Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naše školy Spoločnosť
14. október 2020

Rómski žiaci

Dajte tak, že by prepadol, nechcem ho púšťať ďaleko z osady

Boli sme sa pozrieť v škole, do ktorej sa v júni vrátil po pár dňoch jediný žiak. A aj ten sa vo dverách otočil a ušiel.

Dajte tak, že by prepadol, nechcem ho púšťať ďaleko z osady

Ilustračné foto – TASR

Keď sme v júni po znovuotvorení základných škôl prišli do rómskej školy v podtatranskej obci Rakúsy neďaleko Kežmarku, v budove bolo ticho a triedy zívali prázdnotou. Dobrovoľný návrat na klasické vyučovanie tamojšie deti ani po opakovanom naliehaní svojich učiteľov nevyužili.

„V prvých dňoch ešte prišli, no postupne ich bolo menej a menej,“ povedala nám vtedy riaditeľka školy Lucia Brutovská. „Keď sme stretli na ulici jedného zo žiakov, povedal nám: ´Veď je to dobrovoľné a povedali mi, že aj tak prejdem do ďalšieho ročníka, tak načo by som prišiel?´ Žiaci sa postupne dozvedeli, či už od starších súrodencov alebo kamarátov, že škola je teraz dobrovoľná a odmietali do nej ďalej chodiť.“

Netlačili ich do toho ani rodičia, dobrovoľnosť ich k ničomu nezaväzovala. Až sa po krátkom čase stalo, že jedného dňa prišiel pred dvere školy jediný žiak. Keď ho učitelia presviedčali, že môže vojsť, aj keď je sám, chlapec sa otočil a ušiel.

Práve pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia malo byť obnovené vyučovanie v školách najdôležitejšie. Bez kontaktu s učiteľmi ich na Slovensku ostalo počas prvej vlny pandémie desiatky tisíc, najviac v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom kraji.

V osade neďaleko Rakús, odkiaľ pochádza väčšina žiakov tunajšej školy, bolo online vzdelávanie nemysliteľné. Veľká časť rodín tu žije v zúfalých podmienkach a sú radi, ak majú strechu nad hlavou. Učenie formou pracovných listov, ktoré im pedagógovia s terénnymi pracovníkmi nosili vo veľkom kontajneri priamo do osady, tiež nefungovalo dlho. Deťom chýbala spätná väzba a suché vypĺňanie úloh na papieri ich postupne omrzelo.

Škola tak prežila veľmi náročné obdobie a učitelia sa obávali, čo ich na jeseň čaká. Boli sme sa pozrieť, ako to po vyše mesiaci od začiatku nového školského roka zvládajú.

Len nech nás znovu nezatvoria

Začiatok októbra, z tried základnej školy v Rakúsoch počuť vyučovací ruch, škola opäť žije normálnym životom. „Konečne,“ zhodujú sa riaditeľka Lucia Brutovská a jej dvaja zástupcovia Eva Šefčíková a Juraj Jakubec. September bol podľa ich slov náročný, ale v posledných dňoch majú pocit, že sa už dostali do štandardného režimu fungovania.

Dlhodobý výpadok detí z vyučovania je vraj citeľný, no nie je to také zlé, ako sa obávali. „Závisí to od predmetov, ale aj od jednotlivých ročníkov. Najťažšie je to pri slovenčine či matematike,“ hovorí zástupca Jakubec.

„My vlastne niečo podobné zažívame každý rok. Učiteľky prvého stupňa berú na začiatku školského roka do rúk šlabikáre a opakujú si s druhákmi písmenká, ktoré sa v prvom ročníku učili. Už dva letné mesiace bez školy urobia pri týchto našich deťoch veľa.“

Pre učiteľov a žiakov, ktorí potrebujú dohnať, čo v minulom školskom roku nestihli, vytvorili priestor aj v školských kluboch detí. „Posilnili sme ich a ak niektorá pani učiteľka potrebuje, vezme si zopár žiakov a venuje sa im aj po vyučovaní,“ vraví riaditeľka Brutovská.

Viac ako zameškané učivo im však v prvých týždňoch po návrate robí starosti disciplína. Deti si odvykli od školského prostredia a kolektívu, v ktorom musia dodržiavať pravidlá. „Ťažko sa dostávajú do tohto režimu. Je s tým viac práce ako s dobiehaním učiva,“ hovorí zástupkyňa Šefčíková, ktorá učí deti na prvom i druhom stupni, aj v špeciálnych triedach.

Pozitívny prípad koronavírusu zatiaľ v škole nemali. „Chvalabohu,“ povedia a všetci traja zaklopú na stôl. Žiaci ich podľa vlastných slov milo prekvapili v tom, ako dodržiavajú hygienické pravidlá. S nosením rúšok či dezinfekciou nemajú žiaden problém.

Ten je skôr v dochádzke, pretože niektorí zneužívajú mimoriadnu situáciu. Zavolajú doktorke s tým, že majú upchatý nos alebo pokašliavajú. Tá im bez vyšetrenia povie, nech ostanú doma a zameškané dni im má ospravedlniť škola. Takto môžu ostať doma päť dní. „Po ich uplynutí sa na dva-tri dni vrátia, znovu zavolajú doktorke a tá im povie to isté,“ hovorí riaditeľka. „My nevieme posúdiť, či sú naozaj chorí, od lekárky potvrdenie nemáme a rodičia si od nás žiadajú ospravedlnenie dieťaťa. Bojujeme s tým od septembra, pravidlá si každý vysvetľuje po svojom.“

Ak to takto pôjde ďalej, niektoré deti podľa nej opäť vynechajú veľkú časť vyučovacích dní a problémy sa tak budú len nabaľovať.

Na situáciu, že by sa školy opäť museli zatvoriť, nechcú v Rakúsoch ani pomyslieť. „To nám ani nehovorte, nevieme, ako by sme to zvládli. Na jar sme si to zažili a bolo to veľmi ťažké. Žiaci sa chvíľu snažia vypĺňať pracovné listy, no postupne motivácia upadá, rodičia im nedokážu pomôcť a v podmienkach, v akých žijú, nie je učenie často ani reálne.“


Riaditeľka školy Lucia Brutovská, zástupca Juraj Jakubec a zástupkyňa Eva Šefčíková.

Niektorí učitelia vydržali tri dni

Vzdelávanie v škole v Rakúsoch je náročné aj bez prítomnosti pandémie. Takmer všetci z viac ako osemsto žiakov materskej, základnej a špeciálnej školy pochádzajú z drsných pomerov osady, ktorá je zhruba dva kilometre od obce.

Väčšina rodičov nepracuje a deťom často chýbajú základné sociálne návyky aj znalosť slovenčiny. Učenie sa tu často musí prelínať s výchovou. „Niekedy aj deti učiteľke povedia: ´Vy ste moja mama.´ Ak nemáte vzťah k rómskej komunite, túto prácu nemôžete robiť,“ vysvetľuje riaditeľka.

Ako vraví, nie je preto jednoduché zohnať pre školu dostatok kvalifikovaných učiteľov. Hľadajú si miesto v iných školách, kde sa nebudú toľko trápiť. „Ako vedenie školy sme zodpovední nájsť potrebný počet učiteľov s požadovanou kvalifikáciou, nikoho však nezaujíma, keď hovoríme, že ich nedokážeme zohnať.“

Fluktuácia pedagógov je v Rakúsoch vysoká, nie každý zvládne podmienky v tomto špecifickom prostredí. „Ak mi niekto v priebehu roka volá, či nemáme voľné miesto, poviem, nech si podá žiadosť, lebo u nás nič nie je isté.“

Riaditeľka spomína, ako jej pred pár rokmi v polovici septembra stálo pri dverách do riaditeľne šesť nových učiteľov naraz s tým, že odchádzajú. „Hovorím im, aby ešte počkali, september býva vždy náročný. Povedali mi, že už len počítajú dni a sú rozhodnutí skončiť.“

Smutný „rekord“ sa podaril dvom mladým učiteľom, ktorí školu opustili po troch dňoch. „Bola som vtedy odcestovaná a zástupkyňa mi len volala s otázkou, prečo nie sú v práci. Ani nedali vedieť, že neprídu. Mohli sa aspoň ozvať.“

Pre školu spôsobí takáto vec množstvo komplikácií. Niekoľko týždňov pred začiatkom školského roka zháňajú učiteľov, pripravujú rozvrhy a nastavujú celý chod školy. „A potom sa to v okamihu celé zrúti a musíme ísť nanovo,“ vraví Brutovská.

Novým záujemcom o miesto učiteľa preto pri pohovoroch nič neprikrášľujú a objasňujú im realitu, na ktorú sa musia pripraviť. „Žiadne medové motúzy, hovoríme im priamo, do čoho idú. Zároveň ich povzbudzujeme, že ak sa budú držať našich rád, pôjde to a my starší im radi pomôžeme. Práca s rómskymi deťmi nie je jednoduchá, ale dá sa zvládnuť. Musíte to však robiť srdcom, inak to nejde.“

Ako nástroj na pomoc školám, ktoré navštevujú deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, sa najčastejšie uvádzajú pozície ako školský psychológ, asistent či logopéd. Zišli by sa aj v Rakúsoch, no riaditeľka hovorí, že si ich z finančného hľadiska nemôžu dovoliť. „Väčšinou k nám prídu v rámci projektu na dva roky, no potom si hľadajú lukratívnejšie miesta.“

Tunajším učiteľom tak aspoň pomáha sociálny pedagóg, ktorý je styčným bodom medzi školou a rómskou komunitou v osade. Zisťuje, prečo niektoré dieťa neprišlo do školy, komunikuje s rodičmi a pomáha riešiť rôzne ďalšie problémy, ktoré sa vyskytnú.

Pomáhajú im aj aktivační pracovníci z úradu práce. Ide o tunajších Rómov, ktorí ráno doprevádzajú deti z osady do školy a poobede idú s nimi naspäť.

Nemám zošit, mamka išla na záchod

Starostí so vzdelávaním v Rakúsoch nie je málo. Zúfalo nízky životný štandard, v ktorom deti vyrastajú, sa prejavuje aj v škole. Mnohí rodičia sa o ich učenie svojich detí nezaujímajú a podmienky na učenie im doma často ani nedokážu vytvoriť. Domáca príprava tak zväčša prakticky nefunguje. „Máloktorí rodičia sa opýtajú detí, čo alebo ako bolo v škole,“ vraví riaditeľka.

Ak chýbajú základné podmienky na dôstojný život, ťažko to aj očakávať. „Nemôžeme im dať domov učebnice, skončili by v peci,“ hovorí zástupca Jakubec, ktorý vyučuje informatiku. „Keď rozdám dvadsať pracovných listov, vrátia sa mi tak dva alebo tri. Musíme preto na hodinách vynaložiť dvojnásobné úsilie, aby sme učivo do nich dostali,“ dodáva zástupkyňa Šefčíková.

Riaditeľka Brutovská spomína, ako raz poprosila jedného zo žiakov o zošit. „Nemám ho, mamka musela ísť na záchod a potrebovali sme aj zakúriť,“ prišla odpoveď. Inokedy dostala ospravedlnenku napísanú na odtrhnutom vysvedčení alebo dokonca rodnom liste.

Inzercia

Učitelia v Rakúsoch tvrdia, že za tie roky si už zvykli, že musia riešiť množstvo ťažkých problémov, o ktorých sa bežným školám ani nesníva.

Silným pozitívnym faktorom, ktorý ovplyvní vývoj a schopnosti malých rómskych detí, je, ak navštevujú materskú školu. Už len to, že potom v prvom ročníku vedia správne uchopiť pero, komunikovať či rozlíšiť farby, je pre tunajších učiteľov výrazná pomoc. „Minulý rok sme otvorili nové priestory materskej školy,“ hovorí Brutovská. „Keď som tam prišla a videla deti, ako si vystrihujú, od úžasu som povedala: ´Deti, veď vy striháte!´ Pozreli na mňa a usmiali sa. Sami sa z toho tešili. Bolo to pre mňa neuveriteľné. Hovorím si, ach, ako dobre, aspoň o niečo to bude potom v škole jednoduchšie.“

Veľkým prínosom sú pre tieto deti aj takzvané nulté ročníky. Hoci ich niektorí odborníci z oblasti školstva kritizujú a navrhujú ich zrušenie, učitelia v Rakúsoch na nich nedajú dopustiť. Na základe vlastných skúseností totiž vidia, ako deťom z chudobného prostredia aj jeden ročník pred nástupom na prvý stupeň dokáže pomôcť.

„Často spomínam na našu bývalú kolegyňu, ktorá dlhé roky učila prvákov, ktorí predtým do škôlky alebo nultého ročníka nechodili,“ vraví Brutovská. „Keď potom dostala triedu, ktorej žiaci nultý ročník absolvovali, prišla za mnou a hovorí: ´To je taká obrovská zmena. Oni si dokážu sami nalistovať v knihe.´ Možno s nami nebudú všetci súhlasiť, ale my vidíme v nultých ročníkoch veľa benefitov a výraznú pomoc pre slabších žiakov.“


Rómovia pri budove školy v osade neďaleko Rakús. Foto - TASR/Oliver Ondráš

Kúpte im kroje, poradil nám Plavčan

Keď sa s riaditeľkou a jej zástupcami zhovárame o tom, čo je na vzdelávaní rómskych žiakov v Rakúsoch najťažšie, hovoria o postupnej strate záujmu o učenie sa a budúcnosť po škole. Zlom podľa nich nastáva na druhom stupni. Prichádza puberta a s ňou snaha prispôsobiť sa väčšine.

Veľká časť detí tu skončí povinnú školskú dochádzku už v šiestom alebo siedmom ročníku. Víziou pre mnohých z nich je iba to, čo vidia doma – život na sociálnych dávkach. Žiakov s vyššími ambíciami je menšina.

„Keď sa ich opýtame, čo chcú ďalej robiť, myknú plecom a odvetia len: ´Veď pôjdem na úrad práce´. „Pritom mnohí z nich majú talent aj hlavu na to, aby dosiahli viac a mali po škole dôstojnú prácu. No vyberú sa ľahšou cestou. Dievčatá sú už často matkami a chlapci rezignujú na snahu vyučiť sa v nejakom odbore.“

Percento tých, ktorí idú na strednú školu, je nízke, tých, ktorí ju neopustia po prvom ročníku, keď im skončí povinná školská dochádza, ešte nižšie.

Pomocou by podľa učiteľov mohla byť povinnosť absolvovať aspoň rok, počas ktorého by sa zaškolili v určitom odbore. „Keď teraz skončia povinnú školskú dochádzku, na úrade práce ich evidujú ako uchádzačov o zamestnanie. Pýtam sa, o aké, keď vyšli len zo základnej školy, aj to mnohí skôr ako pred deviatym ročníkom?,“ konštatuje Brutovská. „Snažíme sa nájsť rôzne spôsoby, ako deti motivovať a nájsť pre nich vhodné zameranie, aby neskončili po škole len ako poberatelia dávok.“

Spolu so zástupcami si pochvaľujú projekty, v rámci ktorých im špeciálne vyškolení pedagógovia a psychológovia pomáhali testovať manuálne zručnosti žiakov a hľadať oblasť, na ktorú ma ten-ktorý žiak nadanie. Niečo podobné by mohlo podľa nich fungovať aj systémovo.„Hovoríme o tom už dlho aj s kompetentnými, no zatiaľ sa nič nedeje,“ tvrdí riaditeľka.

Pred pár rokmi sa o tom chceli porozprávať aj na stretnutí s vtedajším ministrom školstva Petrom Plavčanom. „Išli sme za ním s tým, že mu predstavíme našu víziu a aby sme spoločne našli spôsob, ako žiakov motivovať, aby cítili určitú zodpovednosť a našli si uplatnenie.

Pán minister nám povedal, aby sme žiakov podporovali v tom, v čom sú dobrí. Pýtam sa, čo teda máme podľa neho urobiť. ´Kúpte im kroje, nech tancujú,´ dostali sme odpoveď. V tej chvíli viete, že nemá význam v debate pokračovať.“


Ilustračné foto. TASR

Nechceme medaily, len jednu školu

Školu v Rakúsoch trápi ešte jeden veľký problém, od ktorého sa odvíjajú mnohé ďalšie. Riaditeľka Lucia Brutovská nám už pred pár mesiacmi v rozhovore rozprávala o tom, ako dlhé roky bojujú o novú budovu školy, ktorá by stála v blízkosti tamojšej rómskej osady.

Opakovane však narážajú na vyšších miestach na argument, že by tým žiakov segregovali. Majú sa snažiť o integráciu s nerómskymi deťmi. Tie pritom do školy v Rakúsoch nechodia, rodičia ich dávajú do škôl v Kežmarku. „Pýtame sa teda, koho tu máme integrovať a s kým?“

Budova školy v obci už dlhé roky kapacitne nepostačuje a tak žiakov museli rozdeliť do ďalších. Celkovo sa žiaci patriaci pod školu v Rakúsoch učia v piatich budovách. Vyše dvesto z nich vozia autobusmi do Kežmarku, kde má škola prenajaté priestory v strednej odbornej škole. Deti z Rakús sa však už učili aj na poľnohospodárskom družstve.

Všetko sa to začalo pred dvanástimi rokmi. Počet rómskych detí narastal, budova v obci nepostačovala a vedenie školy muselo hľadať miesto, kam ďalších žiakov umiestni. „Pamätám si, ako sme prvý raz prišli k budove na družstve. Pozerám zvonku na jedno okno, ktoré bolo do polovice čierne. Pýtala som sa, prečo to takto niekto zamaľoval. Niekto mi povedal, že to nie je farba, ale nasadané muchy,“ spomína Brutovská.

Miestnosti na poschodí budovy, v ktorých sa mali deti učiť dávali svojpomocne do stavu, aby aspoň ako-tak vyhovovali stanoveným požiadavkám. „Po štyroch sme umývali podlahy, maľovali, montovali žalúzie či tabuľu a rezali lavice, aby sa do stiesnených miestností vošli. Dole na prízemí bola živočíšna výroba, hore sa učili deti. Ten zápach zo zvierat sa niekedy ťažko znášal.“

Po troch rokoch sa museli sťahovať do inej budovy. Neskôr však opäť dostali od mesta stopku a presunuli sa do strednej odbornej školy, ktorá im uvoľnila zopár tried. Časť žiakov z Rakús tu dochádza a učí sa dodnes. „Pán školník mi povedal, že ešte jedno sťahovanie a odchádza. Ani sa mu nečudujem,“ vraví smutne riaditeľka. „Tento kolotoč trvá už dvanásť rokov. Doprava, prenájom priestorov, ich údržba a energie – to všetko si vyžaduje vysoké náklady. Je to neúnosné. Každú chvíľu čakáme, že nás opäť pošlú preč a budeme musieť hľadať nové miesto. Doslova sme radi, že máme strechu nad hlavou.“

Každodenné presúvanie autobusom z osady do Kežmarku je náročné aj pre deti. Mnohé z nich nie sú zvyknuté na dopravné prostriedky a neraz im býva v autobuse zle.

Priamo v osade pri Rakúsoch je momentálne iba menšia budova, v ktorej sú triedy materskej školy, časť špeciálnej školy a časť prvého stupňa základnej školy, ktorej žiaci sa učia na smeny. Ostatní musia dochádzať buď do školy v obci alebo do Kežmarku.

Rozdiel je vidieť aj v dochádzke. Zatiaľ čo triedy v osade sú plné, do tých v Kežmarku príde vždy menej detí. Rodičia sa ich boja púšťať ďaleko od seba a hľadajú dôvody, aby mohli dieťa nechať doma.

„Sú radšej, ak majú dieťa blízko seba v osade,“ vysvetľuje riaditeľka. „Už sa mi dokonca stalo, že keď sa blížil rok, kedy malo dieťa začať dochádzať do Kežmarku, rodičia sa ma opýtali: ´A keby prepadol, to by tam nemusel ešte ísť, že?´ Vravím mu: ´Prečo by prepadával, veď má dobré známky.´ No oni ma prosia: ´Dajte tak, že by prepadol. Nechcem ho púšťať ďaleko z osady.´“

Všetky tieto problémy by sa podľa riaditeľky a zástupcov vyriešili tým, ak by im dali povolenie na výstavbu školy v osade. Márne o ňu už roky prosia.

„Odbúralo by to pritom množstvo praktických problémov,“ zhodujú sa. Zlepšilo by to podľa nich komunikáciu a spoluprácu s rodičmi, ktorých by vedeli zapojiť do života školy. Uľahčilo by im to kontrolu dochádzky. Deti by nemuseli v zime chatrne oblečení kráčať do školy v obci alebo sa presúvať autobusom do Kežmarku. Mali by tiež možnosť chodiť na záujmové krúžky alebo sa po vyučovaní pripravovať na ďalší deň. Súčasťou by mohla byť aj jedáleň a nedostávali by tak už len suchú stravu ako doposiaľ.

„Takých žiadostí sme sa však už za tie roky naposielali,“ hovoria. „Keď niekomu rozprávame o živote našej školy, všetci nás chvália, ako to všetko zvládame a že by sme si zaslúžili medaily. Vážime si uznanie, no všetko by sme vymenili za jednu normálnu budovu, ktorá by pomohla deťom aj nám.“

Ako dodávajú, po dvadsiatich rokoch, čo v škole v Rakúsoch pracujú, majú iba jediný sen. „Aby keď raz budeme odtiaľto odchádzať, bolo to už z jednej spoločnej budovy.“

Odporúčame