V ostatných dňoch sa aj k nám prelial ohlas reportáže poľskej televízie TVN24, ktorá spochybňuje pápeža Jána Pavla II.

Podľa nej Ján Pavol II. ešte ako krakovský arcibiskup údajne vedel o prípadoch kňazov, ktorí zneužívajú deti, pričom to dostatočne neriešil.

Celú debatu ešte zosilňuje fakt, že v rovnakom čase vychádza v Poľsku aj kniha Maxima Culpa. Ján Pavol II. vedel, ktorá sa venuje tej istej téme. Jej autorom je holandský novinár žijúci v Poľsku Ekke Overbeek a vydáva ju Agora, čo je vydavateľstvo, ktoré zároveň vydáva najväčší poľský liberálny denník Gazeta Wyborcza. Kniha síce vychádza až teraz, ale vydavateľstvo ju už pred časom poskytlo desiatkam vplyvných publicistov.

Na začiatok treba povedať, že ani reportáž, ani kniha neprichádzajú s úplne novými odhaleniami. Dva z troch prípadov zverejnených v reportáži TVN24 boli už pred niekoľkými mesiacmi prezentované v texte Tomasza Krzyżaka a Piotra Litku z denníka Rzeczpospolita a boli široko komentované. Ich text vychádzal z analýzy spisov poľského IPN (Inštitút pamäti národa). Obidvaja novinári však boli vo svojich záveroch oveľa opatrnejší.

Teraz však reportáž a kniha holandského novinára vyvolali takú vlnu vyvodzovania ničím nepodložených záverov a spochybňovania Jána Pavla II. zo strany liberálnej ľavice, že viaceré poľské konzervatívne médiá a politici hovoria o organizovanej diskreditačnej kampani voči poľskému pápežovi.

V celom prípade sa pritom len ťažko vyslovujú kategorické závery, najmä nie niekomu, kto nepozná dokumenty a nemá dostatočné vzdelanie na to, aby dokázal veci dávať do dobového kontextu.

V tejto súvislosti treba venovať pozornosť tomu, že rozvášnených aktivistov, ktorí už v duchu „cancel culture“ navrhujú premenovať námestia a ulice nazvané po Jánovi Pavlovi II., sa snažia pribrzdiť aj niektoré autority, ktoré k tejto téme určite majú čo povedať. Pričom nie vždy patria ku konzervatívnemu či kresťanskému táboru. 

Dôležitá je reakcia Tomasza Krzyżaka, jedného z autorov, ktorí túto tému otvorili na stránkach Rzeczpospolitej. V texte, v ktorom reaguje na reportáž v TVN24 a knihu holandského novinára, píše:

„Ukazuje sa, že tie isté dokumenty týkajúce sa kňazov Eugena Surgenta a Jozefa Loranca možno čítať rôzne. Zatiaľ čo my sme v týchto prípadoch uznali, že Wojtyła konal – v Surgentovom prípade možno nie celkom dokonale, ale predsa –, Gutowskému (autor reportáže v TVN24, pozn. red.) aj Overbeekovi (autor knihy, pozn. red.) akoby chýbala jeho reakcia. Obaja sa zhodujú v tom, že Wojtyła dobre vedel, že ubližujú deťom, a napriek tomu ich presúval z farnosti do farnosti. A keď sa záležitosť dostala na verejnosť, pretože kňazi boli nakoniec poslaní do väzenia, umyl si ruky nad Surgentovým prípadom a Loranca vlastne nepotrestal. (…) Tieto tézy však nie sú potvrdené dokumentmi. Tie jasne ukazujú, že Wojtyłovo konanie predchádzalo konaniu vyšetrovacích orgánov a ani v jednom prípade nešlo o snahu niečo zamiesť pod koberec.“

Na inom mieste textu Tomasz Krzyżak píše: „Gutowskému patrí vďaka, že upriamil pozornosť na obete. Tie, ktoré Cirkev dlhé roky nevidela. Ale hoci ich nevidel Karol Wojtyła, nevidel ich ani kardinál Stefan Wyszyński, kardinál Józef Glemp, mnohí ďalší biskupi v Poľsku, ale aj vo svete. Tak to bolo v celej Cirkvi a aj mimo nej. Pri rozprávaní takýchto ťažkých príbehov sa oplatí pozrieť na širšie súvislosti a vidieť, že napríklad v 60. alebo 70. rokoch minulého storočia sa o zneužívaní a jeho dôsledkoch prakticky nevedelo.“

K tejto téme sa v denníku Rzeczpospolita vyjadril aj katolícky filozof a publicista Tomasz Terlikowski. V texte Otvorené otázky sú stále nezodpovedané píše, že otázky, ktoré kladú reportáž a kniha, si vyžadujú seriózny výskum a nie krik a odsudzovanie. Zároveň je však skeptický k záverom, ktoré Gutowski a Overbeek urobili. „Reportáž Marcina Gutowského a kniha Ekkeho Overbeeka kladú bodky tam, kde by mali byť otázniky, a často analyzujú prípady bez historického kontextu,“ tvrdí Terlikowski.

Zaujímavým príspevkom do diskusie je aj hlas ikony poľského liberalizmu filozofa Adama Michnika, ktorý je stále šéfredaktorom Gazety Wyborczcej. Michnik dal rozhovor vlastnému denníku ešte vo februári, keď už o tejto téme v Poľsku bežala diskusia.

Šéfredaktor Gazety Wyborczej neverí tomu, že by Ján Pavol II. vedome kryl zločincov. Zdieľať

Šéfredaktor Gazety Wyborczej hovorí, že neverí tomu, že by Ján Pavol II. vedome kryl zločincov. Toto sú jeho slová: „Jedno viem stopercentne, neverím tomu, nech by ste zo mňa akokoľvek rezali prúžky kože, že pápež vedome kryl zločincov. A on je mŕtvy a nemôže sa brániť.“

Michnik ďalej hovorí, že aj Karol Wojtyła bol dieťaťom svojej doby a to, čo je pre nás dnes samozrejmé, pred štyridsiatimi rokmi samozrejmé nebolo. „Naše vnímanie mnohých problémov prešlo neuveriteľným vývojom. Vezmime si napríklad postoj ku komunite LGBT. Pred rokmi ľudia s homosexuálnou orientáciou nebojovali za práva LGBT. Nehovorilo sa o tom. Ba čo viac, bolo by netaktné spomenúť niečiu sexuálnu orientáciu. Dnes je to úplne inak. A z tohto pohľadu mi môžete zazlievať, prečo som nebojoval za práva LGBT. Nuž, nebojoval som, bol som otrokom ducha doby, takého a takého spoločenského vedomia a presvedčenia, že ide o výsostne intímne záležitosti. Nechcem robiť jednoduché porovnania, ale poukázať na istú tendenciu: rôzne hriechy z minulosti sa dnes analyzujú mimo historického a spoločenského kontextu,“ vysvetľuje Michnik.

Tento jeho rozhovor pôsobí trochu zvláštne, keďže Michnik je stále na čele denníka, ktorého redaktori stoja v prvej línii toho, čo kritizuje, teda ignorovania historických a spoločenských súvislostí. Pôsobí to tak, akoby už bol šéfredaktorom viac čestným ako reálnym a zároveň cítil potrebu vymedziť sa v tejto téme voči aktivistickému prístupu vlastnej redakcie.

V každom prípade je dobré, že tieto jeho slová zazneli, pretože diskusia o Jánovi Pavlovi II. sa dostáva do veľmi emocionálnej roviny. V rámci nej zanikajú fakty, hlasy serióznych historikov či výzvy na nutnosť ďalšieho výskumu predtým, ako sa formulujú kategorické závery.

Naopak, hrozí, že navrch začnú mať bláznivé volania po vymazaní Jána Pavla II. z národnej pamäti, často formulované ľuďmi, ktorí v tej dobe nežili a úplne ignorujú perfídnosť komunistického režimu. Napríklad aj zneužívanie témy pedofílie medzi kňazmi komunistickou tajnou políciou na vykonštruované útoky proti Katolíckej cirkvi v Poľsku.

V takto prebiehajúcej debate je každý triezvy hlas dôležitý.