Polemika Ak by som nemal ambície, nikdy by som nevstúpil do politiky

Jozef Majchrák publikoval komentár na moju adresu, ktorý nazval „Prípad Juraja Šeligu/ Ambiciózneho politika, ktorý nič nestelesňuje“. Nijako nespochybňujem autorovu licenciu komentovať čokoľvek a kohokoľvek, ak mi však osobne venuje pár riadkov s bombastickým titulkom, dovoľte mi, prosím, tri poznámky ako reakciu.

Prvú poznámku začnem tým, kde s autorom súhlasím. Nemá zmysel a je aj proti mojej povahe sa tváriť, že si nezaslúžim kritické slová. Naopak, kritika je priestor na zlepšenie a najmä sebareflexiu ako ľudskú, tak politickú.

Súhlasím, snaha utlmovať konflikty a nie ich verejne a tvrdo vyvolávať bola pre ľudí a mojich voličov častokrát nečitateľná. A ak počúvam nejakú priamu výčitku, tak znie tak, že bolo treba viac búchať po stole, ako volať ľudí za stôl. Pretože moji voliči, ale vôbec široká verejnosť nemala ako vidieť, že podpredseda malej strany na koaličných radách častokrát pomohol nájsť kompromis medzi Sulíkom a Matovičom alebo presvedčiť Borisa Kollára. Naposledy napríklad dohodu medzi Horeckým a Gröhlingom pri tzv. školskom zákone, aby neprepadli peniaze z plánu obnovy.

To, že politickí lídri to nebudú verejne prezentovať, azda nikoho neprekvapí. Na rozdiel od mnohých kritikov som však videl hodnotu v tom, že Slovensko má vládu, ktorá má chuť robiť v krajine reformy (viem, plán obnovy je dnes už skôr klišé), nechať vyšetrovateľov robiť svoju prácu (hoc to prinieslo vojnu v polícii) a držať jasnú zahraničnopolitickú orientáciu našej krajiny, o masívnej pomoci v prípade energií nehovoriac.

Iste, cesta „hádzania sa o zem“ pred kamerami je bulvárne zaujímavejšia a znamená väčšiu pozornosť, najmä ak ide o témy a politické ťahanice, ktoré sú aktuálne „na tepe dňa“. Autor má pravdu, prinieslo by mi to podstatne viac pozornosti a určite aj viac popularity. Pozorný čitateľ však vie, že som nikdy nemlčal a vystupoval som verejne, častokrát kritizoval vlastných.

Riziko takéhoto postupu však je, že v dobe emócií, silných vyhlásení a nenávistnej kampane je ten, kto nekričí, prehliadnutý. Áno, dnes viem spätne povedať, že boli okamihy, keď z mojej strany malo prísť rozhodnutie tvrdo kričať, miesto rozhodnutia rokovať a presviedčať za zavretými dverami. Politiku kriku však z dlhodobého hľadiska považujem za krátkozrakú. Nielen pre politika, ale aj pre krajinu. Dobré riešenia sa rodia v spolupráci a nie v netvorivom konflikte.

Koniec koncov, pozrime sa, ako to dopadlo, keď sa niektorí rozhodli emotívne „meniť hru“ alebo byť stoj čo stoj „obyčajnými“. Ostatná poznámka k tejto téme - táto vláda sa rozpadla aj preto, že mnohí išli radšej rýchlo na barikády alebo prekypovali „drzosťou“ a len málo nás zostalo pokojne sedieť a snažiť sa nájsť riešenie za rokovacím stolom.  

Druhá poznámka. Je pravdou, že pri hodnotových otázkach som skôr zástancom stavania mostov a mäkkých interakcií ako zákazov alebo vyhranenia sa. Rozumiem, že to niekomu prekáža, pretože to nezodpovedá čiernobielemu deleniu sveta. Vždy som však taký bol. Aj pred vstupom do politiky, aj po vstupe.

Ak by som sa dnes chcel presunúť do polohy Richarda Vašečku alebo Michala Šimečku, nebol by som to ja. Kritika, ktorú v tejto súvislosti počúvam, je teda skôr projekcia predstáv iných do mojej osoby ako moje predvolebné sľuby alebo verejné vyhlásenia. Radšej chcem stavať most ako barikádu. Koniec koncov, iniciatíva Za slušné Slovensko vydržala aktívna dva roky práve preto, že sme spoločne vo vnútri ako organizátori a najmä ako ľudia hľadali cestu, ako stavať mosty a hľadať to, čo nás spája.

Ochrana ľudského života sa nerealizuje len zákazmi, „konzervatívci“ to dávno vedia. „Liberáli“ rovnako vedia, že kumulované informácie žene o štátnej pomoci pri tehotenstve nie sú jej obmedzovaním. Podobne to platí aj o tzv. životných partnerstvách - nejde o ohrozenie. Obávam sa však, že v skutočnosti pri týchto témach mnohým politikom alebo novinárom (a je jedno, či sú liberálni alebo konzervatívni) ide skôr o maľovanie obrazu – čierny alebo biely ako poctivú diskusiu. Zrejme pre niektorých platí - vo svätej vojne s nami alebo proti nám, iné nás nezaujíma.

Tretia poznámka súvisí s tvrdením, že s mojou osobou sa nespája žiadna téma a že som sa mal stať tvárou snahy o návrat právneho štátu. Kým pri prvých dvoch kritikách dokážem prijať pohľad, ktorý autor ponúka, v poslednom prípade som presvedčený, že alebo má krátku pamäť a tému zápasu o právny štát nesleduje, alebo hrubo zavádza.

Ak mám pomenovať jednu vec, pre ktorú som išiel do politiky, bola to chuť zastaviť rozvrat právneho štátu a mafianizáciu Slovenska. Keď som mal pocit, že sa môžem na celú koalíciu vykašlať, práve toto mi bolo motiváciou zaťať zuby. Nech vyšetrovania pokračujú a nech zákon platí pre všetkých rovnako. Samozrejme, že tento zápas nie je vyhratý, práve naopak, je ťažký a protistrana reprezentovaná Ficom, Kaliňákom a miestami, žiaľ, aj Žilinkom nehrá fér.

Ale čo sme čakali, že sa od strachu vzdajú a odovzdajú svojmu osudu? Naopak, bojujú, pretože im ide o všetko. Prečo by inak Fico púšťal zmanipulované nahrávky? Prečo by tak veľmi chceli zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry, prečo tak útočia na sudcov a prokurátorov, okrem generálneho prokurátora, samozrejme?

Jozef Majchrák akoby zrazu zabudol, že som tvrdo vypočúval Žilinku ako kandidáta na generálneho prokurátora. Priamo som ho konfrontoval s tým, či sa stretával s politikmi alebo bol s nimi v kontakte a následne ho usvedčil z klamstva. Azda si nepamätá alebo nechce pamätať, ako som verejne ako jediný vyzval pani prezidentku Čaputovú, aby Žilinku nevymenovala? Bolo to v čase, keď mimovládne organizácie a médiá (vrátane Postoja) písali o Žilinkovi ako o dobrom kandidátovi. Apropo, práve na diskusii u Mareka Vagoviča v Luna Bare sa Richard Sulík priznal, že sa so Žilinkom stretol na štyri oči pred voľbou na generálneho prokurátora, čo len potvrdilo, že Žilinka klamal (ešte predtým to priznala aj Mária Kolíková).

Rovnako som to bol ja, kto v strane zviedol zápas, aby sme Žilinku nenavrhli a ani ho nevolili, hoci za neho lobovala aj ministerka Kolíková a ďalší. Pravdou je, že na koaličnej rade pred hlasovaním o generálnom prokurátorovi som sa snažil opätovne otvoriť rokovanie o kandidátoch, ale zostal som osamotený a Maroš Žilinka bol zvolený. Vtedy som skôr počúval kritiku ako politickú podporu, dostal som dokonca odkaz, že toto mi do smrti nebude zabudnuté. Už ani neviem spočítať, koľkokrát som generálneho prokurátora predvolal na výbor, aby svoje rozhodnutia vysvetľoval.

Nehovoriac o tom, že napriek neochote Márie Kolíkovej sme spoločne s Milanom Vetrákom a Štefanom Holým pripravili novelu zákona, aby na funkciu generálneho, ale najmä špeciálneho prokurátora, mohli kandidovať aj neprokurátori. Azda nie je nikto naivný, že voľbu špeciálneho prokurátora sa podarilo presadiť len tak. A nie, pani Kolíková a v tomto prípade rovnako ďalší, nemali extra „chuť“, aby sa Daniel Lipšic stal špeciálnym prokurátorom.

Rovnako chcem pripomenúť, že pri paragrafe 363 Trestného poriadku som bol prvý na barikádach proti takým extenzívnym rozhodnutiam, ako predvádza Maroš Žilinka spoločne s Jozefom Kanderom. Žilinkova cesta do Moskvy na oslavu ruskej prokuratúry, konšpirácie okolo cintorína v Ladomírovej alebo podozrenia na kontakty s Koščom, Ficom a spol. Všetko je verejné a dohľadateľné, moje kroky, moje výstupy, moje postoje. Kto píše, že toto je angažovanie sa len v „ostatnom čase“, nepíše pravdu.

Mrzí má, že pán Majchrák pozabudol na disciplinárny návrh, ktorý som doručil pani prezidentke, aby konala a iniciovala disciplinárne konanie na Najvyššom správnom súde. Kde iní len rečnili, ja som podrobne študoval rozhodnutia a písal právne podania. A to, že nevykrikujem na túto tému na pani prezidentku každý deň, neznamená, že som túto tému nechal tak. Práve naopak. Apropo, všimli ste si, ako je zrazu Žilinka opatrnejší...

Nie, pán Majchrák, neplačem nad rozliatym mliekom menom Žilinka, pretože ja som mlieko nerozlial. Naopak, tým, čo ho rozliali, podávam handru, aby sme ho mohli spoločne utrieť.

Bol som vychovaný, že sa nemám chváliť, a preto mi je výslovne „proti srsti“ pripomínať, čo som urobil pri právnom štáte, pretože donedávna som mal pocit, že ľudia, ktorých politika zaujíma viac ako len bulvárne titulky, to vedia. Zrejme to však treba pripomínať i verejne, preto len výpočtom. Mamojka nie je sudca Ústavného súdu (pre kontakty s Tóthom), pamätám si, ako som na neho tlačil, podal podnet predsedovi Ústavného súdu Fiačanovi a ako ma kritizoval Pellegrini a Fico, že čo si to sopliak dovoľujem. Mamojka sa zľakol disciplinárneho návrhu a skončil radšej sám.

Keď som podával podnet na disciplinárny návrh Súdnej rade na sudcu Trubana, mnohí sa mi smiali, že Truban je nedotknuteľný. Dnes je Truban disciplinárne odsúdený. Áno, trvalo to takmer dva a pol roka, ale nevzdal som sa a nenechal sa odradiť. Ochrana Úradu špeciálnej prokuratúry a snaha ju dostať do ústavy, lebo Fico a spol. ju chcú zrušiť. Zatiaľ som neuspel, ale to neznamená, že sa vzdám.

Verejnosť dnes už aj vďaka mne vie, že po voľbách je to veľká hrozba a každú stranu budem konfrontovať, nech povie svojim voličom, čo idú urobiť s Úradom špeciálnej prokuratúry. Odmietol som a podarilo sa mi nateraz zastaviť dohody s Tarabom o novele Trestného poriadku a Trestného zákona, ktoré by rozvrátili našu trestnoprávnu politiku a pomohli už odsúdeným korupčníkom. Podarilo sa nám spoločne s Milanom Vetrákom presadiť zachovanie bezpečnostných previerok sudcov pri realizácii súdnej mapy.

Osobitná je téma tzv. Mečiarových amnestií, na ktorú sa všetci vykašľali a ja ju ťahám po výboroch a dookola sa dopytujem, prečo sa stále nezačal súd. Verejne som konfrontoval x-krát Kaliňáka a Fica s ich klamstvami. Kauza únosu Vietnamca, podnety na prokuratúru do Francúzska pre Počiatkovu vilu, to sú veci, ktoré trvajú a, žiaľ, búdu trvať, ale nemienim sa vzdať, aj keď veľký mediálny záujem opadne. Nehovoriac o tom, že častokrát som jediný, kto sa z politikov zastane vyšetrovateľov a prokurátorov, keďže tak ako bývalá ministerka aj terajší minister spravodlivosti v mnohých prípadoch mlčia.

Jozef Majchrák to všetko zrejme vie, opakujem, je jeho dobrým autorským právom písať, čo uzná za vhodné, ale nerozumiem, prečo ignoruje fakty. Možno preto, že potom obraz mladého ambiciózneho politika, ktorý nič nerobí, už nedáva zmysel. Rešpektujem, ale od rešpektovaného novinára to považujem za nepoctivý či prinajmenšom neúplný text. Vyčítať mi možno všeličo, ale to, že by som rezignoval na ochranu právneho štátu a boj za spravodlivosť na Slovensku, to nie. Vtedy nebudem ticho, aj keď na novinárske komentáre nezvyknem reagovať.

Podprahovo cítim, že sú mi vyčítané politické ambície, prosím. Vraj sú to jediné, čo mám. Myslím, že kto chce vidieť moju prácu, ju vidí (prinajmenšom teraz). Nepopieram, ambície mám, ak by som ich nemal, nikdy by som si netrúfol vstúpiť do politického ringu. Chcem, aby zo Slovenska bola normálna krajina, kde platí zákon pre všetkých, či je niekto chudobný alebo bohatý, modrý, žltý, červený alebo zelený. Za to sa nebudem nikdy hanbiť. Ak chcete niečo dosiahnuť a presadiť, o to viac, ak ste v oslabení, musíte ísť proti prúdu, občas aj sám. Niečo sa mi už podarilo a o niečo musím zápasiť ďalej. To je prirodzené. Už som si zvykol, že tí, čo nemajú na mňa čo „vytiahnuť“, ma chcú onálepkovať, že mám ambície a nechcem nič iné ako funkcie.

Iste, cynicky poviem, že napriek tomu, že ma nikto nenútil, som odstúpil z funkcie podpredsedu parlamentu, miesto toho, aby som to hral na „župana“, otriasol sa a zostal.

Každému, kto chce ísť do politiky, by som si dovolil poradiť – majte ambície meniť svet okolo seba a pomáhať ľuďom. Majte obrovské ambície, pretože tie vás budú motivovať, keď vám bude ťažko, keď sa budete cítiť osamelí. Narazíte, narazil som i ja. Nepopieram, miestami je to pocit, ako by vás prešiel buldozér, ale to nevadí, treba vstať a kráčať. Kto nemá ambície meniť svet okolo seba, nech do politiky nejde, pretože cynikov a ľudí, ktorí nevedia, čo chcú a čo v parlamente vlastne robia, je tam viac ako treba.

Pracoval som a pracujem s premennými, aké som mal a aké mám. Občas musím zápasiť aj so sebou samým, ale stále je pre mňa obrovskou profesijnou a ľudskou cťou byť jedným zo stopäťdesiatich, ktorí reprezentujú našu krajinu. Nechápte preto, prosím, môj text zle, kritiky sa nebojím, práve naopak. Plus klasik slovenskej politiky hovorí, že „v politike treba vedieť aj trpieť“, má pravdu, treba. A za to, aby zo Slovenska bol skutočne demokratický a právny štát, sa oplatí zniesť i facku alebo dve.

Je jedno, či budem kandidovať alebo nebudem, toto je pre mňa misia na celý život, kdekoľvek budem. Ľudia, ktorí ma sledujú a poznajú, to vedia. Verím, že dnes to vie i Jozef Majchrák.