Matovičov vtip Podkarpatská Rus, naša kolónia na východe

Premiérov výrok o Podkarpatskej Rusi, ktorú sľúbil Rusom za Sputnik V, vyvolal v Kyjeve hnev najmä z dôvodu, že Matovič svojím žartom zaťal do živého a odhalil jednu zo slabín ukrajinského štátu.

Samozrejme, na Slovensku vládne značný zmätok v pojmoch. Ako sa nazýva ten kus zeme za hranicou, Podkarpatská alebo Zakarpatská Rus, či Ukrajina? Ani vrcholní predstavitelia slovenskej politiky v tom nemajú jasno, ako dokázal Richard Sulík, ktorý Branislava Závodského nesprávne opravil a región nazval Zakarpatskou Rusou. Tento pojem pritom nedáva zmysel, z pohľadu Rusínov ide o Podkarpatskú Rus, čiže tú na našej strane Karpát, z pohľadu Kyjeva územie leží na druhej strane Karpát a je teda Zakarpatskou Ukrajinou.

Vznik Podkarpatskej Rusi siaha sto rokov späť, do Paríža a do Prahy. Zatiaľ čo sa na juh od Karpát rozpadalo Uhorsko, na severe Poliaci dobyli Západoukrajinskú ľudovú republiku, ktorá vznikla v rakúskej Haliči. Tým znemožnili vznik Ukrajinského štátu, ku ktorému by sa Podkarpatská Rus mohla pričleniť.

Rusíni tak stáli pred dvoma možnosťami, buď sa stať súčasťou Maďarska, ktoré po strate nemaďarských území Uhorska nemalo v úmysle upustiť od maďarizácie tých menšín, ktoré na jeho území zostali, alebo sa stať súčasťou československého štátu.

Obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi v tom čase zďaleka nemalo jasno v otázke, aká národnostná budúcnosť ho čaká. Od zástancov vlastnej rusínskej národnosti cez tých, ktorí sa považovali za súčasť ukrajinského národa, až po tých, ktorí hľadali spásu v Moskve, identifikácie boli pestré.

Nakoniec sa žiadne referendum neudialo, ale podobne ako na Slovensku ľudia prijali členstvo v štáte, ktoré za nich dohodli ich elity.

Kolónia

Pre Čechov bola Podkarpatská Rus niečím ako vlastnou kolóniou a mali s ňou tie najlepšie úmysly. Znie to paradoxne? Spomeňme si na dvadsiate roky 20. storočia. Kolónie v období kolonializmu neboli ničím zlým, práve naopak. Vlastníctvo kolónie bolo znakom vyspelosti, dôkazom, že sa národ podieľa na šírení výdobytkov modernej technológie a kultúry medzi „zaostalých domorodcov“.

Francúzi tento prístup nazvali mission civilisatrice, civilizačnou misiou. Svoju vlastnú kolóniu žiadala po prvej svetovej vojne časť Poliakov, ktorí dokonca založili vlastnú Morskú a koloniálnu ligu, a aj v Československu kolonializmus našiel svojich nadšencov.

V Československu nadobudnutie vlastnej kolónie propagoval najmä spisovateľ Jan Havlasa. Priatelil sa s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý sám mal s kolonializmom dobré skúsenosti, veď navštívil francúzske Alžírsko či Tahiti, kde pôsobil v službách Francúzska.

Snahy získať africké Togo či nejaký ostrov v Tichomorí neuspeli, no Československo dostalo svoju vlastnú „divočinu“. Bola ňou Podkarpatská Rus, riedko osídlená, chudobná a len každý šiesty obyvateľ vôbec vedel čítať a písať.

Plané sľuby Prahy

Podobne ako Slovákom v Pittsburskej dohode aj Rusínom Masaryk s Benešom sľúbili autonómiu. Požiadavky Rusínov však nebrali vážne, niekedy dokonca v prospech Slovenska. Predstavitelia Rusínov žiadali, aby západnou hranicou Podkarpatskej Rusi boli Hornád a Torysa, prinajmenšom však Topľa. V Podkarpatskej Rusi by sa tak ocitol Svidník, Humenné a Michalovce, možno dokonca Prešov s Bardejovom.

K tomu nikdy nedošlo, Edvard Beneš uprednostnil Slovákov, ktorí boli pre úspech československého projektu kľúčoví, a stanovil hranicu medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou asi päť kilometrov východne od dnešnej slovensko-ukrajinskej hranice.

Odoprená bola Rusínom aj autonómia, ktorú získali až po Mníchovskej dohode. V tom čase však Podkarpatská Rus stratila dve najväčšie mestá Užhorod a Mukačevo, ktoré boli anektované Maďarskom. Po obsadení Čiech a Moravy sa Podkarpatská Rus vyhlásila za nezávislú, no už v priebehu niekoľkých dní ju obsadili maďarské vojská.

Ukradli nám Podkarpatskú Rus?

Počas druhej svetovej vojny Podkarpatskú Rus dobyla Červená armáda, ktorá rýchlo začala pripravovať jej anexiu a bránila mobilizácii vojakov do československej armády. Krátko po konci vojny zorganizovala „referendum“, v ktorom bola Podkarpatská Rus pričlenená k Sovietskemu zväzu.

To, či sa jej obyvatelia skutočne chceli stať súčasťou Sovietskeho zväzu, je otázne a dodnes jestvuje pohľad, že Sovieti nám ju ukradli.

Toto tvrdenie možno dáva zmysel z pohľadu Československa, ktorého súčasťou Podkarpatská Rus bola, no pre nezávislé Slovensko je to tvrdenie nezmyslom. Podkarpatská Rus nebola súčasťou Slovenska, ale bola rovnocennou súčasťou prvej Československej republiky. Podkarpatská Rus nikdy nebola „naša“ slovenská – a Ukrajinci nám ju neukradli tak isto, ako nám Česi neukradli Moravu.

Ak by sme si predstavili hypotetickú situáciu, že Podkarpatská Rus by aj po roku 1945 zostala súčasťou Československa, zánikom Československa 1992 by sa aj ona stala nezávislou.

Zakarpatská oblasť, ako nazývajú Podkarpatskú Rus v Kyjeve, predstavuje jednu zo slabín ukrajinského štátu. Problémom je politika Budapešti, ktorá veľmi aktívne podporuje početnú maďarskú menšinu a dokonca zasahuje do lokálnych volieb. Fidesz aktívne šíri protiukrajinskú propagandu a prednedávnom vinil Kyjev z vytvorenia „občianskej vojny“ na Zakarpatí.

Môžeme sa teda nazdávať, že Ukrajina aj po Matovičovom ospravedlnení Kyjevu veľmi pozorne sleduje vývoj na Slovensku a Matovičova podpora maďarského ministra Szijjártóa nezostala nepovšimnutá.

Druhým problémom Kyjeva je, že pre výnimočnú polohu Zakarpatia sa tam ukrajinská etnogenéza dostala neskôr než do zvyšných častí Ukrajiny. Ako píše najznámejší historik dejín Rusínov Paul Magocsi, východní Slovania Poľsko-litovskej „republiky“ sa v priebehu 17. až 19. storočia prestali vnímať ako Русини a vytvorili ukrajinský a bieloruský národ. Rusínov za Karpatami (z pohľadu Kyjeva) sa však tento vývoj dotkol až v 20. storočí a nemalá časť z nich sa do dnešného dňa nepovažuje za súčasť ukrajinského národa.

V 90. rokoch preto väčšina obyvateľov Podkarpatskej Rusi žiadala autonómiu, no Kyjev požiadavku odmietol. Dôvodom je predstava, že by autonómia podkopala jednotu štátu a bola prvým krokom k nezávislosti. Táto obava nie je neopodstatnená, keďže takmer každá autonómna oblasť bývalých republík Sovietskeho zväzu sa stala predmetom separatizmu a ruské jednotky dnes okupujú nielen Krym a Donbas, ale aj časť Moldavska a Gruzínska.

Matovičov výrok o Zakarpatí bol nielen netaktný voči štátu, ktorý už sedem rokov bojuje o svoju územnú celistvosť, ale trafil Ukrajinu na jednom z jej najcitlivejších miest.

Isteže, Igor Matovič nikdy nemal v úmysle Moskve skutočne ponúknuť Zakarpatie, no Kyjev znepokojuje, že slovenský premiér považuje územnú celistvosť Ukrajiny za vtip. A to je vlastne tak trochu znepokojujúce aj pre nás: nejde ani tak o to, že by Igor Matovič konal so zlým úmyslom, ale preto, že nevie, čo hovorí.