Manželka premiéra Lucia Hegerová Ja ani manžel už dlho nežijeme to, čo chceme

„Kresťania môžu prežívať isté sklamanie. Napríklad, že sa nepodarilo presadiť zákon o ochrane života,“ hovorí manželka Eduarda Hegera Lucia na výčitky, že počas premiérovania nepresadil nič konzervatívne. Zároveň odmieta, že jej manžel je slabý či nerozhodný premiér. Tvrdí, že práve vďaka nemu vláda prežila tak dlho a ako politik má stále čo ponúknuť. Považuje však za nepravdepodobné, že zotrvá v hnutí s Igorom Matovičom.

Okrem toho, že ju pád vlády zaskočil, hovorí, že sa už dlhodobo po boku manžela ako premiéra nezamýšľa nad tým, čo chce, ale žije to, čo je potrebné. O rozhovor s manželkou premiéra sme pôvodne žiadali po teroristickom útoku na Zámockej, v rámci ktorého vrah prišiel najskôr pred ich bytovku, Lucia Hegerová tak v rozhovore približuje aj to, ako vníma polarizáciu v spoločnosti i ako rodina prežívala útok.

Hovorí aj o tom, ako premiér zvláda rolu otca štyroch detí, ako aj o svojej ceste k obráteniu i predstave dnešného kresťana. „Spadli sme do toho, že poukazujeme na hriech, ale nemilujeme už hriešnika. Malo by to byť naopak. My však málo milujeme,“ vraví Hegerová.

Je to mesiac, odkedy padla vláda Eduarda Hegera. Ako ste vnímali túto udalosť?

V deň, keď padla vláda, sme spolu s deťmi doma netrpezlivo sledovali dianie v parlamente. V prvom momente to bol pre mňa šok, pretože som verila, že vláda vydrží, takže ten záver mňa i deti veľmi zaskočil. Brali sme to aj ako rodinnú vec. Vláda a Slovensko sú súčasťou našich pravidelných modlitieb.

No keď som potom nad tým dlhšie rozmýšľala a zvažovala, prečo sa stali veci, ktoré sa stali, a napriek tomu, že manžel vložil do toho všetko svoje úsilie, aj tak sa to nepodarilo, uvedomila som si, že to asi naozaj nebude Božia vôľa, ale bude ňou niečo iné.

Nepotešili ste sa, že možno celý ten kolos spojený s premiérovaním a jeho vplyvmi na vašu rodinu sa konečne končí?

Takto som sa na to nepozerala ani raz.

Dnes je už jasné, že smerujeme k predčasným voľbám. Očakávali ste, že sa premiérovi nepodarí poskladať novú väčšinu do riadnych volieb?

Chcela som, aby sa mu to podarilo, keďže si myslím, že je to najlepší variant pre Slovensko. Nechcem, aby sa z našej krajiny stala banánová republika. Ale, úprimne, na základe vývoja posledných udalostí boli predčasné voľby veľmi pravdepodobným scenárom.

Priali by ste si, aby sa váš manžel ďalej angažoval v politike?

Už dlhý čas nežijem to, čo chcem, a ani môj manžel nežije to, čo chce. Neriadime sa podľa toho, čo chceme, ale žijeme to, čo je potrebné a dobré. Preto si myslím, že je dobré, aby manžel pokračoval v politike, Slovensku má čo ponúknuť. Takýto typ politika je na Slovensku nevyhnutný. Jeho ďalšie angažovanie teda nie je otázkou môjho chcenia.

Nemáte problém s tým, že nežijete to, čo chcete?

Samozrejme, že by som si želala, aby bol môj manžel o šiestej večer doma, aby sme robili spolu s deťmi úlohy, aby ich ukladal spať a spolu sme chodili na dlhé prechádzky a rozhovory. Áno, jasné, že by som to tak chcela, ale už sa nad tým dlhodobo nezamýšľam.

Dnes je na pretrase možné rozdelenie ciest Eduarda Hegera a Igora Matoviča. Aj vy vidíte koniec ich spoločného politického príbehu?

Vyjadrím sa k tomu podobne, ako v posledných dňoch môj manžel či Igor Matovič. Tiež vnímam, že je to pravdepodobné. Ale ako poznáte môjho manžela, nikdy nevynáša z koaličných rokovaní a ja som taká istá.

Privítali by ste to?

Viac k tomu nepoviem. (Úsmev.)

Už v minulosti ste kritizovali útočný štýl politiky, aj v prípade Igora Matoviča. Radili ste manželovi, aby sa od lídra OĽaNO emancipoval?

O týchto veciach sa doma s manželom, samozrejme, rozprávame, ale z pohľadu vývoja politiky nie je dôležité to, čo mu radím ja, keďže nie som politológ ani politicky činná osoba, ani akýkoľvek iný poradca. Mám na to svoj súkromný názor, ktorý vám nepoviem. 

Vidíte Eduarda Hegera skôr v konzervatívnejšej volebnej koalícii s KDH, ktoré ste v minulosti tiež volili, alebo v stredo-liberálnej, napríklad v projekte Mikuláša Dzurindu?

Môj manžel by bol autentický v akejkoľvek strane, ktorá by súhlasila s jeho víziou, ktorou je čestná a kultivovaná politika spájania sa a ktorá dokáže ľuďom priniesť inovatívne riešenia potrebné pre túto krajinu. To sú hodnoty, ktoré dnes potrebujeme. Akákoľvek strana to bude, dôležitá je jej vízia a to, čo chce priniesť.

Prekvapí vás, keď nakoniec zostane v OĽaNO?

Na konci dňa to bude jeho rozhodnutie a určite ho bude mať premyslené.

Podľa poslanca OĽaNO Györgiho Gyimesiho premiér nie je konzervatívny politik, lebo nič konzervatívne počas svojho úradovania neurobil. Ako to vidíte vy?

V prvom rade je to silno veriaci človek, ktorý úprimne verí v Boha, pozná Ježiša a žije podľa Božích princípov. Myslím si, že v tom, čo sa dnes deje na Slovensku, môžu kresťania v určitom zmysle prežívať isté sklamanie. Napríklad že sa nepodarilo presadiť zákon o ochrane života.

To, že premiér pred hlasovaním v parlamente nevyzval na jeho podporu na rozdiel od reformy nemocníc, je častá výčitka na jeho adresu.

Ale nemyslím si, že táto výčitka mu prináleží, pretože tieto zákony prechádzajú v parlamente. Ten je zrkadlom našej spoločnosti. Ak sa v parlamente nenájde dostatok konzervatívnych poslancov, ktorí považujú takýto zákon za dôležitý, pravdepodobne tak nie je ani v spoločnosti dostatok tých, ktorí ho považujú za dôležitý. Neviem, prečo sa to potom vyčíta môjmu manželovi, ktorý ho v rozhovore pre vaše médium úplne otvorene podporil a povedal, že ak by bol on v parlamente, hlasoval by za.

Foto: Andrej Lojan/Postoj

Kým niektorí konzervatívci premiérovi vyčítajú, že po útoku na Zámockej držal v ruke dúhovú vlajku, liberáli ho zas kritizujú pre nedostatočnú podporu LGBTI+ komunity či za výzvu na potrebu vzájomného rešpektu. A ľudia z oboch prostredí ho považujú za slabého premiéra. Čo na to hovoríte?

Opäť tu narážame na to, že vo vládnej koalícii je veľmi široké zoskupenie hodnôt, ktoré jednotlivé strany zastupujú. Už na začiatku sa strany v koaličnej dohode zhodli na tom, že pre široké spektrum názorov a hodnôt sa kultúrno-etické témy nebudú otvárať.

To, že sa tak stalo nejakými poslaneckými návrhmi, išlo mimo koaličnej dohody a boli z toho vyvodzované aj dôsledky. Práve pre polarizované nastavenie spoločnosti sa manžel snaží ísť v línii koaličnej dohody a neotvárať sporné body. A vďaka tomu, že sa držal tejto línie, boli strany schopné spolupracovať aspoň nejaký čas.

Takže v inej vládnej zostave by sa správal inak?

Myslím si, že áno.

Vy mu vo funkcii premiéra niečo vyčítate?

Komunikujem mu svoje výhrady, no súkromne a tak si myslím, že by to malo aj zostať.

Čo vášho manžela baví na politike najviac?

Možnosť, že môže Slovensko meniť zo zaspatej na modernú a úspešnú krajinu. To, že je pri tom a dáva do toho svoj vklad aj napriek všetkým komentárom, ktoré si môže potom denne prečítať. Inak je to brutálna drina.

O politike sa často hovorí aj ako o istom type závislosti. Neobávate sa toho, či sa bude vedieť váš manžel od nej raz odpútať a žiť bežný civilný život?

Nemyslím si. Spokojne bez nej žil dlhé roky a nemyslím si, že mu vôbec bude chýbať to, čím sa musel za tento čas v politike prehrýzť. Niektorým ľuďom, keď zakúsia moc, potom politika chýba, ale na manželovi nevidím, že by sa jej nevedel nabažiť. V srdci zostáva stále pokorný.

Ako vnímate polarizáciu spoločnosti, ktorá sa aj pri hľadaní pochopenia dostáva do ešte väčších zákopov?

Je to veľmi nešťastné. Myslím si, že obe strany sú v stave, že sa bránia tej druhej, a pokiaľ ani jedna nezostúpi zo svojho pomyselného piedestálu o krok nižšie k tomu, aby sa k tej druhej priblížila a aspoň trochu sa snažila pochopiť, ako to myslí a čo prežíva, tak sa to v našej spoločnosti nikdy neupokojí.

Ako ste prežívali teroristický útok na Zámockej?

Osobne bolo pre mňa veľmi ťažké vyrovnať sa s tým, že je na svete takéto zlo. Je rozdiel, keď o tom človek číta ako o správe z Ameriky, kde sa to stáva často, čo je veľmi smutné, ale tu? Bolo pre mňa o to ťažšie spracovať tú hĺbku ľudskej nenávisti.

Váš manžel bol pritom prvým cieľom mladého útočníka, ktorý najprv čakal pred vašou bytovkou v Dúbravke. Kedy ste sa dozvedeli, že tam bol?

Popoludní na druhý deň.

Čo to s vami ako s rodinou spravilo?

Dlho som nevedela spracovať, čo dokáže prežívať taký mladý človek, ktorý má celý život pred sebou, a ako dokáže z nenávisti spraviť takéto hrozné veci. Pre nás bolo dôležité, že sme mohli zažiť výsledky modlitieb veriacich v podobe Božej ochrany. Pomohlo nám, že sme dostali veľa podpory od našich blízkych, priateľov, ľudí, ktorí nám hovorili, že sa za nás modlia. Ale ten útok ma strašne bolel.

Cítite sa po tomto útoku ohrozená?

Necítila som sa ohrozená predtým, a ani teraz.

Čím to je?

Verím, že Boh je pri mne, a to mi dáva pocit bezpečia.

Ako to prežívali deti?

Školákom sme to vysvetlili, tí starší boli z toho vystrašení, mladší si to riziko veľmi neuvedomovali. Bolo pre nich dôležité, že zažili pocit ochrany, že sa im nič nestalo, ani ich ocinovi.

Už aj pred útokom ste museli všade cestovať s ochrankou. Zvykli ste si na život s ňou?

Už sú to takmer dva roky, zvykli sme si na to, hoci je to stále zásah do súkromia. Zrazu máte okolo seba ľudí, ktorí neustále pozorujú váš život. Ale pre nás kresťanov ten neustály dohľad nad sebou máme tak či tak. To je len dohľad iných ľudí. (Úsmev.)

O súkromných veciach komunikujeme doma za zavretými dverami alebo keď sme niekde sami. Deti to však nevnímajú ako nejaké obmedzenie, správajú sa stále rovnako, žiaľ. (Smiech.)

Takže sa ochranka stala súčasťou vašej rodiny?

Ale áno, chlapci sú veľmi milí, máme ich všetkých veľmi radi. Najmä synovia si užívajú ich prítomnosť, lebo nosia zbraň a je to pre nich veľmi „cool“.

Foto: Andrej Lojan/Postoj

Ste rodinou so štyrmi deťmi a prvou premiérskou s takými malými deťmi, keďže najmladšie má len päť rokov. Sú chvíle, keď banujete, že manžel prijal post premiéra?

Nepovedala by som, že banujem. Vedela som, že urobí to, čo bude potrebné, a toto bolo v danom čase potrebné. A bolo dobré, že túto funkciu prijal. Zobral to s tým, že sme v tom spolu. Ja robím svoju časť, on tú svoju, ale sme v tom stále spolu.

Išli by ste do toho znova?

Veľakrát som o tom rozmýšľala, ale asi áno. Nevidela som lepšie riešenie.

Čo sú tie momenty, keď si poviete, že premiérovanie manžela napriek všetkému stálo za to?

Myslím si, že práve vďaka manželovi táto politická garnitúra prežila tak dlho, ale okrem toho bola pre mňa nezabudnuteľnou chvíľou možnosť stretnúť sa s pápežom Františkom či to, že sme boli na pohrebe pápeža Benedikta. Stretli sme tiež toľko úžasných ľudí, ktorých by som inak nikdy v živote nespoznala, a otvára to človeku nový horizont.

Ako to myslíte?

V istom čase sme už prirodzene zvyknutí žiť vo svojich bublinách, ale takto stretávate často ľudí z iného spektra, sú celkom iní ako vy, dokázali priniesť do spoločnosti veľké veci a je pre mňa veľmi vzácne porozprávať sa s nimi aspoň na chvíľu. A vidieť pri tom, že sú to takí istí ľudia ako my. Tí veľkí ľudia sú naozaj skromní a to bolo pre mňa poznanie.

S pápežom ste sa stretli dokonca dvakrát. Čo ste si z toho odniesli?

Keď sme sa stretli prvýkrát, priznám sa, že by mi bolo aj jedno, čo by mi povedal. Išla z neho taká svätosť a plnosť Boha, ktorú so sebou niesol. Bola by som pokojne schopná sa na neho iba dívať a prijímať, čo so sebou nesie. Ide z neho neskutočná láskavosť, presne to, čo v našej spoločnosti tak chýba. Prijatie, ktoré ponúka, prekročenie rozdielov a snaha o dialóg, spoznávanie jeden druhého. My všetci potrebujeme viac jeho blízkosti k ľuďom.

Máte čas s manželom rozprávať sa o tom, čím obaja žijete?

Tým, že chodí domov naozaj v neskorých nočných hodinách, pracuje aj cez víkendy, to veľakrát nemáme ani čas prebrať. Niekedy toho zažije tak veľa, že mi to ani nie je schopný porozprávať a ani ho tým nechcem trápiť. Povieme si tie najzávažnejšie veci, ku ktorým sa vrátime, keď máme viac času na vzájomné vyrozprávanie sa. Ten čas je pre nás oboch veľmi vzácny.

Máte s niektorými rodinami politikov priateľský vzťah?

So všetkými sa vieme porozprávať na normálnej báze, ale s nikým netrávime nejaký špeciálny priateľský čas ani sa nenavštevujeme. Priateľov máme tých istých ako doteraz, viac-menej zo spoločenstva či z mladosti.

Nestretávate sa teda ani s Matovičovcami či Krajčíovcami?

S obomi sa poznáme, s Krajčíovcami sme sa párkrát stretli, ale preto, že sme sa poznali už predtým. Nie je to priateľstvo z politiky.

Veríte na priateľstvá v politike?

Ja nie som politik, nemám to zažité na vlastnej koži, takže neviem na to celkom objektívne odpovedať. Ale asi áno. Keď je človek čestný, dokáže mať priateľstvá aj v politike. Zároveň však musí byť stále trochu obozretný.

Povedali ste, že manžela niekedy nevidíte ani cez víkendy, pritom sa netají tým, že je pre neho ako kresťana rola otca veľmi dôležitá. Ako ju zvláda?

Jasné, že chýba deťom jeho prítomnosť. Veľmi. Často sa vidia len ráno. Len čo má čas a dokáže si trochu oddýchnuť, snaží sa v rámci možností byť s deťmi, zahrať si s nimi spoločenské hry, zobrať chalanov do lesa. Chce, aby cítili jeho prítomnosť, a takisto sa snaží byť prítomný aj vo výchove. Nenecháva všetko na mňa, ale normálne zasahuje do situácií, keď treba. A som veľmi rada, keď zasiahne.

Foto: Andrej Lojan/Postoj

Mnohí vyčítajú premiérovi nielen v riešení koaličných sporov nedostatok ráznosti v rozhodnutiach. O výchove detí to teda neplatí?

Vo výchove to vôbec nepociťujem ani nesúhlasím  s hodnotením, že mu v politike chýba ráznosť. Deti majú možnosť pozorovať to, ako funguje ich otec, ako sa napriek všetkému dokáže znova obetovať, ráno vstať a ísť znova do súboja. Nestratiť pri tom tvár a hodnoty, ktoré v sebe má, a zostať čestným láskavým mužom a otcom.

Nakoľko si deti uvedomujú, že vyrastajú v rodine premiéra?

Staršie si na to museli trochu zvykať. Snažím sa im vysvetľovať, že aj ich správanie by malo byť vzhľadom na to reprezentatívnejšie. Najmenší s tým v podstate vyrastá od malička, nevidí zásadný rozdiel. Zároveň sa deti snažím formovať tak, aby v nich zostávala pokora.

Zo začiatku mali niektoré z nich tendenciu, že sú niekto viac, o čosi dôležitejšie, lebo ich tatino je premiér, ale vedieme ich k tomu, že to tak nie je a stále máme všetci rovnakú hodnotu a sme rovnako dôležití, lebo nezáleží v Božích očiach, či je niekto premiér.

Deti post premiéra vnímali najmä cez servis, ochranku, auto, šoféra. Na to sa ľahko zvyká, no snažíme sa im ukázať, že život na tom nestojí a je o tom, ako sa správame k ostatným. V konečnom dôsledku stojí život na tom, či budeme milovať.

Nielen počas pandémie, ale aj počas vojny na Ukrajine a dnes citeľnej energetickej krízy a zdražovania mnohí vnímajú prijímané opatrenia vlády rôzne. Čelia za to deti v škole nejakým nepríjemným komentárom zo strany iných spolužiakov?

Jediné, keď sme sa s niečím podobným stretli, bolo počas očkovania a protipandemických opatrení. Nešlo o niečo masívne, skôr o pár poznámok. Ale hovorili sme s deťmi o tom a vysvetľovali sme im dôležitosť rešpektu k iným názorom, pretože nie všetci rodičia sa na veci pozerajú tak ako my. A bolo to v poriadku.

Vy ste čelili nejakým vyhrážkam na sociálnych sieťach?

Počas pandémie mi prišlo zopár nepríjemných správ, ale to bolo v zásade všetko.

Doma s deťmi ste už pätnásť rokov. Niektoré ženy, a už vôbec muži, si to nevedia predstaviť.

Rozhodla som sa dať prioritu výchove našich detí pred všetkým ostatným, aby som bola pri nich. Tých 15 rokov bolo pre mňa veľmi prirodzených, nemusela som sa do toho nijako nútiť, tehotenstvá prichádzali zhruba po troch rokoch, teda jedna materská prechádzala plynule do ďalšej.

Nevyhnutnosť zostať doma dlhšie vyplýva aj z toho, že deti sú často choré, a aj preto nemám reálne možnosť sa niekde zamestnať. Tým, že manžel je tak veľa preč, je pre mňa veľmi dôležité, aby bol pri deťoch niekto, kto im venuje čas, porozpráva sa s nimi, keď prídu zo školy, a kto bude doma pre ne. Myslím si, že si to deti nevedia ani inak predstaviť.

V minulosti ste tlmočili aj učili angličtinu a biológiu. Chcete sa k tomu niekedy vrátiť?

Priznám sa, že minulý rok som rozmýšľala, že by som sa vrátila znova do školstva, keďže sa zdalo, že najmladší syn bude chodiť trochu viac do škôlky, čo sa však nepotvrdilo. (Smiech.) Ale neskôr som si uvedomila, že by to bol pre mňa ešte veľký stres stráviť toľko času s ďalšími deťmi a popoludní znova s mojimi deťmi.

Povedala som si, že ešte chvíľu počkám, ale učila som veľmi rada. Rovnako ako tlmočila. Momentálne občasne prekladám, čím si trochu vynahrádzam kontakt s prácou, ale zatiaľ mi vyhovuje najviac to, že môžem pracovať z domu a kedykoľvek potrebujem, som tam pre deti, nech sa čokoľvek vyskytne.

Vyrastali ste podobne ako váš manžel v neveriacej rodine. Aká bola vaša cesta k obráteniu?

U mňa to bol dlhodobý proces. Trvalo možno aj štyri roky, kým som sa obrátila. Cesta bola veľmi postupná a pomalá. K viere som sa dostala skrz môjho kamaráta, ktorý mi veľa rozprával o Bohu a bol akoby mojím vonkajším svedomím, čo nebolo vôbec príjemné. Ale zároveň ma prinútil nad tými vecami rozmýšľať.

Keby nebolo jeho, ktorý sa o tom so mnou rozprával, napriek tomu, že ja som žila úplne iný život, tak neviem, či by som dnes bola veriacim človekom.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Keď som sa obrátila, mala som 24 rokov.

Foto: Andrej Lojan/Postoj

Čo bol dôvod, prečo ste sa na cestu viery vydali?

Nemám jeden moment. Potrebovala som nájsť niekoho, kto by ma miloval takú, aká som. A to sa mi podarilo nájsť až v Ježišovi. „Hľadajte najprv kráľovstvo nebeské a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané.“ To bol pre mňa kľúčový verš, ktorého som sa chytila.

Povedala som si, že dobre, idem to teda hľadať. A aj keď som úplne nevedela ako, Boh ma viedol a našla som cestu do spoločenstva pri Dóme sv. Martina, v ktorom manžel už vtedy pôsobil. Zobral ma na modlitebné stretnutia. Na nich som postupne spoznávala Boha a dnes som za to vďačná.

Ste charizmatička a často vás vídať na stretnutiach v spoločenstve. Rezervovanosť voči charizmatikom je často aj medzi samotnými kresťanmi. Čím vás oslovuje práve takéto prežívanie viery?

Úprimnosťou. Tým, že som nemala absolútne žiadnu skúsenosť s vierou, nebola som ani len pokrstená, videla som, že na týchto stretnutiach môžem byť taká, aká som. Nevyžaduje sa odo mňa žiadna zbožná póza, nič. Slobodne môžem povedať Bohu, čo si myslím, čo prežívam, môžem ho chváliť takého, aký je.

A je tam prítomná veľká radosť, čo mi niekedy v kostoloch chýba. Zvykli sme si na zbožnú pózu, ticho, vážnu hudbu, ale podľa mňa nám Boh túži dať veľa radosti, ktorú vidím na týchto stretnutiach. Radosť z Božej prítomnosti.

Čo vám okrem radosti viera do života dáva?

Najviac mi dáva neustálu Božiu blízkosť. On je stále so mnou, akákoľvek som, čokoľvek urobím, Boh je tam pre mňa. Neodsúdil ma, ale prišiel ma spasiť.

Ako reagujete na tvrdenia z druhej strany, že kresťanstvo je spojené s nenávisťou?

Je to úplné nepochopenie kresťanstva. Neviem to nikde v Biblii vyčítať, jedine v našich postojoch, keď sa veľmi ostro vyhraňujeme proti niečomu, čoho sa bojíme. Ježiš nikdy nepovedal nič o nenávisti. Vždy bol tam a miloval. Keď videl mýtnika Zacheja, ktorý vyliezol na strom, povedal: Dnes musím zostať s tebou. Išiel k mýtnikovi, lebo musel, lebo chcel byť blízko pri niekom, kto žil hriešny život.

Vnímate vieru viac v osobnej rovine ako podporu vlastného duchovného života alebo cítite aj misiu v politickej kultúre či presadzovaní konzervatívnych tém?

My kresťania máme s týmto niekedy problém. V istom zmysle by sme miestami chceli presadiť až teokraciu, no nie je to šťastný spôsob, ako zmeniť myslenie ľudí. To nezmeníme tým, že im zvrchu niečo nariadime, pretlačíme, o čom sme presvedčení, že je správne, pritom to môže byť pravda. Ľudia potrebujú zažiť prijatie, lásku, spoznať Krista a pravdu, ktorá ich oslobodí. Len vtedy budú slobodní a dokážu prijať veci, ktoré my považujeme za normálne.

Akými by mali byť podľa vás dnešní kresťania?

Kresťania majú byť v uliciach, blízko ľuďom, ktorí sú iní ako oni, aby sa snažili spoznať ich príbehy, pýtať sa, prečo akceptujú interrupcie, hľadať odpoveď, čo sa im stalo. My sa však už nepýtame, nechceme im byť blízko, len hovoríme, že sú takí-onakí.

Ukazujeme na chyby druhých namiesto toho, aby sme sa pozreli na seba. Čo som spravil pre to, aby sa tento človek cítil lepšie? Urobil som dnes niečo dobré? Má môj život vôňu, ktorá ho pritiahne ku Kristovi? Žijem život, ktorý zrkadlí Krista?

Ak budeme na druhých len ukazovať prstom, v živote k nám nebudú chcieť prísť a spoznať Ježiša, pritom on by bol prvý, ktorý by bol medzi nimi. Spadli sme do toho, že poukazujeme na hriech, ale nemilujeme už hriešnika. Malo by to byť naopak. Najskôr milujme hriešnika a potom hovorme o jeho hriechu. My však málo milujeme.