Prezidentka na Ústavnom súde Dá sa ešte veriť, že nás zachránia Košice?

Vládna koalícia minulý týždeň schválila novelu trestných kódexov, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní trestnú politiku na Slovensku. Nejde len o bezprecedentný akt zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry, ale i otázku skracovania jednotlivých premlčacích lehôt, znižovanie výšky trestov, úpravu postavenia spolupracujúcich osôb a mnohé ďalšie – laickej verejnosti neznáme – trestnoprávne otázky.

Široká verejnosť naprieč politickým spektrom (pozri prieskum Transparency) pritom odmieta znižovanie trestov za korupciu, opozícia a občianska verejnosť týždeň čo týždeň prichádzali na námestia a protestovali proti tejto novele. Rovnako sa ozvali európske inštitúcie, ktoré upozorňujú na porušenie našich záväzkov vo vzťahu k ochrane finančných prostriedkov Európskej únie a princípov právneho štátu s možnosťou sankcie v podobe zastavenia „eurofondov“. Komentátorsky umne celý proces opísal Martin Hanus.

Napriek tomu však vládna koalícia nepočúvala žiadne výhrady, vysmiala dokonca aj svojho verného generálneho prokurátora a schválila novelu, ktorú pokojne možno označiť za „samoamnestiu“.

Otázkou je, čo sa bude diať teraz? Ústavný súd sa občas skloňuje ako bájny rytier na bielom koni, ktorý zachráni princeznú pred zlým drakom.

Aké sú však reálne očakávania a najmä argumentačné možnosti, ktoré sú pre sudcov Ústavného súdu na stole? 

Týždenný výber šéfredaktora Táto partia predviedla vrchol cynizmu. Ale raz sa to proti nej obráti

Martin Hanus

Rozklad trestnoprávnej politiky bude mať pre štát vážne dôsledky.

Postačí aj sekunda účinnosti

Pristavme sa najskôr pri kostrbatej a toľkokrát omieľanej situačnej analýze, ktorá je však dôležitá na pochopenie, či existuje čo i len teoretická možnosť Ústavného súdu, aby vstúpil relevantným spôsobom do hry. Prezidentka po schválení novely vyhlásila, že podnikne všetky kroky, „a to s jediným cieľom, aby tento zákon vôbec nenadobudol účinnosť“.

Iste, pani prezidentka zvažuje, či zákon bude vetovať, ale zo strategického hľadiska sa dnes, paradoxne, zdá lepším – a zrejme je to jediná šanca na úspech – postupom zákon podpísať a podať návrh na Ústavný súd. Takto sa získa viac času pre Ústavný súd, aby mohol pozastaviť účinnosť zákona ešte pred tým, ako to prijal parlament.

Zákon je platný dňom publikácie v zbierke zákonov, ale jeho účinnosť v tomto prípade nastupuje neskôr – 15. marca pre zníženie premlčacích lehôt/trestov a 20. marca pre zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry. Účinnosť zákona v tomto prípade znamená, že sa začnú uplatňovať znížené premlčacie lehoty a mnohé trestné konania sa zastavia, prípadne páchateľom, ktorým hrozili nepodmienečné tresty, bude možné udeliť podmienečný trest. Práve to je jeden z najkľúčovejších momentov, nech je akokoľvek technický.

Moment účinnosti je v skutočnosti to jediné, čo je dnes pre koalíciu podstatné. Hoci len sekunda účinnosti bude mať drvivý dosah na celú trestnú politiku štátu. Je to tak preto, že v trestnom práve platí zásada, že neskorší zákon sa použije vtedy, ak je to v prospech páchateľa/obvineného/podozrivého, hoci sa skutok stal počas platnosti a účinnosti zákona, ktorý za skutok ukladal prísnejší trest (skorší zákon).

Čitatelia to môžu prakticky vnímať prostredníctvom exponovaných káuz, akými sú (teoretické) premlčanie kauzy Gorila, emisných kvót, podozrení okolo guvernéra NBS Kažimíra alebo vraždy Daniela Tupého.

Vládnej koalícii v princípe ani tak nemusí záležať na tom, či bude zákon vyhlásený za protiústavný, ak bude účinný aspoň jeden deň. To je vlastne ten najdôležitejší zápas a dobre to vie i predseda vlády Fico, ktorý vyhlásil, že urobí všetko preto, aby zákon nadobudol účinnosť. Práve preto obštruuje a trvalo mu šesť dní, kým zákon postúpil prezidentke na podpis.

Vládnej koalícii v princípe ani tak nemusí záležať na tom, či bude zákon vyhlásený za protiústavný, ak bude účinný aspoň jeden deň.

Ešte posledná, no dôležitá technická odbočka – zákon po schválení parlamentom podpíše zástupca predkladateľa, predseda parlamentu, predseda vlády a prezident. Prezident môže podpis odmietnuť a zákon do 15 dní vetovať. Ak prezident podpíše zákon, zákon je publikovaný v zbierke zákonov a nadobudne platnosť. Zbierku zákonov, teda publikáciu zabezpečuje ministerstvo spravodlivosti. V praxi sa môže vládna koalícia vydať cestou (nezákonnej) obštrukcie, ktorou dosiahne to, že Ústavný súd nebude mať ani len teoretickú šancu pozastaviť účinnosť zákona, pretože to jednoducho „fyzicky“ nestihne.

Na to, aby sa Ústavný súd mohol zákonom zaoberať, musí byť platný (teda publikovaný v zbierke zákonov) a až potom môže prísť podanie prezidentky alebo skupiny poslancov. Kým zákon nie je platný, nie je možné podať kvalifikované podanie na Ústavný súd. Návrh niektorých poslankýň, ktoré chcú, aby Ústavný súd vo veci začal konať ešte pred platnosťou zákona, je pre niekoho možno sympatickou snahou, ale nemá oporu v ústavnom texte.

Ak teda po Ficovom podpise následne zákon podpíše prezidentka, potom by mal byť zákon publikovaný v zbierke zákonov, ale i to môže vládna koalícia v zmysle vyššie uvedeného naťahovať tak, aby bol zákon publikovaný – účinný pár dní pred plánovanou platnosťou, napríklad 12. marca. Ergo prezidentka by mala na podanie jeden deň a Ústavný súd jeden deň na rozhodnutie o pozastavení účinnosti.

Nehovoriac o tom, že pri sledovaní hulvátstva vlády nemožno vylúčiť ani takzvaný „poľský scenár“, keď vládna koalícia odmietla publikovať rozhodnutie Ústavného súdu v zbierke zákonov, teda nenadobudlo účinnosť a prakticky nepozastavilo účinnosť legislatívy, o ktorej rozhodoval poľský súd. To isté by sa, žiaľ, mohlo stať i v slovenských reáliách. Hoci by Ústavný súd rozhodol napríklad 12. marca, že pozastavuje účinnosť celého zákona, ministerstvo spravodlivosti by odmietlo (respektíve pozdržalo) publikáciu tohto rozhodnutia v zbierke zákonov až na 16. marca, a teda zákon by bol účinný aspoň jeden deň.

Praktické dôsledky účinnosti tejto novely na vyšetrovanie trestných káuz sme opísali vyššie. Trestnoprávne dôsledky pre jednotlivých aktérov, ktorí sa potenciálne budú snažiť zmariť publikovanie tejto novely v zbierke zákonov, zhrnieme odkazom napríklad na trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa a marenia úlohy verejným činiteľom.

Ako teda Košice?

Zatiaľ sme načrtli nie veľmi pozitívne scenáre možného vývoja. Ale je možné, že nič také sa nestane, lebo si nikto netrúfne sabotovať publikáciu (platnosť) zákona ako takého.

Predpokladajme teda, že po tom, čo zákon podpísal predseda vlády Fico, následne ho podpíše aj prezidentka a potom bude publikovaný v zbierke zákonov, teda bude platný. To všetko sa udeje v horizonte najbližších dní, teda do účinnosti zákona zostane ešte približne mesiac, respektíve niekoľko týždňov.

Aké sú ústavné vyhliadky v prípade podania na Ústavný súd?

Najférovejšia odpoveď znie, že je to ťažké predvídať. Slovenský Ústavný súd už toľkokrát rozhodol inak, ako bola jeho konštantná judikatúra, že ani v tomto prípade nie je jasné, aké argumenty prevážia u sudcov. Ako príklad neočakávaného a zásadného odklonu od vlastnej judikatúry možno uviesť rozhodnutie o novele ústavy, ktorá upravovala otázku bezpečnostných previerok sudcov. Ústavný súd vtedy prvýkrát vo svojej histórii konštatoval, že Ústavný zákon je v rozpore s ústavou, hoci nebolo a nie je právomocou Ústavného súdu posudzovať ústavné zákony.

Nemáme vešteckú guľu, pozrime sa aspoň na tie najkľúčovejšie argumenty, s ktorými bude určite operovať navrhovateľ (prezidentka, poslanci), ako aj vláda a napokon i samotný Ústavný súd. Samozrejme, tou skutočnou právnou alchýmiou je, ktorým argumentom sudcovia prisúdia väčšiu váhu a ktoré argumenty budú základom pre ich rozhodnutie v (ne)súlade s ústavou.

Účinne účinná účinnosť

Začnime možnosťou pozastaviť účinnosť zákona. Teda ešte pred rozhodnutím o tom, či zákon je alebo nie je v súlade s ústavou, Ústavný súd rozhodne, že až do svojho rozhodnutia pozastavuje účinnosť zákona, a teda na zákon sa pozerá tak, že jeho ustanovenia (alebo vybrané, alebo celok) nespôsobujú právne účinky. Prakticky povedané, napríklad premlčacie lehoty by stále platili rovnaké ako dnes alebo Úrad špeciálnej prokuratúry by existoval aj po 20. marci.

Najzásadnejším argumentom v prospech pozastavenia účinnosti je hrozba nenapraviteľných následkov, ktoré by účinnosť zákona spôsobila, a ohrozenie základných práv a slobôd. Otázka nenapraviteľnosti následkov je tým výraznejšia, že pri trestnom práve platí princíp, že neskoršia právna úprava sa použije, ak je v prospech páchateľa výhodnejšia. Teda ak by platil tento zákon čo i len jeden deň, tak sa niektoré trestné činy už nikdy nepodarí vyšetriť, pretože to legálne nebude možné.

Najzásadnejším argumentom v prospech pozastavenia účinnosti je hrozba nenapraviteľných následkov, ktoré by účinnosť zákona spôsobila a ohrozenie základných práv a slobôd.

Otázku nenapraviteľných následkov treba vnímať aj v kontexte potenciálneho rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý môže o rok či dva konštatovať, že novela Trestného zákona je protiústavná. Hoci by to Ústavný súd aj jedného dňa konštatoval protiústavnosť zákona, keďže rozhodnutia Ústavného súdu platia do budúcnosti, právne následky, ktoré by nastali momentom účinnosti zákona, by boli platné a samotné rozhodnutie o protiústavnosti by na to nemalo vplyv. Povedané inak, to, čo raz bude premlčané, už premlčaným zostane. A bude to aj po tom, ako by Ústavný súd povedal, že zákon ako taký je v rozpore s ústavou.

Práve z tohto dôvodu je vysoko pravdepodobné, že Ústavný súd pozastaví účinnosť Trestného zákona. Nielen pre premlčanie konkrétnych káuz, ale napríklad i pre otázku nároku poškodených trestnou činnosťou alebo zastavenia vyšetrovania už vyšetrovaných alebo zažalovaných skutkov. Nehovoriac o otázke rozhodovania o výške trestu, prípadne možnosti uplatniť peňažný trest (tzv. vykúpenie sa). To všetko sú len niektoré argumenty, ktoré sú v prospech rozhodnutia o pozastavení účinnosti. Vzhľadom na opísané praktické následky účinnosti zákona si ťažko predstaviť, ako by Ústavný súd argumentoval v prospech odmietnutia pozastaviť účinnosť zákona.

Ústavný alebo neústavný

Poďme však k meritu veci: je alebo nie je predmetný zákon v rozpore s ústavou?

Na jednej strane platí, že Ústavný súd má argumenty, aby zákon vyhlásil za protiústavný ako celok. Nazvime to tým najoptimistickejším pohľadom. Realistickejší slovenský pohľad je, že Ústavný súd vyhlási za protiústavnú časť novely Trestného zákona. No a logicky zostáva pesimistický pohľad, že Ústavný súd bude konštatovať, že návrh je v súlade s ústavou, a teda nevyhovie návrhu prezidentky alebo skupiny poslancov, pretože v novele Trestného zákona nenájde nič protiústavné.

Tu sú hlavné argumenty v prospech jednotlivých variantov. 

Optimistický scenár

Jedným z hlavných verejne prezentovaných argumentov je otázka lámania legislatívneho procesu takpovediac cez koleno. Práve legislatívny proces rezonoval vo verejnosti posledné dva mesiace, pretože parlamentná opozícia vitálne poukazovala na nezmyselnosť a neopodstatnenosť toho postupu. Vládna koalícia chcela presadiť novelu Trestného zákona v skrátenom legislatívnom konaní pre údajné porušovanie základných ľudských práv.

Urgencia mala spočívať v tom, že ak sa neprijme novela Trestného zákona, tak na Slovensku budú naďalej porušované ľudské práva. Argumentovali pritom údajnými rozhodnutiami Ústavného súdu, ktorý vraj konštatoval porušovanie ľudských práv najmä Úradom špeciálnej prokuratúry. Najprv tvrdili, že takých rozhodnutí malo byť niekoľko desiatok, neskôr 30 a následne ich nevedeli nájsť ani desať. Nakoniec existujú štyri rozhodnutia a z toho meritórne je jedno. Už aj laik chápe, že niekde je problém.

Práve neschopnosť vládnej koalície poukázať na reálny a opodstatnený dôvod skráteného legislatívneho konania v kombinácii so skracovaním parlamentnej debaty je dobrým základom pre argument ústavného rozporu s princípmi demokratického a právneho štátu, ako aj právom zúčastňovať sa na správe vecí verejných, či už priamo, alebo prostredníctvom volených zástupcov.

Túto skutočnosť umocňuje fakt, že ide o mimoriadne rozsiahlu novelu trestných kódexov, ktorej dosahy sú širokospektrálne, a preto sa dá očakávať a želať si, aby sa k takémuto návrhu mohla a mala vyjadriť odborná verejnosť v rámci medzirezortného pripomienkového konania.

Samotný inštitút skráteného legislatívneho konania nie je v rozpore s ústavou, ale moment, keď sa tento inštitút využíva bez dôvodu a keď jediným účelom je zamedziť širokej a želateľnej diskusii a rovnako skrátiť priestor (nielen) parlamentnej opozícii na prípravu na prerokovanie návrhu, prináša možný ústavný rozpor. Nehovoriac o tom, že vládna moc nedokázala jasne vysvetliť ani faktami podložiť existenciu ohrozenia základných ľudských práv, ktorým argumentovala v prospech tohto skráteného legislatívneho procesu. Skrátené legislatívne konanie nesmie slúžiť ako kedykoľvek použiteľná časová a procesná skratka, ktorú vládna väčšina vytiahne z rukáva, keď sa jej nechce obťažovať s pripomienkami alebo lehotami riadneho legislatívneho konania.

Samotná existencia väčšiny nestačí a už vonkoncom neznamená ústavnosť. Pretože každé splnenie formálnych podmienok, napríklad pre skrátené legislatívne konanie, by znamenalo, že skrátené legislatívne konanie je opodstatnené a udržateľné, keďže zaň väčšina hlasovala. Laicky povedané, to, že si niečo väčšina odhlasuje ako (formálne) splnené, ešte neznamená, že v skutočnosti aj (materiálne) splnené bolo.

Samoamnestia

S týmto však súvisí i otázka samotného obsahu právneho predpisu ako celku. Novelu Trestného zákona totiž aj v kontexte spôsobu prijatia, ale najmä vzhľadom na jej praktický dosah na jednotlivé trestnoprávne konania (in concreto) možno považovať za takzvanú „samoamnestiu“ vládnej moci. Otázku „samoamnestií“ rieši rozsiahla medzinárodná spisba a judikatúra medzinárodných súdov. U nás o tejto otázke rozhodoval Ústavný súd v súvislosti s takzvanými Mečiarovými amnestiami, keď konštatoval, že tieto boli v rozpore s našou ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

„Samoamnestia“ v tomto prípade spočíva v skutočnosti, že evidentnou motiváciou vládnej moci je zabezpečiť beztrestnosť alebo faktickú beztrestnosť svojim nominantom a tak seba ochrániť pred možnosťou trestného stíhania. Tento argument, najmä jeho prvú časť, umocňuje to, že spravodajcom a hlavným obhajcom novely v parlamente bola osoba (Tibor Gašpar), ktorá je sama obžalovaná a obvinená zo závažnej trestnej činnosti. A tejto osobe/osobám novela môže pomôcť, či už prostredníctvom premlčania, alebo zníženia výšky trestu (v prípade odsúdenia).

Navyše, návrh zákona nepísali experti z legislatívneho odboru ministerstva spravodlivosti, ale advokáti a advokátske kancelárie, ktoré zastupujú obvinených alebo obžalovaných z radov nominantov, alebo spriaznených osôb vládnej koalície. Iste, námietka je, že novela Trestného zákona spĺňa požiadavku na všeobecnosť právneho predpisu, a teda že sa týka všetkých ľudí na Slovensku. V tomto prípade však ide skôr o nevyhnutnosť ako primárny cieľ. Najlepšie o tomto fakte svedčia nahrávky z takzvanej poľovníckej chaty, kde sa predstavitelia terajšej vládnej koalície zastrájajú tým, že ak prídu k moci, tak všetky vyšetrovania budú zastavené a Úrad špeciálnej prokuratúry zrušený.

Môžu však takéto skutočnosti poslúžiť pri rozhodovaní o ústavnosti? Prečo nie, Ústavný súd vždy posudzuje predpis aj v kontexte situácie, za akej vznikal a prečo bol predložený a prijatý.

Nahrávky z takzvanej poľovníckej chaty o tom hovoria viac, než by sme v slušnej krajine chceli počuť. Koniec koncov kombinácia autora a textu novely nám ukazuje, že novela je presne cielená na situácie a skutky, ktoré boli vyšetrované a sú vyšetrované. Nehovoriac o zrušení orgánu (Úrad špeciálnej prokuratúry), ktorý dozoruje ako prípravné, tak súdne konanie menovaných osôb, napríklad z vládnej koalície.

Pre Ústavný súd je dôležitý i spoločenský kontext toho, kedy a za akých okolností bol tento zákon prijatý. Práve vyhlásenia predstaviteľov terajšej vládnej moci spolu s okruhom nominantov a spriaznených osôb, ktoré čelia vyšetrovaniam alebo žalobám, či podozreniam, dotvára atmosféru „samoamnestie“.

Sila tohto argumentu spočíva v tom, že napriek tomu, že niečo môže byť formálne legálne, je to v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, pretože aktuálna väčšina zneužíva práve svoju väčšinu, aby si (vy)kreovala také prostredie, ktoré zabezpečí jej beztrestnosť ako do minulosti, tak do budúcnosti. Takýto postup v demokratickom a právnom štáte nie je prípustným.

Ak Ústavný súd prijme argument „samoamnestie“, následne nemá inú možnosť, než vyhlásiť novelu za protiústavnú. Ústavný súd už párkrát ukázal, že niektoré veci vidí inak než laická aj erudovaná právna verejnosť. Napokon, to je úloha súdu, aby v prvom rade videl veci nezávisle.

Realistickejší pohľad alebo Čo áno a čo nie?

Kým argument takzvanej „samoamnestie“ je pre niektorých právnikov príliš filozofický konštrukt, praktickejší argument, ktorý bude musieť Ústavný súd riešiť, je otázka skracovania takzvaných premlčacích lehôt, a to vzhľadom napríklad na pozitívny záväzok štátu potierať trestnú činnosť a chrániť vlastnícke právo a osobnú integritu jednotlivca.

Aký je argument pre to, aby sa trestný čin znásilnenia premlčal po 10 rokoch a nie 20 rokoch? Čo v prípade, ak stojí pravdepodobný páchateľ pred súdom a účinnosťou tejto novely bude trestné konanie zastavené, pretože vyšetrovanie sa začalo po 11 rokoch a obžalovaný bol v 12. roku od spáchania skutku? Čo sa stane s náhradou škody, ktorú si poškodená uplatňuje v rámci trestného konania, pretože jej roztrhal oblečenie a zničil šperky? Bude to zrazu prekvalifikované na priestupok? Nehovoriac o bolestnom alebo o náhrade nemajetkovej ujmy za nenapraviteľnú ujmu, ktorú zažila.

Iným, komplikovanejším príkladom je otázka práv poškodených, ktorým súdy môžu priznať náhradu škody, ktorá vznikla pri páchaní trestnej činnosti, a oni si túto škodu uplatnili v trestnom konaní, ktoré sa začalo pred mnohými rokmi.

Dnes bude kvôli premlčaniu zastavené a im zároveň uplynula lehota na uplatnenie škody v občianskom konaní. Majetok poškodený, škoda vyčíslená, ale páchateľa niet, pretože skutok je premlčaný a nárok nemožno uplatniť, keďže lehota na uplatnenie náhrady škody uplynula.

Ako sa zákonodarca postavil k takýmto situáciám? Nijako, nemyslel na tieto situácie a je zjavné, že títo menovaní budú v dôsledku novely Trestného zákona ukrátení na svojich právach.

A komu tým prospejete?

Aj to môže byť jeden z praktických dosahov trestnej novely na reálne životné situácie a nároky poškodených, ktoré po účinnosti tejto novely nebude možné uplatniť v praxi. Vlastnícke právo (pri náhrade škody) je ústavou chránené ako jedno zo základných ľudských práv. Platí to aj o spomínanom práve na nedotknuteľnosť osoby, obydlia, cti alebo osobnej (fyzickej či psychickej) integrity.

Možno ešte praktickejšia bude otázka, ktorá súvisí s vlastníckym právom alebo otázkou povinnosti štátu riadne spravovať verejné peniaze. Prečo a akou logikou prišiel zákonodarca na to, že za úplatok sa znižuje trestná sadzba? Ako to koreluje s ústavnými povinnosťami štátu, o ktorých hovoríme vyššie? Áno, aj s tým sa bude (mal by sa) Ústavný súd vyrovnávať. Kde je vysvetlená proporcionalita (primeranosť) tejto zmeny?

Práve prostredníctvom takzvaného testu proporcionality sa Ústavný súd bude zaoberať konkrétnymi prípadmi, ktoré vyplývajú z novely Trestného zákona a bude ich skúmať. Predmetom toho skúmania sú v princípe: cieľ regulácie (zásahu), vhodnosť, účelnosť (zásahu) a prostriedky, ktoré boli zvolené, aby sa dosiahol stanovený cieľ.

Majetok poškodený, škoda vyčíslená, ale páchateľa niet, pretože skutok je premlčaný a nárok nemožno uplatniť, keďže lehota na uplatnenie náhradu škody uplynula.

Samozrejme, je právom zákonodarcu a vlády riešiť otázku trestnej politiky štátu. Paradoxne, jedným z najdôležitejších rozmerov štátu je vymáhať porušenie zákona v tom najširšom slova zmysle, teda i trestať. Ale všetky prostriedky, ktoré k tomu smerujú, musia byť v súlade so základným zákonom štátu (ústavou), a to tak, aby neprimerane nezasahovali do práv jednotlivca, prípadne nerúcali ústavný systém ako taký v prospech aktuálnej vládnej väčšiny.

Túto časť sme nazvali realistickým pohľadom, a to preto, že Ústavný súd logicky narazí na desiatky situácií, kde sa do konfliktu dostane právo zákonodarcu meniť trestnú politiku štátu s právom jednotlivca na ochranu svojich základných práv a slobôd.

Obávame sa, že už len na základe vyššie uvedených príkladov tieto situácie dosahujú taký rozsah a intenzitu, že Ústavný súd bude konštatovať v niektorých častiach novelu Trestného zákona ako protiústavnú. Pri tomto scenári teda nevyhlási celú novelu za protiústavnú, ale len jednotlivé časti (situácie) prikáže zákonodarcovi upraviť a dať do súladu so základným zákonom štátu.

Pesimistický pohľad   

Pri ústavnom prieskume vždy Ústavný súd naráža na potrebu veci vyvažovať a hľadať, respektíve skúmať to, čo je účelom právnej úpravy a ako to prichádza do konfliktu s tým, čo je napísané v ústave, respektíve v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná, a o aký intenzívny konflikt ide. Jednoducho prechádza textom a zmyslom zákona a skúma, či sa tieto zmestia do mantinelov základného zákona štátu.

Metaforicky, ak je ústava cestou, nech je zákon jazdným pruhom a Ústavný súd má posúdiť plynulosť a bezpečnosť cestnej premávky a regulácie jednotlivých pruhov. Môže sa však stať, že Ústavný súd povie, že všetko to, čo sa udialo v súvislosti s novelou Trestného zákona, je udržateľné, pretože je to v medziach zákona.

Skrátené legislatívne konanie bolo schválené, text bol riadne predložený, skrátenie debaty v parlamente bolo na základe platného rokovacieho poriadku, všetky tieto rozhodnutia prešli kvalifikovanou väčšinou tak, ako káže zákon. Bol by to formalistický prístup, jednoducho na ceste sa jazdí „vpravo“ a zákonodarca (vládna väčšina) jazdil vpravo, hoci možno sem-tam išiel cez plnú čiaru jedným kolesom.

Bez diskusie by to bolo prekvapivý záver, formalistický, ktorý limituje zákonodarnú moc na dosiahnutie potrebnej väčšiny pre jednotlivé hlasovanie. No v minulosti už Ústavný súd rozhodol „formalisticky“, teda tak, že sa držal len formálnych pravidiel, ktoré predpisuje zákonom pre skrátené legislatívne konanie.

Ak by sa Ústavný súd vydal cestou konštatovania súladu celej novely (nevyhovel by návrhu napríklad prezidentky), tak by vytvoril nebezpečný precedens, že vládna väčšina má moc, a teda možnosť robiť v princípe všetko, čo je formálne v zmysle zákona. Z demokratického a právneho štátu by sa stal štát len fasádne demokratický a fasádne právny.  

A ako to môže dopadnúť?

V prvom rade, ak má existovať čo i len teoretická šanca, že by Ústavný súd mohol pozastaviť účinnosť zákona, musí mať na to časový priestor. Žiaľ, hrozí, že vládna koalícia ukazuje, že bude robiť všetko pre to, aby čo najneskôr doručila materiál prezidentke a tak zmenšila čas medzi platnosťou a účinnosťou. Jednoducho si veľmi prajú, aby táto novela Trestného zákona platila aspoň sekundu. Pretože to bude znamenať, že mnohí budú beztrestní, ich minulosť bude nenávratne rehabilitovaná.

Práve s tým súvisí i legitimita argumentu takzvanej samoamnestie, ktorú si podľa autorovho presvedčenia vládna koalícia udelila. Iste, nemohli to urobiť celkom „na hulváta“ a amnestiu ako takú by im aktuálna prezidentka neschválila, preto ako „collateral“ škoda sa pripravil model novely Trestného zákona, ktorá sa dotkne celej krajiny a zásadne ju ovplyvní.

Ak by sa Ústavný súd vydal cestou konštatovania súladu celej novely, tak by vytvoril nebezpečný precedens, že vládna väčšina má moc, a teda možnosť robiť v princípe všetko, čo je formálne v zmysle zákona. 

Novela však nebola riadne pripravená, nebola pripomienkovaná, mnohé ustanovenia sú nevysvetlené a ich ratio nedáva zmysel. Parlamentná debata bola limitovaná účelne a je evidentné, že neexistuje dôvod na skrátené legislatívne konanie. Práve preto vzhľadom na celý kontext by sa autor týchto riadkov priklonil k optimistickejšiemu pohľadu a očakával od Ústavného súdu, že práve z dôvodu zlomenia rokovacieho poriadku cez koleno a „samoamnestovania“ vládnej moci by mal vyhlásiť tento zákon za protiústavný. Jednoducho vládna moc nemôže všetko, hoci disponuje väčšinou.

To je právny a osobný názor autora, no akokoľvek schizofrenicky to môže vyznievať, pri znalosti judikatúry Ústavného súdu a jeho ostatnej rozhodovacej činnosti skôr očakávam, že Ústavný súd rozhodne o protiústavnosti časti predmetnej novely Trestného zákona, ale nie celej. Najmä v otázke premlčania niektorých trestných činov alebo otázke možnosti podmienečných trestov za korupciu a práv poškodených na náhradu škody.

Ak pôjde Ústavný súd touto cestou, v takom prípade „podrží“ zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a aprobuje skrátené legislatívne konanie. Tu azda jedna (ne)populárna faktická poznámka k zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry. Samotná zmena štruktúry prokuratúry by štandardne nebola protiústavná, keďže ústava (čl. 149) o prokuratúre hovorí len ako o orgáne, ktorý „chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu“.

Je teda na zákonodarcovi, ako v zmysle ústavy upraví ďalšie otázky týkajúce sa prokuratúry. Dôležitý je však kontext a aktuálna legislatívna situácia pri rušení Úradu špeciálnej prokuratúry tak, ako sme viackrát povedali. Kontext prijatia tejto novely spoločne s vyhláseniami jednotlivých vládnych predstaviteľov a praktický dosah zrušenia Úradu špeciálnej prokuratúry vyvolávajú pochybnosti o ústavnosti tejto zmeny.

Ústavný súd je, respektíve má byť strážcom ústavnosti, našej spoločnej dohody o tom, ako máme ako spoločenstvo fungovať. O to dôležitejšie je, aby vo svojej rozhodovacej činnosti schopne a zrozumiteľne vysvetlil, ako vníma túto novelu, ktorá bez preháňania zásadne mení trestnú politiku Slovenskej republiky. Očakávania časti verejnosti sú nastavené vysoko, mnohí veria, že Ústavný súd vyrieši problém za nás všetkých. Pri očakávaniach však treba stáť s nohami na zemi. Zápas za demokraciu za nás nevybojuje nikto, no Ústavný súd Slovensku môže pomôcť. A treba dodať, že v tejto situácii a za týchto okolností má na to viacero veľmi dobrých a relevantných argumentov.

Autor je právnik, venuje sa ústavnému právu, bol poslancom parlamentu a je členom strany Demokrati.