Po vzbure vagnerovcov Kto slúžil v armáde, ten sa v cirkuse nesmeje

Vzbura vagnerovcov sa v sobotu večer zastavila tristo kilometrov pred bránami Moskvy. Za pomoci bieloruského lídra Lukašenka Jevgenij Prigožin vyjednal amnestiu a odchod svojich bojovníkov do Bieloruska. Aj tretí pokus o puč v Rusku za posledných tridsaťpäť rokov sa končí neúspechom.

Odborník na ruskú armádu Michael Kofman komentoval koniec bizarnej vzbury ruským príslovím „Kto slúžil v armáde, ten sa v cirkuse nesmeje“ (v ruskom origináli: Кто в а́рмии служи́л, тот в ци́рке не смеётся).

Aj keď si Kofman nemyslí, že pre vzburu vagnerovcov sa zrúti ruský front na Ukrajine, škody sú reálne: „Toto nebola nekrvavá vzbura. Vagnerove sily pravdepodobne spôsobili ruským VKS [vzdušno-kozmickým silám] za posledný deň viac škôd ako veľká časť ukrajinskej ofenzívy v posledných týždňoch, pokiaľ ide o bojové helikoptéry a lietadlá, ktoré zostrelili.“

Ruskí vojenskí blogeri pritom hovoria o strate jedného lietadla a šiestich vrtuľníkov, o život tak údajne prišlo 13 pilotov. Ruská Meduza hovorí o smrti prinajmenšom desiatich ruských vojakov.

Ústup Prigožina možno čítať ako snahu v posledný moment vytiahnuť krk zo slučky, do ktorej ho v piatok večer svojím vyhlásením o „pochode spravodlivosti“ strčil. Podľa všetkého, čo bolo vidieť na zverejnených fotografiách a videách, Prigožin nikdy nezhromaždil viac než desatinu tých síl, o ktorých hovoril (údajne 25-tisíc vojakov), a aj keď tvrdí, že ho podporovali bežní vojaci, nezískal otvorenú podporu ani jedného významného politika či generála.

No na druhej strane je rozhodnutie Kremľa sa s Prigožinom dohodnúť priznaním vlastnej slabosti. Veď ktorý funkčný štát by mohol prijať beztrestnosť pre organizátorov násilného prevratu? To je z dlhodobého hľadiska masívne destabilizujúce – každému pučistovi to vysiela signál „pokojne to skúste, prinajhoršom si vždy môžete vyrokovať beztrestnosť“.

Zároveň sa ukazuje, že aj keď temer nikto otvorene nepodporil Prigožina, nikto okrem ruského letectva sa mu nepostavil do cesty. Nič nesvedčí o tom, že by sa na jeho tisíckilometrovej ceste ruské pozemné jednotky, či už armáda, alebo Rosgvardija, pokúsili Prigožina zastaviť. Inými slovami, nikto z nich nebojuje za Prigožina – ale zjavne ani za Putinov režim.

Čítajte tiež

Prigožinov puč Ak aj vagnerovci neuspejú, Putinov režim zostane otrasený

Christian Heitmann

Čo viedlo Jevgenija Prigožina, aby so svojimi vojskami vyrazil na Moskvu?

Putina nebolo nikde

Rôzni analytici aj poznamenali, že jeden z do očí bijúcich poznatkov je neschopnosť Kremľa reagovať na eskaláciu. Hoci napätie medzi Šojguom a Prigožinom narastalo, Putin nedokázal konflikt vyriešiť ani sa naň pripraviť.

Aj keď jestvujú špekulácie o tom, či celý puč, a teda aj jeho odvrátenie nemôžu byť zinscenované, medzi odborníkmi na Rusko je takáto verzia temer kategoricky vylučovaná. Dôvodom je, že Putin by ním nezískal nič, čo by inak nevedel, a, naopak, už len zdanie puču je pre režim Putinovho typu životne nebezpečné.

Navyše spúšťačom vzbury vagnerovcov je reálny pretrvávajúci konflikt medzi Prigožinom a ministerstvom obrany.

Meduza pod titulkom „Putina nebolo nikde“ o situácii v Kremli píše: „Účastníci rozhovorov blízki Kremľu zároveň pripúšťajú, že vzbura oslabila Putinovu pozíciu.“

Putinovo zlyhanie preto vážne poškodzuje jeho význam v systéme, kde doteraz fungoval ako arbiter sporov medzi elitami. Ak nedokáže plniť svoju hlavnú úlohu, načo by ešte niekto mal dbať na jeho názor? Analytik Pavel Podvig si myslí: „Bez ohľadu na to, ako sa to skončí, systém sa zjavne rúca.“

S tým súhlasí aj rusko-americký analytik Dmitrij Alperovič, ktorý sarkasticky zhŕňa: „Myslím si, že je dosť možné, že politický systém v Rusku sa začne čoraz viac podobať na film Smrť Stalina, ibaže mŕtvola (Putin) je stále nažive.“

Tú istú líniu razí aj ruská opozícia okolo Navaľného, podľa ktorej „Putin nekontroluje situáciu“. To je, samozrejme, účelová inštrumentalizácia diania, ale reflektuje reálny dojem mnohých Rusov aj zahraničných analytikov.

Čítajte tiež

Pohľad z Moskvy po Prigožinovej vzbure Temného tieňa občianskej vojny sa Rusko ešte dlho nezbaví

Jiří Just

Prigožin odhalil slabosť Putinovho štátu.

Víťazom je Lukašenko

Nakoniec to teda nebol Putin (ktorý údajne z Moskvy ušiel, čo však Kremeľ dementuje) ani Šojgu a Gerasimov (po ktorých počas pochodu vagnerovcov nebolo chýru ani slychu), ale bieloruský panovník Lukašenko, kto vyjednal dohodu s Prigožinom a nakoniec Putinovi zachránil krk.

Ruský novinár Ilia Varlamov preto hovorí, že „Lukašenko zachránil Moskvu“. „Keď vystúpil Putin [...], všetci pochopili, že súkromná armáda obsadila miliónové mesto [Rostov] a tiahne na Moskvu. A orgány s tým nič nemôžu urobiť.“

Kroky ako odstrelenie časti ciest smerujúcich z juhu Ruska do Moskvy podľa neho iba posilnili paniku. „Vidíme, že keď štát začne delegovať monopol na násilie, v jeden prekrásny moment všetky tieto súkromné armády môžu s pomocou zbraní dosiahnuť svoje ciele.“

Varlamov analyzuje: „Videli sme, že vláda nie je pripravená na žiadnu krízu (...). Ako sa správala vláda? Úplný zmätok, nikto nerozumie, čo sa deje, proste panika. Bežali ako šváby, keď sa v kuchyni zažne svetlo. Poznačte si, že ani Šojgu, ani Gerasimov nepovedali ani slova, nevystúpili, neprišli, nevyšli k ľuďom, gubernátori zasunuli choboty do r..., všetci tichučko sedia.“

Varlamov pokračuje: „Minister obrany, kvôli ktorému sa kaša varila, namiesto toho, aby vzal samopal... Koľko sme sa smiali z Lukašenka [počas protestov v roku 2020], keď so samopalom prišiel na barikády, letel vo vrtuľníku. Ale nepošťal sa, neodišiel z Minska [...], on kontroloval situáciu. Kde bol Šojgu, kde bol Gerasimov?“

Ako sarkasticky poznamenal Varlamov, Putin sa posledné dve desaťročia inscenoval ako chlap, ktorý rieši problémy. A Lukašenko je teraz tým, ktorý rieši problémy muža, ktorý rieši problémy.

Kameň úrazu zatiaľ nik neodvalil

Napriek tomu, že horúca fáza pominula, problém zatiaľ nie je vyriešený. Ako podotýka Putin, vagnerovci teraz majú na výber medzi návratom z frontu, kontraktom s ministerstvom obrany alebo exilom v Bielorusku – teda presne tým, proti čomu Prigožin a jeho muži pôvodne vystúpili.

Otázniky vyvoláva aj sľúbená amnestia.

Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov ešte v sobotu večer vyhlásil, že vyšetrovanie Prigožina pre ozbrojenú vzburu bolo zastavené, no podľa zistení ruského denníka Kommersanť (Коммерсантъ) ruské úrady v pondelok pokračovali v stíhaní. V utorok bolo opäť oznámené, že FSB vyšetrovanie zastavuje, tentokrát zrejme nadobro.

„Ak Putin dodrží svoj sľub o amnestii Prigožinovi a vagnerovcom, odkaz znie, že keď je pod tlakom, ustúpi. Ak od dohody odstúpi, správa znie, že nemôžete dôverovať žiadnym dohodám, ktoré uzatvárate s Ruskom. Nič z toho nie je signálom, ktorý chce Rusko vyslať.“Zdieľať

„Ak Putin dodrží svoj sľub o amnestii Prigožinovi a vagnerovcom, odkaz znie, že keď je pod tlakom, ustúpi. Ak od dohody odstúpi, správa znie, že nemôžete dôverovať žiadnym dohodám, ktoré uzatvárate s Ruskom. Nič z toho nie je signálom, ktorý chce Rusko vyslať,“ myslí si Oľja Oliker.

Ale bolo by iluzórne si myslieť, že Putin a FSB odpustia zradcovi – a nič iné ako zradou Prigožina vzbura uprostred vojny nie je, dokonca aj ak skutočne nikdy nemal v pláne prevziať Kremeľ, tak ako tvrdí.

Putin už v minulosti ukázal, že keď ide o pomstu zradcom, neštíti sa ničoho – ani otravy rádioaktívnym polóniom ako v prípade otravy Alexandra Litvinenka alebo chemických bojových prostriedkov v prípade Sergeja Skripaľa.

Prigožin tak nakoniec môže ešte ľutovať, že za svoje zločiny neskončí v Haagu, ako by si mnohí želali a on si nepochybne zaslúžil – pohodlné holandské väzenie by bolo jeho najlepšou šancou dožiť sa svojich ďalších okrúhlych narodenín.

Dlhá vojna je rizikom aj pre Putina

Ale nech už bude ďalší osud Prigožina akýkoľvek, jeho povstanie rúca ilúziu Kremľa, že stačí vyčkávať a nakoniec ochota Západu podporovať Ukrajinu pominie a Kyjev bude musieť kapitulovať.

Nie sú to Ukrajinci, ktorých Putin na začiatku vojny vyzval prevziať moc a dohodnúť sa s Kremľom, ale, naopak, Rusi, ktorí sa musia obávať ozbrojeného prevratu vo svojej krajine.

„Ruské rozprávanie, že dokáže túto vojnu udržiavať navždy, že vydrží dlhšie než Ukrajina a Západ, práve dostalo veľmi škaredý a veľmi verejný úder,“ tvrdí Oliker.

Prigožinovo ťaženie sa dostalo až po brány Moskvy, jeho jednotky nakoniec zastali v meste Kašira v Moskovskej oblasti.

To nie je bez irónie, Prigožinovi sa temer podarilo to, čo Rusi plánovali na začiatku vojny – rýchle obsadenie Kyjeva a kapituláciu Ukrajiny. Ale zatiaľ čo Rusi nedokázali prekonať sto kilometrov deliacich Kyjev od bieloruskej hranice, vagnerovci za jediný deň prekonali takmer tisíc kilometrov.

„Ruské mestá a sily reagovali na vagnerovcov tak, ako si Kremeľ myslel, že Ukrajina zareaguje na ruskú totálnu inváziu pred 14 mesiacmi. S minimálnym odporom a miernym povzbudením. Nevítali ich chlebom a soľou, ale malo to tomu blízko, najmä v Rostove,“ hovorí Oliker.

Toho si je vedomý aj sám Prigožin: „Náš pochod odhalil vážne bezpečnostné problémy v celej krajine: zablokovali sme všetky letiská a vojenské jednotky. Za 24 hodín sme prešli vzdialenosť, ktorá zodpovedá vzdialenosti od miesta štartu ruských vojsk 24. februára 2022 do Kyjeva a z toho istého bodu do Užhorodu. Ak by na začiatku NVO (špeciálnej vojenskej operácie) plnili úlohy tí istí ľudia ako žoldnieri Vagner PMC, možno by špeciálna operácia trvala deň,“ chváli sa líder vagnerovcov. Okrem toho tvrdí: „Všetci vojaci, ktorí nás videli, nás podporili.“

To musí byť pre Kremeľ šokom, veď Prigožin nemusí byť jediným vojenským veliteľom, ktorý sa podujme na takýto husársky kúsok. A ak by sa Ukrajinci rozhodli namiesto postupu do opevnených ruských pozícií na juhu zaútočiť smerom na severovýchod, medzi nimi a Moskvou by im stálo pramálo v ceste.

„Čo sme zistili, je, že neveľká skupina ozbrojených síl sa vie do Moskvy dostať v priebehu dňa. Že do Rostova sa dá dostať na niekoľkých tankoch. Že vojenské letiská fakticky nijak nechránia. [...] Teda ak sa napríklad zajtra ozbrojené sily Ukrajiny rozhodnú, že urobia protiútok na Moskvu, do večera sú tam a maximum, čoho sú dnes schopné štátne orgány, je rozkopať cesty a za vrecia s pieskom v Moskve postaviť samopaly,“ podpichuje Varlamov.

Rosgvardija má preto po novom získať tanky aj ďalšie ťažké zbrane, oznámil v utorok jej šéf Viktor Zolotov. To možno posilní obranyschopnosť Moskvy, no pôjde to jednoznačne na úkor už i tak tvrdo skúšanej armády, ktorá v priebehu vojny stratila vyše dvoch tisícok tankov.

Čítajte tiež

 

Andrej Žiarovský Zarazilo ma, že proti Prigožinovi sa Putina skoro nikto nezastal

Lukáš Krivošík

Dva precedensy z ruských dejín naznačujú, že Putinov koniec nemusí byť ďaleko.

Víťazné armády sa nebúria

Puč, i keď neúspešný, neveští pre vojenské úsilie Kremľa nič dobrého.

Kto si spomína na puč nemeckých dôstojníkov v lete 1940, puč amerického Pentagónu po víťazstve pri Midway alebo toho vo francúzskej armáde po víťazstve pri Slavkove? Nikto – nikdy sa totiž neudiali. Ak platí jedno pravidlo v dejinách vojenstva (a pravidlá sú v histórii zriedkavé), tak je ním to, že víťazné armády sa nebúria.

Naopak, vojenské víťazstvá dokážu umlčať nejedného kritika, kým porážky vzbúria aj tých, ktorí inak stáli lojálne pri vláde a vojnu dokonca podporovali. Prigožina možno k vzbure viedli egoistické dôvody, ale zároveň je aj signálom, že vojna sa nevyvíja v prospech Moskvy.

Tu sa oplatí pohľad do histórie. Časť nemeckých dôstojníkov patrila už na konci 30. rokov ku konšpiračnému kruhu okolo generálov, ako bol Ludwig Beck, Hans Oster či Erwin von Witzleben – časť preto, že Hitlera pre ochotu riskovať vojnu so Západom považovali za nebezpečného samovraha, časť z morálnych dôvodov a pre odsúdenie perzekúcie Židov či vrážd generálov von Schleichera a von Bredowa počas Noci dlhých nožov v roku 1934. No Hitlerove úspechy (najmä anexia Sudet) aspoň dočasne ochromili tento odpor.

Až keď sa ukázalo, že vojenská porážka je neodvratná, dokázala táto malá skupina sprisahancov znovu nájsť podporu väčšej časti generálov a dôstojníkov. Napokon aj dnes najznámejší protagonista neúspešného atentátu z 20. júla 1944, Claus von Stauffenberg, sa ku skupine okolo generála Olbrichta pridal až v roku 1943.

Po ústupe Prigožina sa v súčasnom Rusku žiaden nový Stauffenberg zatiaľ nečrtá. Ale neschopnosť Kremľa reagovať na hrozbu ukazuje, že ak by sa na pokus o prevrat podujal odhodlanejší generál, jeho cesta na Červené námestie môže byť otvorená.