Šéf lekárnickej komory Potratová tableta sa u nás používa, ale v domácom prostredí môže ohroziť život

Predseda Slovenskej lekárnickej komory Ondrej Sukeľ v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, ako zo Slovenska miznú lieky, a hovorí, že situácia s chýbajúcimi liekmi už niektorým pacientom vážne komplikuje zdravotný stav. 

V rozhovore hovorí aj o tom, ako má Európa problém s vlastnou výrobou liekov, ale aj o účinnosti extrémne drahej liečby, a približuje aj svoj pohľad na potratovú tabletu. 

Nedostatok liekov je dlhodobá záležitosť, v poslednom roku sa však problém prehĺbil. Čo teraz najviac chýba?

Chronicky nedostupné sú imunoglobulíny, niektoré onkologické lieky, niektoré psychiatrické lieky, detské formy antibiotík, antiepileptiká, antidepresíva. Takže hádam niet skupiny, kde by niečo nechýbalo. Nedostupnosť liekov tu vždy bola a vždy aj bude, lebo vždy sú nejaké problémy, či už s výrobou, alebo logistikou. Teraz sa problém znásobil v dôsledku nedostatku surovín, personálu, energetickej krízy a tak ďalej. V mnohých prípadoch je problém s nedostupnosťou na hranici riešiteľnosti.

Už sme v situácii, keď sa pacienti nedostanú k lieku, ktorý potrebujú, a nemajú náhradu?

Už sa do tejto situácie dostávame. Nedá sa povedať, že nemajú nič iné, len je to komplikované. Keď je pacient nastavený na nejakú liečbu, či už depresiu, alebo epilepsiu, tak je nastavený na konkrétny typ liekov. Keď vypadnú, treba ísť za špecialistom, ktorý ich musí zmeniť a to prináša problémy. Epileptický pacient napríklad päť rokov berie nejaké lieky a zrazu sa mu zmenia. To môže priniesť návrat záchvatov.

Lieky chýbajú aj preto, že sa reexportujú. Kde je tá diera, cez ktorú lieky unikajú do zahraničia?

Na to, aby sa mohol liek používať na území Európskej únie, musí byť registrovaný národnou alebo európskou autoritou. Až potom sa môže dostať legitímne na naše územie. Následne, ak ide o liek, ktorý nie je hradený z verejného zdravotného poistenia alebo liek vydávaný bez lekárskeho predpisu, výrobca určí cenu a tá je viac menej rovnaká naprieč krajinami. Takže reexport sa týchto liekov ani veľmi netýka.

Problém je pri liekoch s regulovanou cenou?

Ak je liek hradený z verejného zdravotného poistenia, regulátor rozhodne na základe rôznych dát, koľko sme ochotní zo solidárnych peňazí za tento liek platiť, a úradne sa stanoví cena lieku. Tú výrobca nesmie prekročiť a za túto cenu lieky nakupujú distribútori.

Liek sa teda dostane od výrobcu k distribútorovi. Čo nasleduje ďalej?

Potom existuje regulovaná prirážka distribútora a lekárne, spolu s DPH vytvoria konečnú cenu lieku. Keď je úradne určená cena napríklad tisíc eur, distribútor si k tejto cene môže uplatniť maximálne cca 20 eur a lekáreň cca 45. Spolu s DPH sa teda liek, ktorý sa doviezol za tisíc eur, predá za necelých 1200 eur. Ale v Nemecku alebo vo Veľkej Británii je to napríklad 1500 eur. To je obrovský rozdiel a existujú celé konglomeráty firiem, ktoré sa snažia lieky v krajinách s nižšou cenou poskupovať a predať ich síce nie za 1500, ale aspoň za 1300 eur.

Ako to reálne funguje?

Lekárne normálne vydávajú pacientom lieky viazané na lekársky predpis. Zároveň však je v legislatíve určené, že štyri kusy lieku môžu predať inej lekárni na výdaj pacientovi alebo distribútorovi. To je vymyslené na to, aby sa nekumulovali prebytky a využili sa inde. Toto niektorí zneužívajú, obehnú lekárne a poskupujú tieto štyri kusy. Ak obehnete sto lekární, máte štyristo kusov. Ak na jednom balení zarobíte 500 eur, je to celkom zaujímavá suma.

No vznikajú aj lekárne, ktoré sú určené iba na tento spätný výkup liekov. Zároveň sa založí distribútorská firma, ktorá v skutočnosti nedistribuuje lieky do lekární, ale iba vykupuje. Často to celé funguje iba na papieri a žiadne lieky sa ani nepremiestnia. Iba sa akože dodajú a následne sa spätne skúpia. Buď po štyroch kusoch, alebo v prípade odvážnejších aj vo väčších množstvách.

Toto spätné vykupovanie vo väčších množstvách sa dá zistiť?

Chvalabohu, dnes je veľa vecí viditeľných a trochu sa aj čudujem štátnym orgánom, že nevedia analyticky vnímať verejne dostupné zdroje.

Čudujem sa štátnym orgánom, že nevedia analyticky vnímať verejne dostupné zdroje.Zdieľať

Prvý základný ukazovateľ lekárne je zostatok skladu a to vidíte na Finstate. Lekáreň, ktorá má výrazne nižší zostatok skladu ku koncu roka, ako je priemerný mesačný obrat, by mala byť aspoň podozrivá. Normálna lekáreň je taká, ktorá má hodnotu mesačného obratu približne na úrovni skladu, respektíve má sklad trochu väčší. Ale máme lekárne, ktoré majú päť- až sedemnásobný obrat v porovnaní so skladom. Už takto vieme zúžiť spektrum lekární, na ktoré by sa mohli štátne orgány zamerať.

Existujú aj ďalšie indície?

Ďalší verejne dostupný ukazovateľ je počet realizovaných lekárskych predpisov. Ten by mal takisto korelovať s obratom lekárne. Špecifickú situáciu majú lekárne na onkologických ústavoch, kde sa točia státisícové lieky, no tie vieme odfiltrovať. Ale keď vidím malú dedinskú lekáreň, ktorá má vyšší obrat ako lekáreň vo fakultnej nemocnici a má v okolí jedného obvodného lekára, takisto by som sa pozrel, čo sa tam deje. Čiže indície tam sú, ale je potrebné, aby s nimi konkrétne orgány viac pracovali.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Robí sa teda málo kontrol?

Nie, ale nezameriavajú sa na to podstatné. Radšej budú kontrolovať formálne nedostatky, ktoré sú ľahko dokázateľné aj bez nejakej veľkej investigatívy. Lebo dokázať nelegálny reexport je skutočne práca, ktorá si vyžaduje kontrolu distribútora, lekárne aj jej dodávateľov a odberateľov, množstvo faktúr a tak ďalej. Je to náročná práca a nie som si istý, či na Štátnom úrade pre kontrolu liečiv existujú kapacity na takúto prácu. Ale v konečnom dôsledku sa to dá. 

Viete odhadnúť, koľko takýchto tieňových lekární existuje?

To naozaj neviem. Ale vie sa o vypuklých jednotlivcoch, ktorí sú zriadení na získavanie liekov, a vie sa o lekárňach, ktoré si pomáhajú predajom tých štyroch kusov. Nič neporušujú, tam sa bavíme o etickej rovine. Ale neviem si predstaviť, čo by sa vo mne muselo udiať, aby som videl pred sebou pacienta a nedal mu potrebný liek, pričom by som ho mal vzadu odložený na výkup. Ide o etický rozmer celého problému. Niekto zneužíva vo svoj prospech to, že sme sa ako spoločnosť dohodli, že budeme regulovať ceny.

Ilegálny reexport živí aj to, že máme jedny z najlacnejších liekov v Európe. Mali by sa ich ceny zvýšiť?

Odstránila by sa tým motivácia, ktorá tu teraz je, no na druhej strane máme obmedzené solidárne zdroje. Takže je to politické rozhodnutie. V tomto roku môžu v porovnaní s minulým rokom náklady na lieky a zdravotnícke pomôcky stúpnuť o dve percentá a do toho ešte nemáme započítané drahé inovatívne lieky, ktoré budú prichádzať do terapie. Je to veľmi hypotetická otázka. Ale ak sa chce niekam Európska únia posúvať, skôr či neskôr budeme musieť viac zjednocovať tieto postupy. Nemôžeme mať jednotné postupy pri registrácii liekov, každá krajina si regulovať ceny po svojom a zároveň mať voľný trh.

Niekedy sa spomína vytvorenie spoločného cenníka. Je to reálne? Rozdiely v cenách sú niekedy veľké.

Obrovské sú aj rozdiely v kúpyschopnosti jednotlivých krajín, v ekonomickej výkonnosti aj v tom, koľko jednotlivé štáty prispievajú za svojich poistencov do solidárneho systému. U nás je tento príspevok malý. Takže si netrúfam predpovedať, ako k tejto veci Únia pristúpi.

No nedostatok liekov je problém v celej Európe. Niektorí európski výrobcovia tvrdia, že za súčasných cenových podmienok sa im jednoducho neoplatí rozširovať výrobu.

Bežný penicilín dnes stojí menej ako Tic Tac. Výroba antibiotík je pritom energeticky veľmi náročná. To je aj dôvod, prečo túto zimu klesla jeho dostupnosť v Európe.

Bežný penicilín dnes stojí menej ako Tic Tac. Výroba antibiotík je pritom energeticky veľmi náročná. Zdieľať

Skôr či neskôr budeme musieť dospieť k nejakému rozhodnutiu. Posledných 20 rokov sa nehovorí o ničom inom ako o cenách liekov. O tom, koľko liekov sa spotrebovalo a za akú sumu. To je všetko, čo k tomu politicky dokážeme povedať. Skôr či neskôr si budeme musieť povedať, koľko sme ako spoločnosť ochotní investovať nielen do liekov, ale do zdravia ako takého.

Čo tým myslíte?

Sme pozadu, aj čo sa týka nákladov na prevenciu. A teraz nemyslím iba preventívne prehliadky, ale všetko, čo s tým súvisí – kvalitu životného prostredia, kvalitu potravín, vzdelávanie.... Verejné zdravie je u nás stále na chvoste, viac sa sústreďujeme na diaľnice, fabriky. Myslíme si, že keď bude silnejšia ekonomika, tak to príde samo sebou, ale ono to samo nepríde.

Dnes máme dostupné všetky lieky na liečbu vysokého tlaku. No 40 percent ľudí ani nevie, že vysoký tlak má. Z tých zvyšných 60 percent sa asi polovica nelieči vôbec a z druhej polovice iba polovica dosahuje dobré hodnoty. Máme lieky, ale iba malú časť ľudí nimi dokážeme účinne liečiť. Liečba hypertenzie pritom nestojí ani päť eur mesačne.

Ďalším dôvodom aktuálneho nedostatku liekov je aj problém s výpadkami v Ázii. Ako to vyzerá s výrobou liekov u nás?

Existuje, ale v princípe sme vo väčšine kľúčových diagnóz odkázaní na svetové trhy. 

V Európe existujú viacerí veľkí výrobcovia, no svoju výrobu presúvajú pre náklady do Ázie. Sme od externých dodávateľov závislí až príliš?

Je to obrovský problém, pretože vy liek môžete vyrábať aj v Bratislave, no pokiaľ sa všetky suroviny na výrobu toho lieku vyrábajú v Indii, Pakistane alebo Číne, tak ste odkázaní na ten trh a tak to aj je. Väčšina vstupných surovín sa vyrába tam. Európska komisia sa už trochu prebudila a rozpráva o tom, že treba zabezpečiť, definovať si esenciálne lieky, pri ktorých odkázanosť nemôže byť taká veľká. Príliš sme sa sústredili na nízku cenu a zabudli sme na to, že to nie je jediný dôležitý ukazovateľ.

Foto: Postoj/Adam Rábara

S touto témou súvisí aj príprava liekov v lekárňach. Lekárnická komora nedávno upozornila, že aj toto by mohlo pomôcť riešiť problém s nedostatkom liekov. Väčšina liečiv sa však vyrába masovo, môžu teda lekárne výrazne pomôcť?

Môžu. V lekárni sa nepripravujú biologické lieky alebo komplikované veci ako inhalátory, ale bežné lieky, ktoré majú štandardnú kinetiku uvoľňovania z normálnej tablety, sa pripraviť dajú. To sa týka aj čapíkov, roztokov, mastí, krémov, liečivých pien a v skutočnosti sa to aj dosť využíva.

Ale aj to je téma, ktorú sme u nás zanedbali. Vo svete sa tomu venujú samostatné certifikácie. Ročný počet vedeckých publikácií venovaných príprave liekov v lekární sa za posledných desať rokov zvýšil z cca 400 na viac než tisíc. U nás keď sa povie príprava liekov, väčšina ľudí si predstaví kožného lekára, ktorý predpíše nejakú masť. Ale v lekárňach, ktoré sa tomu venujú – a nie je ich veľa –, príprava práškov, čapíkov či roztokov predstavuje oveľa viac práce ako dermatológia.

Nahrádzajú sa už teraz prípravou liekov v lekárni niektoré nedostupné lieky?

Nahrádzame niektoré neurologické a psychiatrické lieky napríklad s obsahom propranololu a klonazepamu. Po covide veľmi stúpla aj spotreba metionínu, ktorý sa využíva pri strate vlasov. Detské čapíky s obsahom kortikoidov sa takisto nevyrábajú hromadne, ale pripravujú sa individuálne. A má to tú výhodu, že kým hromadne vyrábaný liek má jednu dávku, tak tu viete pripraviť podľa hmotnosti dieťaťa akúkoľvek dávku. Myslím si, že to má budúcnosť, je aj dostatok surovín a všetkého, čo sa v lekárňach na prípravu používa, už to len treba začať využívať.

Je to výrazne finančne náročnejšie?

Výrazne nie, ale je to finančne náročné a pre lekáreň je to stratová záležitosť. Teda ak ide o lekáreň, ktorá bežne a vo väčšom pripravuje lieky, dokáže si to nastaviť tak, aby dokázala pokryť takmer všetky náklady a nebola výrazne stratová. Ale keď chce niekto pripraviť jeden liek za deň alebo za týždeň, bude to stratová záležitosť, pretože fixné vstupné náklady na laboratórium sú vysoké a aj samotná príprava čosi stojí.

Na predstavu, existuje napríklad liečivo warfarin, ktoré sa používa na prevenciu vzniku krvných zrazenín. Používa sa aj u malých detí s vrodenými srdcovými chybami pred operáciami a často aj po operácii. Tam keď sa pri príprave pomýlite v desatinnej čiarke, tak to dieťa zabijete. Terapeutická šírka je taká úzka, že keď sa liek pripravuje, vždy ho kontrolujú traja ľudia. Sú to komplikované veci, pripravíte sto takýchto práškov a regulovaná cena sú štyri eurá. Nie som si istý, či je to správny postoj regulátora, či tým dáva dostatočne najavo, že si túto prácu váži.

V zime, keď bol veľký nedostatok liekov pre deti, začali v Nemecku pripravovať tieto lieky samotné lekárne. Môže takúto iniciatívu podniknúť lekáreň aj na Slovensku?

Môže, ale môže ho vydať iba na lekársky predpis, to je takisto naše špecifikum. Ak máte napríklad paracetamolový sirup, ktorý sa vyrába hromadne a vy si ho vyrobíte v lekárni, nemôžete ho vydať bez receptu. Individuálne pripravované lieky sa môžu vydávať iba na lekársky predpis. Nemci v tom majú omnoho dlhšiu tradíciu, tam sú lekárne prevádzkované výhradne lekárnikmi. U nás ich môže prevádzkovať akákoľvek obchodná spoločnosť. Tam sú to iba lekárnici, Nemci tak majú tradičné lekárne, ktoré siahajú do 17. či 18. storočia. Majú vlastné receptúry, na ktorých si budovali svoje meno.

Slováci sú známi vysokou spotrebou liekov.

To je taký mýtus, ktorý sa tu tiahne. Ale závisí od konkrétnych skupín liekov. Napríklad v prípade niektorých analgetík presahujeme niektoré krajiny, ale z globálneho pohľadu sa dramaticky neodlišujeme.

Výrazne sa napríklad zlepšilo používanie antibiotík.Zdieľať

Máme vyššiu spotrebu ako niektoré krajiny, ale nižšiu ako iné krajiny. Nie je to u nás nedramaticky zlé, celosvetovo sme skôr priemer. Výrazne sa napríklad zlepšilo používanie antibiotík. Pristupujú k tomu zodpovednejšie lekári, ale aj pacienti sú vzdelanejší a nevyvíjajú tlak na lekárov, aby im predpísali antibiotiká.

Hovorí sa, že Slováci vo veľkom používajú anxiolytiká.

Nielen Slováci.

Ani tu teda nepresahujeme priemer?

Určite na tom nie sme tak zle ako Spojené štáty, tam už vytvárajú vládne programy na odvykanie od anxiolytík. Je nadspotreba aj u nás, ale problém je najmä u starších ľudí. Robili sme si analýzy a vidíme u nich zbytočnú nadspotrebu. Každý benzodiazepín má v opise napísané, že sa nemá podávať viac ako sedem až 14 dní, v odôvodnených prípadoch mesiac. My máme pacientov, ktorí ich užívajú dlhodobo, dá sa povedať celoživotne. To vnímame veľmi negatívne a máme potvrdené dátami, že v niektorých zariadeniach sociálnych služieb sú starší pacienti dosť často takto utlmovaní.

Veľkou témou sú extrémne drahé lieky. Nedávno sme mali na Slovensku prípad malého dievčaťa, ktoré má spinálnu svalovú atrofiu a potrebovalo liek za dva milióny eur. Súd nariadil poisťovni tento liek zaplatiť. Mali by byť takéto lieky hradené z verejného poistenia?

Poisťovňa by mala uhrádzať všetky lieky, pri ktorých je preukázaný terapeutický prínos zodpovedajúci ich cene. Osobne si myslím, že máme nástroje, ktoré dokážu povedať, či tento terapeutický prínos je. Druhá vec je farmakoekonomika, teda hodnotenie technológie z hľadiska ostatných možností.

Čo tým myslíte?

Môžeme si to vysvetliť na prípade vysokého tlaku. Hypertenziu dnes vieme liečiť za päť eur mesačne. Znamená to, že takýto pacient musí každé ráno užiť jednu až päť tabliet. Predstavme si, že by prišla firma, ktorá by povedala, že vám dá jednu injekciu a už nikdy v živote nebudete mať problémy s krvným tlakom. Ale tá injekcia bude stáť 200-tisíc eur. Mala by to poisťovňa hradiť alebo nie? Kde je hranica medzi nákladovou efektivitou?

Výsledky drahých liekov nie vždy spĺňajú kritériá, ktoré by za tú cenu spĺňať mali.Zdieľať

Pokiaľ viem, výsledky drahých liekov nie vždy spĺňajú kritériá, ktoré by za tú cenu spĺňať mali. Ale pokiaľ tento liek pacientke pomohol, tak o to lepšie. Ale mám pocit, že keď sa podali inde vo svete, úspešnosť bola na úrovni 50 percent a u väčšiny detí bolo potrebné podávať ďalšiu finančne náročnú liečbu. To je už bioetická otázka o tom, koľko stojí ľudský život. Minieme na záchranu jedného ľudského života polovicu rozpočtu na lieky a medzitým nám zomrie 500 ďalších na relatívne banálne ochorenia? Existujú inštitúcie ako náš Národný inštitút pre hodnotu a technológie v zdravotníctve, aby sa na tieto veci pozerali globálne, hoci smerom k jednému človeku to vyzerá kruto. Ale z globálneho hľadiska to má význam.

Foto: Postoj/Adam Rábara

S týmto súvisí aj moderná onkologická liečba, ktorá u nás často nie je hradená z verejného zdravotného poistenia. Malo by sa to zmeniť?

Určite áno, ale nie paušálnym spôsobom. Mnohé z nových onkologických liekov sú zaregistrované v terapii na základe veľmi obmedzeného množstva dát, lebo napríklad nie je veľa pacientov, ktorí by ho užili. Mal som známeho a jeho príbuznému neschválili liečbu. Spýtal sa ma, či by som sa nevedel v poisťovni opýtať na dôvody. Opýtal som sa kolegyne a tá mi vysvetlila, že všetci ich pacienti, ktorým túto liečbu schválili, žili nakoniec kratšie ako tí, ktorým ju neschválili. Bolo to preto, že nežiaduce účinky toho lieku im výrazne skomplikovali zdravotný stav.

Klinické štúdie asi hovorili niečo iné.

Keď som si pozeral štúdie tohto liečiva, tak boli robené dokopy dve na približne tisíc pacientoch. Rozdiel bol v tom, že pacienti, ktorí dostávali túto liečbu, žili v priemere o šesť až deväť mesiacov dlhšie ako tí, ktorí tú liečbu nedostali. Pre človeka, ktorý vie, že zomrie, je tých šesť mesiacov fantastických. Ale otázka je, či sme ako spoločnosť ochotní investovať také množstvo peňazí, obzvlášť ak je tu možnosť, že mu ten liek skomplikuje vinou nežiaducich účinkov jeho dožitie.

To je ťažká dilema.

Niekedy je asi lepšie pacientovi povedať, že je koniec, ako hľadať nejaké takéto cesty. Ale na druhej strane sú lieky, ktoré výrazným spôsobom zmenia život pacienta. Vedel som o jednom pacientovi, ktorému dávali šesť mesiacov života, dokázal si vybojovať výnimkovú liečbu a žil osem rokov úplne mimo akýchkoľvek štatistík. 

Ďalšou horúcou témou je potratová tabletka, ktorú otvoril nový minister zdravotníctva. Aký máte na ňu názor?

Tam sú dve roviny problému. Prvá je čisto etická. Pokiaľ odmietame potraty ako inštitút, tak zaregistrovaním tejto tablety sa na tomto nič nezmení, pretože potraty sú tu, len sa zmení spôsob ich vykonávania. V tomto smere má aj ŠÚKL skôr formálnu úlohu, on ho zaregistrovať musí, pokiaľ sú splnené všetky podmienky na registráciu. Potom bude na ťahu ministerstvo zdravotníctva, či umožní výkon ukončenia tehotenstva aj iným spôsobom ako doposiaľ. Z hľadiska liečiva, keď to mám takto nazvať, využíva sa aj pri spontánnych potratoch, je to šetrnejšia metóda ako chirurgické čistenie maternice.

Takže očakávate, že bude u nás tabletka zaregistrovaná?

Je vysoko pravdepodobné, že ten liek registrovaný bude, lebo je registrovaný vo väčšine krajín EÚ. Tým, že registrácia je celoeurópsky proces, ŠÚKL nemá veľké možnosti, aby sa teraz tváril hrdinsky a nezaregistroval ho. A potom je už na ministerstve, či umožní výkon interrupcií aj týmto spôsobom alebo nie.

Aj chlorid draselný máme registrovaný na liečbu srdcových arytmií a používa sa aj pri treste smrti.Zdieľať

Ale treba povedať, že to na samotnej zlej povahe interrupcií nič nemení, len to mení spôsob ich vykonávania na jednoduchší. Možno to trochu ovplyvní rozhodovanie ženy, lebo to bude vyzerať ako banálnejší výkon. Ale z hľadiska registrácie aj chlorid draselný máme registrovaný na liečbu srdcových arytmií a používa sa aj pri treste smrti. To na produkte ako takom nič nemení. 

Pred chvíľou ste túto tabletku nazvali liečivom, vyjadril sa o nej tak v rozhovore pre Postoj aj minister zdravotníctva. Je správne ju tak nazývať, keď v podstate nelieči, ale ničí život?

Pojem liečivo je v zmysle paragrafu 2 zákona o liekoch vyhradený pre látku chemicky jednotnú alebo nejednotnú ľudského, rastlinného, živočíšneho alebo chemického pôvodu, ktorá je nositeľom biologického účinku využiteľného na ochranu pred chorobami, na diagnostiku chorôb, liečenie chorôb alebo na ovplyvňovanie fyziologických funkcií. Teraz sa bavíme čisto o podstate. Aj homeopatický liek nazývame liek. Podľa môjho názoru by bolo vhodnejšie používať v tejto fáze pojem účinná látka a tento pojem potom rozdeliť tak, že liečivom sa stáva vtedy, keď lieči. Len je tam veľmi tesná hranica. Keď použijem mifepriston na to, aby som žene po spontánnom potrate urobil to, čo treba, tak vtedy to je liečivo alebo nie? Je to hranie sa so slovíčkami. 

Tabletka sa v niektorých krajinách vydáva aj v lekárňach na domáce použitie. Odporučili by ste to?

Myslím si, že by to nebol dobrý postup. Účinok tejto tablety sa môže tak skomplikovať, že v domácom prostredí môže dôjsť k ohrozeniu života ženy, pretože môže vyvolať dosť masívne krvácanie.

Úlohou legislatívy je nielen formovať morálku, ale aj chrániť ľudí pred nimi samými. Tie tablety sa u nás používajú. Používajú sa nelegálne, používajú sa podivným spôsobom, podávajú ich laici a boli zaznamenané prípady mladých dievčat na stredných školách a podobne s neodborným podaním. Otázka je, či chceme, aby niekto, kto je mladý a nerozvážny a koná v strachu, zomrel alebo mal nezvratne poškodené zdravie. Ťažko povedať, ale to už sme zasa v inej rovine. 

V súvislosti s lekárnikmi sa zvykne riešiť aj výhrada vo svedomí, ktorú by si podľa niektorých nemali uplatňovať. Podľa vás je legitímna?

Určite áno, ani som nezachytil nejaké polemiky, iba vyjadrenia pomerne nevzdelaných jednotlivcov, ktorí nechápu princíp výhrady vo svedomí ako takej. Téma výhrady vo svedomí, či už z filozofického, alebo z odborného hľadiska, je dávno ukončená, o tom sa už nepolemizuje. Nájdu sa nešťastníci, ktorí tomu nerozumejú a povedia – ako jedna gynekologička –, že pokiaľ lekárnik nevydá antikoncepciu, porušuje zákon, lebo on si nemá čo uplatňovať výhradu vo svedomí. No keď ona nepozná zákon, medzinárodné zmluvy, listinu základných ľudských práv, ťažko s takým človekom polemizovať, lebo jednoducho hovorí nepravdu. Výhrada vo svedomí je definovaná v našich civilizačných pomeroch dlhodobo, konzistentne a týka sa všetkých zdravotníckych profesií.