Profil nového premiéra Ľudovít Ódor je uznávaný národohospodár, ktorého rešpektoval aj Smer

Na úvod jedna novinárska spomienka. Bolo to na jeseň 2011, ešte pred vyslovením nedôvery vláde Ivety Radičovej v pamätnom hlasovaní o eurovale.

V jednej z miestností Národnej rady SR pred novinárov predstúpila partia politikov, neobvykle zložená z predstaviteľov vtedajšej pravicovej koalície i opozície (Smer zastupoval Peter Kažimír, SNS Ján Mikolaj). Politickí odporcovia sa prekvapivo potľapkávali po pleciach, usmievali sa, strúhali si komplimenty a boli v družnej nálade.

Novinárom prišli predstaviť spoločný návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Predpis, ktorým sa zriadila nezávislá Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a zaviedla sa dlhová brzda na bezbrehé míňanie, o pár mesiacov, v decembri 2011, prešiel parlamentom väčšinou 147 (!) poslancov.

Ako sa podarilo, aby na jednej strane SDKÚ a SaS a na druhej strane Smer a SNS ťahali za jeden povraz a spoločne presadili rozumnú vec pre Slovensko? Zásadnú zásluhu vtedy na tom mal okrem iného ekonóm Ľudovít Ódor. Princípy fiškálnej rady rozpracoval už dva roky predtým v diskusnej štúdii NBS, ktorú pod názvom Dobrá rada nad zlato napísal spoločne s Michalom Horváthom (v novej vláde by mal byť ministrom financií).

No najdôležitejšia bola práca s politikmi. Ódor pravicovým i ľavicovým politikom od začiatku prízvukoval, že im nechce predpisovať, či majú byť verejné výdavky vysoké alebo nízke. Iba že majú byť kryté prácou s príjmami a výdavkami, nie dlhmi. Inak povedané, pokiaľ pravicová vláda chce znížiť dane, mala by tiež znížiť svoje výdavky, nie kompenzovať výpadok príjmov robením dlhov. A keď chce ľavicová vláda zvýšiť verejné výdavky, môže, ale nech zvýši aj dane a… opäť nerobí dlhy!

Takýmto neideologickým prístupom vedel Ódorov návrh osloviť aj ľudí z SDKÚ a SaS, aj ľudí zo Smeru. Prirodzene, boli tam aj iné vplyvy. V tom čase obchádzalo Európu strašidlo dlhovej krízy, kolabovalo Grécko a slovenskí politici potrebovali finančným trhom vyslať signál, že udržia naše verejné financie na uzde. Nemohli riskovať, že republike zrazu nebude mať kto požičať.

No tento príbeh je tiež príkladom Ódorovho technokratického pragmatizmu. Vedel sa rozprávať s politikmi pravice i ľavice. Možno to jeho povahu vystihuje lepšie než suchý výpočet škôl, ktoré absolvoval (vyštudoval „mat-fyz“ na UK v Bratislave), či verejných funkcií, v ktorých tento 46-ročný rodák z Komárna pôsobil.

Technokrat, národohospodár i popularizátor ekonómie

Predtým, než ho vo februári 2018, deň pred vraždou Jána Kuciaka, vymenoval prezident Kiska za viceguvernéra NBS, schválil nomináciu Ódora parlament, v ktorom mala väčšinu koalícia pod vedením Smeru a na návrh ministerstva financií – pod vedením Petra Kažimíra! Vtedajší predseda vlády sa volal Robert Fico.

Toto dnes, keď Smer útočí na prezidentku Čaputovú a jej úradnícku vládu heslami o Sorosovi či americkej ambasáde, treba pripomenúť. A tlmočiť to aj verejnosti.

Keď pred pár dňami denník Pravda zverejnil krátky profil Ľudovíta Ódora od ČTK, bolo v ňom spomenuté, že radil Ivete Radičovej a Ivanovi Miklošovi. Pod článkom sú dve stránky diskusie, v ktorej čitatelia dávajú najavo, že radenie týmto dvom politikom v ich očiach Ódora diskvalifikuje. No už tam nebolo spomenuté, že poslanci Smeru nemali problém v minulosti hlasovať za kľúčové Ódorove nápady, ani že parlament ho schválil za viceguvernéra NBS na návrh Petra Kažimíra v čase, keď bol premiérom Robert Fico.

Ľudovít Ódor je to, čo sa kedysi označovalo dnes trochu archaicky znejúcim výrazom „národohospodár“. Premýšľa o slovenskej ekonomike do hĺbky a sústavne hľadá spôsoby, ako zlepšovať rámec pre jej fungovanie. S trochou nadsadenia by sa jeho odborné a pracovné pôsobenie dalo historicky prirovnať k pôsobeniu Imricha Karvaša a Petra Zaťka v hospodárskych štruktúrach vojnového slovenského štátu.

Ódorov postoj k pravo-ľavým sporom o správny druh ekonomickej politiky vyjadruje asi najlepšie jeho bonmot: „Nemôžeme mať anglosaské dane, škandinávske výdavky aj balkánsku korupciu.“ Spomenul ho okrem iného aj v rozhovore, ktorý sme s ním viedli Martin Hanus a ja v roku 2013.

Je za tým myšlienka, že sociálny štát i súkromné trhy by u nás fungovali lepšie, keby sme k nim ako občania SR pristupovali s väčšou osobnou poctivosťou a lepšie fungujúcimi verejnými inštitúciami. V Ódorovom duchu ich príkladmi nebola len Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ale tiež Inštitút finančnej politiky na ministerstve financií či Útvar hodnoty za peniaze.

Ľudovít Ódor je tiež autorom štyroch popularizačných kníh. „Zámerom tejto knihy je hlásať heslo: ekonomicky rozmýšľať, kriticky myslieť a veľa čítať,“ píše v úvode prvej, ktorá niesla názov Ekonómia z nadhľadu a vyšla v roku 2007, keď u nás vrcholili predkrízové rastové roky.

O dva roky neskôr prišla Krízonomia z nadhľadu, kde sa Ódor snažil zrozumiteľne vysvetliť príčiny finančnej krízy, a v roku 2015 ešte prišlo Investovanie z nadhľadu. Už pred rokmi sa zamýšľal nad témami ako umelá inteligencia, technologická nezamestnanosť či hroziaci generačný konflikt na Slovensku v dôsledku nepriaznivého demografického vývoja.

Jeho štvrtá kniha, Rýchlokurz geniality, je v čase písania tohto článku druhá najpredávanejšia na weboch kníhkupectiev Martinus i Panta Rhei.

Hoci Ódor je široko uznávaným odborníkom, a určite netreba z neho robiť nejakého „progresívneho aktivistu“, technokratický pragmatizmus, ktorý zosobňuje, má tiež svoje limity. Aj keď ho na čele vlády privítal najhlasnejšie predseda SaS Richard Sulík, medzi pragmatickým technokratom a ekonomickým liberálom by mal byť rozdiel.

Keď do čela gulagu dosadia klasického liberála, zruší gulag a otvorí jeho brány. Keď sa na čelo gulagu dostane technokrat, príde s návrhom, že by sa mohol zredukovať počet strážnych veží, keby sa plot dal pod elektrický prúd…

Posilnenie vplyvu technokratov v štáte v podobe inštitútov ako IFP, RRZ, ÚHP a napokon aj v podobe nezávislej centrálnej banky (NBS) má na jednej strane brzdiť politikov v zlých a odborne nepodložených rozhodnutiach. Na druhej strane, štátni analytici môžu tiež podľahnúť spasiteľskému komplexu či pokušeniu krku skúšajúceho kývať hlavou – volenými politikmi, ktorí však na rozdiel od nich nesú politickú zodpovednosť pred občanmi.

Konzervatívci si toto napätie mohli uvedomiť nedávno pri diskusii o rodičovskom dôchodku z dielne Milana Krajniaka a Vladimíra Palka, ktorý naše kruhy skôr podporoval, hoci mnohí technokratickí ekonómovia ho veľmi kritizovali.

Svietiť, kúriť a pripraviť štátny rozpočet

Napokon tí, ktorí pred Ódorovou úradníckou vládou bijú na poplach, aj tí, ktorí na ňu majú vysoké očakávania, by si mali uvedomiť, že pôjde o vládu na dve ročné obdobia (leto a jeseň), kým sa nesformuje nová vláda, ktorá vzíde zo septembrových volieb. Limitovaná bude parlamentom i prezidentkou, ktorá už vyhlásila, že ambíciou nového kabinetu nemá byť riešiť kultúrno-etické otázky.

Súčasne pôjde v podmienkach Slovenska o prvý experiment svojho druhu. Na rozdiel od susedného Česka novodobá SR nemá s úradníckymi vládami skúsenosti.

Počkajme si teda na programové vyhlásenie vlády a konečné personálne zloženie. No už teraz sa dá očakávať, že vrcholným výkonom vlády Ľudovíta Ódora bude pripraviť podklady pre budúcoročný štátny rozpočet. Nový kabinet na čele s myšlienkovým otcom dlhovej brzdy sa pre túto úlohu zdá viac ako kvalifikovaný.