Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. január 2023

História

Aj Zakarpatská Ukrajina mala svojho prezidenta, utýrala ho NKVD

Agustina Vološina po oslobodení Prahy uniesli a väznili v Moskve.

Aj Zakarpatská Ukrajina mala svojho prezidenta, utýrala ho NKVD

Augustin Vološin. Zdroj: Historická pravda

Pri prechádzke Užhorodom sa dá na nábreží rieky Uh naraziť na sochu distingvovaného muža v okuliaroch, ktorý na prvý pohľad pôsobí ako básnik alebo nejaký národný buditeľ. Dotyčný bol tak trochu spisovateľom aj buditeľom, ale dlhé roky bol aj lojálnym československým politikom. Ale nielen to. Aj Zakarpatská Ukrajina mala kratučký moment svoj nezávislý štát a Augustin Vološin bol jeho prezidentom. Toto politické angažovanie pre neho znamenalo rozsudok smrti.

Ale začnime od konca. Bola jarná noc v roku 1945. Niekoľko desiatok kilometrov od Prahy, ktorú v tom čase ešte kontrolovali nacisti, vyskočilo zo sovietskeho lietadla desať parašutistov. Išlo o príslušníkov špeciálneho úderného komanda NKVD s názvom Uragán.

Táto skupina bola sformovaná koncom roka 1944 oblastným oddelením NKVD vo Ľvove. Jej úlohou bolo infiltrovať sa medzi ukrajinských emigrantov na území Československa s cieľom získavať medzi nimi ľudí na spoluprácu a eliminovať tých, ktorí aktívne vyvíjajú činnosť proti Sovietskemu zväzu. Kľúčovou úlohou komanda bolo nadviazať spoluprácu s Augustinom Vološinom a presvedčiť ho na spoluprácu. Ak by to nevyšlo, mali ho fyzicky zlikvidovať.

Tento príbeh bol podrobne opísaný v texte, ktorý vyšiel v rámci spoločného projektu ukrajinského portálu Historická pravda a českého denníka Forum 24.

Na vrchol v ťažkých časoch

Augustin Vološin bol gréckokatolícky kňaz a pedagóg, ktorý však bol, ako v tom čase mnohí duchovní na Podkarpatskej Rusi, aktívny aj v politike. Bol riaditeľom učiteľského ústavu v Užhorode a patril k tým intelektuálom, ktorí po rozpade Rakúsko-Uhorska podporili pričlenenie dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny k novému československému štátu.

Keď to trochu zjednodušíme, tak sa dá povedať, že vo vtedajšej rusínskej politike existovali dva silné prúdy – rusofilský a ukrajinofilský –, pričom Vološin bol lídrom druhého z nich a podkarpatských Rusínov videl kultúrne a jazykovo ako súčasť ukrajinského národa.

Zároveň však bol Vološin aj lojálnym československým politikom a v roku 1925 bol zvolený do pražského parlamentu. Viedol Kresťansko-ľudovú stranu Podkarpatskej Rusi, ktorá sama osebe nebola veľmi vplyvná, ale úzko spolupracovala s Československou stranou lidovou.

Vrchol svojej politickej kariéry dosiahol Vološin v turbulentných časoch, ktoré nasledovali po Mníchovskej dohode.

Podobne ako slovenskí, aj rusínski politici sa usilovali o autonómne postavenie v rámci Československa. Praha však k týmto požiadavkám dlho zostávala hluchá. To bol aj hlavný dôvod, prečo líder amerických Rusínov Grigorij Žatkovič, ktorý na konci vojny vyrokoval s T. G. Masarykom pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu, na československú politiku rezignoval a v roku 1921 sa vrátil do USA.

Socha Augustina Vološina v Užhorode. Foto: wikimedia.org

Praha autonómiu pre Podkarpatskú Rus napriek sľubom dlho odmietala a odôvodňovala to nízkou politickou a ekonomickou vyspelosťou obyvateľstva, pričom pri tom zručne využívala aj rozpory medzi dvoma hlavnými prúdmi rusínskej politiky. Je tiež pravda, že rusínske autonomistické hnutie bolo slabšie ako slovenské a českí politici ho preto považovali za druhoradú záležitosť.

Autonómia Podkarpatskej Rusi bola vyhlásená až v októbri 1938. V novembri na základe Viedenskej arbitráže južnú časť tohto územia obsadilo Maďarsko a novým hlavným mestom sa tak musel stať Chust.

Inzercia

Prvým predsedom autonómnej vlády sa stal predstaviteľ rusofilského smeru Andrej Bródy. Zakrátko sa však ukázalo, že Bródy tajne spolupracoval s maďarskou vládou na navrátení Podkarpatskej Rusi Maďarsku. Bol zatknutý a novým predsedom vlády sa stal líder ukrajinofilov Vološin.

V novembri 1938 bola ukrajinčina vyhlásená za úradný jazyk na Podkarpatskej Rusi a aj samotný názov Podkarpatská Rus sa zmenil na Karpatskú Ukrajinu.

Inak však bola Vološinova autonómna vláda až do konca lojálna k Československu. Uvedomovala si, že podobne nezávislé postavenie, ako mali podkarpatskí Rusíni v rámci Československa, by sa im len ťažko podarilo dosiahnuť v nejakej inej konštelácii.

Aj samotné ukrajinské národné hnutie, ktoré bolo na sklonku prvej svetovej vojny v tejto oblasti veľmi slabé a pasívne, zaznamenalo počas rokov prvej Československej republiky veľký rozmach. A to ja napriek tomu, že československé úrady mu neboli veľmi naklonené.

Tento benefit zo spolužitia s Čechmi a so Slovákmi si Vološin uvedomoval a aj preto zachovával voči Prahe do posledných chvíľ lojalitu. Ďalším dôvodom bolo, že začlenenie sa do Sovietskeho zväzu či do Maďarska nebolo pre podkarpatských Rusínov alternatívou, ktorá by im zaručovala prežitie.

Jednodňový prezident

Potom ako bola 14. marca 1939 vyhlásená samostatnosť Slovenska, československý štát sa zrútil. Reagovať na to musela vláda Karpatskej Ukrajiny. Len deň nato, 15. marca 1939, vyhlásil snem v Chuste nezávislú Karpatskú Ukrajinu a Augustin Vološin bol zvolený za jej prezidenta.

Britský novinár Michael Winch, ktorý bol v tom čase na Podkarpatskej Rusi, túto udalosť opísal takto: „Okolo pol siedmej večer sa všetci zhromaždili pred budovou vlády, aby si za hustého sneženia vypočuli vyhlásenie nezávislosti. Na námestí sa zišlo len asi sedemsto ľudí, takže to bolo nepochybne jedno z najbizarnejších vyhlásení nezávislosti, aké sa kedy uskutočnilo. Z balkóna vystúpili s prejavmi premiér Vološin, vlastenecký spisovateľ Grendža-Donskyj a ďalšie významné osobnosti. Bolo oznámené vytvorenie nového ministerstva, ktoré bude viesť Julian Révay ako minister zahraničných vecí. Tejto udalosti však nepredchádzali žiadne demonštrácie, žiadne spievanie piesní, dokonca ani žiadne vlastenecké pokriky na počesť novej republiky. Ani po týchto prejavoch nenastalo veľké nadšenie. Zdalo sa, že ľudia sú jednoducho ohromení.“

Symbolický hrob Augustina Vološina na Olšanských cintorínoch v Prahe. Zdroj: wikimedia.org

Tento príbeh však trval veľmi krátko. V tej chvíli, keď v Chuste zasadal snem, územie Podkarpatskej Rusi už začalo obsadzovať maďarské vojsko. Vološin síce chvíľu kalkuloval s tým, že Hitler by mohol nezávislý status Karpatskej Ukrajiny zachovať, bola to však planá nádej, pretože nemecký diktátor už bol rozhodnutý darovať toto územie svojmu spojencovi Horthymu.

Smrť v Moskve

Po páde Karpatskej Ukrajiny odišiel Vološin do Prahy, kde počas vojny žil ako súkromná osoba a vyučoval na Ukrajinskej slobodnej univerzite. S blížiacim sa koncom vojny sa však nad ním začali sťahovať mraky.

O jeho fyzickú likvidáciu sa komando Uragán pokúsilo 3. mája 1945. Mal byť zavraždený prostredníctvom bomby nastraženej v kufri. Tento plán však nevyšiel. Jednému z členov Uragánu sa však podarilo s Vološinom zblížiť a presvedčil ho, aby Prahu pred príchodom Červenej armády neopúšťal. To sa mu stalo osudným. Niekoľko dní po obsadení Prahy, 15. mája 1945, NKVD Vološina zatkla a letecky deportovala do Moskvy.

Bol umiestnený vo väznici Lefortovo a obvinený z podpory ukrajinského nacionalizmu a z nepriateľstva voči Sovietskemu zväzu. Po brutálnych výsluchoch tu v júli 1945 zomrel. Oficiálnou príčinou smrti bol infarkt.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.