Prigožinov návrh na bodku za vojnou To akože si Rusi jedno ráno povedia: je koniec, vyhrali sme?

Zakladateľ a majiteľ rus­kej žoldnierskej skupiny Vagner hovorí v poslednom čase veľa, a kým na Ukrajine nie je čo riešiť, lebo všetci činitelia ťahajú za je­den povraz, zmenilo sa čítanie mnohých signálov od rôznych frak­cií v mocenskom aparáte Ruskej federácie na hotovú ka­ba­lis­ti­ku.

To nebaví každého. A tak vám uniklo, že veliteľ najúspešnejšej čas­ti ruských inváznych síl na Ukrajine navrhuje vyhlásiť koniec „špeciálnej operácie“ a víťazstvo Ruska.

Ani mňa extra nebaví čítať, pozerať či počúvať každý deň tie­to protirečivé a zmyslov zbavené táraniny. Ale keďže kľúč k ukon­čeniu tejto vojny leží na mieste jej vy­hlá­senia (v Moskve), po­važujem ponorenie sa do kremlinológie predsa len za po­trebné.

Na rozdiel od istej školy slovenskej geopolitiky, ktorá vidí v uk­rajinskej vojne až fyzikálnu zákonitosť geopolitických akcií a pro­ti­ak­cií, vidím ja na ruskej strane presný opak: ka­ko­fó­niu ne­ra­cio­nálnych a často náhodných vášní a nadpriemerne veľkú úlohu osob­nosti v de­jinách.

Napríklad nevieme, aký kľúčový účinok na dianie bude mať panická po­sra­tosť Pu­tina z vlastnej smrti.

Čo urobí, keď pôjde do tuhého? Prekoná svoj strach a hrdinsky sa obetuje?

Dá za­streliť polovicu o­sa­dens­t­va Krem­ľa? Stiah­ne sa so zárukou osobnej bezpečnosti do odľahlého paláca? Utečie?

„Dohodičky“ sú strašidlom pre vojnychtivých ruských jastrabov.Zdieľať

Prigožinova úvaha sa dá len ťažko preceňovať, ale vniesla do rus­kej debaty úplne novú a pre Rusov uvoľňujúcu myšlienku: Hoci je ho­lým faktom, že Rusko ani približne nedosiahlo žiadny z rôznych voj­nových cieľov, je tu odrazu popredný veliteľ, ktorý tvrdí opak.

Akože môžeme ukončiť vojnu, veď sme ju už vyhrali.

Podľa slov Prigožina: „Pre vrchnosť a celú spoločnosť je dnes po­t­reb­né, aby sa urobila za špe­ciál­nou vojenskou operáciou ne­jaká tuč­ná bodka. Ideálne je oznámiť koniec ŠVO, aby všetci ve­de­li, že Rus­ko dosiahlo vý­sled­ky, kto­ré si naplánovalo, a v is­tom zmys­le sme ich naozaj do­siah­li. Zo­mleli sme obrovské množstvo bo­jov­níkov ukrajinskej armády a mô­žeme oz­ná­miť, že úlo­hy ŠVO boli splne­né.“

Ako dôkazy ruského víťazstva uvádza: „Teoreticky Rusko už zís­ka­lo túto tučnú bodku tým, že zničilo veľkú časť aktívnej muž­s­kej po­pulácie Ukrajiny a zastrašilo ďalšiu jej časť, ktorá utiekla do Európy. Rusko odrezalo Azovské more a veľký kus Čierneho mora, zmocnilo sa veľkého kusa ukrajinského územia a vytvorilo pozemný koridor na Krym. Teraz zostáva už len jediné: napevno sa zakliniť na územiach, ktoré už sú dobyté. No je tu jedna zákernosť – ak bola Ukrajina v minulosti súčasťou bývalého Ruska, teraz je to absolútne národne orientovaný štát.“

Prigožin uverejnil svoj návrh ako písaný blog. Nesie ti­tu­lok „Len poctivý boj: žiadne dohodičky“.

„Dohodičky“ sú strašidlom pre vojnychtivých ruských jastrabov, veľká časť textu je venovaná zlu „hlbokého štátu“ v Rusku. Keďže je oči­vid­né, že značná časť ekonomickej, úradníckej, politickej aj vo­jen­skej eli­ty Ruska sabotuje ruské ťaženie na Ukrajine, lebo túži po svo­jom slad­kom starom živote v stredomorských letoviskách, má Pri­gožin so svojou tirádou viac-menej pravdu.

Áno, kým bežní chlapi umierajú na fronte, snívajú papaláši o ukon­če­ní vojny nejakou dohodou.

Titulok je aj tak za­vád­zajúci, lebo Prigožin sa síce vyhraňuje vo­či momentálne aj tak nerealistickým mierovým rokovaniam, ale pri­tom ukazuje ešte ľahšie východisko z vojny. Vyhrali sme, ho­to­vo.

Dôležité je, že nejde o nejaký spontánny výrok, ale o veľký programový text, ktorý je napísaný v očakávaní jarnej ukrajinskej protiofenzívy.

On je v Rusku obľúbený, dokonca je považovaný za možného Putinovho nástupcu.Zdieľať

Prigožin si dal záležať. Jeho blog má 18 262 znakov, t. j. viac ako de­sať slovenských normostrán. Nobelovku za literatúru vďaka nemu nezíska.

Text nemá štruktúru, najdôležitejšie veci sú ukryté niekde v po­sled­nej tretine, je tam veľa siláckeho vystatovania sa a krvavé boje o Bachmut opisuje ako „intímny“ súboj medzi ním a ukrajinským pre­zi­dentom Zelenským: „Obaja si to užívame, ale orgazmus sa ne­do­sta­vil.“

Hej, ten holohlavec je zločinec a hnusák.

Ale je v Rusku obľúbený, je považovaný za možného Putinovho nástupcu a odrazu sa zdá, že paradoxne práve on by mohol najľahšie ukon­čiť túto sebazničujúcu voj­nu.

Kdesi dole v poslednej tretine sa ukrýva aj vysvetlenie, prečo by bolo ideál­ne „špecoperáciu“ teraz ukončiť – lebo sa obáva, že Rusko následkom ukrajinskej protiofenzívy stratí ďalšiu časť z okupovaného územia.

Prigožin nepodceňuje ukrajinskú armádu: „Ukrajinská armáda zhro­maž­di­la dostatočný počet síl. Približne 200 000 už dostatočne vy­cvi­če­ných bojovníkov, ktorí prešli dvoj- až trojmesačným výcvikom a har­monizáciou, je pripravených plniť bojové úlohy.“

Jemu ako veliteľovi nasadeného vojska sa to možno vidí lepšie.

Svoje obavy opisuje takto: „Pre Rusko vždy existuje riziko, že si­tuá­cia na fronte sa môže zhoršiť, keď sa začne protiofenzíva. Za­cho­vanie hraníc, ako boli 24. februára 2023, je druh výmeny, ktorú dnes USA môžu ponúknuť ruskému vedeniu ako vyjednávaciu pozíciu. Práve na to slúži ‚dramatická prestávka‘. Ak vrchnosť odmietne, prej­de ukrajinská armáda do ofenzívy.

V tejto situácii by mohli existovať rôzne možnosti vývoja uda­los­tí. Jednou z nich je, že ukrajinská armáda narazí na ruskú obranu, utrpí vážne straty, po ktorých ruské vojská začnú obrovskú pro­ti­ofen­zívu k hraniciam Doneckej ľudovej republiky, prípadne k Dnep­ru alebo dokonca do Poľska.

Vagnerovec v týchto častiach blogu pôsobí ako triezvy realis­ta.Zdieľať

Vzhľadom na dnešnú dynamiku a problematiku je však takáto pro­ti­ofen­zíva, mierne povedané, málo prav­de­po­dobná. Druhou možnosťou je, že ukrajinská armáda začne pro­ti­ofen­zívu a niekde sa jej po­da­rí prelomiť obranu.

V takom prípade by sa v armáde, ktorá sa roky považovala za jednu z najlepších armád na svete, mohli najskôr stupňovať porazenecké nálady a potom sa situácia zhoršiť, ako sa to už stalo po stratených vojnách na začiatku dvadsiateho storočia – fínskej a japonskej – a tra­gických udalostiach v roku 1917.“

Vagnerovec v týchto častiach blogu pôsobí ako triezvy realis­ta.

Príznačné je, že veľké prorežimové ruské médiá o Prigožinovej úva­he takmer neinformovali. Veľké domáce publikum sa teda ešte ne­doz­ve­delo o oslnivom víťazstve nad Ukrajinou.

Až keď Prigožin o tri dni neskôr trošku vycúval, pí­sali o návrhu aj hlavné noviny ako Moskovskij komsomolec. Prigožin vo svojom de­men­ti ešte raz opakoval: „Pre vrchnosť aj pre celú spoločnosť je dnes potrebné urobiť – pozor – nejakú tučnú bodku za ŠVO. Touto tuč­nou bodkou je dobytie Bachmutu, prístup k Sloviansku, Kra­ma­tors­ku, nejaké vážnejšie dobytie.“

Tým svoju požiadavku na ukončenie vojny „nateraz“ poprel – do Slov­ians­ka má invázne vojsko veľmi ďaleko.

Predpokladám, že Prigožin vypustil pokusný balónik.

U vojnychtivých nacionalistov si poškodil veľmi.Zdieľať

Prigožinova hviez­da v posledných mesiacoch padla, vraždu blogera Vlad­le­na Ta­tarského vo svojej petrohradskej kaviarni musel vnímať ako va­rovanie, teraz ukázal svoju rozumnú tvár.

Ukázal, že vie myslieť politicky. A že je pilierom sys­té­mu. Bol by schopný uzavrieť dohovor, tvrdiac, že „dohodičky iba cez moju mŕtv­o­lu“.

U drvivej väčšiny Rusov si tým nepoškodil, veď tá nič netuší.  

U vojnychtivých nacionalistov si poškodil veľmi.

Médiá z provojenskej sféry reagovali na Prigožinovo experimentálne ukončenie vojny dvoma spôsobmi. „Cargrad“ imperialistického oli­gar­chu Konstantina Malofejeva prekrúcal slová Prigožina na ne­poz­na­nie: „Zakladateľ PMC Vagner vymenoval najmenej štyri faktory, kto­ré by umožnili vyhlásiť ciele špeciálnej operácie za splnené.“

No a Igor „Strelkov“ Girkin, autor prvej vojny v Donbase a hlasný kritik vrchného veliteľa Putina, obvinil Pri­gožina z vlas­ti­zrady: „Pochopil som správne, že čierny klaun pria­mo vyzval na od­trhnu­tie polovice Doneckej ľudovej republiky, hlav­ného mesta a tretiny územia Záporožskej oblasti a vydaného v rámci ťažkého roz­hodnutia Chersonu od Ruskej federácie? Som zvedavý – nahlási ho niekto na prokuratúru?“

Skutok vlastizrady formálne sedí: aj keď Rusko spomínané ukra­jins­ké územia kontroluje a sú podľa ruskej ústavy neoddeliteľnou sú­čas­ťou Ruskej federácie – Prigožin ich však navrhoval prenechať Uk­ra­ji­ne.

Tým u fanatických jastrabov skončil.

Ťažké si to vyložiť. Obávam sa, že sa budem musieť ďalej zaoberať kre­meľskou kabalistikou. Kamže mieri ten hrdlorez?

Obávam sa, že sa budem musieť ďalej zaoberať kre­meľskou kabalistikou. Zdieľať

Možno urobil takú stávku: V Rusku je zopár miliónov informovaných ľu­dí, ktorí sú vášnivo proti vojne. A je o zopár miliónov viac in­for­mo­vaných ľudí, ktorí sú vášnivo za vojnu.

A potom je apatická neinformovaná väčšina, ktorá sa možno dá opiť rožkom. A bude možno v pohode, keď jej predajú porážku ako ví­ťaz­s­tvo.

Chce Prigožin byť ich človek?