Onedlho končíte v Slovenskom národnom divadle s Lohengrinom, ako sa vám s ním bude lúčiť?

Ťažko. Je to mimoriadna opera, Wagner je ako skladateľ génius a Lohengrin patrí aj v jeho tvorbe medzi žiarivé hviezdy.

Prečo?

Lohengrin je nielen príbehom, ale aj hudobne úžasne podmanivý. Silný a krásny. A náročný na interpretáciu. Je to veľká opera. Zobralo to dosť času, kým sme to dobre a správne naštudovali, preto sa mi s ním bude ťažko lúčiť, aj s ohľadom na to, že hoci sme operu dlho študovali, tak sa hrala veľmi krátko.

Ako dlho trvalo naštudovanie?

Pre veľmi usilovného speváka to bolo pol roka roboty. Sú tam obrovské zbory, je to enormná práca, nehovoriac o orchestri, bolo na tom viac práce ako na ktorejkoľvek inej opere, ktorú práve máme v repertoári v národnom divadle. Je škoda, že sa Lohengrin hral tak veľmi málo.

Koľkokrát ste to hrali?

Od premiérových predstavení sme to teraz 2,5 roka nehrali. Dokopy sa to hralo asi 10-12-krát. Opera bola navštevovaná, je náročná, to, že onedlho už máme derniéru, je naozaj škoda.

Wagner je jedinečný autor, keď jeho dielo študujete, zahryzne sa vám do duše ten jeho barbarsko-spirituálny svet s odkazmi na kresťanstvo? Prenikne vás tá jeho duchovnosť?

Určitým spôsobom áno. Keď som študoval Lohengrina a prenikal do hĺbky tých textov, tak som vďaka emočne veľmi silnej hudbe bol týmto dielom podmanený, doslova opantaný. Lohengrinov príbeh s jeho tajomnosťou, keď zasiahne do deja a napokon sa ukáže, že nie je z tohto sveta, v človeku rozozvučí náboženské témy, a keď sa spevák s rolou chce stotožniť, silne ho to ovplyvní a vtiahne do tohto sveta.

Wagnerova duchovnosť nie je kresťanská, preto sa chcem spýtať, keď prenikáte do hĺbok svojej postavy, vyvíja sa tým aj váš vzťah k Wagnerovi? Mení sa váš postoj k dielu?

V Lohengrinovi ma na 99 percent oslovuje hudba, vďaka nej prežívam ten príbeh. Neovplyvňuje to moju životnú filozofiu, ale dokážem ten príbeh silnejšie prežiť. Doplním to ešte odkazom na iných autorov. Keď som spieval postavy v operách Bohéma alebo Faust a Margaréta, aj to sú silné príbehy a obrovská dráma. Stalo sa mi, že keď som po predstavení prišiel o trištvrte na jedenásť domov, tak do tretej hodiny som nevedel zaspať. Opera dokáže speváka fyzicky unaviť, ale psychicky tak nabudiť, že to doznieva ešte dlhý čas. To je to prevtelenie do roly.

Ešte jedna povinná otázka ku Wagnerovi, je to velikán, ale navždy spojený s politickou kontroverziou, ktorá sa týka jeho nacionalizmu a neskoršieho zneužitia nacistami. Vyrušovalo vás to? Alebo to máte spracované?

Pravdupovediac, odbúral som to ešte v prvom pláne. Iste, vnímal som to, poznám to, ale nezaoberal som sa tým. Wagnera som vždy odfiltroval na hudbu.

V posledných rokoch sa Wagner hral vo veľkolepých predstaveniach v newyorskej opere, podobne na mnohých ďalších pódiách, asi je to znak, že už v ňom vidíme iba genialitu jeho hudby, nie ideologické pozadie.

Áno, a keby k nemu niekto pristupoval kvôli jeho nacionalizmu, tak by robil chybu. Wagner je skutočne geniálny skladateľ, v istom zmysle až nebezpečne geniálny. Je ukrutne podmanivý, až fanatizujúco podmanivý.

Ako ste sa vlastne dostali k Wagnerovi?

Môj repertoár je najmä talianska opera, potom francúzska, ruská a, samozrejme, česká a slovenská. V nemčine som spieval Mozarta, ale to je úplne iný svet. Raz sa ma potom veľký dirigent a pianista Daniel Barenboim v štátnej opere v Berlíne po jednej skúške opýtal, či nespievam Wagnera, napríklad Lohengrina. Povedal som mu, že nie. Povedal mi, že mám presne na neho hlas, že by som to mal skúsiť. Prekvapilo ma to, pretože u nás bola vtedy fáma, že Wagnera môžu spievať iba silní tenori, ktorí nespievajú nič iné, iba Wagnera. A keď som sa dostal k Lohengrinovi u nás v národnom, tak som si uvedomil, že Barenboim mal pravdu. Predsa len, na rozdiel od iných Wagnerových postáv je Lohengrin lyrickejší, náročnejší skôr pre ťažšie hlasy ako ten môj.

Keď už ste sa dotkli rôznych národných opier, je pre vás ťažké prechádzať z jazyka do jazyka, naladiť jazykový prejav tak, aby ste boli spokojný?

Snažím sa. Musíte si ale uvedomiť, že každá jedna opera, ktorá bola skompomovaná, je prispôsobená tej reči, v ktorej ju autor písal, tempu tejto reči, jej dikcii, dynamike. Preto je aj pre speváka lepšie spievať nemeckú operu po nemecky, ako povedzme spievať ju po slovensky, hoci je to môj rodný jazyk. Spievať Wagnera v inej reči je ako hladkať psa proti srsti, nebude to plynulé. Každá opera sa spieva najlepšie v jazyku, v akom bola napísaná.

Vy spievate v koľkých rečiach?

Taliansky, francúzsky, rusky, nemecky, česky, slovensky a spieval som aj po anglicky. Sedem rečí.

Žijeme v globalizovanej dobe, rôzni speváci z rôznych krajín hosťujú po celom svete. Ako vlastne fungujete po pracovnej stránke, keď je kolektív tak etnicky rôznorodý?

Dobre. Ukážem to na jednom konkrétnom príklade. Stretli sme sa v Tokiu pri talianskej opere. Jedna speváčka bola Maďarka, jeden bol Nemec, Angličan, samozrejme Japonci a ešte jeden Španiel ako spevák a celé to viedol švajčiarsky dirigent. A bolo to jednoduché, jazyk operného sveta je taliančina. Hovorilo sa teda po taliansky, a keď bolo treba, po nemecky alebo anglicky. Funguje to bez problémov. Keď chce operný spevák v nejakom jazyku spievať, musí mu rozumieť, preto sa ich od mladosti učí. Patrí to k našej práci, najmä keď človek pracuje v zahraničí.

Obrátená strana globalizácie: talianskej kultúre sa s operou podarilo dobyť celý kultúrny svet, opera dnes patrí ku každej metropole. Čím to je, že ju svet tak prijal, veď taliansky temperament je osobitý a nenapodobiteľný.

Aj iné národy sú muzikálne, ale talianske opery nie sú len hudobne krásne, ale autori ako Puccini, Verdi, Donizetti, Rossini sú aj vtipní. Vďaka tomu keď odchádzate z divadla, stále vám tie melódie znejú v hlave. Sú aj opery, kde ten pocit nemáte. Talianska opera je podmanivá vďaka ľubozvučnej krásnej hudbe a melódiám, emotívna taliančina to celé zdôrazňuje. Jednoducho to cítiť, hneď vás to osloví.

Foto: Zuzana Očovanová