Jazykovedec František Ruščák v rozhovore pre Postoj vyjadril názor, že slovenský pravopis by si vyžadoval väčšiu reformu, konkrétne zrušenie písmen y a možno aj ô a ä. Príklad z Nemecka však ukazuje, že realizácia takýchto zmien býva komplikovaná.

Zjednodušenie pravopisu bolo jedným z hlavných motívov spoločnej nemecko-rakúsko-švajčiarskej reformy pravopisu z roku 1996. Táto reforma bola v mnohých ohľadoch zmysluplná, napríklad zaviedla všeobecné pravidlo, kedy používať ss a kedy ß (s výnimkou Švajčiarska, kde sa ß vôbec nepoužíva).

No napriek týmto úpravám mnohí Nemci, ktorí sa písať učili ešte pred reformou, dodnes píšu podľa starého pravopisu a ani výsledky mladšej generácie neukazujú posun k lepšiemu.

„Keď som začínal na personálnom, bolo zvykom, že životopis s pravopisnými chybami automaticky skončí v koši. To dnes už nie je možné, pretože by žiadni uchádzači nezostali,“ sťažoval sa pred niekoľkými rokmi zamestnanec jednej nemeckej banky.

V rokoch 1997 až 2005 sa v prieskumoch vyjadrovalo proti pravopisnej reforme 49 až 70 percent Nemcov, pozitívnu mienku o nej malo len 8 až 13 % opýtaných. O čosi vyššia bola podpora v roku 2000, keď sa 27 percent opýtaných vyslovilo v jej prospech, no 68 percent bolo za zrušenie reformy a až 75 percent uviedlo, že naďalej píše podľa starého pravopisu.

Na vine bolo aj to, že snaha nemčinu o čosi viac posunúť k princípu „píš, ako počuješ“ viedla k barbarskému masakru slov prebratých z cudzích jazykov. Pritom v nemčine slová prebraté z francúzštiny ako Trottoir, Portemonnaie či Mayonnaise (na rozdiel od francúzštiny písané s veľkým prvým písmenom) nielenže nie sú žiadnou výnimkou, ale, naopak, pevnou súčasťou kultúrneho jazyka.

Nápad môcť písať majonézu ponemčeným Majonäse pôsobil ako jazykový vandalizmus – alebo, lepšie povedané, Wandalismus. Autori reformy totiž zmenili aj pravopis pôvodného Vandalismus, odvodeného od starého germánskeho kmeňa Vandalov, na tento paškvil.

Mnohých Nemcov to len utvrdilo v tom, že reformu mali na svedomí ak už nie analfabeti, tak aspoň vandali. Nápad ponemčiť cudzie slová nazval prezident nemeckého zväzu učiteľov Kraus „kultúrnym barbarstvom“. Podľa neho takéto rozhodnutie bolo navyše nepochopiteľné práve v časoch, keď sa deti v zjednotenej Európe mali učiť cudzie jazyky.

Kraus so svojou kritikou nebol sám, proti reforme sa vyslovili aj nespočetní spisovatelia, medzi nimi aj nobelisti Elfriede Jellinek a Günther Grass, slávni spisovatelia ako Siegfried Lenz, Patrick Süsskind, Ilse Aichinger či Otfried Preußler alebo humorista Vicco von Bülow, známy aj pod svojím umeleckým menom Loriot.

Poľsko-nemecký literárny kritik Marcel Reich-Ranicki reformu nazval „takmer národnou katastrofou“ a nie je preto prekvapením, že väčšina Nemcov s reformou nespájala jej užitočné časti, ktoré nepochybne existovali, ale najmä majonézu a vandalizmus. V roku 2004 sa redakcie novín Welt a týždenníka Spiegel pridali k Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) a deklarovali návrat k starému pravopisu, ich krok nasledoval aj rad ďalších médií.

Vzhľadom na verejný tlak boli v sérii úprav mnohé zavedené zmeny odbúrané, v neposlednom rade aj nový vandalizmus a majonéza.

A aj keď sa postupne podarilo mnohé z chýb opraviť, zlé meno reforme zostalo. Jej 20-ročné výročie si preto FAZ pripomenula ako „nešťastie dejín jazyka“ a „20 rokov pravopisnej anarchie“.

Veľké reformy sa lepšie presadia pri nízkej miere gramotnosti

Veľké reformy pritom nie sú nemožné, napríklad v 19. storočí Rumuni dokonca úspešne prešli z azbuky na latinku. Podobný krok urobili o niekoľko desaťročí neskôr aj Turci, Azerbajdžanci či Kazachovia, i keď posledné dva menované národy sa počas stalinizmu museli latinky zase zriecť a začať používať azbuku.

No i keď takéto reformy sú možné, vyžadujú si zväčša veľmi drastický, priam autoritársky zásah štátu, a daria sa najmä tam, kde väčšinu obyvateľstva tvoria analfabeti. Naopak, kde už dlhodobo jestvovalo fungujúce školstvo ako vo Francúzsku a Anglicku, tam si vystačili aj bez revolúcií.

Atatürka si dnes nielen Turci pripomínajú ako modernizátora, ktorý zrušil monarchiu, kalifát, zakázal nosiť moslimskú pokrývku hlavy fez a zaviedol aj latinské písmo. Dovtedy bola osmanská turečtina oproti dnešnej turečtine omnoho bohatšia na slovnú zásobu z arabčiny a perzštiny, písaná arabským písmom.

Drastická zmena svojím dosahom podstatne prevyšovala diskomfort, ktorý mali napríklad Nemci zo svojej reformy – z mnohých Turkov, ktorí už vedeli čítať a písať v arabskom písme, spravil prechod na latinku doslova a dopísmena analfabetov.

V novom Turecku tak ešte v roku 1935 vedelo čítať a písať v novom písme len 15 percent obyvateľov, zrejme o čosi menej než pred reformou. No celkový počet analfabetov bol obrovský, a tak skupina nespokojných nebola dostatočne veľká, aby dokázala klásť efektívny odpor.

Zabudnúť by sme nemali ani na to, že Atatürkova „Turecká republika“ ešte nebola demokraciou – tou sa stala až po jeho smrti –, ale autoritárskym štátom s vládou jednej strany. Opozičnú Progresívnu republikánsku stranu, ktorá napriek svojmu názvu bola pravicovejšia a konzervatívnejšia než Atatürkova CHP, Atatürk nechal rozpustiť.

Podobná situácia bola aj v Rusku, kde v roku 1890 vedelo čítať a písať len 17 percent populácie. Toto číslo do roku 1897 vzrástlo na 24 percent, no s výraznými regionálnymi rozdielmi, napríklad nadpriemerným zastúpením Estóncov, Lotyšov či Fínov. Kým vo väčšine etnicky ruských gubernií sa podiel gramotných obyvateľov pohyboval od 10 do 30 percent, v Estónsku, Livónsku a Fínsku to bolo viac než 75 percent, v Kurónsku (južné Lotyšsko) viac než 60 percent a v Kaunaskej gubernii (severná Litva) viac než 40 percent.

Aj boľševická reforma ruštiny tak profitovala zo širokej negramotnosti obyvateľstva – čítať vedela aj tak najmä horná či stredná trieda, šľachta, buržoázia a kulaci, teda skupiny, ktoré stratili svoj politický vplyv a, naopak, boli obzvlášť kruto perzekvované, kým tri štvrtiny obyvateľstva po prvej svetovej vojne zostávali negramotné.

Čítať sa učili aj vojaci v armáde

Práve vtedy bolo ešte pomerne jednoducho možné previesť veľkú reformu slovenského pravopisu – podiel negramotných bol veľký a dokonca nemalá časť mužov sa čítať a písať naučila až počas povinnej vojenskej služby.

V roku 1921 na Slovensku z osôb starších než 5 rokov až 15 percent nevedelo ani písať ani čítať. To bolo síce výrazne menej než v Podkarpatskej Rusi (50,2 percenta), no päťnásobne viac než v Čechách (2,4 percenta), na Morave (3,1 percenta) či v Sliezsku (3,7 percenta).

Dnes sú na Slovensku podmienky pre veľkú reformu podstatne horšie než pred sto rokmi. Jedným z dôvodov je, že zo súčasných 5,45 milióna obyvateľov viac než 5 miliónov sa učilo čítať a písať na základe súčasného pravopisu – teda viac než 90 percent populácie, na ktorú by zmena negatívne vplývala.

Oproti tomu je kohorta nových žiakov drobná – len asi každý pätnásty Slovák ešte nevie čítať a písať (teda má menej než šesť či sedem rokov) – a na rozdiel od časov, keď ženy mávali tri, štyri či dokonca päť detí, dnes už len malý podiel populácie je v detskom veku, keď ho je možné rýchlo a efektívne preučiť v školských zariadeniach.

Zástancovia reformy síce argumentujú, že isté obdobie by popri sebe mohli jestvovať dva pravopisy, no to môže byť aj cestou k ešte väčšiemu chaosu. Najmä tých, ktorí už beztak majú ťažkosti s pravopisom, reforma môže len ďalej zmiasť, veď kto si už teraz nie je istý s i/y, bude len ešte nervóznejší, keď to bude v textoch napísané raz tak, raz tak.