Rozhovor o dlho nenávidenej budove Riaditeľka SNG verí, že keď vojdete dnu, budete to vnímať celkom inak

Už dvanásť rokov je na čele Slovenskej národnej galérie, teda najmä na jej pleciach bola dlhá a nákladná rekonštrukcia budovy SNG v Bratislave. Vraciame sa aj do histórie, keď sa hľadalo sídlo pre novovznikajúcu SNG a keď padlo rozhodnutie, že by to mali byť Vodné kasárne. Budova, ktorá na to nebola vhodná.

Hovoríme o tom, ako vznikalo Premostenie SNG, ako architekt Dedeček menil svoje návrhy, prečo súhlasil s hliníkovým obkladom a červenou farbou a prečo sa nezrealizovala jeho túžba, aby Premostenie bolo v zlatej farbe.

Ale hovoríme aj o tom, že SNG by po rekonštrukcii mala byť celkom inou inštitúciou, príjemným verejným miestom, kde ľudia nemusia chodiť výlučne za umením. Môžu si prísť oddýchnuť do kultivovaného priestoru, ale všetko sa to musia zamestnanci galérie aj návštevníci postupne učiť.

A rozoberáme aj to, či môže SNG pomôcť v spájaní polarizovanej spoločnosti a či nebude nevhodným aktivizmom odrádzať od návštevy SNG časť ľudí.

My tu vlastne v priamom prenose zažívame čosi ako rodinkárstvo, vy ste riaditeľka Slovenskej národnej galérie, váš otec je spoluautorom projektu na rekonštrukciu SNG. A nikomu to veľmi nevadí. Zvláštne, nie?

My sme k tomu prišli ako slepé kura k zrnu. Ale projektant a investor musia ťahať za jeden povraz, prirodzene musia spolupracovať. A všetci vidia, ako to pomohlo tejto budove, že sme sa jej mohli spolu venovať stále a veľmi intenzívne.

Nejako sme si zvykli, že takéto rodinné prepojenia, najmä keď ide o peniaze zo štátnej kasy, sú vždy spojené s protekciou a že je to vyslovene negatívna vec. Ale rodinné prepojenie v tomto prípade prospelo dobrej veci.

V inej krajine keď rodinní príslušníci pracujú v jednej branži, tak sa tomu hovorí kultúrna tradícia. U nás tomu hovoríme rodinkárstvo. Tak si vyberme. A každý sa môže prísť do SNG presvedčiť, či to bolo v našom prípade prínosné.

Mali by sme dodať, že keď sa robil výber projektantov, tak vy ste ešte neboli riaditeľkou SNG, teda nerozhodovali ste o projekte svojho otca.

Nie, architekti Pavol Paňák a Martin Kusý vyhrali súťaž na SNG v roku 2005, ja som sa stala riaditeľkou SNG v roku 2010, teda až po piatich rokoch. To by určite nebolo správne, aby som sa ja podieľala na tom výbere. Vtedy som bola asistentkou zbierok. Nemala som na výber žiadny vplyv.

Novú budovu Slovenského národného divadla, Národnej banky Slovenska aj rekonštrukciu SNG navrhol tandem Kusý – Paňák. Sídla ďalších národných ustanovizní ako Slovenský národný archív, Slovenská národná galéria navrhol Vladimír Dedeček. Ak k tomu pridáme Harminca, ktorý navrhol Slovenské národné múzeum, tak tu máme štyroch mužov, ktorí formovali podobu významných národných inštitúcií. Prečo je to tak?

Tak je to všade vo svete – tie najlepšie stavby robia tí najlepší autori. Ja som študovala dejiny architektúry, takže viem, že vždy to tak bolo. A tak to má byť.

Talentovaných architektov, ktorí si trúfnu na veľké náročné budovy, nie je veľa?

To je ako medzi novinármi, ako medzi lekármi... Architekt, ktorý navrhuje takéto komplikované budovy, musí mať silnú predstavivosť a aj skúsenosti. Lebo toto už nie je iba budova, toto je areál a musíte preto rozmýšľať silno kontextuálne.

Čo to znamená?

Musíte sa vžiť do užívateľa tej budovy, čo nie sme len my, jej zamestnanci, ale aj návštevníci, ktorí ju používajú úplne inak ako my. Architekt vlastne vytvára životné prostredie, kde sa potom dejú veci.

Keď ste teraz pootvárali galériu, bolo počuť veľa nadšených hlasov, ale kedysi na začiatku pri úvahách, či to Premostenie vôbec rekonštruovať, boli aj názory z odbornej obce, aby sa to zbúralo.

Áno, to je pravda, aj časť odbornej obce bola za to, aby sme to zbúrali.

Možné je, že stále dosť ľudí vidí to Premostenie ako škaredé a obdivujú viac malebné arkády na Vodných kasárňach. Len ich hlasy už až tak nepočuť.

Keď sme začínali, tak v Bratislavských novinách bola anketa o tom, či zachovať Dedečkovo Premostenie. Za zachovanie bolo sedem percent.

To je dosť málo.

Áno, ale ja som optimistická, dnes sa verejná mienka naozaj veľmi mení. Samozrejme, sú ľudia, ktorým to nikdy nebude vyhovovať. Ale keby tam Premostenie nebolo, tak by to malebné nádvorie bolo dnes vlastne na ceste, čo je nepríjemné. Za ním už vyrástli ďalšie veci, ktoré by doň nepekne zasahovali – takto je rámované ako obrázok. Asi to súvisí aj s ochotou prijímať nové veci, preto nám veľmi záleží na prevádzke a na tom, aby sme dostali ľudí dovnútra. Lebo len čo sa dostanete dovnútra, pochopíte ten priestor a začnete to aj inak vnímať zvonku.

Vladimír Dedeček, ktorý navrhol Premostenie SNG, nevzbudzoval vždy nadšenie svojimi dielami, ale zanechal výraznú stopu. Je neuveriteľné, koľko významných budov vzniklo podľa jeho návrhov. V čom bol výnimočný?

Bol odvážny. A absolútne nekompromisný voči svojmu názoru. Dokázal svoj názor držať, dokázal si ho obhájiť.

Ale pri navrhovaní dostavby SNG predsa viackrát menil svoj názor, a to dokonca zásadne. Prvý jeho návrh bola kolonáda obložená travertínom. Tento návrh však bol podľa komisie, ktorá ho posudzovala, príliš konzervatívny.

Áno, to bol jeho úplne prvý návrh zo začiatku šesťdesiatych rokov. V zápisnici sa píše, že ten návrh je v súčasnom období búrlivého rozvoja architektúry už zastaraný. A prekážal aj pamiatkarom, že sa zo siluety mesta stratí pohľad na nádvorie Vodných kasární, na ich arkády, ktoré začali byť silným prvkom identity nábrežia. Kedysi sa o týchto veciach veľa diskutovalo. Je tu taká nesprávna predstava o období socializmu, že sa o všetkom rozhodovalo direktívne. V architektúre to tak nebolo, veľké stavby prechádzali architektonickou radou, kde bolo veľa vzdelaných ľudí. Oni odporučili Dedečkovi zdvihnúť tú hmotu a tak vzniklo Premostenie.

Niekde som čítala, že Premostenie poradil Dedečkovi Emil Belluš, autor ikonického Kolonádového mosta v Piešťanoch.

To neviem, či bol v tej komisii. Ale názory sa vyvíjajú, v súlade s mestom, ktoré sa vtedy menilo veľmi rýchlo. To pekne vidno aj dnes, keď sa pozriete nezaťaženým okom z druhej strany na siluetu mesta, tak Premostenie doň perfektne zapadá a už tu vyčnieva niečo úplne iné, pásikavá administratívna budova Carltonu. A vidíme aj to, že arkády Vodných kasární svietia a veľmi pekne hrajú voči nábrežiu. Dedeček tak dostáva za pravdu. No niekedy nie ste vo svojom čase prorokom.

Ešte sa na chvíľu vráťme k histórii SNG. Vznikla v nešťastnom roku 1948. Jej sídlom sa stali Vodné kasárne, hoci táto budova nie je vhodná na vystavovanie umenia. Boli vtedy aj návrhy, aby bola galéria na Kamennom námestí či na Námestí slobody. Bolo dobré rozhodnutie ísť do tejto budovy?

Nie, táto budova nebola vhodná, ale takto to je a nebudeme už presúvať národnú galériu. Tradícia sa buduje aj tak, že sa nie vždy prenesie inštitúcia, keď sa nám práve zdá, že je to malé alebo čudné. Takto to nefunguje. Pre Vodné kasárne sa vtedy rozhodli asi preto, že to bola budova na nábreží, vtedy bola dostatočne veľká, no a ani cesta pred galériou nebola taká frekventovaná, bola to skôr promenáda. Bola to úplne iná Bratislava. A aj od galérie sa vtedy čakalo niečo iné, ako od nej požadujeme dnes.

Dedečkov návrh vznikal v uvoľnených šesťdesiatych rokoch, ale samotná realizácia už bola v období tvrdej normalizácie. Dedeček musel urobiť veľa kompromisov – napríklad musel súhlasiť s hliníkovým obkladom a červenou farbou. Nebola to celkom jeho voľba, nie?

Myslím si, že on s tou farbou nemal problém. Lebo keď si pozrieme aj niektoré jeho iné stavby, napríklad areál Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, tak vidíme, že on s tou červenou farbou vedel pekne a dobre pracovať. A aj my sme si červenú s bielou osvojili.

Áno, ale možno to v prípade SNG bolo z jeho strany aj trochu pragmatické riešenie.

On chcel na Premostení sklomozaiku a chcel, aby to bolo v zlatej farbe. On národnú galériu stále videl ako „zlatú kapličku“. Voľba červenej bolo až druhé riešenie, ale ja si myslím, že lepšie.

To sa nám tak môže javiť teraz, ale keď sa objavila červená fasáda v období tvrdej normalizácie, nebudila nadšenie. Červená bola vtedy farba revolucionárov a symbolizovala, že revolúcia musí byť vykúpaná v krvi. Aj tá červená prispela asi k tomu, že sa Premostenie stalo neobľúbeným.

Áno, bolo to tak. Ona ideologicky vyhovovala, aj preto to Dedečkovi vtedy ľahko prešlo. Ale Dedeček za to zaplatil svoju cenu. Bola to nenávidená stavba. Aj pre tú červenú farbu, pre mnohých sa stala stavebným symbolom uplynulého režimu.

Dedeček v jednom zo svojich posledných rozhovorov vyslovil prianie, aby sa to Premostenie urobilo nanovo v zlatej farbe. Priznám sa, že si to ani neviem v zlatej predstaviť.

Keď sa išla robiť rekonštrukcia Premostenia, podmienka investora bola, aby sa pri tom ctil pôvodný Dedečkov návrh. Viete, to je také zaujímavé. Keď chránite architektúru ako autorské dielo, chránite ju aj pred neskoršími zásahmi autora.

Teda ste Premostenie ochránili pred Dedečkovou zlatou?

Skôr pred tu tradovanou predstavou. Dnes je Premostenie farebne iné, jeho farba sa mení podľa počasia, podľa toho, ako sa láme svetlo na rošte, ktorý je pred fasádou. Takže niečo z Dedečkových predstáv sa do rekonštrukcie premietlo, ale do takej radikálnej zmeny, že by sme to urobili v zlatej farbe, sme nešli. On to mal s našimi architektmi vydiskutované. Súhlasil, nakoniec im dokonca odovzdal autorské práva na svoje diela, takže im veril. Stavbu už nevidel, nechcel vidieť budovu v takom stave a ani zdravotne na tom nebol najlepšie, ale architekti mu premietali, ako to bude vyzerať. Vychádzali sme s ním veľmi dobre a vydali sme veľkú monografiu o jeho diele.

Problémom Premostenia nebola len červená farba na fasáde, ale aj nekvalitne zhotovené dielo, bolo v tom už cítiť úpadok socialistického stavebníctva. Aj preto tu boli úvahy o zbúraní.

Architektonická ambícia bola silnejšia ako tá stavebná. Chýbala tam remeselná zručnosť, to je pravda.

No teraz vidíme dobre urobenú budovu.

Áno, výsledok je fajn. Ale remeselná zručnosť nepatrí medzi silné stránky slovenského stavebníctva dodnes. No myslím si, že sme sa pri rekonštrukcii aj v tomto smere dostali veľmi ďaleko. Ale bolo to ťažké. Na ten proces chcem milosrdne zabudnúť.

Pred naším rozhovorom som sa dlho motala po galérii a zaujala ma jedna vec. Videla som úsmevy na tvárach návštevníkov. Bola tam radosť. A pritom robíme tento rozhovor pár hodín po páde vlády.

To som rada, že to hovoríte. Pre mňa je to asi najsilnejší zážitok aj z otvorenia galérie. Bola som tam celý deň, pomáhala som v šatni, vo výstave, pri vstupe, chcela som vidieť, ako to ľudia vnímajú. A je to pre mňa veľmi nová emócia vo verejnom priestore. Samozrejme, sú ľudia, ktorí nerozumejú, prečo sme to otvorili teraz, chceli by to vidieť už celé vycipkané, s expozíciami, ale väčšina ľudí vyzerala byť spokojná, šťastná. Je to niečo, čo ja napríklad stále ešte neviem spracovať.

Pripomínam si, keď sa otvárala nová budova SND, vládla rozpačitá atmosféra. Aj preto, že ten návrh bol akoby prenosený, plánovalo a stavalo sa príliš dlho. Navyše divadlo odchádzalo z historického centra medzi obchody, kancelárske a obytné budovy.

Áno, nebola tam jednoznačná emócia.

Prečo je to v prípade SNG radostnejšie?

My sme na tom pracovali, aby to tak bolo. A veľmi sme chceli ľuďom vysvetliť, že tá rekonštrukcia síce stojí veľa peňazí, ale je to niečo, čo je pre nich. Kultúra už nie je trpená ako v porevolučných rokoch, dnes verejnosť rozumie, že to je pre ňu. Myslím si, že nám celkom hrala do karát aj súčasná situácia.

V čom?

Pre rôzne veci začala panovať zlá nálada v spoločnosti, a zrazu tu bola pozitívna správa: pozrite sa, čo sme spolu dokázali, toto je pre nás, pre všetkých. A verejnosť si túto emóciu osvojila, čo je super.

Ako vznikol nápad pootvoriť galériu, aj keď ešte chýbajú expozície?

Bol to nápad celého nášho tímu, otvoriť hneď, ako to bude len trošku možné. Plánovali sme otvoriť to len ako stavbu, ale kolegovia z marketingu chceli, aby sme to otvorili aj s umením. A ja som im za to dnes veľmi vďačná. Výstavu sme nazvali Prológ, aby bolo zrejmé, že je to niečo pred tým, ako to vypukne. Je tam umenie a my k tomu niečo hovoríme, ale je to také diétnejšie, aby si návštevník uvedomoval aj tú stavbu, ten priestor. Ale už máme pripravené stále expozície a podľa financovania ich budeme postupne sprístupňovať.

Pre rekonštrukciu SNG sa museli iné kultúrne inštitúcie v majetku štátu uskromniť. Galéria pohltila veľa zdrojov a ešte ich veľa potrebovať bude, aby budova nebola prázdna. Ale vy ste v jednom rozhovore povedali, že obnovená galéria je už „bohatou nevestou“, že vám chodia ponuky od sponzorov.

Áno, sú tu ponuky na spolupráce rôzneho druhu, nielen finančné. Výstavu Prečo umenie, ktorú sme teraz sprístupnili a je mierená skôr na detského návštevníka, už tiež robíme s naším novým partnerom.

Vaším generálnym partnerom je Tatra banka, na plagáte tejto výstavy som si všimla, že je uvedená Kia. To je on?

Áno, tento nový partner za nami prišiel, že má záujem o dlhodobejšiu spoluprácu. No nechcem to zakríknuť.

Keď ste boli v provizórnych priestoroch Esterházyho paláca, mali ste sponzora, vďaka ktorému sa chodilo do galérie zadarmo. Bol to dobrý nápad?

Myslím si, že v tej situácii áno. Pretože sme boli vo veľmi zdecimovanom režime, fungovalo len dve a pol poschodia Esterházyho paláca. Takže sme si to mohli dovoliť, keďže sme boli v „kreatívnom provizóriu“.

Chodilo viac ľudí, keď bola galéria zadarmo?

No my sme si chceli overiť, či je to naozaj vo vstupnom, že ľudia až tak nechodia do galérie. Zistili sme, že to nie je úplne vo vstupnom. Pracovali sme na návyku chodiť do galérie a chceli sme podporiť opakované návštevy – ak sme zaujali, môžete prísť ešte raz a vziať kamaráta.

Napriek tomu to už asi v obnovenej budove nebudete opakovať.

Takýto velikánsky areál by sme si nemohli dovoliť otvoriť bez vstupného. Zaviedli sme teraz veľmi nízke iniciačné vstupné. Kým budeme túto budovu skúšať, chceme, aby bolo takéto priateľské. Paralelne sme zaviedli aj novú formu – odporúčané dobrovoľné vstupné. Takto chceme učiť ľudí novému prístupu ku kultúrnym statkom. V ideálnom prípade by sme chceli mať expozície s voľným prístupom a výstavy, ktoré by boli platené. Ale to nemôže byť len naše rozhodnutie.

Hovorili sme už o tom, že tu zavládla pozitívna emócia zo zrekonštruovanej galérie. Táto spoločnosť je teraz veľmi rozdelená a potrebujeme niečo, čo nás všetkých spojí. Bude tomu SNG pomáhať?

Myslím si, že to tak bude. V každom prípade to chceme viesť ako bezpečný priestor pre všetkých. Je to veľký areál a v zbierkach máme rôzne druhy umenia. Mali by sme tu mať šesť expozícií a budeme ich sprístupňovať po dvojiciach. Najprv urobíme dve, potom ďalšie dve a tak postupne to budeme otvárať. Prvú dvojičku expozícií bude tvoriť sakrálne umenie, pretože ho máme veľa v našich zbierkach, sú to tie krásne gotiky a je to to, čo si väčšina ľudí predstaví pod pojmom umenie. Je to teda verejnosti prístupnejšie. A k tomu ako dvojičku sme vybrali prvú polovicu dvadsiateho storočia, to sú už progresívnejšie smery, ale je to také rodinné striebro. Tým vychádzame v ústrety klasickejším očakávaniam od tejto inštitúcie.

Mnoho výtvarných umelcov má v sebe aj túžbu po istom druhu aktivizmu. Vidíme rôzne umelecké diela, ktoré sa venujú napríklad sexuálnemu zneužívaniu v cirkvi či homosexuálnym témam. Patrí aj toto do SNG?

Do národnej galérie patrí predovšetkým dobré umenie. Sme erbová inštitúcia a toto by sme mali napĺňať, venujeme sa všetkým druhom umenia – od starého cez užité, dokonca aj insitné umenie, dizajn, architektúru a súčasné umenie. My sme širokospektrálna inštitúcia platená z peňazí všetkých. Experimentálne diela alebo úplne nové veci – nato je skôr Kunsthalle, tá by mala byť z princípu provokatívna. Každý by mal poznať svoju úlohu. Nehovorím, že budeme mať iba klasiku, ale chceme vyvažovať – takže aj keby sme mali výstavu, s ktorou by mohol mať niekto problém, tak tu nájde dostatočne veľa iných vecí, ktoré mu budú lepšie konvenovať.

Čiže budete inštitúciou, ktorá bude spoločnosť skôr spájať ako rozdeľovať?

Toto je našou hlavnou ambíciou – umenie je univerzálna reč. Výstavná činnosť je len jednou časťou, venujeme sa aj rôznym vzdelávacím a kultúrnym programom, na čo budeme mať ešte lepší priestor. Taktiež sme veľmi otvorení spoluprácam a spájaniu sa, keďže je kultúrna obec často finančne podhodnotená, tak to vždy ide ľahšie, keď sa spoja sily.

Celý čas nášho rozhovoru rozmýšľam o tom, že aj my dve patríme do podobného okruhu ľudí – žijeme v Bratislave, venujeme sa kultúrnym témam, podobne ako aj ostatní novinári, s ktorými teraz denne robíte rozhovory a sú z rekonštrukcie nadšení. Dnes som tu v galérii videla najmä bohémske typy alebo ľudí, ktorí pravidelne chodia na výstavy, a to aj do Viedne. Rozmýšľam, ako obnovenú galériu vnímajú ľudia, ktorí nepatria do tohto okruhu. Či sa nevystrašia, že to je niečo, čo sa im nebude páčiť, ale budú radšej ticho a budú sa popri nadšených bratislavských intelektuáloch cítiť nepatrične. Preto do galérie radšej ani nepôjdu.

To je niečo, na čo my si veľmi dávame pozor. My by sme veľmi nechceli, aby náš návštevník od nás odchádzal intelektuálne zahanbený. To nie je naším cieľom, preto si veľmi dávame záležať na sprievodných materiáloch a vysvetľovaní prečo. Jediné, čo by som im poradila, je, aby prišli s priateľským nasadením, pretože my s nimi určite chceme viesť dialóg, máme o to záujem. Ale potrebujeme vnímavého poslucháča. Tiež by som im poradila, nech prídu aj v lete, keď už budeme prevádzkovať nádvorie a chceme z neho urobiť príjemný verejný priestor. Na tejto veci nám veľmi záleží – nemusíte nevyhnutne ísť iba za umením, ale príďte stráviť svoj čas do kultivovaného prostredia. K výstavám pripravujeme viacero informačných rovín, podľa toho, ako hlboko sa chce návštevník do problému ponoriť. Radi by sme uspokojili zvedavosť a mieru pochopenia širšieho spektra záujemcov. S tým súvisia aj oddychové priestory s výhľadom na mesto, tu si bude môcť návštevník sadnúť, oddýchnuť si, ale aj prečítať si sprievodný materiál, možno pouvažovať, dať spätnú väzbu. Samozrejme, aj my sa to všetko len učíme. My už musíme fungovať úplne inak. Toto by mal byť verejný areál a mal by mať oveľa vyššiu návštevnosť, chápeme, že sem nebudú chodiť iba „skúsení galerijníci“.

A teraz budem kritická – dávate si záležať na tom, že všade píšete: návštevníčky a návštevníci, umelci a umelkyne, kurátori a kurátorky... Nechcete nás prevychovávať v takom progresívnom duchu?

Ja si nemyslím, že je to prevýchova, myslím si, že je to skôr scitlivovanie spoločnosti, ktoré v konečnom dôsledku prospieva všetkým, a budeme si navzájom lepšie rozumieť. Spočiatku mi to tiež pripadalo zvláštne, ale pochopila som to a zvykla si. Aj keď slovo „hostky“ nedokážem vysloviť.

Ja si myslím, že si tým przníme jazyk. A dobre by sa tu mali cítiť aj ľudia, ktorí až tak neobľubujú politicky korektný jazyk.

Budeme to skúšať, aby sa tu cítili dobre všetci. Je to veľmi ťažké, ale kultúrne inštitúcie majú povinnosť to skúšať. Sú za to platené.

FOTO: POSTOJ/Andrej Lojan