Ak máte ešte stále tú perverznú túžbu navštevovať sociálne siete, určite ste sa stretli s fenoménom, ktorému provizórne hovorím „definuj, pako!“

Tento fenomén spočíva v tom, že nejaký diskutér, napospol sám progresívec ako bič, vyletí na ostatných, aby láskavo presne definovali, čo je to vlastne „woke“. Niekedy má aj dosť sebavedomia na to, aby celý ten pojem rovno vyhlásil za nezmyselný; a pretože viac-menej nikto nie je schopný dokonale definovať spoločenské javy na povel, následne sa dotyčný zatvári víťazne ako kohút, ktorý zniesol hranaté vajcia, a odíde stredom.

Nemám tento druh gest rád. Je totiž zrejmé, že vyzývateľ sám dobre chápe, že politika nemá také ostré a jasné definície ako matematika, a že úmyselne požaduje od svojich protivníkov nemožné, aby ich strápnil. Navyše tá progresívna strana politického spektra beztak robí to isté a rada žongluje neurčitými pojmami ako „nenávisť“, dokonca hocikedy požaduje ich zapísanie do zákonov. Čo už je problém, pretože tam sa s vágnosťou definícií zrazu musia popasovať nielen náhodní návštevníci Twittera, ale justičný systém, do ktorého arzenálu pritom patria pomerne tvrdé a bolestivé tresty.

Avšak ako všetky protivné javy, aj tento má svoju užitočnú stránku. Má zmysel premýšľať nad definíciami, aj keď ide napríklad o spoločenské záležitosti, ktoré nemožno definovať úplne presne a bez nejasností. Bez snahy o definíciu javov totiž budeme mať tendenciu skĺzať k lenivému uvažovaniu a to je cesta do pekiel.

Tak teda, čo je a čo nie je „woke“? Čím sa tá ideológia a jej stúpenci vyznačujú?

Už nejaký čas som premýšľal o tom, že sa pokúsim s touto definíciou popasovať, ale predbehol ma Freddie de Boer, ľavicový komentátor zo Substacku, ktorému „wokeri“ lezú krkom asi rovnako ako mne. Odviedol dobrú prácu, takže ju teraz s dovolením trochu pretlmočím a dodám k nej svoje komentáre. V ďalšom diele článku by sme sa potom pozreli na rôzne dôsledky tohto javu.

Nuž, „woke“ podľa Freddieho de Boera má nasledujúce charakteristiky.

Pôvod v akademickej sfére. Pre wokizmus je typické, že vzniká a šíri sa najskôr na akademickej pôde, z ktorej sa ešte len prelieva/rozrastá do súkromného sektora alebo nižších stupňov školstva. Odtiaľ si tiež prináša svoj prapodivný žargón (heteronormatívny, cispatriarchát, intersekcionalita atď.), ktorého hladké zvládnutie odlišuje vysokých ajatolláhov wokizmu od obyčajných radových veriacich.

Poznámka MK: Jasne viditeľný jav aj v Českej republike. Dalo by sa identifikovať aj niekoľko konkrétnych zdrojov (napr. Fakulta humanitných štúdií Karlovej univerzity), ale drobné šľahúne prenikajú aj do iných, pragmatickejších sfér. A čo sa obskúrnych výrazov týka, mojím favoritom z posledného obdobia je „petromaskulinita“, s ktorou nás zoznámila neodolateľná Tereza Vlčková z iDnes.

Táto akademickosť „wokizmu“ je, mimochodom, dosť veľká zmena proti predchádzajúcej histórii ľavice, ktorá sa typicky organizovala v prostredí robotníkov, horšie platených zamestnancov atď. Spoločenské odcudzenie, ktoré z toho vzniká, je reálne a je to jeden z dôvodov, prečo teraz toľko fyzicky pracujúcich ľudí prebehlo k rôznym pravicovým stranám.

Fixácia na nehmotné. Wokerom príliš nezáleží na konkrétnych, hmatateľných javoch tu na zemi. Vysoká inflácia, príliš drahé nehnuteľnosti, cena energií, zlé výsledky škôl v getách alebo mizerná dostupnosť zdravotnej starostlivosti vo vzdialených regiónoch... také veci ich takpovediac vôbec neštvú a nezaoberajú sa nimi. Na čom záleží, sú slová a symboly. Slová a symboly, to je to, okolo čoho sa točí „woke“ svet. Čert zober skutočnosť, že Franta z Mosta nemôže zohnať zubára pre svoju dcéru; hlavne aby to dievčatko už v piatej triede vedelo, že transženy sú ženy.

Poznámka MK: Opäť dobre viditeľné aj v českom rybníčku. Nikdy som nevidel, že by sa na niekoho „woke dav“ zosypal preto, že iným ľuďom spôsobil nejaký konkrétny problém alebo škodu, vzal úplatok alebo niečo podobné. Nie, vždy ide o niečo symbolické: slová, názory, postoje (-fóbie, -izmy). Toto je, mimochodom, atribút, ktorým má „wokeizmus“ najbližšie k náboženstvu, ak nie priamo sektárstvu. Jeho kruciálnou hodnotou je spirituálna čistota, nie nejaké prízemnosti typu jedla na stole, strechy nad hlavou a bezpečia na uliciach. Na rozdiel od náboženských hnutí však nemôže svojim stúpencom sľubovať život večný, čo celú schému trochu oslabuje.

Toto je tiež dôvod, prečo „wokeri“ napospol nedokážu konkurovať v bežnej demokratickej politike a presadzujú svoje záujmy rovnako ako iní lobisti, teda „zadnými vrátkami“ cez rôznych ministerských tajomníkov, grantové agentúry a manažmenty firiem. Ich priority sa totiž s potrebami priemerného voliča totálne míňajú, a tomu zodpovedá ich zisk hlasov vo voľbách.

(Asi najvzornejším príkladom čistej „woke“ strany na Západe je Feministická iniciatíva pôsobiaca vo Švédsku. Do parlamentu nemá šancu sa dostať a nad limit sa dostane len pri voľbách do magistrátov vo veľkých mestách, kde je pošukov/ýň dosť.)

Analyticky štrukturálny, ale v aktivite osobný. To znie trochu obskúrne, musíme to teda rozpitvať. Približne povedané, „wokeizmus“ vidí teoretické príčiny sociálnych problémov v samotnej štruktúre spoločnosti, práve preto tak rád používa pojmy ako „patriarchát“ alebo „systémový rasizmus“. V praxi sa však sústreďuje na prenasledovanie a prevýchovu jednotlivcov, ktorých zodpovednosť zdôrazňuje. Za správne použitie správnych zámen si v rámci „woke sveta“ zodpovedá každý sám, rovnako ako za to, aby si ich dal do záhlavia životopisu.

Poznámka MK: Nie je čo dodať, azda len to, že toto je veľká slabina wokizmu. Systémy, ktoré sa príliš spoliehajú na individuálnu sebadisciplínu, korodujú najskôr smerom k všeobecnému pokrytectvu, keď sa požadovaná svätosť len predstiera, a následne k úplnému zhnuseniu populácie, ktorá je pod tlakom nadriadených či dokonca zákonov nútená toto divadielko hrať. Potom im hrozí podvracanie zo strany niekoho, ako bol začiatkom 15. storočia Ján Hus alebo v 20. storočí rad protikomunistických disidentov ochotných aj napriek všetkým rizikám povedať nahlas, že súdruh generálny tajomník je nahý.

Bazírovanie na emóciách – každý človek má nejaké emócie, ale „woke“ hnutie ich povyšuje nad všetky ostatné atribúty života. Ak vám niekto nehovorí „ona“, hoci máte fúzy, tak „popiera vašu existenciu“ atď.

Odtiaľto plynie nechuť „wokerov“ ku klasickým občianskym slobodám, ako je sloboda prejavu a zhromažďovania, pretože ich výkon môže v praxi niekomu spôsobiť emočný stres. Namiesto nich presadzujú úplne nekompatibilné „právo nebyť urazený“ a „právo nebyť vyčlenený“, pretože nimi chránené skupiny sa musia predovšetkým dobre cítiť.

Poznámka MK: Rozviesť túto myšlienku by znamenalo napísať ďalší článok navyše. Poznamenal by som aspoň to, že to „cítenie“ je nepriame. Tých černochov a Indiánov sa nikto veľmi nepýta, aký je ich skutočný názor alebo problémy; skôr ide o to, ako si rôzni tí bojovníci spoza katedier predstavujú, že sa tie ich chránené skupiny cítia.

Fatalizmus – „woke“ hnutie je pesimistické. Na rozdiel od rôznych skorších ľavicových vizionárov, ktorí snívali o beztriednej spoločnosti, ideálnom komunizme atď., považuje svet za viac-menej beznádejne skazený a prekliaty. Všetci sú rasisti, všetko je zle, rasizmus a iné hriechy sú rozlezené skrz a skrz a prerastajú celú spoločnosť. Dokonca aj každý „spojenec“ musí neustále prísne skúmať seba samého, či nevedomky nešíri škodlivé stereotypy.

Poznámka MK: Na tomto atribúte podľa mňa najviac vidieť vplyv moderných sociálnych sietí.

Doomsaying je populárny a priťahuje pozornosť. Zo svojich mnohoročných autorských skúseností musím konštatovať, že určité publikum sa vás do tohto systematicky negativistického prístupu snaží tlačiť a niektorí ľudia sa veľmi hlasno a podráždene ozývajú, pokiaľ sa niekedy odvážite vyjadriť názor, že nie je úplne všetko v prdeli. (Typické reakcie: „nechal sa opiť propagandou, dostal nové noty, musí platiť hypotéku, už to nie je starý XY“ atď.) Toto je jedna z vecí, ktorým som unikol trvalým odchodom zo sociálnych sietí, a úprimne ľutujem všetkých autorov, ktorí tomuto vytrvalému tlaku podliehajú. Prepadnúť totálnemu negativizmu je sakramentsky vysoká cena za trochu čítanosti navyše.

„Wokeri“ voči tomuto javu, samozrejme, tiež nie sú imúnni. Je to tiež vážna slabina ich hnutia, pretože na depresii a beznádeji sa nedá založiť skoro nič trvalejšie. Takýto stav mysle maximálne občas inšpiruje nejakého teroristu k nezmyselnému krviprelievaniu.

Zjednodušovanie veci. Podľa „wokerov“ sú politické otázky v zásade otázky morálne, a teda jednoduché. Buď si zlý rasista, alebo dobrý antirasista; až raz dobrí antirasisti prevládnu, všetko bude inak. Otázky typu „prečo majú Somálčania horšie výsledky v škole ako Fíni“ nie sú podľa progresívcov hlboké ani zložité. Príčinou je jednoducho rasizmus a riešením teda úplné vykorenenie rasizmu, bodka. Beda ti, ak zapochybuješ.

Poznámka MK: Ďalšia sektárska charakteristika vychádzajúca z prirodzenej ľudskej tendencie hľadať jednoduché odpovede, ale veľmi nebezpečná pre akúkoľvek snahu niečo reálne zlepšiť. Veci bývajú málokedy také jednoduché, ako ich rôzni demagógovia prezentujú.

Je paradox, že práve s týmto prístupom sa „wokizmus“ tak výrazne presadil v akademickej sfére, ktorá by po správnosti mala byť voči všetkému skeptická. Čím viac takého uvažovania, tým menej je to „akadémia“ a tým viac „madrasa“.

Viera v cnosť utláčaných. Ak patríte podľa „wokes“ do utláčanej skupiny, získavate tým na cnosti. Rozhodne sa nemôže stať, že by ste si za svoje problémy mohli aspoň čiastočne sami. To by bolo „obviňovanie obete“ a tým ďalší ťažký hriech na vašej strane.

Poznámka MK: Rozpor s realitou je v tomto prípade obzvlášť krikľavý pri islamských komunitách, nad ktorými rôzni Zelení a podobné strany automaticky rozprestierajú „ochranný dáždnik proti rasizmu a predsudkom“, až do tej miery, že sa tomu už pred dvadsiatimi rokmi hovorilo „nesvätá aliancia“.

Okrem toho, že je takáto aliancia nesvätá, je aj ťažko udržateľná. Nežiaduce javy sa dávno nedajú ticho zamiesť pod koberec a neustávajúci príval správ o pohŕdaní neveriacimi, nútenej obriezke malých dievčat, regrutovaní mladých radikálov do teroristických skupín, zjavnom antisemitizme, aktivite zločineckých gangov, vandalizme atď. vedie v progresívnych kruhoch k ťažkej schizofrénii, pretože ide o presne tie veci, ktoré by ideálna pokroková spoločnosť v podstate mala potierať a ktoré môžu byť aj pre nich osobne (alebo ich deti) fyzicky nebezpečné.

V poslednom čase už realita aj do „woke“ štruktúr trochu preniká, pretože niekde sú ich ľudia pri moci (napríklad v Nemecku), čo znamená, že sa takýmto vzniknutým problémom nemôžu úplne vyhnúť a musia čeliť skutočnosti, že si hriali na prsiach pekne nebezpečného hada. Ale je to tuhý boj a na víťazstvo rozumu by som rozhodne zatiaľ nestavil.

Autor napísal knihu Krvavé levandule a sériu šiestich dielov Zapomenutých příběhů. Publikuje na svojom blogu kechlibar.net, píše pre týždenník Echo.

Pôvodný text: „Woke“ podle Freddieho de Boera, aneb definice, se kterou se dá pracovat, uverejnené so súhlasom autora.