Profesor pedagogiky Branislav Pupala viac ako dva roky spolu s ďalšími odborníkmi pripravoval reformu učiva v školách. Pre napätia medzi reformným tímom a ľuďmi z ministerstva odišli v poslednom období z procesu tvorby zmien viacerí kľúčoví aktéri vrátane bývalej šéfky ŠPÚ Miroslavy Hapalovej. 

Pupala v rozhovore vysvetľuje, čo bolo dôvodom konfliktov, ako ministerstvo zasahovalo do ich práce, prečo je k budúcnosti reformy skeptický a čo sú momentálne najväčšie riziká, pre ktoré sa môže stať, že sa ju do praxe nepodarí dostať.

Hovorí aj o tom, prečo nebol bývalý minister školstva Branislav Gröhling dobrým reprezentantom reformy a prečo to nebude lepšie ani s jeho nástupcom Jánom Horeckým.

Viac ako dva roky ste patrili k hlavným aktérom, ktorí pripravovali vzdelávaciu reformu. Prečo ste pred pár týždňami z tímu odišli?

Už nejaký čas to k tomu smerovalo. Je to najmä dôsledok napätia medzi ľuďmi priamo tvoriacimi reformu z bývalého Štátneho pedagogického ústavu (dnes Národný inštitút vzdelávania a mládeže​, pozn.) a ministerstvom školstva. Prejavilo sa to aj v náhlom odchode líderky reformného tímu Miroslavy Hapalovej z vedenia ŠPÚ.

Čo bolo zdrojom napätia medzi reformným tímom a ministerstvom?

Súviselo to so zlým nastavením základných procesov vedenia celej reformy. V podstate od začiatku nebol medzi ŠPÚ a ministerstvom súlad a nebolo jasné, kto je vlastne hlavným zodpovedným subjektom za samotnú tvorby reformy.

Na ministerstve bol vytvorený nový odbor kurikula a inovácií vo vzdelávaní, čo bolo akoby paralelné pracovisko ŠPÚ, a nedávalo to celé zmysel. Ľudia z odboru si dali za úlohu sledovať a kontrolovať našu činnosť, vstupovať do procesu a pri rozhodnutiach o tom, ako sa má tvorba nového kurikula vyvíjať, chceli mať kľúčové slovo. Neprinieslo to nič dobré a začali vznikať zbytočné napätia.

Miešali sa vám do práce?

Áno. Jednou z činností tohto odboru je aj príprava regionálnych centier, ktoré budú učiteľom na Slovensku pomáhať so zavedením reformy do praxe. To je pozitívna vec, avšak tu si títo ľudia chceli vytvoriť silnú mocenskú pozíciu aj v procese prípravy reformy, ktorú však mal na starosti tím odborníkov z ŠPÚ.

Podobné reformy sa tvorili aj v zahraničí. Sledoval som, ako to fungovalo napríklad v Slovinsku, ktoré veľkú reformu vzdelávania zvládlo bravúrne. Do tvorby zmien, na ktorých pracovala skupina odborníkov, nijako ministerstvo nezasahovalo a cielene sa nemiešali odborné a politické záujmy, čo sa tu, bohužiaľ, stalo. Ministerstvo školstva v Slovinsku nijakým spôsobom a nikdy nezasahovalo ani do riešenia odborných sporov.

Všetkým však zrejme išlo o to, aby sa podarilo nastaviť pozitívne zmeny, ktoré posunú vzdelávanie vpred. Zlyháva to teda podľa vás na osobných konfliktoch a mocenských animozitách?

Áno, keď sa na to pozriem z nadhľadu, je to v podstate iracionálny problém. Cítil som, že ide o ego a o to, kto bude podpísaný pod reformou vzdelávania.

Vzdelávacia reforma Prvý stupeň bude až do piateho ročníka. Z tvorby reformy odišli kľúčoví ľudia

Mária Melicherová Adam Takáč

Ministerstvo už rozhodlo o novom rozdelení základnej školy. Chýbajú však učebnice aj systém hodnotenia. Prvé školy by pritom mali na systém nabehnúť už v septembri.

S prípravou reformy ste ako jeden z hlavných ideových tvorcov pod vedením Miroslavy Hapalovej začali na jar v roku 2020, krátko po tom, čo sa ministrom školstva stal Branislav Gröhling z SaS. Cítili ste jeho podporu?

Komunikoval som s ním ešte pri príprave ich politického programu pre školstvo. Vtedy to bolo celkom intenzívne, no po tom, čo sa stal ministrom a ja spolutvorcom reformy vzdelávania, stretli sme sa iba dvakrát, ani to sme neriešili otázky reformy. Neviem prečo. Rozumiem, že šéfkou ŠPÚ bola Miroslava Hapalová, no pre dobro vývoja reformy nebolo užitočné, že sme spolu neboli v žiadnom kontakte..

Čo sa týka jeho podpory samotnej reformy, mal som o nej od začiatku trochu pochybnosti.

Prečo?

Svoju komunikáciu o nej prispôsoboval tak, aby to z politickomarketingového hľadiska vyzeralo atraktívne. Skutočný zámer reformy však ostával v úzadí. Často mu chýbali správne argumenty na otázky, prečo sa jednotlivé zmeny dejú, a nebol tak pri prezentácii dostatočne presvedčivý.

Keď som sledoval jeho vyjadrenia v médiách, bolo to chaotické a mimo pointy. Raz hovoril o environmentálnej výchove, inokedy o digitálnych zručnostiach alebo o sexuálnej výchove. Zmysel plánovaných zmien sa utopil v týchto na prvé počutie atraktívnych témach, o ktorých však reforma vôbec nie je.

V zahraničí stáli za podobnými reformami ministri, ktorí boli reprezentantmi myšlienky a autoritami vo vzdelávacom prostredí, ktoré dokázali odborne premýšľať, diskutovať a skvelo argumentovať. Gröhling nebol dobrým reprezentantom skutočných zmien, ktoré má reforma priniesť.

Čo ostalo po Gröhlingovi Reforma vzdelávania bez stredných škôl?

Branislav Pupala

Ak kurikulárna reforma základného vzdelávania ostane uzavretá v sebe samej, šanca na to, že zobudíme vzdelávací systém ako celok, je mizivá.

Napriek výhradám voči ministerstvu ste v reformnom tíme viac ako dva roky pracovali na zmenách vo vzdelávacom procese. Čo sa vám za ten čas podarilo?

V prvom rade sa nám po zdĺhavých zápasoch podarilo presadiť, že po novom bude existovať jeden ucelený vzdelávací program pre základnú školu. To je vlastne základnou podmienkou na to, aby sa dalo v reforme pokračovať a aby mala zmysel. Podarilo sa nám presadiť aj to, aby učiteľské fakulty mohli prispôsobiť svoj študijný program zmenám, ktoré sme pripravili.

S tým súvisí aj nové rozdelenie základnej školy na tri vzdelávacie cykly – do prvého budú patriť prvý až tretí ročník, do druhého štvrtý a piaty a do tretieho šiesty až deviaty. Zároveň sa tak prvý stupeň základnej školy predĺži do piateho ročníka. Odbor kurikula na ministerstve však namietal, že by nové rozdelenie mohlo spôsobiť školám organizačné problémy.

Plnoorganizovaným školám to komplikácie nespôsobí, deväť ročníkov majú tak či tak. Vzdelávacie cykly neznamenajú nič z hľadiska chodu školy. Sú podstatné pre tvorbu a inováciu školského vzdelávacieho programu.

Zaznievali obavy, že kto by učil v piatom ročníku, keď by sa prvý stupeň predĺžil. Boli by to učitelia z prvého či druhého stupňa? Ľudia z odboru hovorili aj o možnosti zahrnúť do druhého cyklu piaty a šiesty ročník, čím by sa primárne vzdelávanie predĺžilo ešte o jeden rok. Prečo by to bol problém?

Keď zoberieme základnú školu ako celok, rozdeľovať ju striktne na primárne a nižšie sekundárne vzdelávania prestáva mať vlastne zmysel. To je akýsi pozostatok minulosti a udržiava sa len kvôli medzinárodným štatistickým vykazovaniam dosiahnutej úrovne vzdelávania, čo je dôležité pre sledovanie stavu vzdelávania v rozvojových krajinách. U nás je podstatné to, aby sa napĺňali ciele vzdelávacích cyklov a vzdelávanie naozaj zohľadňovalo vývinové charakteristiky detí.

Vieme veľmi dobre, že akýsi zlom prichádza na prelome piatej a šiestej triedy. Preto vo väčšine krajín sa za primárne vzdelávanie považuje prvých šesť rokov základného vzdelávania. Vzhľadom na našu tradíciu, keď sme dlhodobo považovali za primárne vzdelávanie prvé štyri ročníky základnej školy, by skok na šesťročnú dĺžku mohol byť šokujúci a spôsobil by odmietnutie.

Hoci by to vôbec nevylučovalo, že vo vyšších ročníkoch primárneho vzdelávania by mohli vyučovať tak učitelia s kvalifikáciou pre primárne vzdelávanie, ako aj tí, ktorí majú predmetové špecializácie. Napokon tak je to naplánované aj pre ten model cyklov, aký sme navrhli u nás.

Čo málotriedne školy?

Takéto školy predsa nemá len Slovensko, nájdeme ich všade, kde sa takáto reforma uskutočnila. Dokážu fungovať veľmi flexibilne. Môžete mať málotriednu školu, ktorá má tri ročníky, ale aj takú, ktorá ich má päť. Pokryli by buď iba prvý, alebo aj druhý cyklus. Niektoré by teda v praxi mali o jeden ročník viac, iné o jeden menej. Nemyslím si, že ide o zásadné ohrozenie.

Aj na tomto spore však vidieť, že ministerstvo sa občas stará do vecí, do ktorých nemusí, a nerieši podstatné záležitosti. V súvislosti s touto otázkou sme ich totiž žiadali o analýzu či prepočty, ako by tieto zmeny ovplyvnili málotriedne školy. Nespravili to a nemáme tak doteraz detailné a konkrétne údaje, podľa ktorých by sme mohli smerovať niektoré kroky, prípadne reagovať na potenciálne hrozby.

Čo napokon presvedčilo ministerstvo, aby odobrilo váš model rozdelenia vzdelávacích cyklov?

Zrejme zistili, že to má takto skutočnú logiku a zmysel. A že sa vlastne „zlegitimizuje“ prax, ktorá sa už na mnohých školách deje, že učitelia sa vo štvrtých a piatych ročníkoch miešajú. Som rád, že napokon dospeli k tomuto rozhodnutiu.

Kto je vlastne teraz po odchode Hapalovej aj vás poverený riadením reformy?

Z úst ministra školstva odznelo, že je to Martin Kríž z odboru kurikula a inovácií.

Ako vidíte budúcnosť reformy?

Dosť skepticky. Som v kontakte s viacerými spolupracovníkmi, ktorí sa na príprave podieľajú, a nie sú nadšení z línie, akou sa to uberá. Do manažmentu reformy už pomaly vstupuje ktokoľvek. Nie je to v dobrých rukách.

Ako to myslíte?

Pred niekoľkými mesiacmi sme predstavili východiská zmien vo vzdelávaní, na ktorých sme na ŠPÚ pracovali viac ako rok a podľa ktorých sa skutočne aj vytváral nový vzdelávací program. Zrazu sa však z úradu vlády dostali na verejnosť nejaké nové východiská, ktoré majú nahradiť to, na čom sme celý čas robili. Ich jedinou autorkou je poradkyňa premiéra Michaela Horváthová, s ktorou som sa osobne nikdy nestretol, a ani neviem, kto to je. Nerozumeli sme tomu.

Jednoducho do procesu vstupovali subjekty a samozvaní odborníci s čudným vplyvom v pozadí a nevedeli sme, čo si o tom máme myslieť.

Do konca minulého roka malo ministerstvo predstaviť nové vzdelávacie štandardy, teda to, čo majú žiaci vedieť na konci vzdelávacích cyklov z jednotlivých predmetov, na ktorých pracovali stovky odborníkov...

Áno, no namiesto toho boli zverejnené prvé časti štátneho vzdelávacieho programu, ktoré odbáčajú od vopred stanovených východísk a od toho, o čo v reforme išlo. Je tam veľa zbytočných a nedomyslených textov, navyše s vážnymi chybami. Prinášajú chaos v cieľoch reformy a cieľoch vzdelávania a opierajú sa o tézy, o ktorých pri tvorbe reformy ani nebola reč.

Jednostranne sa napríklad zdôrazňuje myslenie, no to predsa nie je jediný cieľ vzdelávania a všetko sa začína, s prepáčením, taľafatkami a schémičkami o tom, ako má byť škola inkluzívna, digitálna a zelená. Sú to heslá, s ktorými sme ťažiskovo nepracovali. A píše sa tam, že sa predstavuje akési „obrátené kurikulum“, čo ani neviem, čo prakticky znamená a aký to má mať na obsah vzdelávania reálny vplyv.

V médiách sa pred pár týždňami objavili informácie, že pripravené nové učebné osnovy sa na poslednú chvíľu prepisujú. Je to tak?

Nepovedal by som, že sa prepisujú. Skôr ide o akúsi technickú edíciu, ktorá dosť prekáža aj ľuďom, ktorí na tom robili. Rieši sa, ako majú časti štandardov za sebou nasledovať, ako majú byť usporiadané a pod. Netvrdím, že je to nepotrebné, no pracuje sa na forme a obsah už všetkým uniká. Nepracuje sa s ním, hoci by ešte niekde potreboval poriadne doladiť. To je veľká chyba.

Nedávno ste upozornili na to, že pre nové kurikulum chýbajú učebnice. Od septembra by pritom mali podľa neho začať učiť prvé školy, no dovtedy sa nové učebnice napísať nestihnú. Prečo sa na to nemyslelo skôr?

Myslelo sa na to od začiatku, no je to trochu pasca, pretože vydavatelia nemôžu začať pracovať na niečom, čo ešte nie je schválené. Nikto si to nevzal na zodpovednosť, my ako tvorcovia obsahových zmien sme na to kapacitu nemali.

Upozorňovali sme, že hoci sa reforma naplno spustí až o tri roky, už teraz budú podľa nových osnov učiť prvé školy a budú tam mať aj nové predmety, pre ktoré neexistujú ani staré učebnice. Mohlo sa myslieť aspoň na nejakú formu predbežných učebníc.

Rovnako je potrebné sa dohodnúť s autormi, ktorí do toho pôjdu, a zadefinovať, pre ktoré vzdelávacie oblasti je už v tejto fáze potrebné začať učebnice písať.

Ak ste boli jeden z lídrov tvorby reformy, nemohli ste zatlačiť na to, aby sa to rozbehlo?

Veď to je presne ten zle nastavený manažment a deľba práce. Nerozumiem, prečo nám ministerstvo zasahovalo do vecí, za ktoré sme boli zodpovední, no neriešilo napríklad aj túto záležitosť.

Ďalším veľkým rizikom je, že reforma sa nemusí vôbec pretaviť do praxe vzhľadom na zle vymedzený zákon. Hoci sme na to stokrát upozorňovali, nič zásadné a naozaj potrebné sa v tejto veci nespravilo.

Nechcem zachádzať do technických detailov, no ak sa budú musieť nové školské vzdelávacie programy – teda tie, ktoré si školy budú tvoriť vo vlastnej réžii – prispôsobiť aktuálnemu paragrafovému zneniu školského zákona, bude z toho opäť len byrokratický zdrap a nikto do toho nebude chcieť ísť. Nehovoriac o ďalších veciach týkajúcich sa postupnej tvorby a aplikácie školského vzdelávacieho programu počas jednotlivých rokov, ako školy budú vstupovať do reformy.

Namiesto toho, aby ministerstvo pripravilo legislatívnu pôdu pre to, na čom stovky odborníkov dva roky pracovali, zbytočne im mieša karty a zanedbáva tak vlastnú zodpovednosť.

Malo by pripraviť podmienky tak, aby bola tvorba školských vzdelávacích programov pre školy zmysluplná a prijateľná, pretože tie stále nesú v hlave, že budú musieť vytvárať nový administratívny dokument, pritom už ten súčasný považujú za nadbytočnú byrokraciu. A nečudujem sa im, že sú potom voči celej reforme veľmi rezervované. Je február a ani tej prvej tridsiatke škôl neviete povedať, ako sa majú na vyučovanie od septembra pripraviť.

Branislav Pupala. Foto: Adam Rábara

Ako ďalšie aktuálne riziko v súvislosti s reformou ste označili chýbajúci systém hodnotenia. Prečo ešte neexistuje?

Je to ďalšia vec, na ktorú sme upozorňovali. Ide totiž aj o veľmi praktickú vec, pretože sa s tým napríklad spája otázka, ako budú vyzerať vysvedčenia. Niektoré predmety, napríklad fyziku, biológiu a chémiu, budú môcť školy po novom učiť integrovane alebo separovane. Majú ich hodnotiť samostatne či jednou známkou? Aké budú podmienky opakovania ročníka?

To sú legitímne otázky, no nikto ich neriešil. A nediskutuje sa ani o veľmi vážnej a zásadnej otázke, ako sa budú vyhodnocovať výsledky vzdelávania v jednotlivých etapách základného vzdelávania. Teda čo, kto, kedy a s akým dôsledkom bude hodnotiť výsledky vzdelávania v konfrontácii so vzdelávacími štandardmi, ako ich nastavuje štát.

Je to citlivá téma, ktorá sa bude musieť otvoriť a narazí možno ešte na väčšie problémy ako samotný vzdelávací program.

Čia to bola úloha?

Je to úloha, ktorá sa dá zvládnuť cez kvalifikovaný politický a odborný manažment reformy. Táto podmienka však u nás nie je naplnená. Treba si uvedomiť, že rozhodnutia v tejto oblasti majú hlboké dôsledky pre celý vzdelávací systém a odpovedajú napríklad na to, či náš systém potrebuje alebo nepotrebuje osemročné gymnáziá alebo ako majú v systéme postupovať deti s veľmi odlišnými vzdelávacími výsledkami.

Pred rokom ste v rozhovore vnímali naviazanie reformy na plán obnovy ako pozitívum, pretože veľká reforma si vyžaduje dostatočné finančné krytie a je zároveň akýmsi bičom na politikov. Vidíte teraz nejaké riziká v tom, že reforma je naviazaná na peniaze z EÚ?

Obávam sa, že včasné plnenie cieľov plánu obnovy bude tá najdôležitejšia priorita a pôjde to na úkor obsahu reformy. Vykážeme, že cieľ sme splnili, a budeme sa tváriť, že je to urobené dobre.

Mal na proces reformy nejaký vplyv príchod nového ministra Jána Horeckého?

Nie zásadný.

Myslíte si, že Horecký má pre reformu lepšie pochopenie ako Gröhling?

Nechcem na to priamo odpovedať, no videli ste tie „tanečky“ okolo rozhodovania o rozdelení vzdelávacích cyklov. Najprv si bol istý, potom zase nie... Z hľadiska vzdelávacej reformy nepriniesol nič prevratné. No pozícia ľudí z ministerského odboru kurikula sa jeho príchodom jasne posilnila, čo nepovažujem za dobré.

Ešte pred začiatkom tvorby reformy ste na začiatku pandémie napísali, že koronakríza je šancou pre naše školstvo, aby sa pohlo dopredu. Máte po takmer troch rokoch pocit, že sme túto šancu premárnili?

Nevyužili sme ju tak dobre, ako sme mohli.