Generál Vladimír Lengvarský opúšťa post ministra zdravotníctva, na čele ktorého stál takmer dva roky. Odborníkov z oblasti zdravotníctva aj jeho bývalých spolupracovníkov sme sa opýtali:

Ako hodnotíte takmer dvojročné pôsobenie Vladimíra Lengvarského na poste ministra zdravotníctva? V čom zlyhal a čo pozitívne pre rezort priniesol?

V ankete odpovedá zdravotnícky analytik Dušan Zachar, šéf lekárskych odborárov Peter Visolajský, bývalý šéf Inštitútu zdravotnej politiky Martin Smatana, bývalí štátni tajomníci Jana Ježíková a Peter Stachura a riaditeľ odboru zdravotníctva Bratislavského kraja Tomáš Szalay.

Dušan Zachar, analytik Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy INEKO

Minister Lengvarský priniesol po svojom nástupe oproti svojmu predchodcovi určite väčší pokoj, o trochu väčšiu predvídateľnosť a lepšie manažovanie pandemickej krízy. Za jeho ministrovania sa prijala relatívne pozitívne vnímaná reforma liekovej politiky a zavŕšil prijatie legislatívnych krokov v prípade optimalizácie siete nemocníc. Na druhej strane som doteraz nezistil, či mal vôbec nejaký názor na dlhodobé smerovanie zdravotnej politiky Slovenska.

Mal som pocit, že komunikačne sľúbil takmer všetko takmer každému a s takmer všetkým a so všetkými súhlasil a deklaroval, že sa všetky problémy riešia a všetko sa stíha.

Ukazuje sa, že problémy zostávajú, viac vecí sa napriek deklaráciám neplní, pričom sa riziko nestihnutia splnenia viacerých míľnikov zo zdravotníckeho plánu obnovy výrazne zvýšilo vrátane ohrozenia čerpania státisícov miliónov eur. Tu minister Lengvarský určite politicky a manažérsky zlyhal, hoci určitou poľahčujúcou okolnosťou by mohlo byť, že zdravotnícke míľniky plánu obnovy boli už na začiatku nastavené príliš ambiciózne, ba v slovenských podmienkach a pri našich skúsenostiach až nerealisticky. Ale o tom Vladimír Lengvarský vedel, keď preberal ministerskú zodpovednosť.

Jana Ježíková, bývalá štátna tajomníčka ministra zdravotníctva Mareka Krajčího i Vladimíra Lengvarského

Bez jedného mesiaca je odchod z funkcie po dvoch rokoch už dostatočným priestorom na zhodnotenie jeho práce.

V spôsobe, akým minister svoj odchod oznámil, však nie je odpočet jeho dobrej práce a priznanie si chýb a zlyhaní, ktoré môžu viesť až k medzinárodnej blamáži, ale skôr to vnímam ako pragmaticky vyhodnotený útek od zodpovednosti z potápajúcej sa lode, ktorej by čelil v októbri alebo dokedy by vznikla nová vláda. Preto v tomto kroku vidím skôr začiatok jeho ďalšej politickej kariéry na kandidátke strán, ktoré ho dlhodobo podporujú.

Moju osobnú pochvalu má za to, že za ten polrok, čo som bola jeho štátnou tajomníčkou, mi na ministerstve dal dostatočný priestor, aby som sa mohla naplno venovať realizácii a príprave zmien v liekovej politike, ktoré dnes prinášajú pozitívne výsledky, a príprave reforiem v nemocničnej a ambulantnej starostlivosti a až na pár detailov v závere to bola dobrá a konštruktívna spolupráca bez jediného osobného konfliktu.

Čo vnímam negatívne, je, že dostatočne nevyužil čas pozitívne nastaveného prostredia voči jeho osobe a podpory premiéra a veľa vecí nechával na poslednú chvíľu, čo v konečnom dôsledku vyvolávalo dojem neprofesionality, rýchlych riešení šitých horúcou ihlou a napätie v zdravotníckom sektore.

Osobne nesúhlasím s jeho presmerovaním peňazí z plánu obnovy smerom od veľkých koncových nemocníc do malých nemocníc a vôbec, celá implementácia plánu obnovy hrozí veľkým problémom. 

Tomáš Szalay, riaditeľ odboru zdravotníctva Bratislavského kraja, člen reformného tímu Rudolfa Zajaca, bývalý poradca ministra Ivana Uhliarika

V absolútnom hodnotení to bolo mizerné riadenie rezortu. Ministerstvo zdravotníctva ako také nefunguje: chýba jasná vízia, zlyháva tam interná komunikácia, zboku do toho zasahujú priaznivci Lengvarského predchodcu, frustrácia a konflikty vedú k veľkej fluktuácii ľudí. Ale v porovnaní s výkonom celej vlády Eduarda Hegera patrí, žiaľ, minister Lengvarský k tým svetlejším príkladom. Za najsilnejšie pozitívum považujem jeho rozvážnu, pokojnú a trpezlivú komunikáciu. Posledné, čo rezort potrebuje, je hysterické vedenie, ktoré tu bolo predtým.

Za stav zdravotníctva zodpovedá nielen ministerstvo zdravotníctva, ale vo veľkej miere aj ministerstvo financií. Minister Lengvarský zlyhal v získaní podpory zo strany Igora Matoviča. Ale pripúšťam, že to bola asi nesplniteľná misia.

Martin Smatana, bývalý riaditeľ Inštitútu zdravotnej politiky

Väčšina reforiem či projektov potrebuje niekoľko rokov, kým sa plne ukáže, či boli dobre premyslené. Preto sa ťažko hodnotí pôsobenie ministra, ktorý bol na stoličke len necelé dva roky. Nástup ministra bol veľmi pozitívny. Priniesol do manažmentu pandémie pokoj a poriadok. Na tlačové besedy, ktoré boli výrazne kratšie a organizovanejšie, sa vrátili odborníci, a aj keď vtedy už boli „karty rozdané“, riadenie pandemickej krízy bolo výrazne lepšie.

Pôsobenie mimo pandémie bolo rozpačitejšie. Minister viac bojoval s „vlastnými“ poslancami ako s prekážkami pri reformách, čo sa často prejavovalo na bizarnom schvaľovaní zákonov či projektov. Hory poslaneckých pozmeňovacích návrhov, blokovanie projektov a chaotická verejná debata spôsobovali, že aj keď sa konečne prijali reformy, tak často na poslednú chvíľku, s chybičkami a „pachuťou“, že výsledok je ďaleko od optimálneho stavu.

Napriek tomu sa podarilo zrealizovať reformu liekovej politiky, položiť základy novej ústavnej siete poskytovateľov či zrealizovať mnohé zmeny u lekárov prvého kontaktu, čo treba pochváliť.

Čo vnímam ako najväčšie zlyhanie, je rozpočet. Ten sa posledné dva roky tvoril neskutočne zle, čoho výsledkom boli rekordne skoré dofinancovania, vzbury v sektore a straty poskytovateľov aj poisťovní. Aj keď je garantom rozpočtu ministerstvo financií, je úlohou zdravotníctva si svoju sumu vybojovať, vylobovať či prosto nejakým spôsobom vyprosiť. Tu bolo asi najviac vidno, že minister nemá podporu „vlastných“, čo viedlo až k jeho včerajšej demisii.

Peter Stachura, bývalý štátny tajomník ministerstva zdravotníctva, zdravotnícky expert KDH

Pozitívne hodnotím odvahu sadnúť si do najhorúcejšieho kresla vo vláde, presadenie zákona o optimalizácii nemocničnej siete, hoci vykonávacia vyhláška je napísaná veľmi zle, novelu o liekoch a presadenie zvýšenia platov zdravotníkov aj podľa odpracovaných rokov.

Na druhej strane hodnotím veľmi negatívne to, že minister Lengvarský robil všetko pre to, aby prerušil kontinuitu rozbehnutých procesov minulého vedenia. Odvolal desiatky riaditeľov, kľúčové miesta na ministerstve obsadil svojimi a často nekompetentnými ľuďmi, nezvládol očkovanie, nerozvíjal Zdravotnícku implementačnú agentúru a ďalšie procesy tak, aby sme efektívne a účelne využili prostriedky z plánu obnovy.

Naopak, zasadil sa o to, aby veľká časť peňazí z plánu obnovy nešla do zdevastovaných štátnych nemocníc, ale na regionálne projekty, zmenil systém oddlžovania nemocníc tak, že sa môže okrem istiny vyplácať aj príslušenstvo dlhu, a nekontroloval dôkladne zdravotnícke zariadenia, ktoré sa prihlásili do oddlženia vzhľadom na oprávnenosti nárokov, ako v medializovanom prípade v Martine.

Zároveň sa mu pri vyjednávaní o platoch zdravotníkov v nemocniciach nepodarilo presadiť ani jedno z potrebných riešení, napríklad o posuvnom pracovnom čase, o vykonávaní funkcií primárov a prednostov len do dôchodkového veku či progresívnu výpovednú lehotu. V dôsledku naťahovania rokovaní o dofinancovaní ambulantného sektora hrozí, že niektoré ambulancie súčasnú vlnu zdražovania neprežijú, čo môže spôsobiť ešte horšiu dostupnosť zdravotnej starostlivosti.

Pre sektor zdravotníctva sú časté výmeny na vrcholových postoch veľmi nešťastné a prispievajú k marazmu nášho zdravotníctva. Za jedno neúplné funkčné obdobie tu budeme mať možno už štvrtého ministra, možno šiesteho štátneho tajomníka a štvrtého generálneho tajomníka služobného úradu. Takto sa rezort riadiť nemôže a nedá. Politickú zodpovednosť za tento ťažký rezort má OĽaNO a som presvedčený, že k tejto výmene malo prísť už oveľa skôr.

Peter Visolajský, šéf Lekárskeho odborového združenia

Medzi najväčšie zlyhania Vladimíra Lengvarského v pozícii ministra zdravotníctva patrí obmedzenie čerpania financií z plánu obnovy na stavbu a rekonštrukciu nemocníc len na menšie nemocnice. To prinieslo európske peniaze hlavne súkromným, beztak ziskovým sieťam nemocníc patriacim hlavne Pente a Agelu, a štátne fakultné nemocnice nemohli využiť historickú šancu na rekonštrukciu svojich priestorov. Rozhodnutie je v príkrom rozpore s ústrednou myšlienkou optimalizácie siete nemocníc, ktorá plánuje centralizáciu ťažších pacientov hlavne do fakultných nemocníc, ktoré stále nemajú prostriedky, aby svoje budovy na to pripravili.

Zlyhal aj v historickej možnosti konečne zabezpečiť Slovensku koncovú národnú nemocnicu Rázsochy. Podobne ako za bývalej vlády, ak by Lengvarského ministerstvo chcelo pomáhať vznikajúcej nemocnici Penty, nekonalo by inak, ako koná. Verejné vyjadrenia ministra, že by bolo dobré presúvať personál z univerzitnej nemocnice do Borov, je len ťažko pochopiteľné. Už dlhší čas presakujú informácie, že konanie viacerých členov ministrovho tímu na prípravu Rázsoch spôsobuje spomaľovanie projektu, čo je v prospech konkurenčnej nemocnice Penty.

Škandálom sa nevyhlo ani oddlžovanie nemocníc. Bohužiaľ, opäť sa zvolil taký spôsob oddlžovania, ktorý nevyriešil skupovačov pohľadávok zarábajúcich na extrémnych úrokoch štátnych nemocníc v neprospech pacienta.

Za Lengvarského sa po 11 rokov zopakovali aj výpovede lekárov. Lekári predtým dlhé mesiace žiadali, prosili a upozorňovali, avšak od ministra zdravotníctva si len vypočuli, že si počká na počet výpovedí. Najprv minister verejne označil rozpočet zdravotníctva za katastrofálny, ale do týždňa s ním bez zmien v tichosti súhlasil. Až výpovede donútili vládu rozpočet opraviť, no štátne nemocnice aj tak hlásia, že navýšenie príjmov od poisťovní im nepokryje ani zákonom navýšené mzdy. A ministerstvo nezasiahlo, hoci sa v memorande k tomu zaviazalo.

Čo sa týka úspechov, ministrovi uznávam, že sa mu darilo vytvárať pozitívny mediálny obraz. Dokázal tiež racionálne zhodnotiť krízovú situáciu a posledné týždne lekárskych výpovedí významne prispel k dohode vlády s lekármi, hoci odvtedy stretnutia k plneniu ďalších požiadaviek lekárov ignoruje. Sumárne sa však ani tomuto ministrovi nepodarilo zabrániť úpadku slovenského zdravotníctva.

Pán Lengvarský dobre vedel, do akého systému nastupuje, a mal si dopredu stanoviť podmienky fungovania v nevďačnej funkcii ministra zdravotníctva. Ak tak nespravil, ťažko za to fungovanie viniť iných. Absurdnosť širšieho kontextu pôsobenia ministra ukazuje aj to, že pani poslankyňa SaS Cigániková, ktorú predseda OĽaNO verejne označuje za „lobistku PENTY“, označuje ministra Lengvarského, nominanta OĽaNO, za najlepšieho ministra zdravotníctva.