Svedectvá doby Kto sú títo nepoznaní tvorcovia slovenských dejín

Ján Šimulčík sa už stáva žijúcou legendou ako historik aktivít tajnej cirkvi na Slovensku.

Bez neho by sme nevedeli nič o povestnej hladovke na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v októbri 1980, o životných príbehoch a tajných vysviackach kňazov Spoločenstva Fatima, o tvorbe a zozname samizdatov na Slovensku, o veľkej podpisovej akcii moravských katolíkov v roku 1988, rovnako o príprave a priebehu Sviečkovej manifestácie v marci 1988 a ďalších aktivitách a svedectvách tej doby.

V týchto dňoch vyšla jeho jedenásta kniha z tohto prostredia: Svedectvá doby I. s podtitulom Tajná cirkev v rokoch 1969 – 1989 (ÚPN, 2023).

Odkrýva nám život a pôsobenie šiestich ľudí v štruktúrach tajnej cirkvi, o ktorých sa po novembri 1989 až toľko nepísalo, ale ktorí zohrávali vo svojej dobe kľúčovú rolu.

Hneď prvý respondent, dnes už 70-ročný Karol Dubovan, strávil detstvo v Maduniciach, potom žil celý život v Trenčíne, rozpráva príbeh kresťanskej rodiny, z ktorej pochádza, hovorí o svojich štúdiách v Bratislave, o priateľoch, ktorí ho priviedli do spoločenstva tajnej cirkvi, kde sa až do pádu komunizmu statočne angažoval.

Je milé čítať, ako začínajúci slobodný laický apoštol Karol dával manželské rady manželom, až do chvíle, keď mu povedali, nech sa najprv ožení a potom im ide radiť. Samozrejme, hovorí tiež, čo znamenalo nábožensky sa angažovať ako manžel a otec troch malých detí, kde hlavnou náplňou manželky bolo prať plienky.

Karol Dubovan bol kľúčovou osobou v skrytom náboženskom živote v trenčianskom regióne. Bol pri tvorbe a rozširovaní samizdatov, organizovaní náboženských stretnutí, pri podpisovkách, zastupoval tento región na centrálnych, celoslovenských stretnutiach. Karol Dubovan zostal s manželkou i deťmi verný vo všetkom až podnes.

Podpisová akcia za náboženskú slobodu Uplynulo 35 rokov od najväčšej logistickej akcie tajnej cirkvi v Československu

Ján Šimulčík

Na prekvapenie všetkých sa v malých oravských dedinkách cez víkend vyzbieralo 4 925 podpisov. Čo nasledovalo potom, bolo až neuveriteľné.

Alebo Jozef Horváth, dnes 66-ročný, rozpráva o svojich cestách a angažovaní sa, najprv v študentskom prostredí a potom trvale v Hnutí rodín, ktoré mal celoslovensky na starosti spolupracovník Fatimy Vladimír Ďurikovič.

Stretnutia, duchovné obnovy vždy jedného z manželov, lebo druhý musel byť pri deťoch, prispievanie do samizdatu Rodinné spoločenstvo, práca pri kompletizovaní samizdatu v byte Karola Husára, púte na Velehrade v júli 1985, v Nitre v auguste 1988, kontakty s ekumenickým hnutím Taizé, ktoré bolo v čase komunizmu na Slovensku veľmi príťažlivé. To bol jeho život, to bolo „vojsko“, bez ktorého by tajná cirkev nemohla pôsobiť a rozširovať sa.

Silou všetkých týchto príbehov je ich opravdivosť.Zdieľať

Biskup Korec mi viackrát v čase komunizmu s obdivom hovoril o angažovaní sa týchto nenápadných ľudí v náboženskom živote, ktorí sú charizmou a znakom slovenského katolicizmu.

Mohli by sme tu ďalej písať o dobrodružnej životnej ceste tajného kňaza Spoločenstva Fatima Františka Kapusňáka, ktorý bol vyslaný týmto spoločenstvom do Ríma, kde žil v blízkosti kardinála Tomka, či o Eugenovi Valovičovi, ktorý stál pri zrode tohto spoločenstva a bol jeden z najbližších spolupracovníkov Silva Krčméryho.

Valovič žil vždy v úzadí, ale bol aktérom a svedkom všetkých kľúčových udalostí, ktoré sa v tajnej cirkvi diali.

Ocenený Eugen Valovič Bol som ako vojak, ktorý robí, robí a robí. Väzeniu som sa vyhol tichou cestou

Terézia Rončáková

S Eugenom Valovičom sme sa rozprávali o komunistickom útlaku, fungovaní tajnej cirkvi i úskaliach života na slobode.

Alebo o Petrovi Gurbaľovi z východného Slovenska, ktorý ako 14-ročný prišiel študovať na Polygrafické učilište do Bratislavy, kde nikoho nepoznal, po čase ho spolužiaci zoznámili s členom hnutia Fatima Viktorom Jakubovom, čo potom poznačilo celý jeho ďalší život.

Veľmi pútavý je príbeh architektky Miriam Magdolen-Eifortovej s jej zaujímavým rodinným pozadím a nebojácnym angažovaním sa v cirkvi vrátane silných zážitkov zo Sviečkovej manifestácie.

Silou všetkých týchto príbehov je ich opravdivosť. Boli a sú to ľudia ako my všetci, netaja sa svojimi starosťami, ktoré ich sprevádzali, hovoria pokojne o svojom angažovaní, nič neprikrášľujú, spomínajú mnoho ďalších mien, ktoré tvorili ich prostredie. A v tom je práve to čítanie pútavé.

Netlačia svoje zásluhy do popredia, a predsa, boli to oni, ktorí vytvárali bázu života a obrany prenasledovanej cirkvi v čase komunizmu na Slovensku.

Isto aj na nich myslel pápež Ján Pavol II., keď slovenským pútnikom v Ríme v roku 1996 povedal, že Slovensko má svoje poslanie v živote budúcej Európy. Ich životy a angažovanie ukazovali cestu katolíckej cirkvi za prenasledovania a ukazujú ju rovnako i dnes v čase slobody. A napĺňajú nás nádejou a vierou, že ako kresťania obstojíme aj v týchto časoch.

Knihu Jána Šimulčíka Svedectvá doby I. je hodno si prečítať.