Guvernérka New Yorku Kathy Hochulová v posledných dňoch roku 2022 potichu a bez veľkého rozruchu podpísala zákon povoľujúci „prirodzenú organickú redukciu“ známu skôr ako „kompostovanie ľudí“. New York sa legalizáciou tejto praxe pripojil k piatim najprogresívnejším štátom USA. Kompostovanie ľudí spočíva v zohriatí a pravidelnom otáčaní mŕtvoly človeka uloženej vnútri kontajnera naloženého organickými materiálmi. Po šiestich až ôsmich týždňoch sa celé telo premení na zeminu. Kosti sa potom premiestnia do spaľovne („kremačná pec“ je eufemizmus), spália na ďalšiu zeminu a spolu s tým, čo bývalo zvyškom tela, sa zahodia do záhrady, lesa alebo hortikultúrneho raja.

Biblické proroctvo má teraz nové znenie: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš. A budeš sa obracať a obracať.“

Argumenty za kompostovanie ľudí, ako ich nedávno formuloval New York Times, sú utilitaristické, emocionálne a filozofické. Kompostovanie stojí menej ako tradičný pohreb, a hoci je drahšie ako kremácia, verzia pálenia kostí pri kompostovaní spôsobuje oveľa menšiu ujmu na životnom prostredí. Uspokojuje emocionálne spojenie so zemou, ktorého súčasťou je túžba vrátiť jej to, čo sme od nej dostali, a škodu prebývať so zosnulými milovanými, ktorí sú už v nej zakliesnení. A predstavuje novú formu pohrebného obradu, ktorý má význam pre niektorých ľudí, takže v duchu morálneho relativizmu musíme rozhodnutie každého človeka rešpektovať.

Obhajoba kompostovania ľudí vychádza z filozofického dualizmu, ktorý predpokladá radikálne oddelenie duše a tela. Podľa tohto názoru telo nie je podstatnou, ale náhodnou súčasťou ľudskej existencie. Je to tá istá filozofia, ktorá tvorí základ súčasného transgenderového fenoménu. Potom sa môžeme správať k telu iba ako k nástroju: môžeme zmariť jeho prirodzené procesy a zmrzačiť jeho zdravé časti a tak ho prispôsobiť pokrivenej myšlienke, alebo ho môžeme po smrti zahodiť, lebo jeho spojenie s človekom v prvom rade nemalo žiadnu hodnotu.

Kompostovanie ľudí porušuje ľudskú dôstojnosť. Vzadu na dvore mám kompostovisko. S rodinou tam hádžeme bioodpad: banánové šupky, čajové vrecká, kávovú usadeninu, škrupiny z vajec, nejedlé zvyšky ovocia a zeleniny, zhnité tekvice po Halloweene.

Ľudské telo nie je kus odpadu. Predstavuje podstatný spôsob našej existencie – sme vtelené duše. Mimo tela nemá duša život, sebapochopenie ani zážitky. Človek je viac ako iba jeho telo, ale bez tela nemôže žiť ani nie je možné si ho predstaviť.

Civilizovaní ľudia dokonca aj mimo kresťanských kruhov veria, že každý človek má vnútornú hodnotu, ktorú nikto nemôže narušiť. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti si na základe podstatnej jednoty duše a tela nevyhnutne vyžaduje aj rešpekt voči ľudskému telu. Nemôžeme napríklad na niekom páchať fyzické násilie a tvrdiť, že zároveň nejakým spôsobom rešpektujeme jeho dušu. Preto sa právom staviame proti rasizmu a sexizmu, lebo útoky, ktoré tieto predsudky vykonávajú z dôvodu telesného vzhľadu, sú útokmi na človeka. Tieto predsudky zneužívajú telo, a teda dehumanizujú.

Ďalšou formou dehumanizácie je kompostovanie ľudí, ktoré ľudské telo vysušuje na beztvarú zeminu. Ak si telo zasluhuje rešpekt počas života, zasluhuje si ho aj po smrti. Preto toľké kultúry s rozličnými náboženskými presvedčeniami po celé tisícročia pochovávali svojich mŕtvych: je to akt úcty voči človeku, ktorý bol niečím synom, dcérou, bratom, sestrou, manželom, rodičom, priateľom, susedom – a ako taký by sa mal ctiť aj po smrti.

Napriek zdaniu kompostovanie ľudského tela neurýchľuje prirodzený proces. Áno, telo sa časom rozkladá; ale, akoby nám samotná príroda dávala lekciu o ľudskej dôstojnosti, kosti sa nerozkladajú. Zostávajú pokope a zostávajú pevne v zemi ako ukazovateľ jedinečnej, neporušenej bytosti, pripomienka človeka, ktorý kedysi žil. Cintoríny považujeme za posvätnú pôdu, lebo v nich prebýva čosi mimoriadne. Tam môžu mŕtvi odpočívať v pokoji ako dôkaz skutočnosti, že to boli ľudia, ktorí si za života zasluhovali rešpekt a rešpekt si zasluhujú aj po smrti.

Samozrejme, z kresťanského hľadiska je argument za uchovanie tela po smrti ešte hlbší. Na Vianoce oslavujeme, že Boh sa stal človekom, čo je udalosť, ktorá naplnila ľudské telo božskou vznešenosťou. Ľudské telo Boh požehnáva tak veľmi a je tak veľmi podstatné pre ľudskú existenciu, že smrť spôsobuje iba dočasné oddelenie duše od tela. Na konci čias Boh vzkriesi naše rozpadnuté telo zo zeme a pretvorí ho na telo duchovné – tak ako Kristovo – a naša duša sa s ním zjednotí. Túto vieru vyznávame každú nedeľu v rámci nicejského vyznania viery: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“

Keď pápež František odsudzoval našu súčasnú „kultúru vyhadzovania“, ktorá prehliada chudobných a marginalizovaných, prosil nás, aby sme pamätali: „Nikoho nie je možné skartovať!“ K tomuto obraznému významu tohto slova musíme, žiaľ, pridať jeho doslovný význam: žiadny človek by nemal byť za živa ani po smrti vyhodený ako odpad, aby zhnil na hromade kompostu.

Žiadne odvolávanie sa na súhlas či lásku k zemi nemôže ospravedlniť to, keď sa k ľudskému telu správame ako k špine alebo ho meníme na špinu a čechráme si ním záhradku. Budovať zem nemôžeme na úkor ľudskej dôstojnosti, ktorá sa narúša spolu s mŕtvym telom, ak budeme tolerovať kompostovanie ľudí iba ako ďalšiu „voľbu životného štýlu“.

Originálny článok v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura, Jr. vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere: Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God's Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi: Dôverovať Božiemu plánu spásy).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.