Exotika za humnami

Exotika za humnami

Foto: Berg Osernaja/Flickr.com

Niekto putuje ďaleko, aby zažil Maledivy, pritom hneď za rohom má veľké divy.

Po roku 1989 sa otvorili hranice a Slováci sa rozbehli do sveta. Najprv Viedeň, potom Benátky, Kanárske ostrovy. Neskôr už potrebujú nejakú poriadnu exotiku a cestujú tisíce kilometrov do Indie, na Machu Pikchu.

Pritom exotika začína už za humnami. Stačí nasadnúť na polnočný rýchlik do Michaloviec a chytiť bus do Užhorodu.

A hneď za hranicou začína dobrodružstvo. Žiadny tovar turistického priemyslu s katalógmi na dobrom papieri, žiadne autobusy so seniormi ani skupiny cupotajúce za zdvihnutým dáždnikom. Autentický vzťah medzi tebou a krajinou s jej ľuďmi. Zakarpatská Ukrajina, Podkarpatská Rus, Transcarpathia alebo aj Zakarpatje, ako len chcete.

V Bratislave kúpite mapu ľubovoľnej časti sveta, s výnimkou Zakarpatskej Ukrajiny. Zakarpatská Ukrajina je pre Slováka bohom zabudnutá zem s drevenými kostolíkmi, kde sa v hlbokých roklinách potulujú medvede a odkiaľ sa valia lacné pracovné sily na naše stavby a do našich nemocníc.

Pritom sme spolu niečo preskákali v Rakúsku-Uhorsku a Československu.

21. októbra 1918 prijal americký prezident Wilson predstaviteľa Rusínov Žatkoviča, ktorý mu predložil návrh rusínskej nezávislosti. Wilson, ktorý mal porozumenie pre požiadavky národov v Rakúsko-Uhorsku mu však vysvetlil, že vznik malého samostatného rusínskeho štátu nie je reálny, a že je vhodnejšie uvažovať o spojení s iným štátom než uhorským vo forme autonómie.

Koncom roku 1918 usporiadala Americká národná rada uhorských Rusínov plebiscit, v ktorom sa 67 percent delegátov prihlásilo k myšlienke spojiť Podkarpatskú Rus s Československom; 28 percent hlasovalo za pripojenie k Ukrajine, 2 percentá za samostatný štát a menej ako 1 percento sa hlásilo k Rusku, Maďarsku alebo k Haliči.

Už vtedy to bol záhadný kraj. Keď sa robil erb Československa, vyšlo najavo, že Podkarpatská Rus nemá vlastný erb. Preto sa použil mestský znak Mukačeva. Lev, dvojkríž a orlice dostali na dvadsať rokov spoločnosť karpatského medveďa.  

"Byla to nejchudší, nejutištěnější, nejzaostalejší a alkoholismem nejvíc prolezlá země celého bývalého Rakouska-Uherska, opravdu nikoli vítaný zisk pro nový stát, který měl i plno práce s politickou organizací Slovenska,“ konstatoval Ferdinand Peroutka.

Kým začalo Československo s industrializáciou východu, zabral si Podkarpatskú Rus ako vojnovú korisť Stalin a viac sa o karpatské doliny nestaral. Nič do nich neinvestoval, stačilo mu toto strategické územie ovládať.

Ale ešte predtým stihol 15. marca 1939 vyhlásiť snem v Chuste samostatnosť Podkarpatskej Rusi. Za prezidenta zvolili mnícha a premiéra autonómnej vlády Augustina Vološina. Za 6 hodín maďarské vojská prekročili hranice a napriek odporu, ktorému padlo za obeť okolo 200 Maďarov, samostatnosť skončila, Vološin odišiel s poslednými ustupujúcimi československými vojakmi do Prahy, kde si po vojne preňho prišlo NKVD a ešte v ten istý rok ho umučili v Moskve.

V Užhorode pri autobuse už čaká partia vekslákov, tak ako kedysi u nás ich kolegovia čakali na autobusy z Viedne. Všetci nás pred nimi varovali, ale majú dobrý kurz a nepodvádzajú. Potrebujeme sa presunúť ďalej na východ. Štátne linky sú lacné a vypredané. Na “centralnom vokzale“ je značná ponuka malých súkromných dodávok. Dohodneme sa s Volodymyrom, stiahneme ponúkanú cenu o tretinu a štartujeme. Západo-východná trasa z Užhorodu, cez Mukačevo smer Chust je jedinou kvalitnou dopravnou komunikáciou celej Zakarpatskej Ukrajiny.

S Volodymyrom cestou trochu politizujeme. Komunisti boli banditi, vláda pred oranžovou revolúciou boli banditi, oranžoví sú banditi. Jediná pozitívna historická postava pre Volodymyra je Stepan Bandera.  Povedal, že vzťah medzi Rusmi a Ukrajincami je ako medzi Čechmi a Slovákmi. Rusi ich majú radi. Väčšina miestnych robí v Rusku, Čechách alebo na Slovensku. Volodymyrove dcéry robia na Slovensku, zarobia, ale nie sú šťastné. Česi a Slováci ich nemajú radi, pozerajú na nich zhora. Možno si liečia boľačky, keď sa sami prebíjali na Západe a boli tam tí najmenší.

Vystúpili sme v Solotvine. Jediné soľné jazerá v Európe, kde sa na hladine  dajú ležmo čítať noviny. Všade inde by boli obkolesené hotelmi, tu k nim vedie prašná cesta a naša partia s ruksakmi vyvolá značný rozruch medzi kúpajúcimi sa dedinčanmi.V dedinskej reštaurácii nám prinesú jedálny lístok napísaný rukou. Keď ho začneme študovať, veselá čašníčka so zlatozubým úsmevom nás ochotne upozorní na jediné jedlo, ktoré majú.

Stopneme si štátny linkový bus, v ktorom od nás ani nechcú cestovné. Spíme v Rachive. Na hlavnom námestí majú príjemný bar, ktorý patrí miestnemu, čo si naňho zarobil v Čechách. Tu si aj dohodneme nocľah.

Ráno čakáme na miestny spoj s odchodom o 10:00 hod. Prišiel o dvanástej, ale nikto z čakajúcich sa nesťažoval. Autobus bol veteránom už pred dvadsiatimi rokmi, ale napriek tomu odviezol dvakrát viac cestujúcich než je jeho kapacita. Maximálne dosahoval 50 kilometrov za hodinu, to ale nevadilo, lebo na miestnych rozbitých a deravých cestách sa rýchlejšie ísť nedá.

Vystúpili sme v dedinke Luhy do blata a vyrazili do hôr preč z civilizácie. Prespali sme v horách a na druhý deň vystúpili na Hoverlu, dvojtisícový najvyšší vrch Ukrajiny. Predstavenie na vrchole nám vyrazilo dych. Okrem nás tam bolo asi sto ľudí, jedna skupina pila šampanské pri hudbe z tranzistora, bol tam obrovský kríž, ikona, pamätník s oznamom, že tam vystúpil Juščenko, skupina skautov mávala ukrajinskými zástavami, potencionálna modelka pózovala fotografovi. Proste žúr.

Na druhý deň sme si začali užívať poloniny. Nádherné hory, v hornej časti nezalesnené. Nekonečná divočina. Žiadna stopa po civilizácii. Žiadny komín, dom ani zakarpatský Ukrajinec. Žiadne značené chodníky, turistická mapa z Užhorodu nemala vrstevnice a mierku.  Planiny oživovali len voľne sa pasúce stáda koní. Keď sme večer rozbalili karimatky a rozhoreli plamene pod ešusmi, pridružil sa k nám žrebec, blondín s nádhernou hrivou. Určite miláčik všetkých kobýl. Zožral nám polovicu večere, dovolil sa nám s ním odfotografovať a dôstojne odcválal do tmy.

O raňajky sa postarali čučoriedkové plantáže, na obed bol kúpeľ v ľadovom potoku a večer sme stretli strážcu národného parku s mesačným príjmom 60 dolárov. Povedali sme mu, že sme tu, lebo sú tu nedotknuté divokrásne hory a žiadni turisti. On má tiež rád hory bez turistov, lebo nemusí dávať na nich pozor a môže sa v noci vyspať. Celkom sme si porozumeli.  

Zostúpili sme do dediny Kvasy veľmi smädní. V miestnej krčme pod slnečníkmi pivovaru Oboloň sme chceli pivo, ale výčapníčka už nemala poháre. Všetci naokolo kŕčovito viseli na svojich pohároch. Takto vyzerá koniec socializmu na Ukrajine. Ale nové vetry už zaviali. Barmanka za pár minút odniekiaľ zohnala plastové. Asi začiatok kapitalizmu. Prespali sme v rodinnom dome, ráno sa s nami domáci podelili aj s pirohami pripravenými na nedeľný obed. Gréckokatolícky kostol je novo zrekonštruovaný. Na omši sú slobodné dievčatá prostovlasé, vydaté so šatkami.

Vystúpili sme na hrebeň Kobyleckej poľany, odkiaľ nás po dvoch dňoch  obrovský lejak zohnal do údolia a začalo dobrodružstvo salaš.  

Salaš bolo niekoľko smutne vyzerajúcich drevených chatrčí, v niektorých žili ľudia, v iných zvieratá. Šéfovala tomu rázna a milá ženština, ktorá mala v ten deň päťdesiat, takže sa pred nami otvorili všetky fľaše samohonky na salaši.

Dievčatá dostali luxusnú chatrč. V našej už človek nemohol byť veľmi “cimperlich“, za tenkou lepenkou nocoval mladý býk so snúbenicou. Okrem šéfky boli na salaši ešte dvaja starci – dojiči a traja puberťáci – honelníci. Jeden zo starcov bol v 1968-om na tanku v Prahe a dodnes sa teší, že nás druhýkrát oslobodil. Ale na raňajky nám doniesol tie najlepšie kusy syra z celého salaša a plakal, keď sme odchádzali. 

Z hlavného hrebeňa polonín sme zostúpili úzkym skoro nepriechodným kaňonom, ktorým sa rútila do údolia dravá bystrina. Začalo husto pršať, po klzkých kameňoch medzi krovím sme zostupovali asi 100 metrov za hodinu. Zakarpatská Ukrajina vycerila zuby. Začalo sa stmievať. Noc sme nejakým zázrakom prežili na skalách.     

Dlhé storočia existovali kúsok od seba dediny Ruská Mokrá a Nemecká Mokrá s nemeckými kolonistami z 15. storočia. Po vojne vysťahoval Stalin všetkých obyvateľov Nemeckej Mokrej na Sibír a dedinu premenoval na Komsomolskú Mokrú.  Ich potomkovia, dnes už všetci v Nemecku, však nezabudli a v posledných rokoch svoje staré rodisko navštevujú a financujú obnovu dediny.   

V Koločave pôsobil Nikola Šuhaj lúpežník. Tu ho českí žandári zabili a na miestnom cintoríne je aj pochovaný. Koločava sa stala kultovým miestom pre Čechov, ktorí tu vo veľkom chodia spomínať na prvú republiku a ktorí v Nikolovi vidia svojho Jánošíka. Šikovne to využila miestna podnikateľka Natalka. Po rokoch práce v Čechách sa vrátila domov, zrekonštruovala bývalú četnícku stanicu na krčmu „U Nikolu“, organizuje autobusové zájazdy z Čiech a ubytováva ich v miestnej základnej škole na zemi za dolár za noc, kde aj zriadila múzeum Ivana Olbrachta. Sentimentálne imperiálne spomienky, lacné ubytovanie a pivo, krčma „U Nikolu“ je celé leto nabitá českými turistami.  

V autobuse na Slovensko sa spolucestujúce michalovčanky chválili lacnými nákupmi. My sme boli hlboko nad vecou. Podarilo sa nám prepašovať psíka, ktorý sa k nám pridal hneď na začiatku cesty. Niekto putuje ďaleko, aby zažil Maledivy, pritom hneď za rohom má veľké divy.

Foto: Miroslav Zigo/Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo