Správa delegácie troch europoslancov in ’t Veldovej, Bilčíka a Yonchevovej, ktorí prišli na Slovensko „robiť poriadky“ po októbrovej vražde dvoch homosexuálov, obsahuje niekoľko strhujúcich momentov.

Jeden z nich je v časti, kde opisujú, čo preberali s ministrom školstva Jánom Horeckým.

V prvom bode v príslušnej časti sa spomína potreba zavádzať v školách „sexuálnu a rodovú výchovu“. Hneď v ďalšom sa zdôrazňuje neutralita školských programov vzhľadom na vplyv Konferencie biskupov Slovenska.

Keď som to čítal, najprv som neveril vlastným očiam. Ako môže niekto zároveň hovoriť o potrebe zavádzania sexuálnej a rodovej výchovy a jedným dychom dodať, že výuka na školách má byť ideologicky neutrálna, pýtal som sa. Akú integritu má človek, ktorý o potrebe neutrality hovorí po tom, čo len pred pár sekundami zdôrazňoval niečo, čo neutralitu vyvracia, dumal som.

Vtom som si spomenul na pasáž zo slávneho diela 1984 od Georgea Orwella. Hlavný hrdina Winston Smith sa nachádza na demonštrácii a počúva rečníka zo štátostrany, ktorý plamenne opisuje zverstvá spáchané znepriatelenou mocnosťou Euroáziou, ktorá je s Oceániou, v ktorej Winston žije, vo vojne. Zrazu na pódium vybehne posol a rečníkovi vsunie do rúk papier, z ktorého vyplýva, že Oceánia už nie je vo vojne s Euroáziou, ale s treťou jestvujúcou mocnosťou: Východoáziou. Euroázia je zrazu spojenec. Rečník plynule pokračuje vo svojom prejave, no miesto Euroázie hromží na Východoáziu.

Čítajte tiež

Kritická správa z misie europoslancov na Slovensku Pomôcť nám majú homosexuáli v televízii a rodová výchova

Lukáš Obšitník Jakub Lipták

Traja europoslanci vrátane Slováka Vladimíra Bilčíka v súvislosti s vraždami na Zámockej zverejnili správu, v ktorej kritizujú „pokračujúcu nenávisť a netoleranciu“ voči homosexuálnej komunite na Slovensku.

„Ani v jeho hlase, ani v rečníckej maniere a ani v obsahu rozprávaného sa nič nezmenilo, len názvy boli iné,“ píše Orwell o tomto okamihu. A ďalej uvádza: „Nenávisť pokračovala presne ako predtým, len jej objekt sa zmenil. (...) Na Winstona najväčšmi zapôsobilo, že rečník preskočil z jedného riadka na druhý doslova uprostred vety a nielenže sa nezastavil, ale ani neporušil jeho skladbu.“

Rečník na pódiu dokonale ovládal doublethink (dvojaké myslenie), ústredný koncept v Orwellovom diele, ktoré bolo publikované už v roku 1949 a opisovalo antiutopickú budúcnosť, keď je svet v stave nepretržitej vojny a Veľká Británia je súčasťou totalitnej veľmoci Oceánie vedenej Veľkým bratom. Doublethink Orwell opisuje takto:

„Vedieť i nevedieť, uvedomovať si úplnú pravdu a zároveň vyslovovať starostlivo vykonštruované lži, zároveň zastávať dva názory, ktoré sa vzájomne vylučujú, vedieť, že oba sú protikladné, a veriť v oba, používať logiku nelogicky, odsudzovať a zároveň vyžadovať morálnosť, neveriť v možnosť uplatniť demokraciu, ale veriť, že Strana je strážcom demokracie, zabudnúť na všetko, na čo zabudnúť treba, a vo chvíli, keď si to treba pripomenúť, urobiť tak a potom na to razom opäť zabudnúť; a predovšetkým aplikovať rovnaký postup na samotný proces.“

Keď my bežní ľudia čítame dokumenty progresívcov – ako napríklad správu troch europoslancov –, často nám pripadajú absurdné, protirečiace si, nelogické a podobne. Možno je v skutočnosti problémom, že nedostatočne ovládame doublethink, skrz ktorý razom všetko dáva väčší, ba priam dokonalý zmysel.

Napríklad taká neutralita. Je žiaduca, keď sa o nej bavíme v súvislosti s vplyvom biskupov alebo skrátka názormi, ktoré by Orwell označil ako crimethink (zločinné myslenie). No zároveň je nežiaduca, keď o nej hovoríme v súvislosti s ideami, ktoré sú správne, orwellovsky povedané, ide o goodthink (dobré, správne myslenie).

Keby sme progresívcov s naším argumentom poukazujúcim na protirečenie konfrontovali, dozaista by kontrovali, že to tak nie je, že sa mýlime. Sexuálna a rodová výchova, ako aj každá výchova v oblasti rozmanitosti, rovnosti, inklúzie, humanizmu, tolerancie a podobne nijako nenarúša neutralitu, lebo na tom predsa nie je nič ideologické, tvrdili by. Avšak zásahy biskupov do výučby už jasne neutralitu narúšajú, lebo predsa ich názory sú náboženské, teda ideologické.

Veľmi čerstvou ukážkou tohto javu je prípad z Katedry anglistiky a amerikanistiky na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, keď tí istí učitelia, ktorí tvrdia, že na akademickú pôdu nepatrí pretláčanie vlastných názorov či ideológia, ani náznakom nenamietajú proti dúhovým vlajkám na pôde vlastnej katedry. Ba čo viac, jednou rukou tam tie dúhy sami lepia a druhou píšu protesty proti svojmu kolegovi, ktorý sa previnil tým, že má iné názory ako oni.

Rozlúsknutie tohto orieška je jednoduché: ak je to crimethink, tak to je dozaista ideologické, čiže zlé, a na školy to nepatrí. Ak je to goodthink, ideológiou to nie je a na školách to má svoje miesto.

Poslednou ukážkou jedinečného progresívneho zmýšľania zo správy delegácie je konštatovanie o „nedostatku informácií medzi obyvateľstvom, kde stereotypy a mylné predstavy o LGBTIQ+ majú tendenciu prežívať v rozpore s vedeckými dôkazmi a so spoločenským vývojom“.

Ktože je tým lakmusovým papierikom spoločenského vývoja, ak nie spoločnosť, čiže obyvateľstvo? Vari slovenské obyvateľstvo netvorí slovenskú spoločnosť?

Nuž, v zastaranom spôsobe myslenia by zrejme šlo o paradox, a teda o nezmysel. Lenže vývoj sa nedá zastaviť, preto nie je najmenším problémom taká vetná konštrukcia, v ktorej obyvateľstvo netvorí spoločnosť – ba naopak, ide o zjavné protiklady. Obyvateľstvo je tu teda v príkrom rozpore so spoločnosťou.

Samozrejme, keby malo obyvateľstvo žiaduce názory, tak je so spoločnosťou v úplnom súlade.

Nehaňme našich europoslancov z nekalých úmyslov, prinášajú nám predsa dary v podobe pokroku ako moderní vierozvestcovia. Takmer by som napísal, že sú to naši priatelia, no ako píše Orwell: „Dnes človek nemá priateľov, ale súdruhov.“