Udri pastiera Biskup Gojdič sprevádza Vincenta Šikulu peklom horším, ako bolo to Danteho

Pri písaní chcel mať na oknách mreže, aby mu izba pripomínala väzenskú celu. Spisovateľ Vincent Šikula preto svoju poslednú knihu tvoril v starosvetskom kamennom dome na kopci v Modre.

Zomrel uprostred písania prózy Udri pastiera, ktorá bola jeho osobným „sugestívnym rozjímaním o živote a smrti“, ako to výstižne pomenoval Emil Charous, autorov blízky priateľ. Šikula odišiel z tohto sveta 16. júna 2001 ako šesťdesiatštyriročný na zlyhanie srdca. Akoby nevydržalo spisovateľovo hlboké zaujatie a citové pohnutie nad osudom biskupa Pavla Petra Gojdiča.

Posledné vety Šikulovho navždy nedokončeného rukopisu provokujú svojou nedopovedanosťou: „Vedel by som o tom viac. No horúčava v hlave ma zdvíha. Etc, etc...“

Dvojnásobné et cetera, a tak ďalej, sa stalo príležitosťou pre divadelného režiséra Kamila Žišku dať Šikulovej próze finálny tvar, ale zároveň sa voči nej aj polemicky vymedziť.

Po úspešných dramatizáciách života Silvestra Krčméryho (Slovenské národné divadlo, 2017) a blahoslavenej Sáry Salkházi (Štátne divadlo Košice, 2018) nechal dramatik a režisér trpezlivo dozrieť čas.

Alebo možno len chcel ukázať cit pre okrúhle výročia – aby v jeseni 2021 uviedol v nezávislom prešovskom Divadle Viola hru Udri pastiera s podtitulom Fragmenty zo života blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča.

Nielen dvadsať rokov od smrti Vincenta Šikulu, klasika slovenskej prózy, ale aj rovných sedemsto rokov od úmrtia Danteho Alighieriho, ktorého Božská komédia je zosobnením kánonu západnej literatúry.

Najväčšou slabinou Šikulovho fragmentu je nepochopenie rozdielu medzi racionálnym Západom a emocionálnym Východom.Zdieľať

Šikulov posledný text je iný ako jeho ostatné epické diela.

Nápadne sa od nich odlišuje. Literárny kritik Alexander Halvoník hovorí, že „ide o prózu s takou gramážou zmysluplnej nedopovedanosti, že všetky literárnokritické duchaplnosti, publicistické čarostreľby a estétske špekulácie musia ísť jednoducho bokom: kto nevie platiť za slovo životom, nech radšej mlčí, kto nevie, čo je ovca, nech neudiera pastiera“.

Najväčšou slabinou Šikulovho fragmentu je nepochopenie rozdielu medzi racionálnym Západom a emocionálnym Východom, čo okrem iného priam ikonicky reprezentuje rímska a byzantská liturgia.

Stret západného a východného sveta sa dá krásne pozorovať práve v Prešove, no až tam Šikula zo svojho modranského pahorka nedovidel.

Gojdičovi v jeho najväčšej hĺbke – v osobnom prežívaní viery – neporozumel. Minul sa s jeho východnou dušou.

Šikulov Gojdič jednoducho nie je uveriteľný do tej miery, ako by sme chceli.

To však využíva Kamil Žiška a vytvára fascinujúcu a interpretačne hlbokú koncepciu inscenácie, v ktorej spája na prvý pohľad nespojiteľné.

Zo slabiny prozaickej predlohy urobil princíp dramatickej výstavby.Zdieľať

Na pôdoryse Danteho Božskej komédie – najmä jej úvodnej časti, teda Pekla – necháva umučeného gréckokatolíckeho biskupa stať sa sprievodcom slovenským peklom 20. storočia pre spisovateľa Šikulu, ktorý sa konfrontuje so svojím románom, no i s vlastným životom a kompromismi so svedomím.

Žiškovi sa podarilo postaviť proti sebe dva fenomény stelesnené dvomi individualitami (Gojdič z východu a Šikula zo západu) a nechať ich vzájomne sa konfrontovať.

Zo slabiny prozaickej predlohy urobil princíp dramatickej výstavby.

Biskup Gojdič ako Vergílius, ktorý sprevádza, prozaik Šikula ako Dante, ktorý zapisuje. A režisér Žiška ako originálny autor, ktorý ostáva v úzadí.

Šikulov literárny Gojdič sa tak vyrovnáva so živým-mŕtvym, no nadovšetko reálnym Gojdičom.

Naša literatúra pozná knihu Alfréda Wetzlera o úteku z nacistického pekla v Auschwitzi, ktorú príznačne nazval Čo Dante nevidel. Ani inscenácia Udri pastiera nie je žiadna komédia, tobôž nie božská. V jej centre je leopoldovský väzeň číslo 681 a komunistické peklo na Slovensku. Etc, etc...

Na scéne je umiestnený improvizovaný katafalk, na ktorom leží prikrytá mŕtvola Pavla Petra Gojdiča. Príbeh – lepšie povedané púť – sa začína hneď po biskupovej smrti.

Život biskupa Gojdiča sa dá z pohľadu tvorcov inscenácie čítať aj ako hľadanie pokoja a zmierenia.Zdieľať

Po tom všetkom, čo si prešiel peklom na zemi, prichádza do očistca – kde si všetko musí prežiť ešte raz. Tentoraz sprevádzaný už tiež zosnulým Vincentom Šikulom, ktorý tak aspoň posmrtne môže opravovať a dopĺňať svoju nedopísanú prózu.

Gojdič sa stáva svedkom vlastného života, pretože – slovami Milana Rúfusa – „len vernosť človeka na svedka povýši“ a prešovský biskup Gojdič bol verný vo všetkom.

Kvôli Šikulovi a jeho románu prežíva nanovo všetku hrôzu komunistických perzekúcií v žalároch socialistického Československa. Predtým sa však vracia aj na ostatné miesta späté so svojím životom – rodné Ruské Pekľany, prvé kňazské pôsobisko v Cigeľke, baziliánsky kláštor na Černečej hore v Mukačeve, kde prijal meno Peter, mesto Prešov, ktoré sa mu stalo osudným, ale aj Rím, kde mu v roku 1927 po biskupskej vysviacke pápež Pius XI. daroval kríž s prorockým dôvetkom, že je len malým symbolom veľkých krížov, ktoré ho čakajú...

Režisér Kamil Žiška v súzvuku s Danteho cestou peklom, očistcom a rajom revitalizoval veľký stredoveký ideál pútnika, ktorého dnes podľa poľského sociológa Zygmunta Baumana nahradili štyri typy postmoderného človeka, ktorý už nepozná cieľ a zmysel svojho života. Ide o tuláka, hráča, turistu a ponevierača.

V kontraste s nimi inscenácia Udri pastiera ukazuje ľudský život ako putovanie a pri človeku zdôrazňuje jeho identitu pútnika.

Stotožnenie sa s touto identitou prináša zmierenie sa so sebou samým a pokoj. Život biskupa Gojdiča sa dá z pohľadu tvorcov inscenácie čítať aj ako hľadanie pokoja a zmierenia.

Rámec pekla na javisku tvoria steny zo sivých polykarbonátových platní so vzorom pripomínajúcim batik, ktoré predstavujú múry väzenia. Počas celého predstavenia umožňujú umne pracovať so svetlom a s projekciami rôznych obrazov, textu obžaloby či ďalších postáv, ktoré sú zastúpené spravidla svojimi siluetami a do príbehu vstupujú cez zvukové nahrávky, aby mohli ožiť minulé dialógy s ôsmimi vybranými ľuďmi z rozličných období Gojdičovho života. Pôsobivosť takýchto scén len v jednom prípade narúša neadekvátny výber hlasu vo vzťahu k veku postavy.

Súhra rôznorodých prvkov v celej inscenácii svedčí o hlboko premyslenej a premeditovanej režijnej koncepcii Kamila Žišku.

Hrá sa v komornom divadle s kapacitou necelých deväťdesiat miest. Neveľké javisko ladí s rozmermi sály. V hlavnej úlohe útleho a krehkého biskupa sa vo fádnych väzenských háboch – pre mnohých možno prekvapujúco a v kontraste s priestorom – zjavuje mohutný Jevgenij Libezňuk.

Tento fakt však vyrušuje len dovtedy, kým jeho postavu divák neprijme ako metaforu Gojdičovej duševnej veľkosti a prevahy.

Snaha o čo najdokonalejší realizmus v spojení s ukrajinsko-rusínskym temperamentom prináša jedinečnú emóciu.Zdieľať

Zaujme i jeho jazyk – Libezňukova slovenčina s citeľným ukrajinským prízvukom a občasnými pokĺznutiami do rusínčiny pôsobí mimoriadne autenticky.

Gojdiča definovala totiž nielen jeho gréckokatolícka viera, ale i rusínska národnosť. Dá sa povedať, že ide o jednu z mála príležitostí vidieť naživo hrať tohto ikonického herca prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča po slovensky.

Jevgenij Libezňuk stvárňuje postavu biskupa Gojdiča s minucióznym zmyslom pre detail svojho výrazu v každom ohľade. Verbálna a neverbálna dimenzia jeho hereckej osobnosti je tu vo vzácnom súlade s osobnosťou, ktorej sa na javisku prepožičal.

Zahrať dobre pozitívnu postavu je umenie. Ukázať svätca bez toho, aby sa to skončilo ako gýč, na to treba majstrovstvo.

Dodajme, že staršia generácia protagonistov Duchnovičovho divadla študovala svojho času ešte v Kyjeve a je nositeľom absolútne odlišnej hereckej poetiky, akú možno bežne vidieť u slovenských hercov.

Snaha o čo najdokonalejší realizmus v spojení s ukrajinsko-rusínskym temperamentom prináša jedinečnú emóciu, ktorá je typická práve pre toto konkrétne divadlo.

Aj preto je Libezňukov nepatetický Gojdič taký výnimočný a vyniká aj vo vzťahu k obom hereckým kolegom, s ktorými spoločne hrá na javisku.

Otázky vyvoláva nervózna a napätá postava Vincenta Šikulu v podaní Miroslava Bodokiho. Možná odpoveď sa skrýva v najsilnejšom momente tejto rozporuplnej postavy, keď spisovateľ čelí otázke, čo robil on v čase, keď Gojdiča a mnohých ďalších väznili a mučili – keď spokojne a viac-menej konformne písal a vydával svoje knihy.

Stačí na vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou napísať knihu?Zdieľať

Toto je jeden z viacerých mrazivých bodov inscenácie, ktoré v tom najlepšom zmysle slova usvedčujú Kamila Žišku zo skvelého vnímania vzťahu medzi látkou, témou a jej problémovosťou.

Za všetko spomeňme aspoň to, že Šikula v roku 1979 prijal titul zaslúžilý umelec a dva roky predtým podpísal i tzv. Antichartu.

Stačí na vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou napísať knihu?

Poslednou z trojice postáv je Muž v sivom, klasický, priam „horákovsky“ stvárnený pokušiteľ a diabol, anonymný reprezentant (navonok) triumfujúceho zla. A je jedno, či ide o vyšetrovateľa, bachara či eštebáka.

Práve nestor slovenskej drámy Karol Horák často vo svojich hrách zlo doslova stelesňuje, t. j. dáva mu ľudské telo, ktoré sa stáva inkarnáciou pokúšajúceho satana. Peter Biž púta nielen strnulou mimikou a chladným pohľadom, ale i svojím sústredeným výkonom. Je protikladom telesne slabého, no duchom silného Gojdiča.

Biž stvárňuje tuctový symbol arogantnej moci totality v opozícii voči Libezňukovi ako predstaviteľovi skutočnej individuality a autority, ktorého obrali ešte i o vlastné meno a spravili z neho len číslo. Bodoki je zasa nepokojným človekom, ktorý sa snaží racionálne uchopiť dejiny sveta, aby dokázal porozumieť svojim osobným dejinám, pretože ich zavŕšenie – teda smrť, etc., etc. – sa nezadržateľne blíži.

Keď sa za presvetlené steny väzenskej cely postaví Gojdič, vidíme rozmazanú tvár dehumanizovaného človeka určeného na zničenie. Keď to isté urobí Muž v sivom, pozeráme na človeka, ktorý svoju ľudskú tvár stratil.

Devízou inscenácie je jej silná obraznosť, ktorá diváka núti premýšľať nad videným a neustále sa k tomu vracať.

Udri pastiera nie je náboženská hra, aj keď každému musí byť jasné, že pre hlavného hrdinu bol zdrojom všetkej sily jedine Ježiš Kristus.Zdieľať

Typické je pre ňu neskutočné množstvo skartovaného papiera, ktorý v priebehu predstavenia nadobúda rôzne konotácie a stáva sa ústrednou metaforou hry presne v tom duchu, ako o „kultúre skartovania“ hovorí pápež František.

Skartácia jedného nepohodlného ľudského života je len prvý z významov. V Šikulových rukách sa tenké prúžky papiera menia na úryvky z jeho románu, pre Muža v sivom sú nástrojom rôznych foriem šikanovania a ponižovania väzňa, ale i vykonštruovaným vyšetrovacím spisom etc.

Už samotný názov Šikulovej knižnej predlohy je viacznačný. V inscenácii sa napĺňa jeho metaforická (rozbiť spoločenstvo veriacich), ako aj doslovná dimenzia (fyzicky biť biskupa).

Pavol Peter Gojdič je pre katolíkov blahoslavený mučeník, pre židov Spravodlivý medzi národmi, pre ostatných hrdina svedomia.

Ani Udri pastiera nie je náboženská hra, aj keď každému musí byť jasné, že pre hlavného hrdinu bol zdrojom všetkej sily jedine Ježiš Kristus.

V apoštolskom vyznaní viery sa okrem iného hovorí, že Kristus „zostúpil k zosnulým“. V latinčine je to doslova „descendit ad inferos“, čo v preklade znamená „zostúpil do pekiel“.

Biskup Gojdič nasledoval svojho Majstra aj tam. Prešiel si svojím osobným peklom a očistcom. V závere inscenácie ho ožiari veľké svetlo. Stojí na prahu raja a ešte poslednýkrát sa obhliada späť.

Pred svojím duchovným zrakom vidí prichádzajúcich pútnikov. Objíma ich a požehnáva so slovami starodávneho veľkonočného pozdravu východných kresťanov Christos voskrese (Kristus vstal z mŕtvych). Vincent Šikula odpovedá voistinu voskrese (naozaj vstal z mŕtvych).

V duchu východnej spirituality, kde je silne prítomná mariánska úcta, Gojdič v úplnom závere vidí tanec slnka (alúzia na zázrak vo Fatime z roku 1917). Posledné slová patria spisovateľovi Šikulovi: „Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd.“

Udri pastiera má v sebe nevšednú hĺbku.

Abstraktné ikony sa možno dajú obdivovať, no určite sa nedajú nasledovať.Zdieľať

S divadlom samým osebe to nemá veľa spoločného, no silným momentom inscenácie je i to, že budova Divadla Viola sa nachádza neďaleko metropolitnej katedrály gréckokatolíckej cirkvi, kde sú v sklenej truhle uložené pozostatky blahoslaveného biskupa Gojdiča. V druhej bočnej kaplnke sú zasa k verejnej úcte vystavené ostatky ďalšieho mučeníka – blahoslaveného Vasiľa Hopka. Aby toho nebolo málo, vedľa veľkého zlatého ikonostasu sa nachádza verná kópia Turínskeho plátna, jedna z troch na svete...

Prečo to píšem? Majiteľka Violy a iniciátorka tohto divadelného projektu Tatiana Pirníková (inak, rodným menom Gojdičová – vzdialená príbuzná biskupa) mi v osobnom rozhovore spomenula zaujímavú, no najmä veľmi paradoxnú myšlienku: Gojdičovo blahorečenie ublížilo jeho hrdinskému životnému príbehu.

Je to bezpochyby paradox, no svojím spôsobom naozaj pravdivý. Povýšením Gojdiča na oltár sa jeho inšpiratívna cesta životom akoby vzdialila od ľudí. Gojdič sa stal symbolom.

V duchu východnej, ale i západnej tradície sa žiada dodať, že sa stal ikonou. Odišiel z bežného života do sakrálneho sveta, ktorý je obyčajnému človeku často taký vzdialený a dnes už aj spravidla veľmi nezrozumiteľný.

Abstraktné ikony sa možno dajú obdivovať, no určite sa nedajú nasledovať.

Inscenácia Udri pastiera robí z Pavla Petra Gojdiča opäť človeka z mäsa a kostí. Robí to originálnym umeleckým spôsobom a robí to vynikajúco.

Ukazuje skutočného hrdinu, ktorý je až na smrť konkrétny.

FOTO – Štúdio Viola/Kristína Torjaiová