Boris Valábik je bývalý slovenský obranca so skúsenosťami z NHL aj reprezentácie. V posledných rokoch spolupracuje s RTVS ako hokejový expert a spolukomentátor.
V rozhovore vysvetľuje, prečo ho po prvých troch zápasoch slovenskej reprezentácie na majstrovstvách sveta zaujali najmä dvaja obrancovia, v čom má Šimon Nemec podobnú mentalitu ako Peter Sagan či Petra Vlhová, prečo sa nám nedarí vyhrávať buly a čo bolo podľa neho za verejnou kritikou rozhodcov zo strany Craiga Ramsayho a Miroslava Šatana.
„Môj sen na tohtoročných majstrovstvách je postup do semifinále, čo znamená, že musíme poraziť minimálne jedného favorita, a to vo štvrťfinále. A na to skutočne potrebujeme strelca gólov. Spoliehame sa najmä na Petra Cehlárika, Mareka Hrivíka či Libora Hudáčka, no mali by sa pridať aj ďalší,“ vraví Valábik.
Vždy je to pre mňa citlivá otázka, lebo som bol v hráčskej pozícii a chcem byť fér. Ale najviac mi vyskakujú obrancovia Patrik Koch a Mário Grman. Niežeby som pred šampionátom nevedel, že sú to dobrí hokejisti, ale tento turnaj im zatiaľ vychádza skvelo a je vidieť, akí sú dôležití pre naše mužstvo. Pretože práve od takýchto obrancov potrebujeme, aby hrali naozaj dobre.
Určite, presne preto som ich vybral. Možno to nie je „populárny“ výber, ľudia majú radšej strelcov alebo hráčov, ktorí na ľade dobre vyzerajú, rýchlo korčuľujú a robia trebárs pekné kľučky. No pre mňa to, či hokejista hrá dobre, nezáleží na tom, či je to pekné, ale skôr efektívne. Pri týchto obrancoch si možno nepovieme „wau, ako to spravil“, ale robia veci, ktoré tím veľmi potrebuje.
To, či hokejista hrá dobre, nezáleží od toho, či je to pekné, ale skôr efektívne. Je dôležité, že Koch s Grmanom pochopili svoju rolu, lebo bez nich by tento tím nemal šancu.Zdieľať
Je pravda, že pred šampionátom som mal veľké obavy o našu obranu, pretože v prípravných zápasoch som nevidel nikoho, kto by hral tak, ako teraz Koch s Grmanom. Je dôležité, že pochopili svoju rolu, lebo bez nich by tento tím nemal šancu.
Patrí medzi obrancov, ktorí potrebujú hrať ofenzívne, aby hrali dobre. Od neho neočakávame ten typ defenzívnej hry ako v prípade Kocha a Grmana, ale prajeme si od neho podporu útoku. Nie je to ešte na úrovni ako skúsení John Carlson z USA alebo MacKenzie Weegar z Kanady, ktorí ťahajú presilovky a bodujú. Ale aj ja mám stále tendenciu zabúdať, že Šimon má iba devätnásť rokov.
Progres, ktorý spravil od posledného šampionátu, je obrovský. Hoci proti Kanade spravil chybu, po ktorej padol gól, nestratil ďalej sebavedomie a hral dobre. Chybu, ktorú urobil, si defenzívny obranca dovoliť nemôže, ale od Šimona „to berieme“, lebo si sľubujeme, že pomôže viac v ofenzíve.
V ďalšej časti zápasu podržal puk aj zaútočil, keď mal. Ešte to neprinieslo body, no od neho čakáme aj to, že nás dostane z obranného pásma, spraví dobrú prihrávku, a to sa mu darilo. Bude potrebné, aby sa ešte zladil so spoluhráčmi na presilovke a potom sa ukáže jeho ďalší pozitívny vplyv.

Šimon Nemec. Foto: TASR/Martin Baumann
Čítal som ten rozhovor a až som mal chuť „Zeusovi“ zavolať, lebo mi úplne hovoril z duše. Aj ja som bol hráčom, ktorý sa veľmi ubíjal svojimi chybami, a to nie je dobré. Šimona Nemca poznám od jeho pätnástich rokov a nikdy sa príliš nezaťažoval chybami, ktoré spravil. Ak sa z nich napriek tomu dokáže poučiť, eliminovať ich a zlepšovať sa, tak je to geniálna športová mentalita. Majú ju napríklad Peter Sagan či Petra Vlhová.
V čase, keď som hrával ja, bolo na Slovensku navštevovanie športového psychológa tabu. V Amerike to už bolo normálne. Je to veľmi dôležité a ľutujem, že som viac nevyužil takúto pomoc. Ak sa hráč v myšlienkach príliš nechá uniesť chybami, je to veľmi zaťažujúce a kazí to výkon. Druhý extrém je, samozrejme, keď hráč mykne nad chybou plecami a nepoučí sa z nej.
Stále u nás vnímame, že fyzická príprava je podstatnejšia ako psychická, no neviem, nakoľko je to opodstatnené.Zdieľať
Nepoviem nič nové, mentalita je mimoriadne dôležitý faktor, ktorý ovplyvňuje, či športovec dosiahne vrcholovú úroveň, alebo nie.
Závisí to asi individuálne od hráčov, viacerí so psychológmi pracujú, lebo vedia, že je to dôležité. No netreba sa našim klubom čudovať. Ak majú problém vôbec vyplatiť mzdy hokejistom, určite nebudú míňať peniaze na psychológa. Stále u nás vnímame, že fyzická príprava je podstatnejšia ako psychická, no neviem, nakoľko je to opodstatnené.

V prípravných zápasoch sa ukázalo, že problémom môže byť práve defenzíva, ktorej chýbajú viaceré zvučné mená.
Ešte je priskoro, aby sme to vedeli vyhodnotiť z dlhodobého hľadiska. To, že naše kluby dávajú priestor slovenským brankárom, je určite pozitívne, hovoria to aj naši tréneri. Ale jeden či dva dobre odchytané zápasy ešte nerobia šampionát alebo kariéru. Musia to ešte potvrdiť. Tak ako by som ich nezatracoval, ak by im nevyšiel jeden zápas, tak ich teraz nebudem vynášať do nebies.
To je, chvalabohu, otázka, ktorú nemusím riešiť. (Smiech.) Hlavaj na mňa pôsobil najistejšie. Ale aj v príprave sa mu stalo, že odchytal fantastický zápas, no v tom ďalšom vybuchol. Hlavne pri defenzívnych hráčoch, vrátane brankárov, nie je dôležité, aby odohrali dobre jeden či dva zápasy, ale aby si udržali istý štandard – ideálne čo najvyšší – a dokázali v ňom zotrvať po celý turnaj. (Pozn.: Tréneri vo štvrtok dopoludnia rozhodli, že proti Švajčiarom nastúpi v bráne Samuel Hlavaj.)
Áno, počas prípravy som, paradoxne, tvrdil, že sa nebojím o útok, ale mám po rokoch obavy z obrany. Veľmi som sa mýlil. Je to tak ako v predošlých rokoch. Žiadny strelec nám nevyrástol, takže je logické, že sa v tomto smere nič nezmenilo. Stále ho hľadáme a trochu tým trpíme.
Môj sen na tohtoročných majstrovstvách je postup do semifinále, čo znamená, že musíme poraziť minimálne jedného favorita, a to vo štvrťfinále. A na to skutočne potrebujeme strelca gólov. Beriem to z hráčskej mentality, ktorá nepozná postupové kalkulačky a chce vyhrať v každom zápase. Poviem to škaredo, no naši strelci sa musia zobudiť a pomôcť mužstvu splnením úlohy, kvôli ktorej tam sú. Spoliehame sa najmä na Petra Cehlárika, Mareka Hrivíka či Libora Hudáčka, no mali by sa pridať aj ďalší.
Švajčiari budú podľa mňa náš najťažší súper a začínam si myslieť, že sú prvým favoritom na finále. Z toho, čo som videl, hrajú naozaj fantasticky.Zdieľať
Nie je jednoduché, aby to ofenzívne ťahali dvaja-traja hráči. Ak sa preberie aj tzv. sekundárna ofenzívna, teda hráči ako Miloš Kelemen či Pavol Regenda, ktorí hrajú naoko „škaredší“ hokej, tak to bude výborné. V praxi to znamená góly z dotlačených alebo tečovaných pukov. V konečnom dôsledku je jedno, kto tie góly strelí, no je jasné, že niektorí hráči sú do tímu nominovaní preto, aby ofenzívu potiahli. Nemôžeme očakávať, že v každom zápase dá súper jeden gól, aby sme my mohli dať dva a vyhrať.
Identita tímu ostane rovnaká, to sa nemení. Nikto z hráčov ani trénerov nechce, aby sme z agresívneho napádania, o ktoré sa snažíme, teraz poľavili a hrali diametrálne odlišný systém. To nie. Zmení sa taktika z pohľadu toho, ako budeme hrať presilovky či oslabenia a prispôsobíme niektoré herné prvky podľa toho, čo by mohlo na Švajčiarov platiť.
Ale ani to negarantuje, že nájdeme nového strelca. Po individuálnej stránke zrejme veľké zmeny nenastanú. No systém, ktorým hráme, znášajú niektorí súperi lepšie, iní horšie. Predpokladám, že Švajčiari to budú znášať dobre, pretože sú na to zvyknutí a majú skutočne individuálne kvalitných hráčov. Sú to rozdielové osobnosti, ktoré podávajú stabilne veľmi dobrý výkon. Povedzme si na rovinu, my momentálne takých hráčov nemáme.
Švajčiari budú podľa mňa náš najťažší súper a začínam si myslieť, že sú prvým favoritom na finále. Z toho, čo som videl, hrajú naozaj fantasticky.

Peter Cehlárik a Marek Hrivík. Foto: TASR/Jaroslav Novák
Áno, slovenský hokej stále trpí tým, že si neuvedomujeme dôležitosť detailov, ako je buly. Keď som bol mladým hráčom, ani raz sme na reprezentačnej či ligovej úrovni túto vec netrénovali. Hneď ako som prišiel do Kanady, po každom jednom tréningu si centri nacvičovali buly, obrancovia sklepávanie prihrávok letiacich vzduchom, útočníci tečovanie striel.
Je to u nás veľmi zanedbávané, pretože niektorí tréneri a hráči si neuvedomujú, aké je to podstatné v celkovej skladačke. Môžeme dookola hovoriť, že detaily sú dôležité, no ak si nikto nepremietne, čo to znamená, nič sa nezmení. Niektoré veci sú o drile a dajú sa naučiť ľahšie ako tie, pri ktorých je treba kreativitu a schopnosť reagovať na rôzne herné momenty.
Na Slovensku stále trpíme obsesiou talentom, ktorú som nikde inde nezažil. Všade v zahraničí si uvedomujú, aká dôležitá je tvrdá práca, ktorá dokáže poraziť aj nepracujúci talent.Zdieľať
Na Slovensku stále trpíme obsesiou talentom. Buď je niekto talentovaný, alebo je zlý hokejista. Je to šialená obsesia, ktorú som nikde inde nezažil. Jasné, že talent je fajn. Ale všade v zahraničí si uvedomujú, aká dôležitá je tvrdá práca, ktorá dokáže poraziť aj nepracujúci talent.
Myslím si, že sa to zlepšuje. Tréneri, ktorí sa vzdelávajú a nezaspali dobu, už začínajú prevažovať aj v našej lige nad tými, ktorí si myslia, že už vedia všetko. Takých je už minimum. No potrvá roky, kým sa to prejaví, lebo je to vec, na ktorú sa treba zamerať už pri trénovaní detí.
Ak tréner od každého jedného hráča chce, aby bol aktívny a išiel tvrdo do súbojov, tak nie každý presne vie uchopiť, čo to znamená. Nemám rád, keď sa to volá premotivovanosť, lebo to často počúvam od fanúšikov. To je zhadzujúce slovo. My potrebujeme motivovaných hokejistov. Pripisoval by som to skôr tomu, že chalani sa naozaj snažia robiť to, čo im hovorí tréner, ale nevedia to dobre uchopiť. Vedia, že majú ísť tvrdo a rýchlo, ale nevedia si pri tej tvrdosti a rýchlosti dať pozor, aby to bolo bez faulu.
Nie každý tréner je taký ako Ramsay, že ženie hráčov, aby korčuľovali a napádali súpera. Aby boli ako potkany na syr alebo vlčia svorka, že ideš, až pokiaľ puk nezískaš. Z toho často vyplynie faul. Ak by hrali pasívnejšie a tréner od nich nechcel také agresívne forčekovanie, faulov by bolo menej. Čiže z jednej časti to vychádza z toho, čo tréner vyžaduje od tímu, a z druhej, že časť hráčov nie je naučená na to, aby to tak robili bez faulu.
Ja sa teda vo fauloch vyznám, aj som sa dostal do problémov vždy za hákovanie, podrazenie či držanie. To sú fauly, ktoré nemôžeme robiť. Na druhej strane, ak niekto spraví narazenie, krosček, lakeť, ktoré sa stanú pri súbojoch, vyplýva to z hry. Odráža to tvrdosť a my chceme byť tvrdí. Nie sú to fauly, ktoré by nás mali rozčuľovať alebo ktoré by sme sa silou mocou mali snažiť eliminovať. Každý bude mať nejaké nedovolené zákroky, no radšej nech vychádzajú z tvrdosti. V súperovi potom zanechá to, že bude chcieť odovzdať puk skôr.
Každý bude mať nejaké nedovolené zákroky, no radšej nech vychádzajú z tvrdosti. V súperovi potom zanechá to, že bude chcieť odovzdať puk skôr.Zdieľať
Ani najsilnejší chlap na svete nie je rád, keď je na mantineli a je naňho rozbehnutý súperov hráč, ktorý dokončí súboj. Keď to tím robí opakovane, aj keď je z toho nedovolený zákrok, súperov hráč sa začne rozhodovať s pukom inak. My chceme znepríjemniť súperovi hru tak, aby na ňu nemal čas.
Vyplývajú zo zle použitej hokejky, čo sa dá odstrániť. Stane sa, že hráč na pol sekundu zaspal alebo nestíha korčuliarsky, tak si pomôže takýmto zákrokom. Ale väčšinou je to neskorá reakcia na pohyb protihráča alebo zlé postavenie, z ktorého hráč vychádza.
Čiže aj pri fauloch musíme rozlišovať. Je paradoxné, ale niektoré fauly sú v konečnom dôsledku súčasťou toho, čo tímu môže pomôcť. Viem, že to vyznieva absurdne, ale je to tak. Ak som obranca a viem, že zakaždým, keď dostanem puk alebo si ho vyzdvihnem pri mantineli, utŕžim ranu, tak je jasné, že si puk nebudem mojkať na čepeli dlhšie, aby som spravil dokonalú prihrávku.
Snažím sa nevenovať rozhodcom na šampionáte, pretože to nemá pre mňa takú pridanú hodnotu, ako venovať sa rozhodcom v našej lige, kde sa snažím, aby sme poukázali na chyby a zlepšovali rozhodcovský stav. Pamätám si jeden zákrok, ktorý bol posúdený opačne, a to bolo koleno na koleno Sobotku na Pánika, ktoré sa mi zdalo na päť minút plus dokonca zápasu a bolo posúdené na dve minúty.
Nemyslím si, že tie vyjadrenia do médií od Mira Šatan alebo Craiga Ramsayho sú náhodné. Myslím si, že chcú vyvolať nejaké podpichnutie odrozhodcov, že počujte, aj keď sme malá krajina a nepozeráte sa na nás rovnako ako na USA, Kanadu, Fínsko a spol., tak nechceme byť tí, ktorým budete ubližovať. Aj keď je zákrok na hrane, slovenskému tímu sa ľahšie prisúdi ako faul než v prípade Kanady. Rozhodcovia jej viac odpustia, vždy to tak bolo.
Je to tak aj z pohľadu politiky. Viete si predstaviť, čo by spravil kanadský alebo švédsky zväz, ak by cítili, že rozhodca im pokazil zápas? Bolo by z toho obrovské haló. Silné zväzy majú oveľa väčší rešpekt ako náš.
Viete si predstaviť, čo by spravil kanadský alebo švédsky zväz, ak by cítili, že rozhodca im pokazil zápas? Bolo by z toho obrovské haló. Silné zväzy majú oveľa väčší rešpekt ako náš.Zdieľať
Ďalšia vec je, že Kanaďania majú toľko zákrokov na hrane, že rozhodca ide do zápasu s tým, že im nemôže odpískať všetko, lebo by boli 60 minút na trestnej lavici. Nemôžeme to porovnávať s našou ligou, lebo rozhodcovia v nej, až na výnimky, nespĺňajú také kvality, aby sme ich mohli porovnávať s medzinárodnými rozhodcami.
Keď si porovnáme to, čo u nás pískali v play off s medzinárodnou úrovňou, tak to je iný šport. Napríklad zákrok Kocha na Chlapíka v zápase s Českom by bol u nás päťminútový trest. Každý jeden hit pri dohrávaní súbojov, ako to robila Kanada, by u nás pískali ako napadnutie.
My potrebujeme zlepšiť kvalitu rozhodovania na Slovensku, aby si hráči zvykali na medzinárodnú úroveň, aby vedeli, že môžu ísť do súboja, tak ako išiel Koch. Jednoducho snažiť sa hrať podobne agresívne ako Kanada.
Len sa snažím čítať tie výroky a pre mňa sú Miroslav Šatan aj Craig Ramsay rozvážne tipy. Preto si nemyslím, že je náhoda, keď tlačia na rozhodcov cez médiá. Vedia, čo robia. Chcú trošku vytvoriť tlak, aby naši chalani mali priestor na ľade a nepískal sa každý hraničný zákrok. Robia si svoju robotu. A pokiaľ to hráči nezoberú ako krivdu a nebudú si myslieť, že bojujú proti rozhodcom, tak je to v poriadku. Prvýkrát som videl trénera Ramsayho povedať niečo také na rozhodcov, takže si myslím, že je za tým viac.
Ale súhlasím s Michalom Handzušom, že po zápase je to málokedy tak, že rozhodca vyhrá alebo prehrá zápas. Vždy je tam niečo, čo mužstvo mohlo spraviť lepšie.

Craig Ramsay. Foto: TASR/Martin Baumann
Paťo Koch sa mi javí veľmi solídne pre tím, ktorý bude hľadať zodpovedného tvrdého defenzívneho obrancu. Má potenciál hrať oveľa tvrdšie, ako mal možnosť hrať v našej lige, ale aj v Česku. A myslím si, že by sa mu to aj páčilo, ak by mal možnosť hrať tvrdšie.
Ak by mu rozhodcovia dovolili hrať taký hokej, ako hrá teraz, rozkvitol by. To je dôvod, prečo som aj ja odchádzal už v mladom veku do zámoria a prečo som dostal šancu byť úspešným. Lebo som odišiel do krajiny, kde sa na hokej pozerá ako na tvrdý šport a nie, že je to často až bezkontaktné, ako napríklad v našej lige.
Pre hráča ako Koch sú to veľmi dôležité majstrovstvá. Hovoríme tu o tom, ako rozhodca vie ovplyvniť kariéru hráča. Za tie zákroky, za ktoré bol v našej lige vylučovaný, mu každý nadával, aký je drevák a drevorubač. Na tomto šampionáte zrazu dostal šancu hrať tak, ako chce. A už sa naňho pozeráme, aký je pevný, solídny, tvrdý, zodpovedný obranca. Aj toto vie priniesť vplyv rozhodcu.
Najväčší rozdiel medzi trénerom Ramsaym a jeho predchodcami v reprezentácii je prístup k silnejším súperom. Pri tréneroch, ktorých som zažil v reprezentácii, ale aj tých, ktorí prišli po nich, sme to vnímali tak, že pozor, hráme proti silnejšiemu súperovi, musíme sa stiahnuť, nemôžeme sa nechať vylákať k mantinelu a musíme byť pasívnejší. Čo je voda na mlyn pre každého jedného talentovaného, technicky zdatného súperiaceho hráča, lebo má čas na to, aby mohol svoj talent a kreativitu využívať. Dobré tímy to milujú, lebo vtedy majú možnosť ukázať, čo je v nich. Doplácali sme na to. A to som vnímal v rokoch 2010 až 2019.
To nie je o tom, že by naši hráči kedykoľvek v histórii korčuľovali pomalšie alebo že by nevedeli dať takú dobrú prihrávku, alebo vystreliť. Ale len že hneď ako hrá tím pasívne, vyzerá pomalšie a len reaguje na súpera.Zdieľať
Teraz je najväčší rozdiel v tom, že naša defenzíva sa začína hneď po strate puku. Hneď ako oň prídeme, vytvárame na súpera tlak. Väčšinou ho stratíme v útočnom pásme a už tam sa začína naša defenzíva. Znepríjemňujeme aj najkvalitnejším súperom život, nahrávku by dali nádhernú a bezproblémovú, ak by ten tlak na nich vyvíjaný nebol. Teraz sa na ňu oveľa viac narobia a nie je taká dokonalá.
V strednom pásme už pasívne necúvame kvôli tomu, že máme strach pred silou súpera. To bolo najhoršie, čo sme mohli robiť. Reaktívny hokej, teda ak tím len reaguje na konanie súpera, znamená, že hráči budú všade o krok neskôr.
Často to vyzeralo, že sme pomalí v súbojoch a že súper ich prekorčuľoval. No to nie je o tom, že by naši hráči kedykoľvek v histórii korčuľovali pomalšie alebo že by nevedeli dať tak dobrú prihrávku, alebo vystreliť. Ale len o tom, že hneď ako hrá tím pasívne, vyzerá pomalšie a len reaguje na súpera.
Chceme byť prvý na puku, nepozeráme sa, čo robí súper. Vytvárame tlak, skracujeme mu čas na hru. Nemá toľko priestoru spraviť pohodlnú prihrávku. Tam vidím najväčší rozdiel. Mentalita toho, čo znamená defenzíva od A do Z, sa úplne obrátila naruby.
Predtým znamenala, že náš hráč stratil puk, rýchlo sa vrátil naspäť a čakal na súpera v strednom alebo obrannom pásme. Ale to znamená, že sme boli stále pod tlakom. Defenzíva bola preťažená. Je to ako čakať za sklom a dúfať, že sa nerozbije. Lebo hneď ako sa rozbije, prehrali sme. To sú sklenené obrany.
Ramsay dal chalanom šancu vyzerať, že hrajú korčuliarsky. To najviac vidia a oceňujú fanúšikovia, keď hovoria, že hokej bol pekný. Podobne ako to bolo po zápase s Kanadou.
Ramsay dal chalanom šancu vyzerať, že hrajú korčuliarsky. Hneď po strate puku zaútočíme na súpera, často ho vybojujeme naspäť a znova sme v útočnom pásme. Je to fyzicky oveľa náročnejší hokej, ako sme kedysi hrali.Zdieľať
Je to vo veľkej miere tým, že nehráme ustráchane a nesťahujeme sa iba do defenzívy. Tým, že hneď po strate puku zaútočíme na súpera, často ho vybojujeme naspäť a znova sme v útočnom pásme a ďaleko od vlastnej brány. Ale je to korčuliarsky a fyzicky oveľa náročnejší hokej, ako sme kedysi hrali.
Samozrejme, že je, ale to je ešte stále ten hokejista vo mne. Neviem sa pozerať na nejaký cieľ „loosersky“ a s tým, že nejdeme spraviť to najlepšie, čo dokážeme. Na Slovensku sa to stále považuje za arogantné, ak si nejaký športovec dá vysoký cieľ. Ja to považujem za úplne pochopiteľné, pretože športovec musí mať vysoké ciele na to, aby podával maximálne výkony. Je to úplne niečo iné, ako byť arogantný mimo ľadu. Na ľade musia byť arogantní a sebavedomí, musia si dôverovať.
Keď si hráči nestanovia vysoké méty, je to o dôvod viac, aby mali výhovorku, že to nebol náš cieľ a je jedno, ako budeme hrať, aj tak každý od nás očakával prehru. Hráči nemôžu mať nastavenú myseľ inak, ako s presvedčením, že idú získať medailu a idú do toho naplno. A keď to nevyjde, aspoň si môžu povedať, že sa snažili zo všetkých síl a dali do toho sto percent.