Korčok, Káčer, Kmec Keď to diplomatom v straníckej politike veľmi nejde

V slovenskej politike platilo také pravidlo, že v stranách či vo vládach sa patrilo mať aj dajakého svetaskúseného diplomata.

Nebolo ich veľa, bolo to skôr také korenie, ale vylepšovali celkový obraz strany či vlády vďaka svojej noblese a dobrým spôsobom, ktoré sa naučili v diplomatických salónoch.

Eduard Kukan tak vylepšoval obraz Demokratickej únie aj SDKÚ, Ján Kubiš a Miroslav Lajčák dodávali trošku glancu vládam Roberta Fica. Niekedy stačilo drobné gesto nespokojnosti na tlačovke či trucovité podávanie demisie, aby si diplomat zachoval sebaúctu a mierne sa dištancoval, keď niečo nebolo podľa jeho gusta.

No teraz akoby bolo všetko inak. Diplomati v straníckych štruktúrach zohrávajú zvláštnu rolu. A robia problémy.

Hovoríme o SaS a jej osvojenom Korčokovi, o Demokratoch a ich emotívnom Káčerovi a aj o Hlase a jeho Kmecovi. Ten si v debate porozumel s tými, s kým sa to pre Hlas nepatrí. Alebo sa to aspoň nemá verejne ukazovať.

Vyzúvať sa z elegantných topánok by sa asi žiadnemu diplomatovi príliš nechcelo.Zdieľať

Ivan Korčok mal byť novou tvárou SaS, mal ju ako volebný líder, teda ako jagavá hviezda kandidátky, priviesť minimálne k bývalej sláve. Nádeje saskárov sa však už na jeseň ukazovali dosť márne.

Korčok síce na jeseň oznámil, že nemá záujem viesť kandidátku SaS, ale nádej ešte v saskároch žila. Stále sa špekulovalo o tom, že si to možno rozmyslí, že predsa nebude sedieť doma, že ho politický svet ešte zláka. Najmä keď sa ukazuje, že Zuzana Čaputová zrejme má chuť pobudnúť v prezidentskom paláci ešte jedno funkčné obdobie, takže palác nemusí byť voľný.

Čo bude celé tie roky zatiaľ robiť Ivan Korčok? No minulý piatok Korčok opäť potvrdil, že nebude kandidovať za SaS. Vyzerá to ako finito. Lebo veď už aj saskárska kampaň sa rozbehla a jeho tvár na bilbordoch nie je.

Možné je, že Korčokovi bolo jasné, keď uvidel na bilborde od majstra Prchala bosú Kolíkovú či Krúpu v mikine, že v tejto hre by bol smiešny. Vyzúvať sa z elegantných topánok by sa asi žiadnemu diplomatovi príliš nechcelo. A človek im rozumie.

Navyše diplomati sú často veľmi pragmatickí. Ako by pomohlo Korčokovmu životopisu, keby tam bola zavedená informácia, že ako volebný líder viedol do volieb nejakú menej dôležitú stranu, ktorá sa možno do parlamentu ani nedostane alebo získa nejaké jednociferné čísla? Diplomati majú radšej istoty ako dobrodružstvá a riziká.

Káčer zjavne nie je človek do terénu a ani mítingový typ.Zdieľať

No a potom je tu ďalší diplomat, ktorý sa naplno pustil do do straníckej politiky. Rastislav Káčer. To je naozaj prekvapujúci zjav, lebo prináša do politickej prevádzky presne opak toho, čo čakáme od diplomatov.

Ale možno žijeme len v stereotypoch, keď očakávame, že diplomat má kultivovaný slovník, nepodlieha hystérii a ani v napätej situácii nestráca hlavu, slušný slovník a dobré spôsoby.

Hegerovi Demokrati budú musieť veľmi zvažovať, do akých volebných akcií diplomata Káčera vôbec nasadzovať, aby sebe či strane nekazil imidž povýšeneckými slovami o paviánoch, akými sa zaskvel v Michalovciach.

Nie je to človek do terénu ani mítingový typ. Mondénne salóny mu možno sedia lepšie. Hoci aj tam sa občas prejavil ako horkokrvnejší a emotívnejší typ, aký človek v diplomacii ani veľmi neočakáva.

No a ďalším problematickým diplomatom v politickej strane sa ukázal Peter Kmec v Hlase. Hoci dianie okolo tohto muža v posledných hodinách je už čosi ako čistá kuriozita.

Hlas by mohol byť vlastne pyšný na to, že má vo svojich radoch bývalého veľvyslanca vo Švédsku či v USA, ktorý sa môže kompetentne vyjadrovať k zahraničnej politike. Navyše sa úplne nestotožňuje ani s líniou Naďa, Káčera či Korčoka, ale vymyká sa jej tak jemne, diplomaticky. Aby neboli ako cez kopirák.

Každá príčetná strana potrebuje niekoho takého, kto sa hýbal vo svete, zaujíma ho geopolitika a nie je to uletenec typu Ľuboša Blahu.

Pellegrini ukázal svoju slabosť, svoju úzkosť, svoju vyplašenosť.Zdieľať

Lenže Kmec si na akejsi akademickej debate v Trnave až príliš rozumel s Tomášom Valáškom a Jurajom Krúpom, teda s predstaviteľmi PS a Sasky. Veta, ktorá zničila jeho politickú kariéru, znela takto: „Sme traja, ktorí tu sedíme. Máme na 95 percent rovnaké názory.“

Členka Mladých sociálnych demokratov Zuzana Plevíková, ktorá tam bola, šancu dokonale využila. Cez sociálne siete svetu oznámila, že Hlas sa hlási k Saske a k PS a že vlastne medzi nimi nie je rozdiel.

O tejto akčnej blondínke budeme ešte počuť, jej meno si treba zapamätať. Má ťah na bránu a v Smere zrejme urobí veľkú kariéru. Dokonale ponížila nielen Kmeca, ale aj Pellegriniho. A mimochodom, Smer nemá žiadnu ženu podpredsedníčku a v predsedníctve má iba jednu ženu, aj to nie je práve oslnivý typ – Janu Vaľovú.

O tom, čo nasledovalo po Kmecovom vystúpení v debate s Krúpom a Valáškom, je trochu trápne aj písať. Bolo to rýchle a ponižujúce.

Peter Kmec najprv urobil na FB sebakritiku, keď pripustil, že jeho vyjadrenia v akademickej diskusii neboli v súlade s oficiálnou líniou strany, a požiadal o uvoľnenie z funkcie zahraničného tajomníka.

Celé to pripomínalo nástup normalizácie, keď každý, kto chcel v systéme prežiť, musel urobiť sebakritiku – vysypať si na hlavu popol a označiť okupáciu slovami bratská pomoc.

Kmec bol potom rituálne hodený cez palubu, teda môže ostať aspoň v poslaneckom klube a v zadných straníckych laviciach sa motkať aj naďalej. A pozerať sa niekde smerom do Bruselu, či sa dajaký atraktívny flek v zahraničných službách neobjaví.

Táto historka o hádzaní cez palubu však hovorí najviac o Pellegrinim.

Vidíme to v priamom prenose. Vidíme jeho totálny stres z toho, ako Hlasu padajú preferencie, a ako zúfalo hľadá, čím by prilákal naspäť voličov, ktorí mu poutekali naspäť k Smeru.

Pellegrini ukázal svoju slabosť, svoju úzkosť, svoju vyplašenosť. A obetoval svojho diplomata.

No ako sme už skonštatovali, diplomati v slovenskej politike sú teraz tak trochu problém. Nežijeme tu teraz v časoch salónnej politiky.