Štátna buzerácia youtuberov Milanovej mediálna legislatíva prináša súkromníkom byrokraciu a nové náklady

Len v posledných dňoch a týždňoch dochádzajú verejnosti dôsledky vlani schváleného zákona o mediálnych službách z dielne ministerstva kultúry pod vedením nominantky OĽaNO Natálie Milanovej.

Tvorcom podcastov, youtuberom či firmám zverejňujúcim videá cez Facebook, Instagram alebo TikTok vznikli zrazu nové povinnosti voči štátu. Fyzické osoby, ktoré zverejňujú videá na internete s cieľom dosiahnuť zisk, majú oznamovaciu povinnosť. Právnické osoby musia dokonca žiadať o autorizáciu a zaplatiť poplatok 190, respektíve 260 eur!

Asi neprekvapí, že pravidlá sú nastavené dvojzmyselne a nejednoznačne. Napríklad ako youtuber môžete vraj mať z videa príjem a nemusíte sa nahlasovať, pokiaľ nesledujete primárne hospodársky záujem, tvorba videí je len vaším koníčkom a presvedčíte o tom regulátora.

Apropo! Máme tu aj inštitúciu, ktorá bude všetky tieto žiadosti spracovávať a on-line priestor regulovať: Radu pre mediálne služby. Zatiaľ vraj nechcú pravidlá tvrdo vynucovať, ale pôsobiť konsenzuálne, výchovne, vysvetľujúco a tak nejako ústretovo…

Dôvodová správa obhajovala potrebu prijať novú legislatívu prebraním európskej smernice. Tú sme si však, ako to už tradične býva, doma „pozlátili“. Oznamovacia povinnosť je nad rámec, ako priznal v rozhovore pre Denník N bývalý riaditeľ rady Ľuboš Kukliš.

Z niektorých jeho odpovedí behá vskutku mráz po chrbte. Na otázku novinára, prečo nová povinnosť vlastne vznikla, Kukliš odpovedá:

„Myslím si, že je to preto, aby mal regulátor prehľad, akí aktéri na trhu pôsobia. Oznamovacia povinnosť v zákone podľa mňa nemusela byť, no ministerstvo kultúry sa ju rozhodlo do zákona dať. Tá povinnosť má zmysel z toho pohľadu, že regulátor má prehľad, kto sú aktéri a koho teoreticky sledovať.“

Čiže maslo na hlave má ministerstvo kultúry. A cieľom je úplne otvorene vytvoriť štátny zoznam tvorcov obsahu. Z ďalších odpovedí vyplýva, že keďže štát nemá kapacitu zisťovať si všetkých tvorcov obsahu sám ani nevie donútiť cudzie subjekty ako YouTube či Facebook, aby spisovali zoznamy zaň, hádže povinnosť na slovenských používateľov, aby sa nahlásili sami. Ich zoznam sme vraj navyše povinní nahlasovať Európskej komisii!

Kukliš zároveň argumentuje, že sa stiera rozdiel medzi tradičnými médiami a tými internetovými, takže aj tie treba regulovať. A čo keby to bolo naopak? Čo keby sme namiesto rozšírenia regulácie aj na nové sociálne médiá deregulovali radšej tie staré?! Hrôza pomyslieť, však?

Samozrejme, regulátor si vždy nejaký ušľachtilý dôvod na rozširovanie byrokratickej a finančnej záťaže súkromných subjektov nájde: boj proti dezinformáciám a nenávisti, ochrana maloletých či boj proti terorizmu... Tým sa dá obhájiť úplne všetko. Stačí si vybrať.

Pretože v prvom rade je dôsledkom novej mediálnej regulácie zvyšovanie byrokratickej a finančnej záťaže podnikania. Na YouTube musíte mať tisícky videní, aby ste zo svojej tvorby vyžmýkali aspoň pár stoviek eur. V tomto zmysle predstavujú tieto povinnosti bariéru pre nových tvorcov obsahu. Možno dostatočnú, aby si rozmysleli, či nejaký svoj nápad na sociálnych sieťach vôbec rozbehnú.

Ďalší tvorcovia obsahu sa verejne zastrájajú, že nič nikam nahlasovať nebudú a počkajú si, kým to nejaká príčetnejšia vláda zruší. U týchto škodlivá regulácia len oslabí rešpekt voči právu.

Užitočné je pozrieť sa tiež, kto za zákon o mediálnych službách vlani v júni zahlasoval v parlamente. Za boli „bojovníci za znižovanie byrokratickej záťaže podnikania“ z poslaneckého klubu SaS, rovnako ako poslanci OĽaNO vrátane jeho kresťanského krídla „bojovníkov proti autoritárskemu progresivizmu“. A samozrejme, aj členovia poslaneckého klubu Sme rodina, ktorí najnovšie chcú ústavne chrániť slobodu občanov využívať hotovosť.

U každej z týchto strán by volič predpokladal ideologické prekážky pre hlasovanie za takýto paškvil. U každej by sa mýlil.

Zákony prechádzajú parlamentom vo veľkom chvate a ich dosahy v reálnom živote sa často ukazujú až dodatočne. Tragédiou pravicového voliča je, že či už vládne Smer (spomeňme si na protiextrémistickú náhubkovú novelu), nominálna pravica (zákon o mediálnych službách), prípadne raz v budúcnosti PS (ministerstvo pravdy), z parlamentu zakaždým vychádzajú orwellovské ľavicovoprogresívne zákony, ktoré posilňujú štátne špicľovanie občanov a zmenšujú priestor na slobodu.

Nič na tom nemení, že proti zákonu o mediálnych službách vlani (správne) hlasovali poslanci Smeru a Republiky. No po prípadných vyhratých voľbách ich predstavitelia akiste rozpoznajú potenciál regulácie sociálnych médií pre vlastné mocenské ciele a boj proti svojim politickým oponentom.

Už teraz si čitateľ s bujnejšou fantáziou možno predstaví pobúreného Igora Matoviča, ktorému Rada pre mediálne služby preobsadená nominantmi Smeru a Republiky a posilnená o nové kompetencie niekedy o rok-dva pokutuje jeho opozičný videokanál na YouTube. Nech sa potom poďakuje svojej nominantke Natálii Milanovej, že na to vybudovala základy.