Neporiadok s odpadom Budeme za staré skládky platiť miliónové pokuty?

Slovensko stále čelí žalobe Európskej komisie za nevyhovujúci stav skládkovania odpadu. Ministerstvo životného prostredia sa tento stav pokúšalo napraviť pripravením nového zákona o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia. Ten však poslanci na júnovej schôdzi neschválili.

Problém so starými skládkami sa však neobjavil teraz, nevznikol v čase, keď Komisia oficiálne podala žalobu, teda v januári 2023. Smernica, ktorú Slovensko porušilo, existuje od roku 1999 a naše orgány sa s ňou oboznámili minimálne v čase prístupových rokovaní.

Podľa tejto smernice mali členské štáty uzavrieť svoje staré skládky odpadu do 16. júla 2009, to sme už boli plným členom Európskej únie.

Keďže nedodržanie tohto termínu so sebou najprv nenieslo žiadne následky a takmer celých osem rokov sa Európska komisia neozvala, naše orgány zrejme nadobudli pocit, že je možno táto povinnosť akosi premlčaná.

No po ôsmich rokoch – v apríli 2017 – sa bruselskí administratívny kolos dostal aj k problému starých slovenských skládok odpadu a Európska komisia zaslala našej vláde formálnu výzvu na dodržanie európskej legislatívy. Keďže ani potom sa nič nedialo, v marci 2019 nasledovalo odôvodnené stanovisko Európskej komisie. (Predstavme si to ako stupňovanie exekučných výziev, ktoré ak ignorujete, majú stále horšie a horšie následky.)

Ani na tieto výzvy Slovensko adekvátne nereagovalo. Preto v januári tohto roka Európska komisia dala podanie na Súdny dvor EÚ voči Slovensku pre nedodržiavanie európskej legislatívy.

Či sa nám to páči, alebo nie, Pacta sunt servanda – zmluvy sa majú dodržiavať – a tým, že sme pristúpili k členstvu v EÚ, pristúpili sme aj k jej existujúcej legislatíve (smernica o skládkach platí od roku 1999). To nám, samozrejme, nebráni akýkoľvek právny predpis kritizovať, namietať pri jeho prijímaní či právne argumentovať pri obvineniach z jeho nedodržania či porušenia. A najmä, v prípade skládok ide o právny predpis, ktorý je technického charakteru a len ťažko si možno predstaviť, že by sa stal predmetom progresívneho výkladu ako napríklad článok o práve na súkromie, ktorý sa stal nástrojom ideologickej kolonizácie.

Laxný prístup k problému

Slovenská republika však v tomto procese urobila len málo na to, aby svoju pozíciu hájila. (Ak sa žalovaný nebráni, žalobca predpokladá, že obvinenie akceptuje, a súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení žalobcu.)

Už v roku 2019 vtedajšie vedenie ministerstva životného prostredia avizovalo, že Európskej komisii po odôvodnenom stanovisku pošle adekvátnu odpoveď a riziko, že spor dospeje k žalobe, bude zažehnané.

No fakt, že v januári tohto roka spor dospel až k podaniu žaloby, znamená, že vtedajšia odpoveď Slovenska nebola pre Európsku komisiu uspokojivá. A to zároveň svedčí o tom, že argumenty ministerstva životného prostredia z roku 2019 nepovažovala za reálne riešenie problému skládok.

Tu treba pripomenúť aj to, že žalobe za skládku sme už čelili. V roku 2018 Súdny dvor EÚ uznal, že Slovensko porušilo európsku legislatívu prevádzkou skládky v Považskom Chlmci, a súd vyrubil v tomto prípade aj pokutu 1 milión eur a penále 5000 eur denne za každý deň omeškania pri uzavretí skládky.

Sporom bolo v prípade súčasnej žaloby 35 skládok.

„Slovensko odvtedy niekoľko nevyhovujúcich skládok uzavrelo a niekoľko ďalších skládok obnovilo a opätovne povolilo. Stále je však potrebné prijať opatrenia v prípade 21 slovenských skládok. Týmto starým skládkam chýba primeraný plán, v ktorom by sa vysvetlilo, ako sa budú plniť požiadavky smernice, a príslušné orgány nevydali konečné rozhodnutie povoľujúce ďalšie činnosti,“ vysvetľuje eurokomisia v odôvodnení podania žaloby.

Podstata sporu tkvie práve v tom, že hoci sú niektoré skládky v stave, že sa na ne už nenaváža odpad, stále nie sú právne uzavreté. Po uzavretí by sa totiž mali vzápätí začať rekultivovať, teda začleniť do prostredia tak, aby o pár rokov skôr ako skládku pripomínali viac-menej prirodzený pahorok. Samozrejme, to zahŕňa aj opatrenia, aby produkty rozkladu nekontaminovali okolitú pôdu a najmä spodné vody.

Neprevádzkovaná skládka totiž bez právneho uzavretia môže obnoviť svoju činnosť. To sa aj v niektorých prípadoch deje, keď štátne orgány prevádzku skládok opätovne povoľujú.

Precedens z Považského Chlmca

Príkladom je práve skládka v Považskom Chlmci, za ktorú už Slovensko bolo sankcionované. A to v zásade za to, že nerešpektovalo prvotný rozsudok ešte z roku 2013 a naďalej skládku prevádzkovalo. Hoci išlo o novú časť skládky, ktorá vyhovovala prísnejším normám, a teda teoreticky mohla byť v prevádzke, bola súčasťou nevyhovujúcej skládky ako celku, pričom štátne orgány podľa rozsudku nemali žiaden plán na uzavretie a rekultiváciu práve tejto nevyhovujúcej časti.

Túto skládku sa podarilo právne uzavrieť a zrekultivovať až na konci roka 2018 (oficiálne rozhodnutie bolo vydané 28. decembra 2018). Na penále tak Slovensko zaplatilo 885-tisíc eur, ktoré treba prirátať k jednorazovej miliónovej pokute.

Keďže teda existuje precedens so skládkou v Považskom Chlmci, existuje dôvodná obava, že podobne dopadne aj súčasný spor. A ak sme za jednu skládku zaplatili pokutu 1 milión eur, ak sa nič nepohne ani v prípade súčasne problematických 21 skládok, pokuta môže byť adekvátnym násobkom (výšku penále je ťažké odhadnúť).

Ako v roku 2019, keď eurokomisia poslala Slovensku odôvodnené stanovisko, aj v reakcii na podanie žaloby v januári tohto roka ministerstvo životného prostredia sľubovalo skorú odpoveď a vyriešenie problému.

Postup je taký, že od podania žaloby malo Slovensko dva mesiace na odpoveď, následne mala Komisia ďalšie dva mesiace na to, aby sa k slovenskej odpovedi vyjadrila, a následne môže Slovensko opäť v lehote dvoch mesiacov buď svoje stanovisko doplniť, alebo podať námietku. Až po uplynutí lehoty na túto korešpondenciu sa môže prípadom začať zaoberať Súdny dvor EÚ.

Ak dá súd za pravdu Komisii, Slovensko bude musieť prijať adekvátne opatrenia, aby v stanovenom čase skládky uzavrelo a rekultivovalo. Ak tak neurobí, súd bude rozhodovať opäť – no už o výške sankcie (rovnako ako v prípade Považského Chlmca).

Ministerstvo zároveň sľubovalo prijať legislatívne opatrenia na to, aby sa problém s technicky nevyhovujúcimi skládkami definitívne vyriešil.

Popritom sa však vtedajší šéf rezortu Ján Budaj snažil zbaviť vlastnej zodpovednosti, keď podanie žaloby označil za výsledok nekonania svojich predchodcov. Pripomeňme však, že Ján Budaj na čelo ministerstva životného prostredia nastúpil na jar 2020. Odôvodnené stanovisko prišlo v roku 2019 a žaloba až v januári 2023. Rezort pod Budajovým vedením mal teda takmer celé tri roky na to, aby sa nielen snažil Komisiu presvedčiť, že Slovensko problém so skládkami rieši, ale aj na to, aby pripravil vhodné opatrenia, ktoré by mohla Komisia považovať za záruku riešenia problému a od podania žaloby upustiť.

Márna snaha

Riešenie mala priniesť zmena zákona, ktorý upravuje postup pri uzatváraní a rekultivácii skládok. Ministerstvo ho však predstavilo až na sklonku minulej jesene. Kým prešiel pripomienkovým konaním, na program parlamentu sa dostal až na ostatnej schôdzi, kde sa však poslanci s týmto návrhom nestotožnili a novelu neschválili.

Zákon o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia (IPKZ) však už existuje – prijatý bol za ministra Lászlóa Sólymosa (teda predchodcu Jána Budaja). Podľa niektorých právnych názorov pritom jeho podoba aj bez Budajovej novely postačovala na to, aby skládky mohli byť reálne uzatvárané a rekultivované. Skutočným problém tak nie je neexistencia pravidiel, ale vymáhanie a kontrola tých, ktoré sú v platnosti a na vyriešenie situácie postačujú.

Otázkou je, prečo sa vedenie ministerstva životného prostredia venovalo príprave novej legislatívy, aj to až na konci svojho pôsobenia, namiesto prísneho uplatňovania pravidiel, ktoré existujú.

Obsahuje napríklad možnosť udeliť prevádzkovateľovi skládky pokutu až 1 milión eur, ak neplní povinnosti vedúce k uzavretiu a rekultivácii nevyhovujúcich skládok. Slovenská inšpekcia životného prostredia navyše mohla sama spustiť proces uzavretia a rekultivácie a následne si náklady vymáhať od prevádzkovateľa skládky.

Ministerstvo v odmietnutom návrhu k tomuto stavu dopĺňalo, aby uzavretie skládky mohlo vykonať aj ministerstvo v prípade skládok, ktorých prevádzkovateľ nie je známy, resp. právne (ako firma) zanikol. To by znamenalo, že ministerstvo by z vlastnej iniciatívy mohlo skládky uzatvárať a tým de facto vyhovieť požiadavkám európskej legislatívy, ktorých porušenie je v súčasnosti predmetom žaloby.

Teoreticky máme ešte dosť času

Ak sa ešte raz vrátime k prípadu Považského Chlmca, tam časový rozdiel medzi dvoma súdnymi konaniami – rozhodnutím o porušení a udelením sankcie – ubehlo zhruba päť rokov. Ak by teda súd ešte v tomto roku uznal porušenie v prípade 21 skládok, časový rámec na nápravu by bol ešte dostatočný na to, aby sme sa pokute mohli vyhnúť.

V takom prípade však musí zapracovať nielen legislatíva prijatím účinnejších pravidiel, ale najmä vymáhaním tých existujúcich.

Čítajte tiež

Neporiadok v odpade Vlastný odpad vozíme na skládky, do spaľovní ho dovážame spoza hraníc

Erik Potocký

Ak by sme energeticky zhodnotili len úroveň dovozu, na našich skládkach by končilo o viac ako pol milióna ton odpadu menej.

Nakoniec totiž nejde o dodržanie európskej legislatívy a z istého pohľadu ani o výšku pokuty.

Ide o nápravu environmentálnych záťaží, ktorými skládky nepochybne sú, zvlášť tie, ktoré nevyhovujú technickým požiadavkám na to, aby z nich napríklad neunikali nebezpečné látky do okolitého prostredia.

Ak sa totiž pozrieme na objem toho, koľko nášho odpadu končí na skládkach, stále ide o príliš vysoké číslo. V roku 2021 to bolo podľa súhrnu údajov Eurostatu a slovenského štatistického úradu stále približne 41 percent komunálneho odpadu.

Riešením je teda nielen uzavretie nevyhovujúcich skládok, ale aj lepšie nakladanie s odpadom. Popritom ako náš domáci odpad končí na skládkach, sa pre energetické zhodnotenie (teda spaľovanie na výrobu tepla či pri výrobe cementu) odpad na Slovensko dováža.

A primárnym cieľom by malo byť spracovanie odpadu tam, kde vzniká. To však už narážame na to, že postaviť triedičku odpadu v blízkosti akejkoľvek obývanej oblasti je takmer nemožné.