Video a podcast Rozhovory 21. máj 2023

Daniel Hevier Národ je ešte v puberte, väčšina politikov sú obyčajní straníci (video + text)

Michal Magušin
Michal Magušin

Rozhovor s Danielom Hevierom o jeho najnovšej tvorbe, vzdelávacom projekte, v ktorom sa angažuje, i rozdelení spoločnosti.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Michal Magušin

Rozhovor s Danielom Hevierom o jeho najnovšej tvorbe, vzdelávacom projekte, v ktorom sa angažuje, i rozdelení spoločnosti.

Kreatívec Daniel Hevier píše svoje Predpamäti, keďže chce po sebe zanechať svedectvo a veľké pamäti sú podľa neho pre čitateľa menej znesiteľné.

V rozhovore hovorí o tom, ako stimuluje svoju kreativitu, veľa však tiež rozpráva o vzdelávaní a o tom, či nášmu školstvu chýba veľká, hĺbková reforma.

Rozhovor si okrem textovej verzie môžete aj pozrieť alebo vypočuť.

Františkánsky mysliteľ Richard Rohr napísal zaujímavú knihu Padanie do výšky, kde tvrdí, že život človeka sa niekedy „preklopí“ do druhej polovice, prestane sa zameriavať na horizontálne rozširovanie svojho obzoru, ale ponorí sa do hĺbky. Vy ste v jednom rozhovore povedali, že píšete svoje Predpamäti. Ste už v Rohrovej „druhej polovici života“? Rekapitulujete?

Neviem, či som v tej druhej polovici života, ani sa tým nezaoberám, lebo to nie je v mojich rukách a silách.

Ešte sa mi však nepodarilo zužovať svoj horizont a premieňať ho na vertikálu, takže stále rozširujem svoje zábery, a to je celý život môj problém aj výhoda. Chcem obsiahnuť čo najširšie územie.

Keď spomínate Predpamäti, tak v tejto budove (redakcia Postoja na Pražskej ulici v Bratislave, pozn. redaktora) som bol prvýkrát pred 40 rokmi, keď tu sídlilo vydavateľstvo Smena. Sem som priniesol svoje prvé básne a vyšla mi tu aj moja prvá kniha.

Pri písaní Predpamätí sa trochu ponáram do času a zisťujem, že mi plynie celkom prirodzene. Prežil som 67 rokov za 67 rokov. To je dobrá rýchlosť.

Prečo píšete Predpamäti? Máte potrebu hodnotiť svoj život?

Nie, to nechávam s radosťou na ostatných, ktorí to robia za života a budú to robiť aj po mojom odchode. Chcem však vydať svedectvo. Ľudia odchádzajú a moje spomienky nie sú ani tak o mne ako o dobe, o osobnostiach, ktoré som postretával, a o tom, čo sa dialo.

Myslím si, že je dôležité, aby ľudia po sebe zanechávali spomienky a svedectvá, a nezáleží na tom, či sú to štátnici, politici, alebo drobní ľudkovia, ako som ja. Každé svedectvo je dôležité a nájde si ho ten, kto ho niekedy bude potrebovať, aj po niekoľkých desiatkach rokov.

Prečo to nazývate Predpamäti? Zneli vám Pamäti príliš definitívne, alebo ste tomu slovu len dali kreatívnu nadstavbu?

Pamäti si predstavujem ako veľké päťzväzkové churchillovské bachanty, ale toto budú len také „demo pamäti“. Pamäti možno už ani nenapíšem, lebo nebude treba. Chcem to hutne a koncízne sformulovať a bude tam veľa obrázkov, pretože fotka často povie viac ako všetky štylizácie.

Nazval som to takto aj preto, lebo pamätí je dosť, je to aj odrádzajúce pre čitateľa, ale Predpamäti sú ešte znesiteľné.

Je to také hevierovské, pridať nejakému pojmu kreatívnu nadstavbu. Ako ste však na tom s pamäťou? Hovorí sa, že čím je človek starší, tým viac si pamätá udalosti z raných fáz svojho života. Jeden môj známy, ktorý písal svoje spomienky v deväťdesiatke, mi tvrdil, že každý večer pred spaním si v posteli spomína na to, čo zažil. Spomienky mu „nabiehajú“ a ráno to spíše. Máte aj vy nejakú takú techniku?

Aj ja mám spomienky, ktoré sa mi vynárajú, a napodiv to nie sú žiadne zlomové situácie. Zrazu sa mi vybaví jeden večer na dedine, ktorá sa volala Malá Lehôtka, ale všetci ju volali Lihotka. My sme na stíchnutej večernej ulici hrali vybíjanú, autá ešte až tak nechodili.

Takýto detail sa mi vynára niekoľkokrát za rok. Potom sú stretnutia aj s významnými ľuďmi, ktorí mi neskôr hovoria, že sme sa stretli – a ja si to vôbec nepamätám.

Dúfam však, že mi funguje aj krátkodobá pamäť, pretože sa mi stále vynárajú vety, vône a dokonca aj nejaké zvuky a pohyby.

Keď budem raz odchádzať, tak dúfam, že sa mi celé to video, seriál a film života pustí a ja budem vidieť všetko. Nielen tie udalosti, ale aj to, aký to malo zmysel.

Z toho, čo o vás v tejto fáze života verejne vieme, sa zdá, že vás neopúšťa ani kreativita. Stále máte rozpísaných niekoľko desiatok umeleckých diel. Dokážete svoju kreativitu tak kvalitne stimulovať, alebo je pre vás tvorba jednoducho existenciálnou potrebou osobnosti Hevier?

Aj jedno, aj druhé. Keby som sa spoliehal len na príchody múzy, tak by som veľa termínov nestihol, a najmä keď robím pre „fabriky“, kde sú na moju prácu odkázané desiatky ľudí, napríklad v divadle.

Teraz tiež napríklad robím s Paľom Haberom nové pesničky. To už nie je len moja záležitosť, sú tam už štúdiá, hudobníci, médiá.

Kreativitu si musím denne pestovať a obnovovať. Dá sa to, aj sú na to recepty a rád sa o ne delím s ostatnými ľuďmi.

Neobnovujem si to však na nejakom vlastnom workshope. Vyzerá to tak, že keď som povedzme išiel teraz ku vám, tak som si nechal časovú rezervu 15 minút, zaparkoval som na stanici, prešiel som cez Pražskú ulicu a všímal som si grafity, ľudí, detaily, zábradlia, niečo som si nafotil. Kreativitu prirodzene nasávam a potom ju aj zo seba viem dostať.

Raz mi jeden človek povedal, že rozdiel medzi umelcom a neumelcom je aj v tom, že umelec má v sebe existenciálnu potrebu tvoriť. Máte to v sebe aj vy napriek všetkým zákazkám, objednávkam a množstva práce, ktorá vyplýva už len z vášho renomé? Máte hlbokú potrebu tvoriť?

Ja by som to nazval naliehavosť. Človek niečo videl, niečo počul, niečoho sa zúčastnil, niečo zažil a chce to poslať ďalej. Keď si to nechá len pre seba, tak sa to zabudne, a sú veci, ktoré by sa zabudnúť nemali.

Možno je to len pocit z rozkvitnutej jablone alebo úsmevu. Nemusia to byť historické udalosti alebo významní ľudia. Mám jednu knihu, ktorej názov asi najpresnejšie vysvetľuje, prečo to robím. Volá sa Aby bolo napísané.

Nestarám sa o to, či to bude úspešné, či to vyjde v knihe, či z toho bude pesnička, film, alebo muzikál. Chcem, aby to bolo napísané, a keď to už bude zachytené, tak si s tým už ľudia poradia. Buď to odignorujú, odložia, alebo sa k tomu vrátia aj po desiatkach rokov, alebo si to prečítajú a potom nám naplnia koncertnú halu, alebo prídu na muzikál.

To je však už druhoradé. Dôležité však je dostať to zo seba. Nie však preto, aby som uspokojil nejaké svoje ego, čo je módne slovíčko, ktoré pomaličky začínam neznášať. Je to však dôležité preto, aby sme naplnili dar, ktorý sme dostali. A to už nie je náš súkromný majetok, je to aj záväzok voči ostatným.

Takže vy vnímate svoju tvorbu ako službu?

Aj služba je už trochu degradované slovo, lebo každý chce slúžiť. Ja to vnímam ako naplnenie talentov v tom biblickom zmysle slova. Opatrný sluha, ktorý zakopal svoj talent, dopadol tak, že jeho pán ho vyhodil. A tí, ktorí chceli svoje talenty zúročiť, boli ocenení ešte väčším darom.

Beriem to tak, že som nejaký talent dostal, lebo to o mne hovoria ľudia a aj sám ho v sebe cítim. Nie je to samochvála, lebo každý má nejaké schopnosti, predpoklady a dary. Bolo by hriešne, naduté, pyšné a samoľúbe, ak by som to nezveľaďoval a nedával ďalej.

Vzdelávanie a reforma školstva

Ako napĺňanie svojich talentov zrejme vnímate aj svoje pôsobenie vo vzdelávacej oblasti. Všimol som si vaše angažovanie v regióne, v ktorom ste sa síce nenarodili, ale pol života ste žili v Prievidzi. Práve na Hornej Nitre v Partizánskom sa skupina ľudí snaží pozdvihnúť tento región, ktorý kedysi žil baníctvom či obuvníckym priemyslom. Pomáhate im s tým aj vy, momentálne prosíte o podporu na vznik komunitného centra s perspektívou vzniku novej strednej školy. Máte veľa možností, kde sa môžete angažovať. Prečo považujete práve túto iniciatívu za dôležitú?

Keď som dochádzal z Bratislavy do Prievidze, tak v Partizánskom sme už vedeli, že sme doma. Kufre sme skladali z police a chystali sa vystúpiť na konečnej v Prievidzi. Beriem to tak, že Horná Nitra je môj rodný kraj.

Potrebujem živý styk s učiteľmi, deťmi, a preto učím na niekoľkých školách – online aj fyzicky. Vždy som však sníval, že s niekým začnem robiť nejakú školu na „zelenej lúke“, aby sme nemuseli zápasiť s už existujúcimi problémami, chybami, schémami.

Dozvedel som sa o pláne vzniku strednej priemyselnej školy. Aj to je krásne, že to nie je gymnázium, mám rád priemyslovky. Dostal som ponuku byť úplne od začiatku pri jej vzniku. Ešte neexistuje ani budova, lavica, ani tabuľa. Ešte je len idea.

A presne to je to moje. Som štartér, realizácia, ktorá prichádza neskôr, mi už robí trochu problém. Prejavuje sa to v tom, že v tej škole som garant na humanitné predmety, napríklad na jazyky, literatúru, výchovy. Už si formujem pani učiteľku a budem ju sprevádzať.

Veríme, že keď sa takto o rok v septembri postaví pred deti, tak už bude pripravená.

Veľa hovoríte o vzdelávaní a sám učíte deti a mladých. Nedávno som v zaujímavom rozhovore, ktorý ste mali s pátrom Petrom Paľovčíkom, postrehol, že ste povedali, že ste proti vzniku nových predmetov. Tvrdili ste, že „krásno“ sa dá vložiť aj do matematiky či telesnej výchovy. Ste skôr za vnášanie kreatívnych prvkov do už existujúcich predmetov.

Nerozširoval by som počet predmetov, dokonca by som radšej zmenil schému toho, čo chceme deťom odovzdať. Nenazval by som to učivom a dokonca by som zrušil predmety ako také.

Boli by to skôr oblasti či sféry, ktoré sú potrebné k životu, teda k tomu, aby z dieťaťa vyrástol šťastný, úspešný, múdry a dobrý človek. Nemusíme to nazvať matematika, slovenčina, telesná výchova. Nazvime to výchova k životu.

Chcem sa však opýtať aj všeobecnejšie. Učitelia, ktorí ma kedysi učili, tvrdia, že pri dnešných deťoch museli znížiť nároky, ktoré mali na nás. Pozorujte to aj vy?

Keď si pomyslím, že my sme celé detstvo strávili na stromoch, po pivniciach, na dvoroch, ulici a po ihriskách. Dnešné deti stratili schopnosť šplhať sa po stromoch, ale zas nadobudli iné schopnosti, napríklad dvomi prstami ovládať smartfóny, ajfóny a iné fóny.

Niektoré schopnosti sa potrebou a dobou potláčajú a iné sa budujú. Možno majú pani učiteľky pocit, že deti hlúpnu. Áno, možno v niektorých oblastiach hlúpnu a možno je to aj preto, že tieto oblasti nebudú potrebovať. A možno sa im iné oblasti tak prudko rozvíjajú, že my dospelí sa v porovnaní s nimi cítime hlúpejší.

V tomto som naozaj zástancom permanentného pokroku. Vyvíjame sa ako druh aj ako jednotlivci, vyvíjajú sa naše mozgy a podľa mňa je to krásne. Zabezpečuje to, že ako ľudstvo prežijeme všetko.

Potrebuje podľa vašej skúsenosti naše školstvo hĺbkovú reformu, ako to často počúvame?

Slovo reforma sa už tak zdeformovalo, že to je už deforma, v tom lepšom prípade proforma. Moja reforma vychádza z toho, že môže byť akýkoľvek osvietený minister, nepomôže to.

Reforma sa musí začať od nás. Od učiteľov, od rodičov, ktorí niekedy vedia byť najväčší sabotéri a nepriatelia akýchkoľvek zmien.

Každý musí pochopiť, že pánom na hodine je on sám, nech o čomkoľvek rozhodne aj ten najosvietenejší minister, nech má akokoľvek krásne idey. Niečo ma musí motivovať prijať to vnútorne.

Vonkajškovo sa dá všeličo deklarovať, nariadiť, kontrolovať, vyžadovať a trestať. Aj tak musí učiteľ zmenu sám chcieť.

Reforma nemusí znamenať zavádzanie nových postupov. Niekedy sa stačí vrátiť k niečomu, čo fungovalo aj stáročia, a zabudlo sa na to.

Rozdelenie spoločnosti

Keď v tomto štúdiu Postoj TV sedia politici, z ich diskusií aj z reakcií divákov vnímame veľké rozdelenie spoločnosti. Niektorí tvrdia, že to spôsobili aj ťažké covidové roky, spoločnosť je v každom prípade mimoriadne rozdelená. Vnímate to aj vy?

Nie. Ja si myslím, že spoločnosť bola vždy rozdelená. Keby sme išli len do nedávnej minulosti, povedzme tej literárnej, ktorú akoby zastupujem, tak vidíme, že slovenskí evanjelici a katolíci boli veľmi rozdelení, aj keď sa spájali, keď išlo o prežitie národa.

Aj počas komunizmu sme boli rozdelení. A ja sa ani nechcem spájať s ľuďmi, ktorých názory sú mi cudzie, nepriateľské a nekorešpondujú s mojím svetom. Nechcem ich objímať a byť s nimi v jednom košiari.

Existuje zdravé rozdelenie, keď si každý buduje vlastnú identitu a vyhľadáva si ľudí, ktorí s ním prežívajú jeho hodnoty. Potom je aj animozita, keď je každý proti každému, a to tu, myslím, už je.

Permanentný chaos však môže byť aj produktívny. Osobne plávam celý život v chaose a snažím sa usporiadať entropiu, aby som vytváral nejaký systém, poriadok a harmóniu. Možno aj preto som tvorivý.

Chaos je prirodzená vlastnosť ľudstva aj národov. Mám veľmi rád Nassima Taleba, ktorý hovorí, že čierna labuť je jav, ktorý bude čoraz častejší.

Výraznejšie rozdelenie vnímame aj na konzervatívno-liberálnej línii, kde môžu svoju rolu v snahe o spoločnú reč zohrať aj umelci, ktorí oslovujú ľudí inak ako politici či intelektuáli. Darí sa slovenským umelcom spájať spoločnosť cez umenie?

Slovenský umelec je abstraktný pojem. Sú umelci, ktorí rozdeľujú, sú kontroverzní a vyvolávajú vášne či vzbudzujú nenávisť. Sú umelci, ktorí harmonizujú a chcú stavať na univerzálnych ľudských hodnotách. Obidve tieto skupiny sú dôležité a majú svoj význam v spoločnosti.

Nie je mi celkom prirodzené konzervatívno-liberálne rozdelenie. Hovorím, že som umiernený liberál, ale aj umiernený konzervatívec. Možno medzi tvrdými konzervatívcami som vnímaný ako liberál a medzi liberálmi ako tvrdý konzervatívec. Neznamená to, že každú chvíľu mením názory a som „kam vietor, tam plášť“.

Bez umenia by však bol tento život tvrdší, sivší, smutnejší, agresívnejší a surovejší. Do kultivačnej úlohy by som však zahrnul aj vedcov alebo aj ľudí, ktorí sú v politike, hoci ja si myslím, že máme len niekoľko politikov. Ostatní sú obyčajní straníci, ktorí stránia nejakým záujmom.

Na politikov si ešte musíme počkať. Sme mladý národ a mladá štátnosť. To, na čo mali iné štáty stovky rokov, sme museli absolvovať za desaťročia. Sme v národnej a štátotvornej puberte. Nie sme dospelí, možno ešte ani nie maturanti.

Treba tu trpezlivosť. Bude to trvať ešte desiatky rokov.                                                      

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0