Minister školstva Ján Horecký Prekvapilo ma, že europoslanci nechápu, že ku školstvu sa môže vyjadriť i cirkev

Šéf rezortu školstva hovorí, prečo by doprial každému učiteľovi vyskúšať si pozíciu ministra, ale aj o svojom optimizme, prečo veľká kurikulárna reforma nebude opäť Potemkinovou dedinou, akou bola v ére ministra Jána Mikolaja: „Čaro tejto reformy je v tom, že si nikto nenamýšľa, že keď sa to napíše do dokumentu a luskne prstami, tak sa to udeje.“

Ján Horecký v rozhovore pre Postoj vraví aj o stretnutí s europoslancami, ktorí prišli lobovať za zavedenie rodovej výchovy, a takisto o tom, prečo raz zasiahol do vzdelávacieho obsahu pripravovanej reformy: „Škola nemá právo vstupovať do intimity detí a viesť ich k tomu, že si môžu svoju sexuálnu orientáciu vybrať, a to tak, že ich k tomu priamo vedie. Dieťa má mať v škole bezpečie a rodič záruku, že nikto neprekračuje čiaru intimity a identity jeho dieťaťa.“

Keď ste sa stali ministrom, medzi učiteľmi základných aj stredných škôl bolo cítiť istú stavovskú spokojnosť, že na čele rezortu je konečne jeden z nich. Uplynulých 30 rokov viedlo školstvo 22 ministrov, ak si odmyslíme vášho predchodcu, všetci z nich boli akademici či vysokoškolskí pedagógovia. Keď ste sem prišli, bolo cítiť, že to tu desaťročia riadila vysokoškolská komunita?

Ani nie. Mnohí asi čakali, že po mojom nástupe príde lavínovitá výmena riadiacich pracovníkov, lenže ministerstvo som našiel v stave, keď meškali významné úlohy. Najmä v oblasti plánu obnovy prechádzame od písania dokumentov k implementácii, čo už nie je hra so slovami. Takže keď som sa stal ministrom, mal som príležitosť na dve veľké veci.

Na ktoré?

Urobiť to inak, než u nás zvykneme, keď nový minister všetko s buldozérom zbúra, zrazu sa od ľudí po koncepcie všetko stavia po novom. Kľúčovým ľuďom v rezorte som teda predstavil svoju pozíciu, aby pochopili, že nemám žiadne politické zadanie a sledujem len prirodzené ciele rezortu. Rovnako som sa ich snažil získať pre moje videnie. Nechcel som pozývať desiatky nových ľudí, ktorí by najskôr len hľadali, do ktorých dverí trafiť.

V uplynulých rokoch sme sa zhovárali s viacerými riaditeľmi škôl, ktorí sa sťažovali, ako to tam hore na ministerstve funguje, na valiacu sa byrokraciu či na rôzne reformy, ktoré sú zväčša len také papierové. Teraz ste sa sám ocitli v tom ministerskom akváriu, je to už celkom iný pohľad, než ste mali predtým?

Bodaj by každý učiteľ či manažér mohol byť aspoň chvíľu ministrom, aby zistil, že tie zadania sú oveľa ťažšie a ľubovôľa ministra je oveľa menšia, než si predstavujú. Keď chcem čokoľvek presadiť, musím brať do úvahy procesy, legislatívne rámce, kompetencie, najmä potrebujem tím ľudí, ktorí sú schopní čokoľvek presadiť. Rozhodne nestačia len dobré úmysly.

Ministrom ste len vyše štyroch mesiacov, pred vami je zhruba ďalších osem, to je veľmi krátky čas, počas ktorého budete najmä hasičom problémov okolo plánu obnovy, nie je to tak?

Do veľkej miery musím naozaj ťahať horúce gaštany z ohňa. Do funkcie som nastúpil 4. októbra, dva-tri dni nato som dostal e-mail, že máme osem nesplnených úloh k druhej žiadosti o platbu, čo by znamenalo, že rezort ohrozí platbu 814 miliónov eur z plánu obnovy pre celú krajinu. Našťastie kolegovia na tom robili deň-noc vrátane víkendov, čo mi dalo nádej, že tu dokážeme odviesť aj za krátky čas dobrú prácu.

Foto: Mária Zacková

Keď sa pozrieme na aktuálnu webstránku plánu obnovy, stále svieti červená pri niektorých míľnikoch z vášho rezortu, napríklad hrozí riziko, že sa nestihne pripraviť zavedenie právneho nároku na miesto v škôlke pre deti od troch rokov...

Áno, svieti to, kým to nie je vybavené. Ale ten proces stíhame, zákony sú už pripravené, musia ešte prejsť riadnym procesom, najneskôr v júni by to prezidentka mala mať na podpis. Z hľadiska úloh rezortu sme si úlohy splnili, teraz už to je v rukách vlády a parlamentu.

Jedna vec je splniť to z formálnej stránky. Otázka je, či ten nárok na škôlku alebo iné reformy, ktoré musíte teraz v návale pripraviť, budú fungovať aj v praxi. Minister práce Milan Krajniak pred pár dňami v Postoji napísal, že stanoviť si 66 reforiem do plánu obnovy bolo reformnou mániou, ktorá sa nedá stihnúť, radšej sa malo urobiť menej a lepšie. Aký je váš pohľad po prvých mesiacoch ministrovania – bolo by lepšie, keby toho bolo menej?

Faktom je, že Slovensko je v rámci EÚ najambicióznejšie, to isté platí aj o rezorte školstva, zaviazali sme sa asi k najväčšiemu počtu cieľov a výziev. Vzhľadom na podporu, akú zažíva školstvo v našej spoločnosti, je to až príliš ambiciózne. Niektoré veci by som spravil inak.

Skúste uviesť príklad.

Napríklad pred uplatnením právneho nároku dieťaťa na škôlku, čo bude stáť veľa úsilia, by som uprednostnil vybudovanie stredného makromanažmentu, teda inštitucionálnu podporu pre školy a ich manažérov.

Ako to myslíte?

Právne či hospodárske otázky svojej školy riešia riaditelia v rovnakom personálnom zabezpečení, aké mali školy pred päťdesiatimi rokmi. Pokiaľ ide o logistiku, od pádu komunizmu sa vnútri školy nič nezmenilo. Máme riaditeľa, zástupkyne, tajomníčku a ekonómku školy, ktorá je v skutočnosti najčastejšie účtovníčkou, a to všetko na jednu školu, ktorá môže mať aj tisíc klientov, čím nemyslíme len žiakov, ale aj rodičov, s ktorými treba komunikovať.

Už len s každým žiakom robíte viac úkonov než povedzme so zamestnancom vo Volkswagene, no v škole nemáte žiadne personálne, právne ani ekonomické oddelenie. Riaditeľ by si mal na kľúč vypýtať projekt na rekonštrukciu strechy alebo iné služby, keby sme okolo školy vybudovali takýto manažment, už to by prinieslo mohutný posun v kvalite.

Rovnako si vezmite, že kľúčoví pedagógovia v škole sú neraz na pokraji vyhorenia: predsedníčka predmetovej komisie je zároveň triednou učiteľkou, vyučuje na plný úväzok, zároveň má do práce uvádzať mladších kolegov a kolegyne. Takíto ľudia by mali mať skrátený úväzok, vyšší plat a byť súčasťou stredného manažmentu. Práve do tejto oblasti by som nasmeroval zdroje, ale nie som tu teraz nato, aby som kopal do plánu obnovy.

Ale naznačujete, že školské ciele plánu obnovy sa dali stanoviť aj inak.

Ja som však vďačný za príležitosť, ktorú plán ponúka, pretože aj stanovené ciele sú dobré. Rozhodne nechcem šomrať, prijal som službu ministra preto, aby som pre školstvo vyťažil maximum. Musíme zmeniť obsah a formu vzdelávanie a na to sme teraz dostali príležitosť.

To je práve teraz otázka: niektorí kľúčoví ľudia zodpovední za obsah tejto reformy ako Miroslava Hapalová a Branislav Pupala odišli z tímu. Zvonka to pôsobí ako výsledok nejakého mocenského zápasu medzi autormi reformy, kde sa úradníci ministerstva napokon presadili proti ľuďom z bývalého ŠPÚ, ktorí mali pôvodne na starosti koordináciu kurikulárnej reformy. Čo sa vlastne stalo?

Pod vedením ministerstva a súčasného NIVaM-u (Národný inštitút vzdelávania a mládeže, ktorý vznikol z ŠPÚ a ďalších rezortných organizácií – pozn. red.) pracovalo na obsahu reformy 300 odborníkov.

To je samo osebe skvelé, ale slabinou toho bolo, že títo ľudia neboli lídersky manažovaní, dohodovali sa medzi sebou, pritom je prirodzené, že mali na všeličo aj rozdielne názory. Týmto trom stovkám odborníkov sa končila zmluva 31. decembra 2022, lenže po mojom nástupe v októbri som zistil, že po takmer dvojročnej práci sú tam veľmi rozdielne prúdy, ako sa ďalej uberať. Riaditeľovi odboru kurikula Martinovi Krížovi som preto zadal, aby bol šéfkuchárom týchto zmien, lebo sme jednoducho potrebovali dohodu.

Branislav Pupala však kritizuje, že hoci ŠPÚ mal pripraviť východiská zmien vo vzdelávaní, potom sa začali do toho miešať ďalšie subjekty vrátane úradu vlády či rezortných úradníkov, začali sa veci prerábať a postupne narastal chaos.

Vnímam to tak, že nositeľom zodpovednosti musí byť ministerstvo, NIVaM je priamo riadenou organizáciou, ktorá dostáva zadanie od ministerstva.

Odišiel z reformy vzdelávania Gröhling podstate zmien nerozumel, Horecký nič prevratné neprinesie

Adam Takáč

„Je február a ani tej prvej tridsiatke škôl neviete povedať, ako sa majú na vyučovanie od septembra pripraviť. Reforma nie je v dobrých rukách,“ hovorí Branislav Pupala, ktorý viac ako dva roky pripravoval zmeny v učebných osnovách.

Verejnosti je však jedno, či je lídrom reformy obsahu vzdelávania niekto z ministerstva alebo z NIVaM-u, len tu vznikol chaos, ktorý má svoje dôsledky. Základné východiská reformy boli najskôr zverejnené začiatkom minulého roka, ku koncu roka mali byť už známe štandardy pre jednotlivé oblasti či predmety. Lenže namiesto toho sa zase zverejnili nové pozmenené východiská. Pritom sa už malo pracovať na nových učebniciach, podľa ktorých majú prvé pilotné školy od septembra učiť. Na učebnice však ešte nie je ani vypísaná súťaž. To nepôsobí ako cesta k úspešnej reforme.

Samozrejme, na vašej kritike niečo sedí, ale nie všetko. Podľa mňa bol problém práve v tom, že dlhodobo absentoval manažérsky zásah zo strany ministerstva, a tak sme tu mali na jeseň 2022, dva mesiace pred koncom zmluvného záväzku, tých 300 odborníkov, situáciu, že sme celkom nevedeli, čo chceme, aký máme zámer a aké majú byť prostriedky. V tej podobe to nebolo možné predložiť na verejnosť. Preto som dal Martinovi Krížovi a vedeniu NIVaM-u voľnú ruku, aby dospeli k dohode.

Obsah sa tak dopracoval a skvalitnil, už sú na stole vzdelávacie štandardy, ktoré sú skutočne kvalitné. O nich bude verejná debata do 20. februára, čo je, samozrejme, krátky čas, lenže pripomienky musíme zapracovať do marca, aby sme mohli experimentálne overovať 30 pilotných škôl od septembra 2023.

Prvých tridsať škôl však začne od septembra vyučovať bez nových učebníc.

Áno, ale od septembra sa začne kurikulum overovať v týchto školách na žiakoch prvého ročníka, nie na celej základnej škole. Súčasné učebnice, ktoré máme, nie sú úplne na zahodenie a môžu sa využiť. A hoci sa to niektorým nebude páčiť, pravdou je, že učiteľ nemá byť pod učebnicou a tá mu nemá diktovať vzdelávací proces.

Učiteľ má byť nad učebnicou, môže si vyberať z viacerých zdrojov a používať kvalitný materiál na svoje ciele. Ja som roky učil aj bez učebníc, používal som ich len ako zbierky úloh a na orientáciu a koncipoval som si učivo na mieru pre svojich žiakov. Učitelia učebnice určite potrebujú, ale nie sú rozhodujúcim faktorom.

Prečo máme veriť, že táto reforma dopadne inak než tá za ministra Jána Mikolaja, ktorú ste zažili na vlastnej koži a bola len takou Potemkinovou dedinou?

Mikolajova reforma postupovala týmto spôsobom: v máji 2008 bol prijatý zákon, v júni bol zverejnený štátny vzdelávací program a v septembri už všetky školy učili podľa neho.

Súčasná reforma však vôbec nespočíva v tom, že by sme v takom nehorázne prudkom slede bez overovania a zaangažovania ľudí z terénu vydali záväzný dokument. Bude nabiehať postupne, v priebehu niekoľkých rokov. To je prvý kľúčový rozdiel.

Ďalšia vec je, že táto reforma nie je založená na kvantitatívnych ukazovateľoch, ale umožňuje zmeny, ktoré sú potrebné. Poznatkov o svete pribúda a počet predmetov a hodín by nestačil na to, aby to bolo možné všetko absorbovať. Zvyšuje sa miera špecializácie a musíme sa k požiadavkám dnešného sveta postaviť úplne inak.

Foto: Mária Zacková

Skúste povedať, v čom budú o pár rokov vyzerať naše školy inak ako dnes, hoci tam budú učiť v princípe tí istí učitelia.

Nový štátny vzdelávací program posúva vzdelávanie od obsahov k cieľom. Nehovorí nám to, čo máme naučiť, ale čo má byť výsledkom učenia. Keď dnes učiteľ vchádza do triedy, má informáciu, čo by mal so žiakmi prebrať. Stav o pár rokov by mal byť taký, že vie, čo majú deti ovládať, keď z triedy odchádza. Ťažisko sa má teda preniesť na to, čo sa deje v hlave dieťaťa a nie v hlave učiteľa, ktorý sa pripravuje na odovzdávanie vedomostí.

Vedeli by ste to ilustrovať na príklade?

Hoci som matematik, úmyselne si vyberiem nematematický príklad. Pri učení o veľkej spoločenskej zmene oddelenia remeselníkov od poľnohospodárov môžu nájsť učitelia v štátnom vzdelávacom programe cieľ, že deti majú zdôvodniť, prečo sa remeselníci oddelili od poľnohospodárov. Učiteľ by dnes mohol vojsť do triedy, vysvetliť a nadiktovať tieto dôvody a očakávať, že mu ich žiaci neskôr na písomke pekne vymenujú.

Po novom by však učiteľ nemal „správne riešenie“ nadiktovať a očakávať rovnakú odpoveď, ale nechať žiakov, aby sami prichádzali na dôvody, prečo sa to udialo. Nepredostrieme im to priamo, môžu nad tým uvažovať, skúmať a pátrať, aby získali schopnosť argumentovať.

Učitelia však roky fungujú v zabehanom systéme, budú schopní či ochotní tento model vyučovania prijať?

Čaro tejto reformy je v tom, že si nikto nenamýšľa, že keď sa to napíše do dokumentu a luskne prstami, tak sa to udeje. Máme zhruba 73-tisíc učiteľov, ktorým táto reforma ponúkne plnú podporu.

Čo to znamená?

Na rozdiel od reforiem z minulosti chceme teraz učiteľom pomôcť priamo v teréne cez mentorov a školiteľov, ktorí ich na zmeny pripravia priamo v ich regióne. Sú to zo 75 percent ľudia z praxe, nie odborníci odtrhnutí od reality. Okrem toho budujeme aj katalóg inovácií vo vzdelávaní, ktorý priebežne dopĺňame. Nie je to reforma, pri ktorej ideme zhora dole, skôr naopak. Prvky, vďaka ktorým sú školy úspešné, chceme zosieťovať a ponúknuť ich pre všetkých. 

Rovnako vieme, že ak platí, že učitelia budú potrebovať na takéto vyučovanie viac času, musí byť flexibilnejšia aj organizácia vyučovania. Nie je zvláštne, že prvák na základnej škole má 45-minútovú hodinu matematiky či slovenčiny, čo je rovnako ako maturant, ktorý je o dvanásť rokov starší?

Chceme, aby si školy mohli usporadúvať učivo podľa vlastných potrieb a presvedčenia. Môžu si to usporiadať, ako chcú. Ak sú za zachovanie 45-minútových hodín, tak pokojne.

Z terénu som vnímal obavy, že nové rozdelenie základnej školy do vzdelávacích cyklov bude akýsi mišmaš, ktorý spôsobí chaos. Pripravíme päť vzorových školských vzdelávacích programov, kde budú učebné obsahy rozdelené do ročníkov. Školy si môžu vybrať, podľa ktorého budú postupovať, a dostanú možnosť upravovať ho a prispôsobovať.

Čo je pre vás zárukou, že sa tieto plány v nejakej fáze nestopnú a všetky zámery ostanú nedotiahnuté?

Zárukou je iba zdravý rozum a ľudia, ktorí chápu, že tak ako máme spôsob vzdelávania nastavený dnes, už ostať nemôže. Žiaci potrebujú mať vedomostnú základňu, ale nie ako dnes, že všetky predmety majú svoj štandard priemeru, ku ktorému tlačíme všetkých. Deti, ktoré sú talentované, dnes môžu ísť celú základnú školu na pol plynu a tým menej šikovným deväť rokov ukazujeme, že sú podpriemerní. Takto to už nemôžeme ďalej robiť. Ďalšou garanciou sú regionálne centrá podpory učiteľov.

Hovorí sa aj o redukcii učiva, ako sa však vyhnúť tomu, aby sme napokon neznížili latku aj pre talentovanejších, takže v priemere nepôjdeme nahor, ale nadol?

Ak hovoríme o redukcii učiva, vôbec to neznamená, že sa deti naučia menej, ale presne naopak. Na dobre vybudovanej základni sa postaví oveľa väčšia ambícia. Cieľom je, aby žiaci vo vybraných témach spolupracovali, kriticky premýšľali, aby sa aj mýlili a potkýnali, no v konečnom dôsledku sa naučili oveľa viac, ako keď im len nadiktujeme jednu správnu poučku z jednej správnej učebnice.

Foto: Mária Zacková

Istý obraz o stave nášho školstva nám dávajú aj celoplošné testovania žiakov. Prečo ste tento rok zrušili testovanie piatakov, hoci minulý rok sa napriek pandémii uskutočnilo?

Nebolo to moje svojvoľné rozhodnutie, že som sa jedného dňa vyspal a rozhodol som. Dostal som tento návrh z NIVaM-u, dlhšie som ho zvažoval a konzultoval, za toto rozhodnutie beriem zodpovednosť.

Keď sa piatacké testovanie organizovalo počas pandémie, bol to istý nástroj, ako sa dali vedomosti detí v sťažených podmienkach zhodnotiť.

Dnes však vieme predpovedať, aké by boli výsledky testovania. Je prakticky isté, že dosah pandémie by bol negatívny.

To je dôvod, prečo sa tento rok zrušilo? Naopak, nemalo sa uskutočniť práve preto, aby sme mali konkrétne dáta, čo urobila pandémia s menšími žiakmi?

Globálny výsledok bol vopred jasný a nepotrebovali sme iba kvôli rebríčku presné percentá.

Ďalším dôvodom je, že tím, ktorý pripravuje testovanie piatakov, v súčasnosti chystá systém testovania a hodnotenia po vzdelávacích cykloch v rámci reformy. No ja tu nemám dva NIVaM-y.

Teda ste to zrušili pre kapacitné dôvody...

Áno, navyše obraciame každé euro a takéto testovanie stojí státisíce eur.

Tu nám dnes lietajú miliardy eur, len obedy zadarmo stoja ďalších sto miliónov...

No výborne, tak nech nejaká priletí aj sem. Viem, čo ďalej s tými peniazmi.

Treba asi viac lobovať.

To robím a aj som vyloboval to, čo sa za dvadsať rokov nepodarilo nikomu – zvýšenie prevádzkového normatívu o 22 percent.

Na testovanie piatakov sa pýtame aj preto, že konečne už môžeme na základe celonárodných výsledkov porovnávať, čo sa stalo so žiakom medzi piatym a deviatym ročníkom. Kedysi sa od toho veľa sľubovalo, dnes sa už o tom tak nehovorí, je to preto, že sa pochybuje o výpovednej hodnote týchto testov?

Niečo to hovorí, ale výpovedná hodnota nie je vysoká. Keď som bol riaditeľom cirkevnej školy v Bratislave, tešil som sa, ak sme sa v rebríčku INEKO umiestnili na popredných priečkach. Nestaval som však vzdelávanie na škole s týmto cieľom. Neboli sme dobrí kvôli výsledkom v testovaniach, to bol iba vedľajší efekt.

Navyše vaša cirkevná škola čerpala z dobrého sociálneho kapitálu a tam, kde je dobrý kapitál, dokážu učitelia žiakov cielene na testovanie pripraviť tak, aby sa škola v rebríčku ešte o pár miest vyšplhala.

Je to naozaj tak. Preto som radšej sledoval výsledky z testovania Komparo, ktoré ukazovalo posun žiaka v rámci vzdelávania a nebol to len výsledok z jedného testovania. Neukazoval iba poznatky z matematiky a zo slovenského jazyka, ale meral potenciál a progres žiaka širšie. Takto by sme chceli testovať aj v budúcnosti.

Pred pár dňami sme v Postoji porovnávali výsledky testovania deviatakov a maturít na štátnych a cirkevných školách. V prípade základných škôl skončili cirkevné o niečo lepšie. Samozrejme, aj takéto porovnanie má obmedzenú výpovednú hodnotu, ale je faktom, že kedysi sa o cirkevných školách hovorilo, že tam chodievajú vedomostne slabšie deti. Vy ste boli roky riaditeľom cirkevnej školy aj šéfom Združenia katolíckych škôl, sú dnes podľa vás cirkevné školy na úrovni lepšieho priemeru štátnych škôl?

Nedá sa to tvrdiť plošne. Ale myslím si, že cirkevné školy majú bonus práve v hodnotovom rozmere vzdelávania. A to netvrdím ako bývalý riaditeľ cirkevnej školy, ale ako profesionál.

Keď vzdelávate žiaka nielen vedomostne, ale aj osobnostne a charakterovo, tak sa to prejaví i vo výsledkoch. Neplatí to len o cirkevných školách. Aj mnohé verejné a súkromné školy si zadefinovali hodnoty a charakterovú výbavu, hoci to od nich vzdelávací program nevyžadoval.

Keď vznikali cirkevné školy, boli možno útočiskom pre tých, ktorí sa cítili zle na bežnej škole a hľadali prívetivejšie prostredie alebo sa trápili vo vzťahoch. Tým, že cirkevné školy s nimi pracovali, urobili veľkú službu spoločnosti, lebo tieto deti neprepadli cez diery sociálneho sita a nestali sa z nich ľudia na okraji spoločnosti.

Foto: Mária Zacková

Krátko po tom, čo ste sa stali ministrom, sa udial hrozný útok na Zámockej, takže vaše prvé rozhovory neboli o školstve, ale o téme LGBTI. S vaším pozadím ste čelili istej podozrievavosti zo strany liberálov, súčasne ste ukázali citlivosť. V decembri vás však navštívila delegácia europoslancov, ktorí neskôr vydali kritickú správu, kde sme sa okrem iného dočítali, že vám hovorili o potrebe rodovej a sexuálnej výchovy a zároveň vyjadrili obavy o neutralitu školských vzdelávacích programov vzhľadom na vplyv Konferencie biskupov Slovenska. Aké to bolo pre vás stretnutie?

Prekvapujúce. Bolo to krátke, asi dvadsať minút, mal som pocit, že prišli s vopred pripraveným názorom. Zhovárali sme sa bez toho, aby som mal na záver možnosť reagovať. Europoslankyňa z Holandska Sophia in ’t Veldová len skonštatovala, že sa jej nepáči, že konferencia biskupov si dovolí vyjadrovať sa k vzdelávaciemu kurikulu alebo ku školským zákonom. Tento jej komentár ma prekvapil, pretože sme v demokracii, v ktorej je úplne normálne, aby rôzne subjekty pripomienkovali zákony. Nechápem, prečo by to nemohla robiť aj biskupská konferencia.

Zo správy, ktorú europoslanci napísali, to vyzeralo, akoby ste pred nimi boli na akomsi výsluchu...

... až takto by som to neformuloval, pretože som mohol slobodne odísť a nikto ma za to neperzekvuje. Čakal by som však vyššiu úroveň.

Už aj od iných ministrov sme počuli, že keď niekedy prídu do Bruselu, správajú sa k nim predstavitelia tamojších inštitúcií ako k podriadeným a je to trochu ponižujúce. Mali ste podobný pocit?

Myslím, že je to otázka toho, ako sa k tomu postavíte. Ak sa necháte zatlačiť do kúta, tak sa budete cítiť ako v kúte. Ja som sa nedal odstaviť a som odhodlaný aj v oblasti hodnotového vzdelávania urobiť správnu vec.

Tlak LGBTI loby je aj cez vzdelávacie materiály čoraz väčší, cítite tento tlak teraz pri tvorbe nových učebných osnov?

Vnímam verejné vyjadrenia k tejto oblasti a videl som aj nejaké dosahy.

Aké?

Boli tu isté tendencie vo vzdelávacom programe. Viete, ešte som ani neprišiel na ministerstvo a už som bol onálepkovaný. No hneď na začiatku som svojim spolupracovníkom povedal, že školstvo musí byť, presne ako hovorí ústava, oslobodené od akejkoľvek ideológie. Nemôže to byť aréna ideologických či politických zápasov.

Je úplne legitímne, ak sa v spoločnosti ozývajú menšiny, ktoré chcú presadiť svoje práva.

No v škole nejde o menšiny, ale o jednotlivcov. Všetky deti majú byť prijaté, nielen tolerované. A na to, aby sa to podarilo, nesmie tam byť prítomná negatívna ani pozitívna diskriminácia. Nesmie sa v nej nič nasilu propagovať alebo, naopak, perzekvovať.

Váš zásah do vzdelávacieho programu súvisel s tým, že tam bol obsah, ktorým sa malo niečo vnucovať?

Áno. Škola však nemá právo vstupovať do intimity detí a viesť ich k tomu, že si môžu svoju sexuálnu orientáciu vybrať, a to tak, že ich k tomu priamo vedie. Dieťa má mať v škole bezpečie a rodič záruku, že nikto neprekračuje čiaru intimity a identity jeho dieťaťa. Viem, že sa homosexuálom často ubližovalo hrubými vtipmi a dostáva sa im posmechu, v minulosti boli aj priamo perzekvovaní, čo je trestuhodné.

Nemôžeme však teraz kyvadlo vychýliť celkom na opačnú stranu. Žiak nemá byť využitý ako didaktická pomôcka. Intímne témy musia byť ošetrené všeobecne a nie zosobnené na konkrétnom dieťati. Ubližuje to jemu aj jeho okoliu.

Predstavte si, že by sa deti v triede učili o zdravej výžive a dopredu by som postavil moletné dievčatko a pýtal sa ho, ako sa cíti, keď sa zohýba a podobne. Nemôžem predsa v škole zosobňovať veci, ktoré sú telesné alebo intímne.

Okrem toho, že je to veľmi citlivá téma, je dnes veľmi pertraktovaná a zo školy sa nedá vytesniť. Ako teda o tom učiť a komunikovať?

Je dôležité, aby sa deti v primeranom veku a vhodným spôsobom dozvedeli, že nie sme všetci príslušníci „biologického mainstreamu“, ale že sú medzi nami aj homosexuáli, aj single ľudia, ale aj kňazi či rehoľníci a spoločnosť ich nemá perzekvovať. Deti potrebujú pochopiť, že všetci máme rovnakú dôstojnosť, a hoci môžeme mať rôzne životné štýly, nemôžeme nikoho odsudzovať, ale ani propagovať. To je moje nastavenie a dbám na to, aby vzdelávacie štandardy dodržiavali princíp, že všetky deti sa budú cítiť prijaté a plnohodnotné.

Foto: Mária Zacková