Treba pomáhať, ale s rozumom

Treba pomáhať, ale s rozumom

Rozhovor s Petrom Sutorisom, expertom na rozvojovú pomoc, ktorý na vlastnej koži viackrát zažil, že pomoc neplní svoj účel.

Na strednej škole v Banskej Bystrici ho nadchla učiteľka pre výskumnú prácu, v šestnástich už odišiel študovať do zahraničia, v sedemnástich ho šokovalo, čo videl v utečeneckom tábore v Jordánsku, kde žijú od 70. rokov Palestínčania. Začal sa profesionálne venovať rozvojovej pomoci, zažil zemetrasenie v Nepále, kde sa na jeho popud zastavilo financovanie jedného neefektívneho rozvojového programu. Študuje na University of Cambridge, je autorom knihy Visions of Development (viac o jeho práci na tejto stránke).

Peter Sutoris v rozhovore pre Postoj kritizuje súčasnú podobu rozvojovej pomoci, ktorá je často neefektívna. Podľa neho je najmä pre USA neraz nástrojom, ako pomôcť vlastným firmám, no nie rozvojovému svetu, čo sám zažil na vlastnej koži. Takisto hovorí, či ako katolík niekedy čelí morálnym dilemám a prečo je pre neho jeho ponímanie liberalizmu zlučiteľné s kresťanstvom. 

Ste príkladom veľmi úspešného študenta, ktorý sa už na strednej škole rozhodol, že chce študovať na elitných zahraničných školách. Prečo vás to už v takom mladom veku lákalo von?

Mal som šťastie, že na strednej škole som mal učiteľku, ktorá bola už dôchodkyňa, ale učila nás pár hodín týždenne biológiu. Mala veľmi nekonvenčný prístup, namiesto otrockého sledovania osnov a učebníc nás nechala robiť vlastné výskumy.

Tak som sa už na osemročnom gymnáziu u nás v Banskej Bystrici celé štyri roky venoval výskumu v oblasti biológie a enviromentalistiky, teda konkrétne ochrane prírody v oblasti Sásovská dolina.

Vieme, že ako chlapec ste navrhli celý turistický chodník, ale prečo vás výskum slovenskej prírody napokon vylákal do zahraničia?

Navrhol som náučný chodník Sásovská dolina, ktorý vraj dodnes existuje. No a s týmto projektom som cestoval po olympiádach najprv na Slovensku, potom aj v zahraničí.

Na našej strednej škole ma nadchla učiteľka – dôchodkyňa, ktorá nás namiesto otrockého sledovania osnov a učebníc nechala robiť vlastné výskumy. Zdieľať

Tak som zistil, ako to vonku funguje a že systém vzdelávania v zahraničí je mi bližší, pretože je tam viac priestoru pre kreativitu. Kontaktoval som sa na štipendijný program United World College, ktorý posiela študentov na posledné dva ročníky strednej školy na zahraničné školy.

To ste mali koľko rokov?

Myšlienka ísť študovať do zahraničia mi skrsla ako pätnásťročnému, von som sa dostal v šestnástich.

Kam ste sa dostali?

Do Veľkej Británie. Dnes je už na výber až 15 stredných škôl po celom svete, pritom len málo mladých na Slovensku vie, že táto možnosť existuje už na strednej.

Mňa vtedy vybrali, takže som dokončil strednú školu vo Walese a odtiaľ som získal štipendium na americkú vysokú školu.

Práve teraz pred voľbami sa stalo školstvo na niekoľko týždňov jednou z hlavných tém. Ak to porovnáte so svojou britskou skúsenosťou, v čom je problém slovenského školstva?

Tam sa odo mňa od začiatku vyžadovalo, aby som mal vlastný názor a aby som si ho vedel vytvoriť a obhájiť. A aby som skúsil ovplyvňovať a triediť názory iných. K študentovi sa pristupovalo ako k jedinečnej osobe, ktorá sa pozerá na svet úplne inak ako všetci ostatní a toto treba kultivovať.

Na Slovensku bola moja skúsenosť skôr taká, že sa podporuje skupinová mentalita, že všetci máme rovnaké názory a na svet sa pozeráme rovnako, všetci sa učíme tie isté fakty a s tými faktami rovnako pracujeme.

Nerešpektovalo sa, že človek má svoj unikátny pohľad na základe vlastnej skúsenosti a genetickej výbavy. V Británii bola intelektuálna diverzita myslenia a podporovala sa už na strednej škole, čo sa mi veľmi páčilo.
 

Utečenci z Palestíny mi zmenili život

Je aj niečo pozitívne, čo ste si doniesli zo slovenského vzdelávacieho systému?

To, čo ma vynieslo tam, kde som, je paradoxne taká reakčná sila, že som sa chcel niekam dostať, pretože ma to tu neskutočne štvalo. Takže som v podstate nášmu systému vďačný (Smiech).

Ale je pravda, že človeka na Slovensku naučia takú tú mozgovú gymnastiku, teda niečo sa poriadne nabifľovať. My sa tu síce tomu dnes vysmievame, ale v živote je potrebné aj mať fakty uložené v hlave.

S týmto majú zase problémy mnohí študenti z iných krajín. Vedia síce sebavedome vyjadriť svoj názor, ale nevedia ho podložiť. Ďalšou výhodou nášho systému je zmysel pre disciplínu.

Mnohých, čo idú študovať do zahraničia, poháňa aj kariérny sen o vlastnom úspechu a dobre platená práca kdesi v nadnárodnom priemysle. Vy ste sa napokon rozhodli pre angažovanie v oblasti rozvojovej pomoci. Prečo?

Pôvodne som sa chcel venovať počítačovej grafike a dizajnu, ale ako sedemnásťročný chalan som zažil skutočný šok. Keď som študoval vo Walese, v rámci jedného prázdninového projektu som sa dostal do Jordánska, kde som robil dva mesiace dobrovoľníka v utečeneckom tábore s utečencami, ktorí boli v 70. rokoch vyhostení z Palestíny.

Ako sedemnásťročný chalan som zažil skutočný šok v utečeneckom tábore v Jordánsku. Zdieľať

Videl som niečo, čo som si dovtedy nevedel ani predstaviť, moje dovtedajšie plány išli bokom. Bol tam teda emocionálny impulz ale aj intelektuálny záujem – nešlo mi do hlavy, ako je možné, že vo svete existujú takéto rozdiely.

Vtedy som tiež pochopil, že zostanem v zahraničí, pretože na Slovensku by som nemal možnosť túto problematiku ďalej študovať a rozvíjať.

Teda za tým, že sa dnes venujete rozvojovej pomoci, je chlapčenský ideál zmeniť svet?

V tom čase áno, tento pocit však už časom trochu vyprchal. Ale myslím, že každý, kto sa chce venovať rozvojovej pomoci, musí mať v sebe trochu idealizmu. Do veľkej miery je to aj zdravé.

Cynik by mal veľký problém udržať si pri tejto práci motiváciu. Napriek všetkým problémom, ktoré pri tom sú, napriek všetkým etickým dilemám ten „naivný“ detský prístup si musíte zachovať.

Vráťme sa ešte k tej skúsenosti z utečeneckého tábora v Jordánsku. Keď sa dnes hovorí o palestínsko-izraelskom konflikte, väčšinou sa spomínajú palestínske bomby, ktoré dopadajú na územie Izraela, alebo, naopak, útoky, ktoré podniká Izrael v pásme Gazy. Tieto utečenecké tábory sú však celkom mimo pozornosti záujmu, hoci tam už desaťročia žijú milióny ľudí. Toto bolo to, čo vás tak šokovalo?

Často máme predstavu, že v rozvojovej krajine žije človek, ktorý má nejakú nádej, že niekedy počas svojho života sa dostane do momentu, keď začne žiť lepší a plnší život.

V tých táboroch som si uvedomil, že to tak nie je. Žijú tam generácie ľudí, ktorí tam už vyrástli. To nie sú tí ľudia, ktorí sa tam museli v 70. rokoch nasťahovať a mali aspoň istú nádej, že sa raz vrátia.

Tí prví už zomreli, pričom ich deťom od narodenia do hláv vtĺkali, že ich skutočný domov je v Palestíne a oni musia urobiť všetko preto, aby Palestínu oslobodili od okupácie Izraela.

Vtedy som si uvedomil, že problematika rozvoja je niečo, čo sa týka celých generácií ľudí, že sa to nedá vyriešiť za jedno desaťročie. A vtedy som pochopil, že aj terorizmus má korene v chudobe.

Ak človek vyrastá v takomto prostredí, kde je ohradený múrmi, nemá prístup k zdravotnej starostlivosti, ku vzdelaniu, nie je občanom žiadnej krajiny a žije na území nikoho, vyžaduje si to obrovskú dávku empatie a poznania, aby sme sa vedeli pozrieť na svet z jeho pohľadu.

Prišlo mi to ako veľká výzva, je to oblasť, ktorá je intelektuálne stimulujúca a zároveň je v súlade s mojimi hodnotami.
 


Študovali ste rozvojovú pomoc vo Veľkej Británii aj v Amerike, pôsobili ste medzičasom vo viacerých rozvojových projektoch. Keď porovnáte európsky a americký prístup k rozvojovej pomoci, aký je v tom rozdiel?

V Británii sa na rozvojovú pomoc dáva oveľa väčší dôraz, čo pramení aj z toho, že je tam koloniálna história a zlé svedomie, pretože Británia dlhé obdobie ťažila z kolónií materiál aj ľudí. Takže do istej miery cíti svoj nesplatený dlh.

Briti majú napríklad samostatné ministerstvo pre rozvojovú pomoc, ktoré disponuje veľkým rozpočtom a financuje množstvo projektov v rôznych častiach sveta.

No pre americkú vládu je rozvojová pomoc často nástrojom moci. To, aké projekty sa podporujú, do veľkej miery odráža geopolitické záujmy USA. Keby som si mal vybrať, radšej robím pre rozvojový projekt v Británii.

Američania myslia často na seba

Prečo?

Americká rozvojová pomoc sa mi zdá cynickejšia. Nie je ani tak o tom, že sa ideme venovať problémom, ktoré sú najpálčivejšie, ale že potrebujeme podporiť túto vládu alebo tento režim, takže zaplatíme projekty, ktoré zlepšia imidž toho režimu v očiach jeho obyvateľov.

To hovoríte ako človek, ktorého platí americká nadácia na univerzite v Cambridge...

(Smiech.) Platí ma však na to, aby som rozmýšľal. A aby som sa kriticky staval aj k tomu, čo oni robia.

To je jediná cesta, ako sa dá rozvojová pomoc robiť účinne. Medzinárodná rozvojová pomoc tu funguje v dnešnej inštitucionálnej podobe od druhej svetovej vojny, pričom odvtedy sa veľa vecí príliš nepohlo.

Veľa rozvojových krajín je na tom ekonomicky stále veľmi zle. A to aj v oblasti školstva a zdravotníctva, hoci sa tam naliala hromada peňazí. Preto treba celú rozvojovú pomoc zásadne prehodnotiť a pýtať sa, prečo je toľko riešení neefektívnych.

Vy máte na tomto poli aj konkrétne zásluhy, keďže ste pri jednom projekte v Nepále odhalili zlé financovanie a neúčinnú pomoc, na základe čoho tento medzinárodný projekt ukončili. O čo išlo?

V rámci toho projektu som pracoval na monitoringu, teda mojou úlohou bolo zistiť, aký efektívny je ten projekt. Tak som došiel na to, že vyše 75 percent zdrojov, ktoré na projekt prichádzali, bolo používaných na réžiu príslušnej organizácie. Z toho, čo som už zažil a videl, to zas nie je až také výnimočné.

A to donorom neprekáža?

Dokonca nie je výnimočné ani to, že donori si pred tým zatvárajú oči, a to aj napriek tomu, že len štvrtina tých peňazí, ktoré posielajú, sa vynakladá priamo na svoj účel. Sú ochotní to financovať aj naďalej.

Prečo?

Lebo si uvedomujú, že nemajú veľmi na výber, pretože nenájdu organizáciu, ktorá to urobí oveľa efektívnejšie.

Teda pokiaľ chcú v tej krajine zo zištného alebo ušľachtilého dôvodu pomáhať, vždy potrebujú lokálneho partnera, ktorý dokáže určenú pomoc realizovať.

Ak sa bavíme o donoroch, ktorí vedia, že nemalá časť ich peňazí sa vynakladá neefektívne, hovoríme o veľkých organizáciách, ako napríklad OSN?

Áno. Z toho prostredia, kde som sa pohyboval a kde mám aj veľa známych, ktorí sa v tom hýbu, viem, že to nie je niečo, k čomu by sa tie organizácie otvorene priznávali.

Americká rozvojová pomoc sa mi zdá cynickejšia než európska. Nie je ani tak o tom, že sa ideme venovať problémom, ktoré sú najpálčivejšie, ale že potrebujeme podporiť túto vládu alebo tento režim. Zdieľať

Ale v mnohých krajinách, kde je vysoká miera korupcie, vláda žiada pri projektoch, aby určitý obnos peňazí išiel práve jej, inak sa projekt nemôže uskutočniť. A tie organizácie to zaplatia, pretože nemajú na výber.

Jedinou alternatívou by bolo zbaliť sa a ísť preč.

Čo by bolo zrejme neraz aj lepšie.

V niektorých prípadoch áno, ale je to otázka miery. U mňa tých 75 percent nákladov na administratívu je už za hranou, pričom v tom mojom prípade sa bavíme o organizácii, ktorá mala rozpočet možno 30-tisíc dolárov ročne, takže išlo o pomerne malý projekt. V tých väčších sa však točia stámilióny.

Ďalším problémom je, či tie peniaze, ktoré sa posielajú do danej krajiny, tam aj naozaj skončia. Keď som robil na jednom školskom projekte na Marshallových ostrovoch, kde som pár mesiacov vyučoval na strednej škole dejepis, mal som používať učebnice histórie, ktoré stáli asi 140 dolárov za kus.

Tie učebnice boli vyrobené, navrhnuté a vytlačené v Amerike a len dovezené na Marshallove ostrovy. Na papieri to síce vyzeralo, že tie peniaze idú na rozvojovú pomoc, lenže v skutočnosti bolo všetko inak.

Konzultantská firma tohto projektu bola z Ameriky, časť peňazí teda išla im, ďalší dodávatelia boli tiež z USA, takže na Marshallových ostrovoch toho veľa z tej pomoci neostalo. Veľmi často sa niečo nazve rozvojovou pomocou, no v skutočnosti je to kontrakt americkej federálnej vlády s americkými firmami.

V poriadku, ale na Marshallových ostrovoch ostali aspoň tie učebnice, z ktorých sa môžu miestne deti učiť. Alebo ani to nie?

Ja som ich nikdy na vyučovanie nepoužil, pre potreby tamojšieho školstva boli irelevantné. Napríklad tam bola história USA, ale nič, čo by súviselo s dejinami krajín Mikronézie a Tichého oceánu. Takže toto je konkrétny príklad neefektívnej rozvojovej pomoci.
 

EÚ a USA sa pretekajú vo vyhláseniach, kto dáva koľko na rozvojovú pomoc a uvádzajú sumy v mnohomiliardových výškach. Podľa toho, čo hovoríte, tie sumy netreba brať nijako vážne, lepšie je ich deliť dvomi, tromi, štyrmi, aby sme sa dostali k reálnej sume, ktorá naozaj pomohla?

Často je to tak, ale nechcem o tom hovoriť paušálne. Líši sa to od prípadu k prípadu. Videl som aj projekty, ktoré sú veľmi lacné a jednoduché, a pritom účinné.

Súčasne som videl projekty, na ktoré išli veľké peniaze, no časť z toho zhltla náročná administratíva a aj tá časť, čo ostala na samotný projekt, nepriniesla takmer žiadne výsledky.

Investigatívni novinári by si teda prišli na svoje, ale čo s tým môžu robiť ľudia ako vy, ktorí rozvojovej pomoci veria a zasvätili jej svoj život?

Komunita rozvojových pracovníkov aj akademikov sa postupne dostáva k tomu, aby vypracovala systém akýchsi ukazovateľov úspechu jednotlivých projektov.

Čo to znamená?

Musíme vedieť, ako zistiť, čo je a čo nie je efektívne. Ak chcem použiť jeden dolár na zlepšenie školstva v krajine X, mal by existovať ukazovateľ, ktorý mi povie, aký konkrétny vplyv bude mať ten dolár na zlepšenie napríklad znalosti matematiky.

Tento ukazovateľ mi môže napríklad aj povedať, že projekt, kde ide 90 percent nákladov na administratívu, je efektívnejší než projekt, ktorý má len 10 percent výdavkov na byrokraciu.

Len dôvera nestačí

Ale môže byť projekt, v rámci ktorého ide 90 percent výdavkov na administratívu, vôbec efektívny?

Z etického hľadiska to tak môže byť, ak je najefektívnejší z tých, ktoré sú k dispozícii.

Ak nám totiž administratívne lacný projekt neprinesie vôbec žiadne výsledky, kým ten nákladný projekt prinesie aspoň nejaké či dokonca výborné výsledky, môže to viesť k paradoxnému záveru, že aj tento na pohľad úplne predražený rozvojový program je lepším riešením než jeho alternatívy.

Ak chce človek darovať peniaze na nejaký rozvojový projekt, ako môže zvonka posúdiť, či je ten projekt dostatočne dobrý a efektívny?

Na Západe sa robia výskumy, ktoré testujú efektivitu jednotlivých projektov, majú tam zoznamy organizácií, ktoré akademici odporúčajú prípadným darcom. Samozrejme, aj takéto testovanie je kontroverzné, pretože nie všetko sa dá zistiť štatistickými meraniami, ale je to aspoň pokus, ako merať, čo funguje a čo nie.

Nie sú v skutočnosti najlepším vodidlom pri rozhodovaní, komu zveriť peniaze, povesť a dôvera?

Celá rozvojová pomoc bola pôvodne založená na dôvere. Ak poznám trebárs človeka v Nepále, ktorému dôverujem, že má dobré úmysly a je šikovný, môžem mu zveriť peniaze, aby niečo spravil.

Od tohto modelu dôvery, ktorý na globálnej úrovni už celkom nemôže fungovať, sa však posúvame k modelu, že chceme mať dáta a čísla, aby sme vedeli, čo má zmysel.

To je podľa vás dobrý posun?

Áno, ani filantropom už nestačia dojímavé fotky zo sirotincov. Na Slovensku poznáme prípad herečky Doroty Nvotovej, ktorá mala osobný vzťah s riaditeľom jedného detského domova v Nepále, pričom ľudia kvôli herečkinmu svedectvu posielali peniaze do Nepálu.

Celá trajektória pomoci bola postavená na dôvere, nikomu nenapadlo, že riaditeľ je čisto podnikateľský typ, ktorý všetkých vrátane Nvotovej vodil za nos, a deti v jeho domove boli bité a týrané. Tento typ dôvery nestačí, potrebujeme o jednotlivých projektoch vedieť viac.

Zemetrasenie bolo pre Nepál tou menšou katastrofou

Vy osobne ste v Nepále žili dlhší čas, bola to pre vás dosiaľ najsilnejšia skúsenosť?

Bol som tam dva roky, aj som sa naučil po nepálsky. V Nepále je obrovský rozdiel medzi súkromnými a štátnymi školami, pričom tie štátne sú oveľa horšie.

Usilovali sme sa motivovať učiteľov súkromných škôl, aby sa napríklad formou doučovania venovali deťom zo štátnych škôl. Ten projekt mal isté výsledky, ale až priveľa peňazí išlo na administratívu.

Minulý rok ste tam zažili aj pustošivé zemetrasenie...

Áno, v tom čase som tam bol so skupinou amerických študentov na terénnom výjazde, relatívne blízko epicentra zemetrasenia. Mali sme nesmierne šťastie, akurát sme obedovali v jaskyni, takže sme boli krytí.

Krajina bola v absolútnom chaose, videli sme kremácie, stúpajúci dym z tiel, ktoré sa pálili, boli to desivé obrazy.

Takéto strašné katastrofy dokážu niekedy krajiny nakopnúť k obnove, čo to spravilo s Nepálom?

Nanešťastie, tu je všetko naopak. Vo svetových médiách sa o tom príliš nepísalo, ale situácia sa tam po zemetrasení politicky skomplikovala, pretože vláda prijala ústavu, ktorá bola namierená proti niektorým etnickým skupinám žijúcim na juhu krajiny.

Z pohľadu rozvojových krajín je dnes Nepál jednou z najkomplikovanejších oblastí sveta. Zdieľať

Došlo k ekonomickej blokáde, s tichou podporou indickej vlády bola uzatvorená hranica, a keďže severná hranica je pre veľhory nepriechodná, do krajiny sa prestalo dovážať.

Čo sa týka HDP, táto blokáda mala na krajinu ešte oveľa horší hospodársky dosah než to desivé zemetrasenie. Z pohľadu rozvojových krajín je dnes teda Nepál jednou z najkomplikovanejších oblastí sveta.

Kto sú vlastne ľudia, ktorí sa venujú rozvojovej pomoci? Je to tak, že sú skôr ľavicovo orientovaní, na Slovensku by sme dnes povedali – jednoducho „slniečkari“?

(Úsmev.) Je to trochu pestrejšie. Ja týchto ľudí rozdeľujem na dve skupiny: pre jedných je to dobrodružstvo, navyše to má pre nich pozlátku, že si budujú imidž záchrancov sveta.

Na druhej strane vidím ľudí, ktorí sa tomu venujú naozaj úprimne a súčasne sú k tomu systému aj kritickí. Jeden známy mi povedal, že pokiaľ človek nemá aspoň raz za dva roky existenčnú krízu, robí niečo zle.

Pretože ju má len ten, kto reflektuje svoju prácu a stále sa sám seba pýta, či to, čo robí, má naozaj zmysel a či viac pomáha než škodí.

Pokiaľ človek z našej brandže nemá aspoň raz za dva roky existenčnú krízu, robí niečo zle. Zdieľať


Problém je, že veľká časť rozvojových pracovníkov má krátkodobé kontrakty, takže keď niečo po dvoch rokoch dokončia, smerujú do inej krajiny. Preto sa nenaučia jazyk tej krajiny a nemajú šancu pochopiť tamojšie reálie.

Ďalšou chybou je, že sa uprednostňuje expertíza na oblasť, povedzme školstvo, poľnohospodárstvo či zdravotníctvo. Teda sa predpokladá, že keď rozumiem školstvu na Slovensku, budem rozumieť aj školstvu v Ugande.

A nie je to tak?

Nie, podľa mojich skúseností by tá expertíza mala byť skôr geografická ako tematická. Mal by som byť expertom na Ugandu, stráviť tam dlhý čas, naučiť sa jazyk a porozumieť tamojšej mentalite, až potom ľahšie zrealizujem povedzme aj vzdelávací projekt, hoci nemusím byť expertom na školstvo. Pretože viem, ako miestni ľudia rozmýšľajú.

Prečo sa to tak nerobí?

Medzi štyrmi očami mi už viacerí ľudia, ktorí robia v OSN, povedali, že do takýchto projektov sa hlási príliš veľa ľudí, ktorí chcú spoznávať svet a cestovať, a popritom urobiť aj niečo dobré.

Ak nejaká organizácia potrebuje niekoho, kto bude robiť na danom mieste desať rokov, tí ľudia to nechcú. Nie sú ochotní ani schopní žiť v jednej krajine stále, potrebujú prestávky.

Ako na vás pôsobí slovenská rozvojová pomoc?

Priznám sa, že jediné, čo tu intenzívnejšie vnímam, sú Krčméryho projekty. U nás skôr cítiť humanitnú pomoc, teda niekde sa niečo stane a my zareagujeme.

Lenže to je niečo iné ako rozvojová pomoc. Na Slovensku mi tiež prekáža, že chýba povedomie o potrebe rozvojovej pomoci, sme ešte príliš zahľadení do seba, zdá sa nám, že sami trpíme veľkými problémami, ktoré treba riešiť, a okolitý svet nás nezaujíma. Hoci to, čo sa deje vo svete, sa nás bude bytostne dotýkať čoraz viac, čo ukazuje aj utečenecká kríza.

Liberál a katolík sa vo mne nebijú

No aj my tu doma máme jeden veľký rozvojový problém, ktorým je situácia našich Rómov v segregovaných osadách. To je skutočná výzva pre rozvojovú pomoc, prečo vás to neláka?

To je určite veľká výzva, ktorá stojí za zamyslenie. Ale myslím si, že prístup spoločnosti aj štátu je taký, že by som veľmi rýchlo narazil na odpor poháňaný predsudkami a ideológiou. Veľa ľudí na Slovensku nevníma túto problematiku ako rozvojový problém, ale skôr ako danosť vyplývajúcu z rasových rozdielov.

Na to, aby sme mohli k rozvojovému problému pristúpiť konštruktívne, sa potrebujeme zbaviť deterministického vnímania sveta, v ktorom atribúty ako rasa predurčujú budúcnosť našej spoločnosti. Takže ja osobne radšej vynaložím energiu na pokus o riešenie problémov, o existencii ktorých nepotrebujeme polemizovať než na boj s majoritou v spoločnosti.

V oblasti rozvojovej pomoci a nadnárodných organizácií, kde sa pohybujete, je okolo vás veľa liberálne založených ľudí. Vy ste katolík, nestáva sa vám, že pri niektorých citlivých témach narazíte?

Hodnoty, na ktorých je postavená rozvojová pomoc, sú vysoko kompatibilné s kresťanstvom. Ja sa inak tiež považujem za liberálne založeného človeka. Pre mňa liberalizmus znamená odmietnuť spoločenské hierarchie, ktoré bránia tomu, aby ľudia nezávisle od faktorov, ktoré nevedia ovplyvniť, mali rovnaké šance naplniť svoj ľudský potenciál.

V tomto nevidím nič, čo by sa bilo s kresťanstvom. Isteže, sú témy ako antikoncepcia, v tejto oblasti, žiaľ, prevažuje veľmi plochý pohľad. Napokon, nikto nikdy nekvantifikoval, koľko ľudí sa nakazilo preto, že im niekde kňaz povedal, aby nepoužívali kondóm. Ani nikto nepátral, či boli životy ľudí zachránené kvôli tomu, že žili vďaka viere monogamne.

Hodnoty, na ktorých je postavená rozvojová pomoc, sú vysoko kompatibilné s kresťanstvom. Zdieľať

Mysliaci človek, ak už chce kritizovať cirkev za jej učenie, by mal vedieť o probléme viac, ale poriadne výskumy na túto tému neexistujú. Takže ja sa radšej snažím vyhýbať ideologickým debatám tohto typu, skôr sa pýtam, čo o danom probléme vieme.

V konkrétnom projekte ste ešte neboli postavený pred nejakú morálnu dilemu?

Zatiaľ nie, ale v budúcnosti sa to môže stať.

Vaše štipendium na Cambridgi hradí Nadácia Billa Gatesa, ktorá je kritizovaná aj za to, že realizuje pomoc na poli takzvaných reprodukčných práv.

Ja sa venujem školstvu, ktoré som si vybral aj preto, že je najmenej kontroverzné. Iné aspekty rozvojovej pomoci sú často eticky viac komplikované.

Teraz nemyslím len na bioetiku, ale vôbec naša idea, že niekam prídeme a povieme, že táto krajina musí zmeniť svoje rozmýšľanie a fungovanie, a my jej povieme ako, to pre mňa zaváňa imperializmom. Keď si prečítame niekoľko storočí starú správu nejakého britského koloniálneho vládcu a porovnáme to s tým, čo dnes o sebe píšu niektoré mimovládky, nie je to až taký veľký rozdiel.

Čo konkrétne máte na mysli?

Paradoxom je, že svoju pomoc uskutočňujeme v mene demokracie, ale často nedemokraticky. Podľa nás je dobré mať pracovný čas 40 hodín týždenne, ale keď v danej krajine povedia, že chcú pracovať menej, pretože vo svojej kultúre si viac vážia rodinné hodnoty, tak im to nanucujeme cez pôžičky Svetovej banky.

Rozvojová pomoc je často za hranou demokracie, aj preto si strážim svoje hranice pôsobenia.

Väčšina ľudí z vašej brandže sú skôr mladí, slobodní, pretože táto práca nie celkom praje rodinnému spôsobu života. Ani vy sa neplánujete viazať?

Je pravda, že práca v tejto oblasti znamená veľa cestovania a málo stability a nenecháva človeku veľa voľného času. Ale na druhej strane sa tomu venujú ľudia, pre ktorých sú hodnoty dôležité a práca je tak trochu aj poslaním.

To sa podľa mňa nevylučuje s viazaním sa a vzťahmi. Svet sa dá zmeniť k lepšiemu práve cez vzťahy. Ja osobne sa rád zaviažem, keď bude s kým. (Úsmev.) 

 

Foto: Pavol Rábara

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo