvestcov od Antona Gábrika z hľadiska jeho umeleckých hodnôt?

Súsošie je výsledkom súťaže, ktorá prebehla už pred vyše desiatimi rokmi, a dielo bolo vybraté porotou. V prvom rade by teda táto otázka mala smerovať ku vtedajším členom poroty, aké všetky kritériá zohľadňovali. Anton Gábrik je kvalitný sochár, ktorý vo svojej tvorbe vychádza z realistického základu a realizoval viaceré diela do verejného priestoru. Treba povedať, že riešenie akéhokoľvek pomníka známym osobnostiam je dnes mimoriadne náročné. V prvom rade to zvádza k portrétno-realistickému riešeniu, čo však zasa z hľadiska vývoja výtvarného umenia už nie je najaktuálnejší trend. Takýmto spôsobom sa postupovalo najmä v 19. stor. a do polovice storočia dvadsiateho. Ak si všimnete rôzne pamätníky známym osobnostiam, už od sedemdesiatych rokov, aj pri zachovaní osobných čŕt, sa väčšinou volí istá miera štylizácie a zjednodušenia (v Bratislave pomníky Sama Chalupku, Matúša Dullu, Jozefa Murgaša a pod.). Alebo si pozrime Štúrov pomník pri Redute, kde je štylizácia dovedená do výraznej náznakovosti. Samozrejme, realistické tendencie pokračujú (pomník na Nám. SNP, Pomník T. G. Masaryka), ale vždy vykazujú istú redukciu veristických detailov.

V prípade solúnskych bratov a sv. Gorazda nemáme žiadne vedomosti o ich fyzionómii (odhliadnuc od značne schematických fresiek v rímskom San Clemente), takže tu sa autorovi priam ponúka autorská redukcia na základné typy a práca so symbolikou a štylizáciou. Treba si tiež uvedomiť účel, pre ktorý sú plastiky určené – a tým nie je ateliérovo dielo, ale verejná prezentácia. Preto autor musí uvažovať aj o recepcii diváka. Ak by som sa mal vyjadriť k uvedenému súsošiu, vcelku ho hodnotím kladne, i keď s istými výhradami. Z kompozičného hľadiska ide o symetrickú skladbu s trojuholníkovým rozmiestnením, teda jednu postavu (sv. Gorazda) tým vysunul do popredia. Strnulosť postáv, ceremoniálne gestá i členenie rúch pripomínajú až ikonopisecký spôsob. To podľa mňa vhodne poukazuje na východný pôvod solúnskych bratov. Postavy sú však štylizované formovo i typovo rovnako. Sú predĺžené, obrysom pripomínajú mandorlu, a hoci autor robí v tvárach isté formálne odlišnosti, používa pri nich rovnaký typ. Práve toto ustúpenie od aspoň náznakovej individualizácie považujem za určitú chybu.

Celkovo možno povedať, že autor sa na realistickom podklade snažil vytvoriť prijateľnú štylizáciu tak, aby súsošie plnilo aj možnosť konkretizácie a stotožnenia postáv. Je to spôsob, ktorý môžeme v našom sochárstve badať už od šesťdesiatych rokov. Kladne hodnotím to, že autor nepodľahol prvoplánovým realistickým tendenciám, ktoré charakterizujú naše nové cyrilo-metodské súsošia od deväťdesiatych rokov. V tomto zmysle je to určite výtvarne oveľa kvalitnejšie dielo. Vnímam ho niekde na polceste medzi realizmom a znakovosťou, ako ju napr. môžeme vidieť pri pomníku kráľovnej Wilhelmíny v Haagu. Ak by som mal sumarizovať, považujem to za dielo, ktoré pre daný účel vhodne volí vyjadrovacie prostriedky.

Je podľa vás zvolené miesto, kde sa dielo bude nachádzať, vhodné? Ak áno/nie, prečo?

Ako vieme, toto dielo bolo pôvodne uvažované na Hurbanovo námestie do trávnatého priestoru pod bočnou stranou kostola trinitárov. Nájsť vhodné miesto pre súsošie troch postáv na Bratislavskom hrade je vzhľadom na objektovú skladbu, hmotovú i výškovú členitosť a priehľady neľahká úloha. Najmä ak je aj požiadavka, aby to miesto bolo reprezentačné. Vybraté miesto je principiálne vhodné, v niečom však je problematické. Súsošie stojí v blízkosti prezentovaného súboru ranostredovekých nálezov – zvyškov veľkomoravskej baziliky, ranorománskeho prepoštského kostola a karnera. Vzhľadom na dejinné súvislosti je to veľmi dôležité miesto a blízkosť súsošia, ktoré odkazuje na obdobie veľkomoravské, je preto volená vhodne. Súsošie tým zdôrazňuje veľkomoravské súvislosti, ktoré práve v tejto lokalite sú jednoznačne doložené. Pritom si tieto prvky nekonkurujú a vzájomne sa nepotláčajú.

Otázne je však toto umiestnenie zo širšieho hľadiska. Súsošie je lokalizované tak, že je na trávniku terasy obrátené smerom k prichádzajúcim. Z tohto hľadiska je to síce dobre zvolená lokalizácia, ale nezohľadňuje ostatné okolnosti. Toto miesto je z urbanistického pohľadu náročné. Treba si uvedomiť, že prístupová cesta sa hneď za súsoším jednak zatáča na spodnejšiu terasu, jednak pokračuje smerom k bývalým hradobným prístavbám. Navyše je tu blízkosť obnovenej tereziánskej záhrady a výstup z výťahu z podzemia. Teda návštevníci ďalších areálov budú vidieť súsošie zo zadnej strany, čo nepovažujem pre celkový kontext za dobré. Nechcem projektovať, ale pokúsim sa vyjadriť svoj názor. Ak by sa v budúcnosti nerátalo s kópiou budovy „tereziána“ (oproti uvedeným nálezom pri paláci), uvažoval by som so situovaním súsošia v tejto ploche, kde by pozadie tvorila neperforovaná stena paláca. Druhé miesto by som videl za uvedenými archeologickými prezentáciami, a to úpravou cestičky, ktorá vedie poza ne, takže by vzniklo plató so súsoším priamo za spomínanou prezentačnou skladbou. Vzhľadom na strmosť, ktorou sa táto plocha zvažuje k nižšej terase, by odpadol efekt vnímania súsošia „od chrbta“.

V areáli Bratislavského hradu možno nájsť rôzne diela – od sošiek v tzv. barokovej záhrade cez Svätopluka až po sochu sv. Alžbety. Myslíte si, že tento areál by potreboval systematickejší prístup z hľadiska umiestňovania umeleckých diel alebo súčasný stav považujete za vyhovujúci? Ak by ste niečo zmenili, čo konkrétne?

Umiestňovanie plastík v rámci areálu Bratislavského hradu principiálne nevylučujem. Bratislavský hrad má však takú výraznú objektovú skladbu s takým jedinečným členením i morfologickou rozmanitosťou, že situovanie plastík v rámci tohto priestoru vyžaduje náročnejší prístup. Súhlasím s tým, že by to malo mať vypracovanú základnú koncepciu. Teda vytypované vhodné miesta vzhľadom na priehľady, panorámy, lokálne pomery a podobne. Z toho by vyšlo kde, za akých podmienok, akého rozsahu a či vôbec je možné ešte uvažovať o situovaní plastík. V bezprostrednom priestore západnej terasy, nádvoria pred hradom a hornej východnej terasy je takéto umiestňovanie mimoriadne náročné a v zásade ho vylučujem. Menší problém predstavuje spodná východná terasa, keďže jej najväčšiu časť tvorí trávnik, kde je situovanie plastík jednoduchšie. Treba však rozhodne uvažovať s celkovou koncepciou a dobre zvažovať mieru a lokálne podmienky. Bolo by potrebné aj pre budúcnosť vytypovať vhodné miesta, aby sa predišlo unáhleným rozhodnutiam. Samozrejme, to predpokladá aj isté limity, teda určenie rozsahu takýchto diel, ich výškové pomery, materiál a pod. V tomto prípade som však skôr za striedmosť v duchu hesla „menej je niekedy viac“ a osobne by som už o ďalších dielach radšej neuvažoval.