Pred stroskotaním mierotvorcu Trumpa Ukrajina by sa mohla vzdať Krymu, viac od nej nemôžeme žiadať

Minister zahraničných vecí USA Marco Rubio opäť oznámil, že USA sa už čoskoro môžu vzdať svojho sprostredkovateľského úsilia, a viceprezident JD Vance priznal, že neverí, že vojna na Ukrajine sa čoskoro skončí.

Podľa Vancea bude na Rusoch a Ukrajincoch, „aby sa dohodli a ukončili tento brutálny konflikt“.

Považujem možné cúvanie amerického prezidenta zo svojho – vraj iba „sarkasticky“ mysleného – sľubu, že do 24 hodín ukončí ukrajinskú vojnu, za smutné.

Trump síce počas svojho zatiaľ iba 101-dňového mandátu prekvapivo vyvolal recesiu, ťahá vo svojej obchodnej vojne najmä proti Číne za krátky koniec, potopil trumpovských favoritov volieb v príbuzných anglosaských krajinách ako Kanada a čoskoro asi aj Austrália a narazil dokonca už aj so svojou – ešte relatívne obľúbenou – migračnou/deportačnou politikou.

No keď zlyhá vo všetkom, aspoň ten mier by mohol nastoliť. 

V deň pohrebu pápeža Františka to vyzeralo tak, že už aj najpomalší mysliteľ v Bielom dome začína pochybovať o stratégii pochlebovania Putinovi.

Ako Trumpov sprostredkovateľ pre všetky ohniská sveta stále úraduje jeho golfový partner Witkoff.

Trump napísal: „Putin nemal v posledných dňoch dôvod strieľať rakety na civilné oblasti, mestá a obce. To ma núti myslieť si, že možno nechce zastaviť vojnu, len ma oťukáva a treba s ním zaobchádzať inak, prostredníctvom ‚bankových‘ alebo ‚sekundárnych sankcií‘.“

Možno Trumpovi svitlo, že stratégia založená na nízkych pudoch newyorských developerských kreténov je nedostatočná, ale zatiaľ nevyvodil žiadne závery. Pre Signalgate nevyhodil hlavného vinníka, ale národného bezpečnostného poradcu Michaela Waltza – zástancu tvrdých sankcií voči Rusku v prípade, že Moskva nebude súhlasiť s prímerím.

Ako Trumpov špeciálny sprostredkovateľ pre všetky ohniská sveta ďalej úraduje jeho starý golfový partner Steve Witkoff.

Ten Witkoff, ktorý verejne povedal, že nepovažuje Putina za zlého človeka, a ktorý uznal nezákonné a manipulatívne referendá o anexii štyroch ukrajinských oblastí Ruskom.

Keďže Witkoff má toho veľa, nestihol si ešte zapamätať názvy oblastí, ktoré si Rusko pod ozbrojeným dohľadom okupačnej armády pripojilo.

Ja však názvy Doneckej, Luhanskej, Záporožskej a Chersonskej oblasti poznám, lebo som tam pred vojnou cestoval dvadsať-, možno až tridsaťkrát.

Najužší vzťah mám s jadrovým mestom v Záporožskej oblasti Enerhodar.

Špekuluje sa, že práve v Enerhodare sa stratila 27-ročná ukrajinská novinárka Viktorija Roščyna, ktorej mŕtvola sa na Ukrajinu vrátila so znakmi mučenia, so zlomeným rebrom, s početnými modrinami, možnými stopami po elektrošokoch – a bez mozgu, očí a časti priedušnice.

Od enerhodarských kamarátov, ktorí zažili začiatky ruskej okupácie Enerhodaru, som sa dozvedel, kto tam v tom čase vykonával okupáciu: takzvaní „Čečenci“, teda zväčša moslimovia z Dagestanu.

Toto boli dozorcovia referenda, ktoré Trumpov mierotvorca Witkoff zdanlivo uznáva.

Lepšiu ponuku ako od newyorských developerov Trumpa a Witkoffa Putin už nedostane.

Títo rabujúci vojaci predstavujú v istom zmysle jeden z pólov ruskej štátnej mašinérie: hviezda týchto orientálnych hrdlorezov je 17-ročný syn čečenského vodcu Adam Kadyrov, známy z videa z novembra 2023, na ktorom mláti väzňa obvineného zo spálenia Koránu.

Chalanisko si touto surovosťou neuškodil, naopak, stal sa favoritom na nástupcu svojho otca.

Druhý ruský pól predstavuje svojím spôsobom 50-ročný šéf ruského štátneho investičného fondu Kirill Dmitrijev.

Rodený Ukrajinec pracoval v minulosti pre Goldman Sachs a iné špičkové západné banky. Je manželom najlepšej kamarátky jednej z Putinových dcér.

Okolo takýchto pragmatikov, ktorí by sa s radosťou vrátili do starého globálneho biznis sveta, bolo v Rusku dlho ticho, ale aj oni majú nejaký vplyv.

Myslím si, že medzi týmito pólmi sa rozhoduje Putin.

Raz sa bude musieť rozhodnúť, či umučí Ukrajinu ako odmietnutý ázijský nápadník alebo umožní svojmu zbohatlíckemu okruhu, aby si opäť si užíval plody svojej „práce“.

Rozhodnutie stále odkladá a jeho súčasné správanie naznačuje skôr možnosť číslo jeden, ale čoskoro sa musí rozhodnúť.

Lepšiu ponuku ako od newyorských developerov Trumpa a Witkoffa už nedostane.

Od prvého dňa až dodnes leží kľuč k ukončeniu vojny v Moskve.

Menší kľúč vo Washingtone, ešte menší v Kyjeve a nás Európanov sa budú maximálne pýtať, či chceme ďalej platiť za ukrajinský odpor proti vojensky nevyprovokovanej invázii.

Čím viac času uplynie, tým viac to bude pomáhať okupantom.

Aj keď sme niktoši, aj my by sme už mali premýšľať o tom, ako ukončiť toto pre obe strany nezmyselné zabíjanie.

Naše diplomatické snahy by mali vychádzať z medzinárodného práva, malo by sa to zosúladiť so záujmami relevantných veľmocí a zohľadniť aj to, čo chcú ľudia z okupovaného územia východnej a južnej Ukrajiny.

Čo sa týka posledného bodu, tak podľa mňa platí: čím viac času uplynie, tým viac to bude pomáhať okupantom.

Ukrajinci, ktorí neutiekli z okupovaných miest, prevažne postarší ľudia, začali robiť kompromisy s okupačnou armádou, prijali ruské občianstvo a boja sa, že pri návrate Ukrajiny budú za kolaborantov s nepriateľom.

Ako som už v minulosti napísal, viem o enerhodarských dôchodcoch, ktorí už chcú žiť pod správou takzvanej Ruskej federácie.

To znamená, že okupačná správa sa na mnohých miestach zrejme znormalizovala, rabujúci Dagestanci už asi neudávajú tón všade.

Tu treba rozlišovať medzi tromi typmi okupovaného ukrajinského územia.

1. Z území najmä Záporožskej a Chersonskej oblasti, ktoré boli obsadené až po 24. februári 2022, utiekla približne polovica obyvateľov a oni zostali väčšinovo verní Ukrajine, no a značná časť tých, ktorí zostali, sa situácii nejako prispôsobila.

Ukrajina má jedine na týchto územiach šancu udržať si podporu obyvateľov.

2. Na územiach Donbasu, ktoré sa odštiepili už počas hybridnej ruskej vojny v rokoch 2014 – 2015 od Ukrajiny, je podľa mojich informácií veľká trpkosť voči Ukrajine. Ukrajinská armáda periodicky ostreľovala tieto mestá.

Hoci polovica obyvateľstva sa považovala za etnických Ukrajincov, po vojne bude veľmi náročné zmieriť týchto Ukrajincov s Ukrajinou. Nikto nemôže od Ukrajiny chcieť, aby toto teritórium uznala za ruské a odmenila tým agresora, ale reintegrácia by bola zdĺhavým a zložitým procesom.

3. Relatívne najjednoduchší je prípad Krymu. Väčšinu jeho obyvateľov tradične tvoria Rusi s ruskou identitou. Návrat ukrajinskej správy by bol síce v súlade s medzinárodným právom, ale väčšina miestnych by ho vnímala ako ukrajinskú okupáciu.

Ukrajina sa môže nároku na Krym vzdať – samozrejme, „za niečo“.

Nevidím žiadny scenár, v ktorom by sa toto nastavenie Krymčanov zmenilo. To by sa muselo prihodiť veľa nepravdepodobných vecí, aby tamojšia väčšinová populácia začala túžiť po Kyjeve.

Tu je preto priestor na rokovania. Ukrajina sa môže nároku na Krym vzdať – samozrejme, „za niečo“.

Je smutné, že takéto úvahy budú pre neortodoxnú rokovaciu stratégiu amerických mierotvorcov už čoskoro asi neaktuálne.

Pravdepodobné je, že USA si vezmú podľa podpísanej dohody vzácne ukrajinské suroviny a nedajú jej za to žiadne hmatateľné bezpečnostné garancie.

Ukrajinci nakúpia za európske peniaze americké zbrane – a nezmyselné zabíjanie bude pokračovať ešte roky.

Amíci budú zarábať, ruský režim sa bude držať a obyčajní ľudia na Ukrajine aj v Rusku budú krvácať.