25 rokov mieru v Severnom Írsku Unionisti sa obávajú zbližovania s Írskom, katolíkov je už viac ako protestantov

Severné Írsko si v pondelok 10. apríla pripomenulo 25 rokov od podpísania Veľkopiatkovej dohody, ktorá ukončila desaťročia trvajúci konflikt medzi írskymi nacionalistami a britskými unionistami.

Tento krvavý spor, na ktorý už mnohí v dôsledku súčasného úspešného mieru takmer zabudli, si vyžiadal viac ako 3600 životov nielen na území Severného Írska a Írska, ale aj v Británii či dokonca v samotnej Európe. Akých bolo uplynulých 25 rokov a aká je budúcnosť Severného Írska?

„The Troubles“

Približne tri desaťročia konfliktov, známych ako The Troubles, sa začali v 60. rokoch 20. storočia. Ich korene však môžeme sledovať ďalej do histórie, a to k vytvoreniu samostatného írskeho štátu v roku 1922. Novovyhlásené nezávislé väčšinovo katolícke Írsko totiž nepokrývalo celý ostrov, väčšinovo protestantské severné časti ostrova zostali pod vládou Spojeného kráľovstva.

Postupne sa sformovali hlavné protistojace tábory, a to britskí unionisti, ktorí boli väčšinovo protestanti a želali si zotrvanie vo Veľkej Británii, a írski nacionalisti, ktorí boli väčšinovo katolíci a želali si zjednotenie Írska. Od 60. rokov sa pre viaceré incidenty a útoky, ako bol masaker Bloody Sunday, pri ktorom britská armáda zastrelila 14 neozbrojených mužov, začala situácia vyostrovať. Vzájomné útoky sa vyznačovali nevídanou krutosťou, pričom cieľmi boli mnohokrát civilisti. Cielené výbuchy vo vlakoch či dokonca útoky na trúchliacich počas pohrebov neboli nijakou výnimkou.

Niektoré časti západnej Európy si síce počas komunizmu prešli podobnými útokmi, napríklad od Šakala, svetoznámeho teroristu podporovaného ruskými tajnými službami, ale v 90. rokoch 20. storočia už boli dávno minulosťou. Severné Írsko na začiatku 90. rokov ešte stále zažívalo vlnu násilností, ktoré akoby nemali koniec.

Všetko nakoniec vyriešila Veľkopiatková (alebo Belfastská) dohoda v roku 1998. Bola schválená dvomi referendami a podporená naprieč politickým spektrom s výnimkou unionistickej strany DUP. Pre Severné Írsko znamenala ukončenie násilia, otvorila úplne nové možnosti a naštartovala ekonomický rozvoj.

Dnes je vyriešenie tohto až sektárskeho konfliktu vzorom pre iné miesta na svete, ktoré zažívajú podobné problémy. Znakom toho, aký veľký vplyv mala táto dohoda, je aj súčasná štvordňová cesta amerického prezidenta Joea Bidena do Írska a Severného Írska.

Bidenova druhá vlasť

Je všeobecne známe, že Američania a Íri majú k sebe veľmi blízko, množstvo súčasných Američanov je stále nesmierne pyšných na svoje írske korene. V roku 2021 Úrad USA pre sčítanie ľudu uskutočnil prieskum, podľa ktorého vyše 30 miliónov Američanov (9 percent populácie) sa stále priznáva k svojim írskym koreňom. Veľká časť amerických prezidentov mala írskych predkov, na čele s J. F. Kennedym, ktorého Íri pri návšteve Írska priam zbožňovali.

Aj Joe Biden má írske korene a v posledných rokoch sa k tejto časti svojho pôvodu čoraz viac priznáva. Veľmi rád cituje írskych básnikov a často do Írska cestuje. Za posledných sedem rokov navštívil Írsko až trikrát – v roku 2016 ako viceprezident, potom mimo úradu v roku 2017 a minulý týždeň už ako prezident.

V niektorých častiach Írska ešte stále žijú jeho vzdialení príbuzní a Biden dokonca tieto oblasti počas minulotýždňovej cesty navštívil. Jeho návšteva mala miestami až melancholický charakter – počas návštevy sa napríklad zastavil pri pevnosti, ktorú pravdepodobne jeho predkovia videli ako posledný bod na pobreží pri plavbe do Ameriky. Predniesol aj prejav pri katedrále, na ktorej stavbu dodal jeho prapraprastarý otec Edward Blewitt 27-tisíc tehál.

Návrat k svojim koreňom a oslava výročia však neboli hlavnými dôvodmi jeho návštevy. Severné Írsko síce už netrpí násilím, ale od brexitu sa nachádza v patovej politickej situácii, ktorá ohrozuje nastolený mier. Téma rozuzlenia celej situácie bola popri posilnení vzájomných írsko-amerických vzťahov hlavným motívom jeho cesty. Čo sa teda v Severnom Írsku deje?

Problémy zvýraznil brexit

Ako sme už spomenuli, Severné Írsko zažíva 25 rokov mieru, stability a pokoja. Umožnili to viaceré súčasti Veľkopiatkovej dohody, ktoré stanovovali pravidlá fungovania politických inštitúcií. Severné Írsko má tzv. odvodenú vládu a parlament, ktoré môžu v mnohých veciach rozhodovať nezávisle od britskej vlády. Zároveň je ustanovený princíp delenia sa o moc, podľa ktorého musí vo vláde sedieť jedna najväčšia strana írskych nacionalistov (nateraz Sinn Féin) a jedna najväčšia strana britských unionistov (nateraz DUP). Týmto sa má zabezpečiť pokojné nažívanie celej komunity.

Tento systém však už nefunguje. Pokiaľ totiž jedna alebo druhá strana nesúhlasí s návrhmi tej druhej, dokáže úplne zablokovať zloženie vlády a dokonca zasadanie parlamentu. Strany nemôžu vytvoriť koalície s inými stranami, aj pokiaľ by tak získali väčšinu. To spôsobilo, že od roku 1998 bola vláda blokovaná až tretinu celkového času a až 60 percent času za posledných päť rokov.

Situácia sa stále zhoršuje, a to predovšetkým od brexitu v súvislosti s medzinárodným obchodom. Medzi Írskom a Severným Írskom nemôže vzniknúť tvrdá hranica, pretože to by spôsobilo obnovenie násilností zo strany írskych nacionalistov. Pred brexitom to nebol problém, keďže Írsko aj Británia boli v EÚ. Po brexite sa však musel vytvoriť nový model, keďže EÚ má striktné pravidlá medzinárodného obchodu a vyžaduje kontroly tovaru pochádzajúceho z krajín mimo EÚ, teda aj z Británie.

Ako teda vyriešiť to, aby tovar z Británie mohol ísť do Severného Írska, ale zároveň nemohol byť len tak reexportovaný do Írska (ako krajiny EÚ) bez toho, aby boli medzi Írskom a Severným Írskom zavedené hraničné kontroly?

Katolíci počtom prevýšili protestantov 

Bývalý britský premiér Boris Johnson kvôli riešeniu tejto situácie súhlasil s prijatím tzv. Severoírskeho protokolu. Podľa neho sa kontroly tovaru neodohrávali medzi Írskom a Severným Írskom, ale medzi Britániou a Severným Írskom. Zabezpečilo sa tak, že medzi Írskom a Severným Írskom nevznikla politicky citlivá hranica. Nič to však nevyriešilo, keďže s týmto riešením majú zásadný problém britskí unionisti, ktorí to vnímajú ako približovanie k Írsku a vzďaľovanie od Británie.

Od februára 2022 preto blokujú otvorenie parlamentu a zloženie vlády. Severné Írsko tak v čase energetickej krízy a vysokej inflácie nemá vládu a exekutívne funkcie dočasne zastávajú nevolení úradníci. Ani najnovšia Windsorská dohoda, ktorú s EÚ vyrokoval súčasný britský premiér Rishi Sunak, nebola pre unionistov dostatočným riešením, a preto pokračujú v bojkote inštitúcií. Podľa vlastných slov budú súhlasiť s obnovením vlády, iba ak Británia úplne prestane s kontrolami tovaru mieriaceho do severoírskych prístavov, ktoré vyžaduje EÚ.

Dôvod bojkotu unionistov je veľmi politický. Čelia totiž čoraz neodvratnejšej politickej a demografickej prehre, ktorá môže v nasledujúcich desaťročiach zabezpečiť spojenie Írska a Severného Írska, čo sa ešte donedávna považovalo za nemožné. V máji 2022 po prvýkrát vyhrala voľby do severoírskeho parlamentu nacionalistická strana Sinn Féin. Ak unionistická strana DUP umožní fungovanie parlamentu a obnovenie vlády, šéfka nacionalistickej strany sa po prvýkrát v histórii stane severoírskou premiérkou.

V septembri 2022 vyšli zároveň výsledky sčítania obyvateľstva a katolíci sú po prvýkrát v histórii početnejší ako protestanti (45,7 k 43,48 percenta), čo bolo pre unionistov ťažkou ranou. Navyše čoraz viac obyvateľov podporuje pripojenie k Írsku, aj keď väčšinu nateraz stále tvoria prívrženci únie s Britániou. Unionisti sa obávajú, že jednoduchší obchod s Írskom ako s Britániou (ktorej je Severné Írsko stále súčasťou) bude len zrýchľovať nálady v prospech budúceho spojenia s južným susedom, a to nechcú za žiadnu cenu dopustiť.

Rastúca Aliancia žiada politickú reformu 

Riešenie formou delenia sa o moc, v rámci ktorého najväčšie strany z každého tábora vytvárajú vládu, je dnes už takisto čoraz neudržateľnejšie. DUP a Sinn Féin totiž už dávno nie sú jedinými stranami a v Severnom Írsku existuje viacero miernejších, ale aj radikálnejších strán.

Pôvodná dohoda navyše vôbec neráta so stranami, ktoré sa nechcú orientovať ani nacionalisticky, ani unionisticky, ale chcú zjednocovať spoločnosť a zameriavajú sa skôr na praktické riešenia bežných problémov. Takou stranou je napríklad Aliancia, ktorá bola síce v minulosti marginálna, ale dnes má v parlamente 17 kresiel, teda 19 percent zo všetkých 90 poslancov.

Hlasy Aliancie a ďalších strán, ktoré nie sú vyhranené unionisticky ani nacionalisticky, sa prakticky nerátajú a nemajú v dôsledku Veľkopiatkovej dohody takmer žiadne slovo. Pokiaľ by mali aj absolútnu väčšinu, stále by jedna nacionalistická a jedna unionistická strana museli obsadiť post premiéra a vicepremiéra.

Lídri Aliancie sa už plánujú obrátiť na súdy, pretože súčasný stav považujú za neférový. Celkové fungovanie severoírskych inštitúcií a niektoré súčasti Veľkopiatkovej dohody sa v najbližších rokoch budú musieť reformovať. Inak hrozí dlhotrvajúca patová situácia.