Smer, Hlas, PS... Akú budúcnosť má krajina, kde politike dominujú samé ľavicové strany?

Marcové prieskumy straníckych preferencií od agentúr Focus a AKO boli široko komentované najmä preto, že v oboch zvíťazil Smer pred Hlasom. Do čísiel sa tak zrejme konečne pretavuje energická a polarizujúca kampaň Roberta Fica v protiklade k nevýrazným a opatrným postojom Petra Pellegriniho.

No na výsledky týchto prieskumov možno uplatniť ešte inú optiku. V obidvoch totiž na treťom mieste skončilo Progresívne Slovensko a rozdiely medzi prvými tromi stranami tiež nie sú veľké. Ak motyka vystrelí, volebným víťazom môže byť ktokoľvek z nich.

Smer, Hlas a PS majú dvojciferné preferencie, kým ostatné strany sa nachádzajú pod desiatimi percentami – viaceré balansujú okolo piatich percent. Zároveň nie je možné nevšimnúť si, že tri preferenčne najsilnejšie strany sa nachádzajú na ľavej strane politického spektra.

Kto by za marcovou preferenčnou momentkou chcel vidieť nejaký trend, mohol by prísť s predpoveďou, že namiesto zápasu medzi pravicou a ľavicou vo volebnom finále sa teoreticky môže u nás schyľovať k showdownu medzi starou ľavicou, ktorú reprezentuje Smer, a novou ľavicou v podaní PS (s Hlasom niekde uprostred).

Pričom pod „starou ľavicou“ je mienená politika orientovaná na menej zámožné sociálne vrstvy, chlebové témy a v našom podaní aj antiamerikanizmus. Ten však napríklad počas studenej vojny nebol cudzí ani častiam západoeurópskej sociálnej demokracie.

Naproti tomu pod „novou ľavicou“ možno rozumieť politiku, ktorá rezignovala na zastupovanie záujmov „robotníckej triedy“, viac sa orientuje na zámožnú mestskú strednú vrstvu a v etnických a sexuálnych menšinách či klimatickými zmenami ohrozených živočíšnych druhoch rozpoznala „nový proletariát“, ktorý treba chrániť pred vykorisťovaním…

Na tomto mieste môže nejeden čitateľ namietnuť, že prieskumy sú prieskumy, ale do volieb sa ešte všeličo zmení, lebo veľa ľudí sa rozhoduje až na poslednú chvíľu. Iste, no o niektorých možných scenároch treba hovoriť vopred – ak pre nič iné, tak aby nenastali!

Ďalšou námietkou môže byť, že táto ekonomicko-sociálna optika je v terajších podmienkach luxusom. Prípadne že sú to len nejaké abstraktné politologické kategórie, ktoré sú pre dnešný praktický výkon politiky vedľajšie. Prednejšie sú teraz iné zlomové línie – napríklad vzťah strán k spravodlivosti a korupcii či k vojne na Ukrajine a nášmu geopolitickému ukotveniu. V týchto témach sa PS zdá kompatibilné s malými pravicovými stranami, kým Smer nie. S Hlasom je to opäť nejednoznačné.

No perspektíva, že tri najsilnejšie politické strany sú všetky vľavo a spoločne sa pobijú o víťazstvo vo voľbách, môže mať pre vyhliadky Slovenska predsa len dlhodobé následky. Pod povrchom zdanlivo akútnejších tém (vojna, boj s korupciou, inflácia…) totiž stále neľútostne tiká časovaná nálož stagnácie nášho ekonomicko-sociálneho modelu.

„Časy politických a hodnotových ústupkov sú dávno preč,“ napísal minulý týždeň na Facebooku Robert Fico. „Pretože Slovensku krajiny EÚ utekajú míľovými krokmi a my dnes nemáme čas na špekulovanie či lavírovanie!“

Nejednému voličovi mohla táto formulácia predsedu Smeru vyraziť dych. A kedy nám asi začali utekať tie ostatné krajiny EÚ?! Slovensko dnes potrebuje rozvojové impulzy aj preto, že vlády Smeru boli premrhaným obdobím.

Niektorí si myslia, že potrebné zmeny prinesie so sebou Progresívne Slovensko. Veď majú progres (teda pokrok) priamo v názve, podporujú ich cool influenceri i viaceré vplyvné médiá a majú v strane aj nejakých ekonomických expertov.

Problém je, že ide hlavne o mediálny imidž. Napríklad experti PS na ekonomiku sú väčšinou bývalí štátni úradníci. A nové obmedzenia, dane či regulácie, zavádzané pod zelenými zámienkami, môžu silne poškodiť slovenskú ekonomiku. Je možné, že po nástupe progresívcov budú všetci prekvapení, že dane sú stále daňami a regulácie reguláciami, aj keď sa pred ne dá adjektívum „smart“ alebo „green“.

Žiaľ, ak si prajete nie progresívne Slovensko, ale ambiciózne a úspešné Slovensko, veľké prísľuby nemôžete čakať ani od nominálne pravicových strán, ktoré sa preferenčne tackajú medzi piatimi a desiatimi percentami. Politický kapitál v podobe ústavnej väčšiny z roku 2020 sa počas posledných troch rokov prehajdákal v politických sporoch Igora Matoviča a Richarda Sulíka.

SaS už dnes nevyžaruje odbornosť, ale najmä únavu. A politika OĽaNO i Sme rodina sa točí okolo prerozdeľovania existujúceho bohatstva, nie okolo tvorby nového – podobne ako v prípade Smeru. Rozdiel je akurát v tom, že kým smeráci obsluhujú dôchodcov, OĽaNO by rado rodiny s deťmi.

Aby nedošlo k omylu, toto nie je hlas proti verejným výdavkom. Doprajme aj 13. dôchodky pre penzistov, aj viac peňazí pre rodiny. No verejné výdavky by sa mali vyznačovať aj nejakou inou logikou než krátkodobým politickým kalkulom. Napríklad že prednosť by mali dostať investície do verejnej infraštruktúry, až následne výdavky na kupovanie vybraných voličských skupín.

Nedávny apel Českých dráh v súvislosti s tristným stavom slovenskej železničnej siete bol nastaveným zrkadlom toho, ako nesprávne si u nás určujeme výdavkové priority. Všetci sú u nás strašne sociálni a všetci vzývajú štátne zásahy. Pritom manažovanie ťažkopádnych a komplikovaných verejných systémov, ako sú zdravotníctvo a školstvo, nezvláda nikto z nich. Stačí dať do kontrastu stojacu súkromnú nemocnicu Bory s nekonečnou epopejou štátnej nemocnice Rázsochy...  

Je fajn, že máme v politike zastúpený kultúrny a sociálny konzervativizmus, no zišla by sa v nej tiež štipka fiškálneho konzervativizmu. Ak sa totiž politický súboj pred jesennými parlamentnými voľbami skutočne zmení na boj starej ľavice s novou ľavicou, je to aj preto, že pravica u nás už skôr rezignovala na pravicovú politiku a tým prestala byť alternatívou.