Pohľad z Moskvy po Prigožinovej vzbure Temného tieňa občianskej vojny sa Rusko ešte dlho nezbaví

Po neobvyklom sobotňajšom tichu za naším domom na západnej periférii Moskvy opäť lomozia bagre. Svet ako keby bol v poriadku. Napätie opadlo a zdá sa, že perný víkend bol vlastne len takou zvláštnou zábavkou – no čo, v Rostove sa žoldnieri ožrali a ťahali na Moskvu. Bol v Rusku vôbec nejaký pokus o prevrat?

Jedinou stopou, že sa Rusko v sobotu ocitlo krok od občianskej vojny – a tak sa k celej vzbure vagnerovcov staval verejne aj Vladimir Putin –, zostávajú posilnené hliadky ruskej polície na príjazdových cestách do Moskvy. Pozdĺž cesty v našej štvrti susediacej s moskovským diaľničným okruhom a trasou, po ktorej Napoleon v roku 1812 opúšťal Moskvu, stoja ozbrojení policajti a upratovací automobil.

Uniformovaní muži náhodne zastavujú mimo prechádzajúcich automobilov. Oranžový nákladiak im slúži ako tienidlo. Ak by však bolo potrebné, prehradili by ním cestu.

Teraz situácia v Moskve vyzerá poeticky, ale keby Jevgenij Prigožin, ľudovo povedané, necukol a nezastavil sa zhruba dvesto kilometrov pred ruskou metropolou, opis situácie by bol surovejší.

S odstupom času sa už dá popísať a analyzovať, k čomu v sobotu v Rusku došlo. A k čomu nedošlo.

Snaha vagnerovcov o prevrat v Rusku Prigožin je učebnicový psychopat, ktorému by fandil len blázon

Konzervativní noviny

Je úplne desivé, že krajina v nespravodlivej a deštruktívnej vojne vyprodukuje namiesto mierového hnutia totálnu ľudskú patológiu. Prigožin je netvor.

Podnikateľský neúspech?

Začnime z opačného konca. Vagnerovci obsadili iba jedno mesto – Rostov na Done, kľúčové centrum, odkiaľ je riadená ruská vojna na Ukrajine, a tiež sklady s muníciou a palivom. Voronež, nieto jadrový arzenál uskladnený v rovnomennej oblasti, ponechali vzbúrenci svojmu osudu a mierili na Moskvu.

K vagnerovcom sa nepripojila žiadna jednotka ruskej pravidelnej armády. Ale ruskí vojaci ani nijako výrazne nezabránili turné žoldnierov po Rusku. K obmedzeným stretom došlo v spomínanej Voronežskej oblasti. Ruská armáda Prigožinových mužov nezastavila ani zo vzduchu. Naopak, prišla o najmenej šesť strojov a až 20 mužov.

A čože sa to v sobotu v Rusku vlastne odohralo? Existujú dve verzie. Išlo o mafiánsky konflikt alebo snahu Prigožina staviť osud svojej jednotky – a zdá sa aj svoj vlastný na jednu kartu.

O tom, že Prigožinova vzbura môže mať merkantilné pozadie, sa v Rusku šepká. Čečenský vodca Ramzan Kadyrov uviedol, „že ľudia v honbe za osobnými ambíciami môžu zabudnúť na náklonnosť a lásku k vlasti... Hovoril som s Prigožinom, presvedčil som ho, aby svoje (ambície) nemiešal so štátnymi záležitosťami,“ povedal na sociálnych sieťach pán Čečenska.

Podľa neho reťazec neúspešných obchodov, do ktorých bol Prigožin zapojený, viedol k podnikateľovej arogancii a pretrvávajúcej zášti najmä preto, že petrohradské úrady „neposkytli jeho dcére pozemok, po ktorom túžila“. A z toho sa mala zrodiť vzbura.

O Prigožinovom hneve na „podnikateľský neúspech“ hovorí aj populárny vojnový spravodajca pôsobiaci v ruskej televíznej spoločnosti VGTRK Alexander Sladkov. Na svojom telegramovom kanáli Prigožina prirovnal k lupičovi. Podľa jeho slov konflikt eskaloval kvôli tomu, že ministerstvo obrany odmietlo s Prigožinom uzavrieť miliardový kontrakt na dodávky potravín.

„Mohlo sa mu zaplatiť, ak by nebolo jedno ale. Jevgenij Prigožin informoval verejnosť, že po Rostove chce hľadať odpovede na svoje otázky v Moskve a po celom Rusku. To už nebol konflikt Šojgua a Prigožina, nebol to konflikt súkromnej armády s ministerstvom obrany. Je to konflikt Prigožin verzus Putin, konflikt Vagner proti Ruskej federácii. To je absolútne iná záležitosť,“ uvádza Sladkov.

Osobne sa mi „podnikateľská verzia“ zdá príliš fantastická. Ako pravdepodobnejšie mi pripadá eskalácia konfliktu medzi Prigožinom a ruskou armádou.

Tento konflikt sa nezrodil na ukrajinskom fronte. Trvá najmenej sedem rokov. Od zapojenia vagnerovcov do bojov v Sýrii. Na jar 2016 mali údajne ruské vzdušné sily bombardovať pozície žoldnierov neďaleko sýrskej Palmýry. Prigožin tiež obvinil ministra obrany Šojgua z masakru minimálne dvoch stoviek vagnerovcov v boji neďaleko sýrskeho Dajr az-Zauru, do ktorého sa zapojila americká armáda.

Šéf žoldnierov tvrdí, že mu ruská armáda počas operácie proti sýrskym opozičným silám sľúbila letecké krytie, ale v skutočnosti jeho mužov nechala napospas Američanom.

„Americké lietadlá nalietavali vo vlnách. Na pomoc ťažko skúšaným špeciálnym jednotkám americkej armády dorazili drony Reaper, neviditeľné stíhačky F-22, stroje F-15E, bombardéry B-52, lietadlá palebnej podpory AC-130 a vrtuľníky AH-64 Apache Pumy. Rakety dopadali na nepriateľský konvoj počas troch hodín. Príslušníci špeciálnych jednotiek mohli sledovať, ako sa Sýrčania a ruskí žoldnieri vracajú pre svojich mŕtvych. Ani jeden Američan neutrpel zranenia. Na druhej strane podľa amerických dokumentov padlo 200 až 300 mužov,“ opísal masaker americký denník The New York Times.

 

Alexander Duleba o vzbure vagnerovcov Prigožin ozvučil nový politický program pre Rusov, ktorí nechcú zmenu režimu

Michal Magušin

Analytik Alexander Duleba vysvetľuje praktické dôsledky Prigožinovej rebélie na Putinov režim, na vojnu na Ukrajine i na svet.

Ako kôl v plote

K vyostreniu vzťahu medzi Vagnerovou skupinou a ruskou armádou došlo počas vojny na Ukrajine. Počas nej sa Prigožin často a sugestívne, nad telami padlých žoldnierov, sťažoval, že ministerstvo obrany mu nedodáva muníciu. Poslednou kvapkou bolo nariadenie armádneho rezortu posvätené Putinom o spojení vagnerovcov s ruskou armádou.

A prirodzene, do tohto konfliktu sa premietajú aj osobné animozity. Prigožin obviňuje velenie ruskej armády z neschopnosti, korupcie a byrokracie. Podľa jeho slov obaja vojenskí potentáti posielajú ruských vojakov na zbytočnú smrť a nie sú schopní na Ukrajine zvíťaziť. Ich rozkol má však skôr osobnú rovinu. Prigožin nemôže vystáť, že ho Šojgu nerešpektuje a pripisuje si vojnové úspechy.

Minulý piatok si Prigožin zrejme uvedomil, že mu dochádza čas. Prvého júla mal odsúhlasiť zapojenie vagnerovcov do oficiálnych armádnych štruktúr, čím by prišiel o svoju nezávislosť. Jeho hviezda pána obávaných a do istej miery autonómnych žoldnierov by zhasla. Bolo tiež zreteľné, že Prigožin stráca podporu Putina, ktorý v posledných týždňoch verejne niekoľkokrát podporil ministra obrany Šojgua.

Preto sa rozhodol staviť všetko na jedno kartu: obsadiť kľúčové mesto pre ukrajinskú vojnu, prinajlepšom chytiť v štábe Južného vojenského okruhu náčelníka generálneho štábu Valerija Gerasimova, a dokázať svoju silu a vplyv Vladimirovi Putinovi.

A to mu nevyšlo. Prigožin zostal sám ako kôl v plote, ako sa kedysi vyjadril Miloš Jakeš.

Konflikt v ruskej spoločnosti rezonoval, nie však tak, ako si zrejme Prigožin predstavoval. Nedošlo k rozkolu Ruska. Pán žoldnierov nemohol alebo nechcel zmobilizovať svojich stúpencov. Ruskom sa neprehnala vlna demonštrácií na podporu vagnerovcov. Rusi sedeli doma a možno niektorí skrížili prsty, aby to pre nich dobre dopadlo a občianska vojna nakoniec nenastala.

Prigožinova vzbura ukázala na jednu stranu slabosť ruského štátu a jeho orgánov, ale silu ruského režimu a jeho vodcu. V kritickej hodine sa od Putina nikto neodklonil, politické aj podnikateľské elity stáli za pánom Kremľom alebo minimálne nevyjadrili podporu Prigožinovi. A na tom vlastne celá jeho vzbura stroskotala. Na neochote elity zmeniť súčasný kremeľský režim.

Pre ruský režim je neúspešná Prigožinova vzbura Pyrrhovým víťazstvom. Navonok zostáva stabilný, avšak je zjavné, že sa pomaly začína mrviť. Ani Putinovi nepriniesla žiadne politické body.

Povstanie vagnerovcov doplatilo na to, že ho viedol Jevgenij Prigožin. Osoba obdivovaná luzou za jeho „instantnú spravodlivosť“ nemilosrdnú ako rana perlíkom. Nie však väčšinovou ruskou spoločnosťou.

Pokiaľ by na jeho mieste bol niekto iný, oveľa charizmatickejší a pre Rusov akceptovateľnejší, nie je vylúčené, že by sa sobotné udalosti vyvíjali úplne inak. A možno by to bol Vladimir Putin, kto by mieril do bieloruského vyhnanstva.

Moskva sa vrátila do svojho normálneho rytmu. Povstanie sa skončilo. Temného tieňa občianskej vojny sa však Rusko ešte dlho nezbaví.