Preteky v dobiedzaní Prečo sa nezúčastňujem na hlasovacích súťažiach

Každoročne sa to zopakuje niekoľkokrát. „Zahlasujte za náš projekt!“ píše mi niekto. „Nič to nestojí, iba pár sekúnd vášho času! Pomôžte, už nám chýba len niekoľko hlasov! Jeden klik a máme šancu!“

Zo všetkých možných strán dostávam podobné prosby a výzvy. Chodia mi mailom, do správ, valcujú sociálne siete. Zdieľajú ich aj vysokopostavení politici. Je to hotová mánia, nedá sa tomu vyhnúť. A začína to byť otravné.

Podobných súťaží registrujem niekoľko. Prinajmenšom dve sa týkajú pamiatok, ďalšie dve sú o stromoch (jedna slovenská, jedna európska) a potom existujú všelijaké iné, napríklad o najkrajšej európskej známke.

Kedysi som sa na týchto súťažiach zúčastňoval a považoval som ich za dobrý nápad. Už si to nemyslím a do hlasovaní som sa zapájať prestal. Pokúsim sa vysvetliť prečo.

Čo je na súťažiach dobré

Povedzme si najskôr o kladných stránkach týchto súťaží. Je určite dobré, že pomáhajú propagácii nejakých objektov alebo diel, či ide o pamiatky, stromy, známky, alebo čokoľvek ďalšie. Dozvedia sa o nich ľudia, ktorí by o tom inak informácie nemali.

Je tiež dobré, ak sú vďaka takýmto súťažiam súkromné firmy motivované finančne prispievať na bohumilú činnosť, akou je záchrana kultúrneho či prírodného dedičstva. Áno, robia to najmä ako svoju reklamu, ale to je predsa v poriadku, sú to ich peniaze.

Napokon, dobré je aj to, že participáciou na takejto súťaži sa formuje alebo upevňuje komunita okolo nejakého diela či projektu. V ideálnom prípade v tom bude pokračovať bez ohľadu na to, či v ankete vyhrá alebo prehrá.

Odvrátená stránka súťaží

Problém je, že z hlasovacích súťaží o pamiatkach, stromoch či známkach sa, žiaľ, stala súťaž celkom iná – súťaž v tom, ktorý tím má viac priaznivcov či podporovateľov, respektíve dokáže osloviť väčšie množstvo ľudí, aby zahlasovali za jeho projekt. Škaredo by sme mohli povedať, že je to súťaž v spamovaní, teda bombardovaní ľudí žiadosťami o hlas.

Rovnako si už pár rokov, čo sledujem tieto súťaže, všímam, že spomedzi väčšieho počtu kandidátov sa pomerne rýchlo stanú tesné preteky iba dvoch projektov. Ostatné sú de facto na odpis, nemajú šancu vyhrať, keďže majú iba zlomok hlasov oproti prvým dvom.

Nemyslím si, že ako Bratislavčan by som mal v súťaži pamiatok podporiť práve tú bratislavskú, keď vidím, že iná, pokojne aj na východnom Slovensku, potrebuje peniaze viac.Zdieľať

V niečom je to asi prirodzený jav a dôsledok toho, že keď ľudia vidia, že nejaký kandidát nemá šancu, nebudú naň míňať svoj hlas. Na druhej strane práve ten kandidát, ktorý nemá šancu, si vyhrať možno najviac zaslúži.

Čo znamená, že si najviac zaslúži vyhrať? Závisí to od druhu súťaže, o ktorej je reč. Ide o kandidáta, ktorý alebo najviac potrebuje financie na opravu, alebo je jeho hodnota podľa akéhosi zvoleného kritéria najvyššia. Napríklad ide o naozaj vzácny unikát alebo o umelecké dielo výnimočnej hodnoty. O také prísť by bola obrovská strata.

V realite však vidíme, že súťaž, ktorá sa zákonite zúži iba na predháňanie sa dvoch táborov, sa zdeformuje na súboj v lokálpatriotizme.

Bratislavčania, podporte rekonštrukciu bratislavskej pamiatky. Košičania, hlasujte za košický strom. Slováci, podporte v súťaži európskych známok tú našu slovenskú. A tak ďalej.

V tomto bode už v súťaži vôbec nejde o tú vec, o ktorej sa hlasuje. To je celkom vytesnené na okraj. Ide len o to, podporiť „svojich“. Vlastne sa z toho stávajú také preteky fanúšikov dvoch športových klubov, akurát že kým v športe aspoň teoreticky vyhrá lepšie mužstvo, v tomto prípade vyhrá ten tím, ktorý na štadión dotiahol viac fanúšikov a sú hlučnejší v skandovaní.

Možno som naivný idealista, no nemyslím si, že ako Bratislavčan by som mal v súťaži pamiatok podporiť práve tú bratislavskú, keď vidím, že iná, pokojne aj na východnom Slovensku, potrebuje peniaze viac.

A nemyslím si ani, že ako Slovák by som mal v nejakej súťaži európskych krajín podporiť práve slovenský strom alebo slovenskú známku, keď vidím, že kandidát z inej krajiny je skrátka lepší.

Môj problém s týmito súťažami je ešte v niečom inom. Hlasovaním za jedného kandidáta totiž nerozhodujem len o tom, kto vyhrá (a možno dostane nejaké peniaze alebo cenu), ale aj o tom, že všetci ostatní prehrajú.

Tí ostatní netvoria usilovné komunity, ktoré sa usilujú o ušľachtilú vec? Prečo má prvý dostať všetko a ostatní nič? Víťazov to síce motivuje k ďalšej aktivite, no nedemotivuje to náhodou tých ostatných?

Čo by mohlo pomôcť

Všetky hlasovacie súťaže budú mať svoje nedostatky, akékoľvek opatrenia by sa prijali. Stačí si spomenúť na „Most Chucka Norrisa“ či na kauzu „Španielsky most“, keď v ankete o názve nového bratislavského diaľničného mosta Španieli masívne hlasovali za tento návrh.

Lokálpatriotizmu sa teda asi zabrániť nebude dať. Pamiatky, stromy či iné objekty súťaží z dedín a mestečiek budú vždy v istej nevýhode oproti svojim náprotivkom z veľkých miest. Neznamená to, že nemôžu vyhrať, ale sú v ťažšej pozícii.

Niektoré veci sa však zmeniť dajú. Dá sa dosiahnuť to, aby sa súťaž nezvrhla iba na preteky dvoch tímov so smutným prizeraním sa ostatných. Stačí nezverejňovať priebežný, respektíve aktuálny stav hlasovania. Zverejnili by sa skrátka až konečné výsledky.

Druhá vec, ktorá by tieto súťaže spravila lepšími, je, že by upustili od modelu „jeden víťaz a veľa porazených“, ale napríklad by boli ocenené prvé tri miesta. Ak je súčasťou výhry finančná odmena, mohla by byť podľa nejakého kľúča rozdelená.Zdieľať

Je to bežná prax pri mnohých hlasovacích súťažiach. Fenomén zverejňovania okamžitého stavu prišiel s modernými technológiami, a hoci vyvoláva v súťažiacich adrenalín, navádza hlasujúcich ku kalkulovaniu. Výsledky súťaže neodrážajú skutočné preferencie zapojenej verejnosti.

Druhá vec, ktorá by tieto súťaže spravila lepšími, je, že by upustili od modelu „jeden víťaz a veľa porazených“, ale napríklad by boli odstupňovane ocenené prvé tri miesta. Ak je súčasťou výhry finančná odmena, mohla by byť podľa nejakého kľúča rozdelená.

Je to ďalšia vec, ktorá by zmenila zmýšľanie hlasujúcich – tí by vedeli, že má zmysel hlasovať aj za kandidáta, ktorý síce nemá nádej vyhrať, ale možno má šancu umiestniť sa na druhom alebo treťom mieste. Nešlo by teda o prepadnutý hlas.

A, samozrejme, motivovalo by to viac komunít, ktoré sú do súťaže zapojené.

Nenádejam sa, že súkromná spoločnosť sa bude inšpirovať či dokonca riadiť mojimi návrhmi. Plne rešpektujem, že každý má právo robiť si súťaž, ako chce. Ale keď hovoríme o spoločenskej zodpovednosti, ktorými sa tieto spoločnosti rady zastrešujú, nebráňme sa kritizovať, čo sa nám na takýchto súťažiach nepáči.