Riaditeľka školy Učitelia idú na zotrvačník. Sú v strese z rodičov a aj sami na seba robia tlak

„Nič nie je horšie, ako keď je učiteľ frustrovaný, vystresovaný a nespokojný. To sa potom nutne odráža na žiakoch,“ hovorí v rozhovore pre Postoj riaditeľka Piaristickej spojenej školy sv. Jozefa Kalazanského v Nitre Marcela Jahnová.

V rámci vlastného prieskumu medzi učiteľmi zistila, že ich stresuje najmä problematická komunikácia s niektorými rodičmi, riešenie konfliktov medzi žiakmi, ale aj vlastný perfekcionizmus. Hovorí, že z ministerstva často prichádzajú usmernenia ako pomáhať žiakom, no učitelia dostávajú minimálnu podporu. „Začala som sa preto viac zaujímať o to, čo cítia učitelia a ako to celé prežívajú,“ hovorí Jahnová.

Rozpráva tiež o tom, že učiteľa nemôže robiť každý a pedagogické fakulty by preto mali pri prijímaní uchádzačov preverovať aj osobnostné a psychické predpoklady. „Učiteľ nemôže byť ako umelá inteligencia, ktorá vychrlí vedomosti, ale musí mať empatiu, kritické myslenie a navyše byť tímový hráč.“

Ako riaditeľka sa venujete téme spokojnosti učiteľov. Prečo vám na nej záleží?

V školách sme si prešli ťažkým obdobím pandémie, na Ukrajine vypukla vojna. Museli sme riešiť nové situácie, na ktoré sme neboli pripravení. Z ministerstva prichádzali usmernenia, ktoré boli smerované na žiakov. „Nezabudnite na žiakov, venujte sa im, pandémia bola ťažká. Hovorte o vojne, nezamlčujte túto tému.“

Zamýšľala som sa nad tým: A čo učitelia? Veď oni majú odovzdávať svoje rady, pomoc, spoluprácu, no nie sú na to metodicky a odborne pripravení a sami potrebujú pomoc. Pre nich neprichádzali žiadne odporúčania. Začala som sa preto viac zaujímať o to, čo cítia učitelia a ako to celé prežívajú. V rámci ročného vzdelávacieho programu v Komenského inštitúte sa venujem téme „wellbeing učiteľov“.

Keď vzdelávacie organizácie robili medzi učiteľmi prieskum o dosahoch pandémie, vyšlo z neho, že sa po tomto náročnom období zhoršila pracovná pohoda a duševné zdravie pedagógov. Vy ste medzi pedagógmi na vašej škole robili vlastný prieskum. Čo presne ste v ňom zisťovali?

Prieskum medzi učiteľmi som robila na konci minulého školského roka. Pýtala som sa hlavne na faktory, ktoré spôsobujú u nich stres a záťaž, a tiež či si myslia, že škola by sa mala starať aj o psychické zdravie učiteľov. Odpoveď bola jednoznačne pozitívna.

Videli ste na učiteľoch, že sú vyčerpaní?

My učitelia sme takí, že „ideme na zotrvačník“. No z neformálnych rozhovorov som pochopila, že sa cítia preťažení.

Čo podľa vašich zistení učiteľov najviac stresuje?

Ide o situácie, na ktoré narážajú medzi žiakmi a nevedia ich riešiť. Či už ide o problémové správanie žiakov alebo konflikty s rodičmi, ktorí problémy riešia útočne. V niektorých prípadoch im spôsobuje stres aj vlastný perfekcionizmus, keď vyvíjajú tlak sami na seba alebo chcú byť dokonalí. Je pritom v poriadku priznať si, že niečo nedokážem a potrebujem pomôcť.

V dotazníkoch hovorili učitelia aj o potrebe budovania vzájomných vzťahov medzi kolegami. Niežeby sme ich mali u nás v škole zlé, ale reálne ich učitelia nemajú kedy rozvíjať.

Foto: Postoj/ Jaroslav Votoček

S akými rodičmi je problematická komunikácia?

V prvom rade nechcem všetkých rodičov hádzať do jedného vreca. Máme veľa rodičov, s ktorými je výborná spolupráca. Niekedy ide o jedných, dvoch rodičov, ktorí spôsobujú stres. V niektorých prípadoch je veľký problém čo i len nadviazať kontakt s rodičom alebo dosiahnuť, aby prišiel do školy. A keď už prídu, buď sú veľmi ochranárski, nedajú dopustiť na svoje dieťa, čomu aj rozumiem, alebo sú veľmi útoční. Problém je, že učitelia nie sú vyškolení na komunikáciu s agresívnym rodičom.

Na škole máme podporný tím, v rámci ktorého v škole pracuje školská psychologička, špeciálna pedagogička a asistenti. Vždy, keď máme rozhovor s nejakým agresívnejším rodičom, prizývam školskú psychologičku. Veľakrát plní úlohu stmeľovača, mediátora či mentora, respektíve facilitátora v školskom prostredí a formou nenásilnej komunikácie vedie rozhovor s rodičmi.

Odkedy máme podporný tím, problematické veci riešime oveľa efektívnejšie. Každá škola by ho dnes mala mať. Momentálne sú jeho členovia u nás zamestnaní vďaka projektom, ale verím, že ich pozície budú uzákonené, aby podporné tímy boli v školách automaticky.

Dnes sa veľa hovorí o helikoptérových rodičoch, ktorí za deti preberajú zodpovednosť. Spôsobujú vám aj oni ťažkosti?

Stretávame sa s týmto fenoménom. Títo rodičia by niekedy za svoje deti aj dýchali. Neuvedomujú si, že im takto škodia. Robia z nich bytosti s nedostatkom zručností na riešenie bežných záležitostí. Napríklad niektorí rodičia by im tašky doniesli autom najradšej až do triedy.

Stáva sa nám, že rodič rieši problémy, ktoré sú pre nás malichernosti, napríklad zavolá do školy, ako je možné, že nemáme v umyvárni mydlo. Niekedy pani upratovačka jednoducho nestihne doplniť mydlo za jednu prestávku. (Úsmev.)

Niektorí učitelia zas informujú rodičov aj o detailoch, ako sa dieťa správalo v škole. Nemyslím porušovanie školského poriadku, ale poviem reálny príklad, že si žiak grgol alebo behal cez prestávku.

Keď učiteľ vidí, že je rodič úzkostný, všetko mu hlási a niekedy to vyprovokuje nesprávne reakcie. Je to vzájomné. Treba sa naučiť spolu komunikovať a tvoriť vzťahy. Preto robíme rôzne akcie, aby sa budovala spolupráca školy a rodičov. Je dobré, keď rodičia spoznajú učiteľa trochu aj neformálne. Aby ho nevnímali len v pozícii učiteľa, ale aj ľudsky a, naopak, aby učiteľ spoznal viac rodiča.

V tejto dobe, keď rodičia deti čakajú na vrátnici, vidia sa s učiteľom párkrát do roka na rodičovských združeniach. Chýba tak priestor, aby si osobne povedali o tom, čím obe stranu žijú…

My sa preto snažíme organizovať rodičovské stretnutia aspoň trikrát do roka, organizujeme školský ples, spoločnú grilovačku. Triedy si niekedy zvolajú „žúrky“, ako voláme stretnutia učiteľov, žiakov a študentov.

Správa sa aktuálna generácia rodičov inak než tá predchádzajúca?

Správanie rodičov sa zmenilo. Je to odraz celospoločenského diania a veľkej negativity, ktorá sa šíri aj v médiách.

Ako sme sa dostali do stavu, že učiteľstvo nepatrí medzi rešpektované povolania?

Myslím si, že je to trochu aj chyba pedagogických fakúlt, ktoré neobmedzujú až tak kritériá na prijatie, a tým sa naša profesia degraduje. Učiteľa nemôže robiť hocikto. Výkon tohto povolania si nevyhnutne vyžaduje určité osobnostné predpoklady. Je to náročná práca, musí ju vykonávať človek empatický, tolerantný. Učiteľ nemôže byť ako umelá inteligencia, ktorá vychrlí vedomosti, ale musí mať empatiu, kritické myslenie a navyše byť tímový hráč.

Ja som na pedagogickú fakultu ešte robila prijímacie pohovory. Dnes nie sú ani z odbornej stránky pri prijímaní kladené vysoké nároky a ďalšia vec je, že chýba spoznávanie osobnostnej stránky uchádzačov o štúdium pedagogiky. Podľa mňa by mali prejsť osobnostnými testami a testami psychickej spôsobilosti ako napríklad policajti na akadémii. Myslím, že u ľudí, ktorí majú v rukách budúce generácie a ovplyvňujú hodnoty, by mal prebehnúť prísnejší výber.

Navyše dnes, keď čelíme množstvu konšpirácií, učiteľ musí mať nevyhnutne kritické myslenie. Keď k tomu chceme učiť deti, musíme na to pripravovať učiteľov.

Každý z nás zažil okrem výborných pedagógov asi aj učiteľa, ktorý ťahal za kratší koniec a učil rovnako desiatky rokov.

Všetko sa mení, máme nové technológie, prichádzajú aj nové poznatky a prístupy. Na pedagogickej fakulte som sa naučila napríklad metódy vyučovania cudzieho jazyka, no napríklad metódu učenia prekladom už nepoužívam, lebo je zastaraná a neefektívna. Je to o celoživotnom vzdelávaní. Myslieť si, že keď mám za sebou päťročné štúdium a nejakú atestáciu, tak už viem všetko, je omyl.

Musíme sa neustále vzdelávať, lebo študenti sa stále na niečo pýtajú. Je však v poriadku, keď učiteľ povie, že niečo nevie, že si to doštuduje. Alebo to môže zadať ako úlohu. Študentom môžeme ponúknuť zdroje, v ktorých informácie vyhľadajú. Niektorí učitelia chcú možno vytvoriť zdanie, že len oni majú pravdu. Ale musíme byť otvorení, že sa môžeme veľa naučiť aj my od žiakov. Ja sa tiež od nich učím.

Kurikulárna reforma má priniesť menej informácií a viac kritického myslenia. Medzi učiteľmi už proti nej vznikla aj petícia.

Učitelia sa boja zmien. Obávajú sa, že zas budú musieť niečo prerábať, tvoriť nové plány, osnovy. Zmena je však potrebná. Nehovorím, že sa stotožňujem so všetkým. Mali sme možnosť dať svoje pripomienky, uvidíme, nakoľko budú akceptované. Učitelia boli prizvaní aj k tvorbe reformy. Preto sa mi zdalo trochu neprimerané, keď v rámci kritiky zaznievalo, že sa niečo robí od stola. Ešte za bývalého ministra Gröhlinga boli výzvy, aby sa do tvorby reformy zapojila aj učiteľská verejnosť.

No niektorí odborníci hovoria, že už táto reforma by si vyžadovala ďalšiu reformu. S nástupom umelej inteligencie vidíme, že niečo bude treba reformovať skôr, než sa kurikulárna reforma dostane do všetkých škôl. (Smiech.) Verím však, že myšlienky o kritickom myslení, učení sa bádaním, tímovej práci, rovesníckom vzdelávaní sú tie, ktoré by mohli priniesť pozitívnu zmenu.

Čítajte tiež

Reforma obsahu vzdelávania Čo hovoria školy, ktoré sa od septembra chystajú učiť po novom

Adam Takáč

Učitelia očakávajú viac voľnosti aj to, že im štát so zmenami pomôže. Viaceré povzbudila skúsenosť s úpravou kurikula po pandémii.

Učitelia podľa vášho prieskumu vidia problém aj v tom, že nemajú veľa priestoru budovať vzťahy medzi sebou. Prestávky sú na to asi prikrátke, navyše asi počas nich ešte vyklopkávajú študenti pri zborovni…

Je to tak. My sme tu nato, aby sme sa venovali žiakom a vypočuli si ich, no nás si často nemá kto vypočuť. Pre učiteľov je preto dôležité mať čas na rozhovor s kolegami, stráviť spoločný čas pri káve a vymieňať si svoje skúsenosti...

Je z tohto pohľadu pre pedagógov nápomocná služba mentorov z regionálnych centier podpory učiteľov, ktoré vznikli v rámci kurikulárnej reformy?

Je to myšlienka, ktorej veľmi fandím. Spolupracujeme s regionálnym centrom. Jedna naša kolegyňa je dokonca mentorkou. Na polovičný úväzok pracuje pre regionálne centrum, časť úväzku má stále ako učiteľka u nás.

Naša škola sa navyše zapojila do projektu organizácie LEAF Premena školy zvnútra. Takže máme aj vlastných mentorov. Momentálne to zastrešuje organizácia Mentória, ktorá poskytuje vzdelávanie pre pedagógov aj riaditeľov. Učitelia, ktorí sa zapojili, využívajú kolegiálnu podporu.

Ako vyzerá kolegiálna podpora v praxi?

Ide o vzájomné návštevy hodín, po ktorých si ich spoločne analyzujeme a dávame si spätnú väzbu. Veľmi dôležitá je vyvážená spätná väzba. Vždy oceníme, čo bolo na hodine daného učiteľa super, čo sa nám páčilo, a tiež to, čo si učiteľ možno spred tabule nevšimol. Učiteľ, ktorému dávame spätnú väzbu, si môže vybrať, ktorej téme sa chce venovať, a spolu potom hľadáme riešenia. Je to veľmi podporné, nie kritické.

Učitelia išli do projektu dobrovoľne. Každý si sám vybral kolegu, ktorému dôveruje, a ten mu išiel na hodinu. Spoločne potom hľadali riešenia, mentor ich neprinášal, ale smeroval kolegu otázkami: „Čo by si chcel zlepšiť, čomu by sme sa mohli venovať?“

Čo tento mentoring priniesol?

Mentoringový rozhovor je efektívny nástroj, ako dať kolegovi rešpektujúcim spôsobom spätnú väzbu. Bonusom je hľadanie spoločného riešenia. Voľakedy sa vzájomné návštevy na hodine zo strany vedenia aj kolegov volali hospitácie. Bol to však akýsi strašiak. My sme to teraz poňali tak, že sme vytvorili mentorské dvojičky a chodíme na hodiny kolega kolegovi.

Projekt bol dobrovoľný, a tak sa doň nezapojili všetci učitelia. Viete, prečo niektorí nemali o mentoring záujem?

Myslím si, že dôvodom nebol nezáujem, ale skôr obava, či to nie je práca navyše. Snažíme sa však postupne do návštev vyučovacích hodín aplikovať mentoringový rozhovor, aby aj ostatní učitelia videli jeho efekt.

Aké konkrétne opatrenia ste zaviedli pre lepšiu spokojnosť učiteľov?

S naším zriaďovateľom, ktorým je Rehoľa piaristov na Slovensku, sme sa zhodli, že kľúčoví sú pre nás učitelia. Nič nie je horšie, ako keď je učiteľ frustrovaný, vystresovaný a nespokojný. To sa potom nutne odráža na žiakoch.

Každoročne robíme konferenciu Kalazanské fórum. Na poslednej konferencii sme si zvolili tému „podpora učiteľov“. Zriaďovateľ nám zabezpečil troch kresťanských koučov, ktorých máme možnosť osloviť. Rehoľa piaristov zriaďuje na Slovensku aj ďalšie dve školy. Poskytujú vedeniu školy supervízorov, s ktorými sa môžu radiť a konzultovať.

Čo ste zmenili konkrétne na vašej škole?

Zo strany vedenia sa snažím o otvorenú komunikáciu. Počas dňa mám väčšinou otvorené dvere, aby kolegovia mohli prísť kedykoľvek, keď to potrebujú. Organizujeme neformálne podujatia ako Šálka dôvery s riaditeľkou, Posedenie pod tekvičkou. 

V zime pred Vianocami sme mali kreatívne dielne, učitelia maľovali a vyrábali výrobky do vianočného bazára. V rámci Dňa učiteľov sme organizovali Wellbeing day. Keď už nemôžem učiteľov odmeniť veľmi finančne, udelila som žiakom riaditeľské voľno a učitelia si mohli vybrať, či pôjdu do soľnej jaskyne, jazdiť na koni, zahrať si bowling alebo či pôjdu na túru. Deň sme zakončili spoločným obedom a koláčikom.

Foto: Postoj/Jaroslav Votoček

Aby sa aj vzdelávali, ako pracovať so stresom, so školskou psychologičkou sme mali školenie na tému reziliencie voči stresu, školenia k efektívnej komunikácii a ako reagovať na potreby žiaka. Školská psychologička je, samozrejme, k dispozícii nielen žiakom, ale aj učiteľom. A tiež pri riešení konfliktov v triedach.

Snažíme sa o príjemné teambuildingové aktivity, ale aj vzdelávania. Ako cirkevná škola máme každý mesiac navyše duchovné obnovy. 

Prinášajú tieto opatrenia lepšiu atmosféru?

Spätné väzby si ešte len budem pýtať. V osobných rozhovoroch mi učitelia hovoria, že im to dobre padlo a sú za to vďační.

To, že stres a frustrácia učiteľov sa prenášajú na žiakov, dokazujú aj výskumy. Podľa výsledkov štúdie PISA sú slovenské deti v škole nešťastné. Vypovedá to aj o učiteľoch?

V rámci školení chodím po školách a vidím, že žiaci sú často demotivovaní a niečo treba robiť s atmosférou. Musíme začať od seba, tak to skúšame.

Aké je zloženie vášho učiteľského zboru?

Určite prevažujú ženy, možno 80 percent. Vekový priemer tvoria ľudia v produktívnom veku. Máme veľa mladých začínajúcich kolegov, ale aj učiteľov takmer v dôchodkovom veku a je to skvelé. Je to ako v rodine. Odovzdávame si skúsenosti a učíme sa jedni od druhých. Mladí nás nabíjajú energiou, chcú ísť do nových výziev, tí odchádzajúci sú skúsení, odovzdávajú nám rady, ako niektoré veci zvládať. Mladí učia starších, ako pracovať s technológiami.

Máte si z koho vyberať na výberových konaniach?

Záleží na predmete, ale vážny problém zohnať učiteľa sme zatiaľ nemali. Možno je to tým, že sme v Nitre a je tu Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa (UKF), pre ktorú sme cvičnou školou. Keď nám napríklad v priebehu roka odchádza nejaká učiteľka na materskú, zdvihnem telefón a volám na UKF na oddelenie praxe, že by sme potrebovali pomoc, a hneď nám niekoho pošlú. Študenti sú tiež radi, lebo sa im to ráta do praxe.

Pohovory sa snažíme orientovať na osobnostnú stránku uchádzača. Pýtame sa, ako by riešil konkrétny problém alebo či a ako v minulosti riešil problémy. Ako by komunikoval s problematickým rodičom. Učiteľ naozaj nie je len chodiaca encyklopédia.

Sú predmety, na ktoré sa zháňajú učitelia ťažšie?

Pri cudzích jazykoch máme väčšiu fluktuáciu učiteľov tým, že majú uplatnenie aj vo firmách alebo vycestujú do zahraničia. V minulosti sme mali problém s informatikmi.

Čítajte tiež

Kto bude deti učiť matematiku Bežne ju suplujú vychovávateľky, lebo matematikári sú už ohrozenou skupinou

Jana Holubčíková

Do dôchodku odchádza staršia generácia matematikárov, je problém ich nahradiť. Mladých posíl z radov absolventov je málo, varujú univerzity. 

Chodia vám na pohovor učitelia, ktorí chcú vyslovene učiť alebo jednoducho potrebujú prácu?

Zaujímavé je, že často k nám chodia na pohovory ľudia, ktorí začali v inej ako v učiteľskej sfére. Keď si chce učiteľ založiť rodinu, učiteľstvo mu nedáva istotu finančného zabezpečenia. Takže chodia aj starší, ktorí pracovali v súkromnej sfére a povedia, že vždy chceli učiť a tam ich to nebavilo. Boli aj takí, ktorí začali učiť, ale odišli, lebo to už nezvládali alebo ich to nenapĺňalo, ale po čase sa vrátia.

Stretávate sa s prípadmi učiteľov, ktorých ich povolanie baví, no nezvládajú učiť dlhé roky alebo vyhoreli?

Vo veľkom som si to u nás nevšimla. Nepoznám priamo prípad učiteľa, ktorý by odišiel pre vyhorenie, ale každý jeden z nás si prešiel obdobím, keď bol vyčerpaný, nevládal a kládol si otázku, či zostať v školstve alebo nie. Aj ja som si ju kládla.

Koľko rokov ste riaditeľkou?

Toto je tretí. Začínala som rovno počas pandémie.

Tak to bolo riadne hodenie do vody.

Našťastie naša pamäť často vytesňuje negatívne veci. Mne pripadá, že to bolo strašne dávno. Snažím sa myslieť dopredu a vidieť to, čo sa nám darí.

Máte vy ako riaditeľka vlastné opatrenia, ako nevyhorieť?

V rámci koučingov nám riaditeľom odporúčajú, aby sme aspoň na hodinu vyšli z kancelárie, ideálne niekde na prechádzku, a nemysleli v tom čase na prácu. Snažím sa o to, ale nedarí sa mi to každý deň. Už sa však snažím nenosiť si prácu domov.

Do koľkej ste potom bežne v práci?

Niekedy je veruže aj päť, šesť hodín a zamykám školu. (Smiech.) V prvých rokoch som si však nosila často prácu domov a to už potom trpí aj rodina.

Volajú vám často rodičia?

To sa skôr deje triednym učiteľom. Rodičov upozorňujem na všetkých fórach, že učiteľ má tiež svoju rodinu a súkromný život, aby to rešpektovali a všetky správy posielali v pracovné dni do šestnástej hodiny. A aby nevypisovali učiteľom cez víkend, pokiaľ sa nedeje niečo extra súrne. To isté pripomínam aj učiteľom, aby si navzájom neposielali správy po večeroch.

V čom je pre vás iná práca riaditeľky oproti tomu, keď ste „len“ učili?

Musela som sa stať trpezlivejšou a pokojnejšou. Je iné pracovať so žiakmi, ktorí sú tvarovateľní, ako s dospelými ľuďmi, ktorí už majú určité nastavenie, vek a životný štýl. Keď sme začali robiť zmeny, budovať kultúru školy, išli sme do toho s nadšením, ale tak rýchlo to nejde.

Aj chyby nás však učia. Vtedy sa treba zastaviť, klásť si na strane vedenia otázku, akú cestu ďalej zvoliť. Keď sa nedarí, prídu otázniky, či to má zmysel. Momentálne mám v kancelárii heslo: „Ideme maratón, nie šprint.“ Obzvlášť v školstve sa zmeny dejú pomaly, treba však byť chápavý a rátať s tým, že nie každý má také nastavenie ako ja.