Politický planktón Spájacia mánia má zachrániť kariéry politikov, no voličom ponúka málo

Najneskôr v januári začalo byť každému zrejmé, že voľby na jeseň nemusí vyhrať komótny Hlas Petra Pellegriniho, ale skôr radikalizujúci sa Smer Roberta Fica a Ľuboša Blahu. A tak mienkotvorný komentariát stádovito nabehol na vlnu „spájania sa“ všetkého, čo má ruky a nohy, aby žiaden „proeurópsky“ a „demokratický“ hlasovací lístok nevyšiel nazmar (úvodzovky sú tu použité úmyselne, o čom viac nižšie).

Spájacia mánia sa však skončila pred pár dňami nedôstojným rozkolom medzi Mikulášom Dzurindom a Miroslavom Kollárom. Integračnú vlnu nedokázal zatiaľ osedlať ani Eduard Heger, ktorý z OĽaNO odchádza aj neodchádza, a keby nebol práve premiérom, nikoho by to vlastne nezaujímalo.

No zopakujme si, prečo sa dnes musíme vôbec zaoberať touto hrou na spájanie rozdrobeného stredopravicového priestoru: v roku 2020 tu istá zostava politikov a ich strán dostala ústavnú väčšinu, aby zmenila SMERovanie Slovenska k stagnácii a korupcii.

Bol to nesmierny politický kapitál. No namiesto toho, aby uprostred klbka globálnych kríz všetci dospelo ťahali za jeden povraz a uvedomili si, že len úspech spoločného vládnutia bude zároveň úspechom každého z nich, sa hlavne detinsky medzi sebou hádali, potápali jeden druhého, vyčerpávali sa vo vzájomných sporoch a rozväzovali stranícke plte, ktoré ich dostali do politických funkcií, na jednotlivé brvná.

Teraz sa mnohí z nich sťažujú, že sa neudržia nad päťpercentnou hladinou. Prečo by však stredopravý volič mal mať záujem, aby v politike za každú cenu prežili nekooperatívni stroskotanci, ktorí prehajdákali tú obrovskú dôveru, ktorú dostali vo voľbách v roku 2020?

Celý problém dobre ilustruje napríklad politická kariéra Miroslava Kollára. Pred tromi rokmi sa do parlamentu dostal na kandidátke strany Za ľudí. Po odchode Andreja Kisku z jej čela kandidoval v auguste 2020 na predsedu, ale prehral s Veronikou Remišovou. Vo februári 2021 opustil stranu Za ľudí i vládnu koalíciu.

V apríli 2021 vstúpil Miroslav Kollár do strany SPOLU a v septembri sa stal jej predsedom. Zároveň so svojím zvolením odmietol ponuku vtedajšej predsedníčky Progresívneho Slovenska Ireny Bihariovej na spojenie oboch strán, ktoré už predtým spolupracovali.

Pred pár dňami sa rozkmotril s Mikulášom Dzurindom. Ten tvrdí, že ich Miroslav Kollár vymenil za Eduarda Hegera…

Nič proti Miroslavovi Kollárovi. No predstavme si, že to nejako do volieb zlepia a voliči ich dostanú do parlamentu. Kde je na základe vyššie načrtnutých skúseností záruka, že sa týždeň po voľbách nepoháda opäť každý s každým a nezaloží si vlastnú platformu/politickú stranu?!

Toto je logický rozpor v poslednom čase toľko skloňovaného volania po „spájaní pravice“: potrebujeme sa pred voľbami spojiť, aby sme sa po voľbách mohli zase rozkmotriť a hrať každý na vlastné tričko.

Iróniou je, že o týchto spájačoch sa hovorí ako o tých „proeurópskych“ a „demokratických“, ktorí majú zachraňovať západné civilizačné ukotvenie Slovenska. Nuž, pozrime sa, ako je to s politickými ambíciami v zabehnutých západoeurópskych demokraciách.

Trebárs v Nemecku je predsedom dnes opozičnej Kresťanskodemokratickej únie (CDU) istý Friedrich Merz. Už pred približne dvomi dekádami zvádzal vnútrostranícky mocenský zápas s Angelou Merkelovou. Keď videl, že sa voči nej vnútri strany nepresadí, odišiel z vrcholovej politiky a venoval sa advokátskej a podnikateľskej činnosti.

Neskôr sa Merz do vrcholovej politiky vrátil a v roku 2018 kandidoval na post predsedu CDU. Prehral s dnes už zabudnutou Annegret Kramp-Karrenbauerovou.

Tá po dvoch rokoch potupne skončila vo funkcii a v roku 2020 sa Friedrich Merz znovu uchádzal o post predsedu nemeckých kresťanských demokratov. Opäť prehral. Tentokrát s Arminom Laschetom, ktorý šiel do parlamentných volieb v roku 2021 ako kandidát CDU na kancelára.

Lenže kresťanskí demokrati voľby do Bundestagu prehrali. Armin Laschet teda odstúpil z postu predsedu strany. O miesto sa znovu uchádzal aj Friedrich Merz a na tretíkrát sa mu ho skutočne podarilo získať. Dnes je predsedom CDU on. Možno to raz dotiahne aj na spolkového kancelára.

A teraz si predstavte, že by Friedrich Merz po každej svojej neúspešnej kandidatúre odchádzal z CDU a zakladal novú stranu?! Prehrať v hlasovaní o miesto predsedu, zostať v strane a skúsiť to o dva roky znovu – niečo také je v slovenskej politike nepredstaviteľné!

Na tomto mieste môže čitateľ namietnuť: ako môžem vôbec slovenské politické strany, často skôr eseročky svojich predsedov na jedno-dve použitia, porovnávať s nemeckou CDU, ktorá existuje už vyše sedemdesiat rokov?!

No rozdiel medzi nemeckou a slovenskou politickou kultúrou je práve v tom, že demokracia nie je iba o úcte k parlamentu, prezidentskému úradu alebo voči ústave. Je aj o fungujúcich politických stranách, ktoré vyjadrujú nejaký kolektívny záujem prítomný v spoločnosti, prežívajú svojich zakladateľov, pretrvávajú celé generácie a nezničia ich ani neukojené ambície vlastných členov.

Poďme späť na Slovensko. Otázne je, kto okrem politikov, ktorí chcú predĺžiť svoj život v politike, vlastne nový subjekt potrebuje. Ak ste liberál (v širokom a veľmi voľnom zmysle slova), môžete si vyberať medzi dvomi subjektmi, ktoré sa dlhodobo v prieskumoch držia nad 5 percentami: SaS a PS. Ak ste konzervatívec (opäť vo veľmi voľnom význame), máte na výber tri subjekty, ktoré sa dlhodobo v prieskumoch držia nad päťpercentnou hranicou: OĽaNO, Sme rodina, KDH.

Slovenský volič si celkovo môže vyberať z dvoch ľavicových strán (Smer a Hlas), dvoch liberálnych strán, dvoch-troch konzervatívnych strán a ešte z niekoľkých nacionalistických až fašizujúcich strán. Aký to luxus napríklad v porovnaní s Američanmi, ktorí si vo svojom väčšinovom systéme vyberajú z jednej pravicovej (republikáni) a jednej ľavicovej (demokrati) strany, alebo s Britmi, ktorí majú na výber jednu relevantnú konzervatívnu, jednu ľavicovú a jednu liberálnu stranu…

Zároveň v slovenských pomeroch hrozí, že nový subjekt stiahne niektorého z etablovaných hráčov pod 5 percent. A sám sa ani nad 5 percent nemusí dostať. Inak povedané, ďalšia strana záchranu hlasov negarantuje, ale, naopak, zvyšuje riziko ich prepadnutia.

Naozaj v tejto situácii potrebuje Slovensko nejakého „liberálno-konzervatívneho“ mačkopsa, ktorý bude akože zachraňovať „pravicu“, hoci v skutočnosti bude zachraňovať najmä budúcnosť politického planktónu v parlamentných laviciach, rôzne oživené zombie z politického záhrobia, samozvaných politických spasiteľov s veľkolepou predstavou o svojej úlohe vo verejnom živote či jednotlivcov, ktorí sa nevedeli dohodnúť a presadiť vo svojich pôvodných stranách, lebo im chýbala buď trpezlivosť, schopnosť kompromisu, alebo oboje?

To je otázka pre stredopravé prostredie pred septembrovými parlamentnými voľbami.