Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
10. december 2022

Plastic Symphony

Film morálneho nepokoja na slovenský spôsob

V kinách sa od začiatku decembra premieta nový slovenský film s nie celkom ľubozvučným slovenským názvom Plastic Symphony. 

Film morálneho nepokoja na slovenský spôsob

Dvaja bratia v podaní Vojtěcha Zdražila a Bartosza Bieleniu. FOTO – Bontonfilm

Autorom námetu a spoluautorom scenára Plastic Symphony je Timotej Križka, najmä v konzervatívnych kruhoch známy fotograf, scenárista, publicista, kameraman. Človek mnohých talentov, s ktorým sa už spájajú vysoké očakávania.

Pre menej znalých pripomínam, že Križka je autorom fotografií a aj krásnej knihy Pokojní v nepokoji, v ktorej zaznamenal tváre i príbehy väzňov svedomia v komunistickej totalite.

Križka bol aj spolutvorcom filmu o Krčmérym a Juklovi s názvom Slobodní

A pred pár dňami uverejnil v Postoji nádhernú esej o tajomnosti Tarkovského filmov Evanjelium podľa Andreja.

Križka v nej napísal, že kým spoznal Tarkovského filmy, rád chodil do kina. Prišiel, uvidel, pochopil. Keď však videl Tarkovského filmy, ničomu nerozumel, ale do kina už len tak ísť nemohol.

Z toho tušíme, aký typ filmov chce Križka točiť, akému ideálu sa chce aspoň priblížiť.

Aj druhý spoluautor scenára a režisér filmu Juraj Lehotský je tvorcom, ktorý si nekladie nízke ambície, spomeňme jeho dokumentárne Slepé lásky či hraný film Nina o rodičoch zlyhávajúcich vo svojej najdôležitejšej úlohe.

Obaja autori pripomínajú kino morálneho nepokoja, smer, ktorý kedysi rozvíjali talentovaní poľskí filmári.

Jeden z mojich najobľúbenejších filmov patrí k tomuto hnutiu a volá sa Štruktúra kryštálu. Ešte v roku 1969 ho natočil vtedy tridsaťročný poľský režisér Krzysztof Zanussi, dalo sa to chápať aj ako akýsi manifest pre ľudí, ktorí žijú v komunistickej totalite. Poľský režisér riešil vo filme vlastne veľmi podobné dilemy mladých mužov, ako rieši v roku 2022 Križka s Lehotským. Hoci reálie sú mierne pozmenené.

V Zanussiho filme sú dvaja talentovaní fyzici, priatelia z mladosti, ktorí sa stretnú po rokoch u jedného z nich na odľahlom poľskom vidieku a konfrontujú svoje životy.

Najprv sa spolu snažili presadiť. No v komunistickom režime bolo nutné aj v kariére fyzika robiť kompromisy, a nie malé. 

Jeden z tých dvoch talentovaných mladých mužov to vzdal, odmietol prekračovať vlastné hranice a odišiel radšej žiť na odľahlú dedinu. Žil na pohľad jednoduchý život so svojou ženou, ale pri stretnutí s dávnym kamarátom sa to len chvíľu javí ako rezignácia. 

Postupne je divákovi jasné, že v skutočnosti rezignoval skôr ten úspešnejší. Ten zašitý na dedine žije vlastne autentický, radostný a naplnený život. Ani jeho intelekt tu nezaháľa, hoci výskum nahradilo čítanie filozofických kníh.

Kamarát z Varšavy, ktorý je bohatý, je vedeckou celebritou, často cestuje na Západ, je najprv vydesený z úpadku svojho kamaráta, ale postupne počas krátkej návštevy lepšie spoznáva jeho život a všetko je zrazu inak. Aspoň divákovi je to jasné.

Keď ten film človek vidí v dôležitom čase, strašne ho to zasiahne. Ostane mu v hlave a vynorí sa vždy, keď má pokušenie sám seba oklamať, uľahčiť si to, prispôsobiť sa pomerom.

Takúto ambíciu mal – podľa môjho názoru – aj film Timoteja Križku a Juraja Lehotského. Akurát namiesto komunistov a ich lámania charakterov je tu pokušenie v podobe peňazí, pochybnej kariéry a opulentných večierkov povýšeneckej viedenskej smotánky, ktorá sa utápa v peniazoch a nude. 

Kým v Zanussiho filme má fyzik, ktorý odišiel do vnútornej emigrácie na poľský vidiek, vedľa seba dôležitého človeka v osobe manželky (na prvý pohľad sa pritom javí ako jednoduchá žienka), v Plastic Symphony je dôležitou postavou postihnutý brat hlavného hrdinu. 

Dej Plastic Symphony nie je zložitý a pokojne ho možno aj opísať bez rizika, že by divák potom stratil zážitok z filmu.

Talentovaný violončelista a skladateľ preruší svoje vzdelávanie na prestížnej škole v zahraničí, aby mohol doma v Bratislave doopatrovať umierajúcu matku. A potom sa už nemôže vrátiť späť, lebo je tu postihnutý brat a existenčné problémy. Býva s bratom v spustnutom byte a hráva na viedenských uliciach či na pohreboch. Vyzerá to ako ťažká sociálna dráma. Ale z chudoby sa dokáže mladý muž rýchlo dostať.

Náhodou stretne spolužiaka z hudobnej akadémie, takisto talentovaného, ale aj obchodne nadaného Viedenčana. Spolu hrajú pre rakúsku smotánku alebo na podujatiach, ktoré si protekčne vybavili. Náš hrdina si to chvíľu užíva. 

Inzercia

Aj postihnutý brat sa rozhodne pre život vo Viedni, začne tu pracovať, ale vydá sa inou cestou, jeho život je najmä službou biednejším, ako je on sám. Je to služba ťažká, ale pozoruhodne radostná. Jeho brat Matúš sa na to chvíľu pozerá nechápavo či s miernym pohŕdaním.

Keď sa potom stane tragédia, mladý hudobník precitne, oslňujúci svet smotánky zanechá, vráti sa do spustnutého bratislavského bytu a hlavne k tvorbe. Vyberie si chudobu a pokoru.

Úsmev hlavného hrdinu na konci prezrádza, že aj v na pohľad neatraktívnej kariére za málo peňazí nachádza tichú radosť.

Plastic Symphony je ambiciózny film, ktorý chce hovoriť o najdôležitejších veciach v našich životoch, o vzťahoch, láske, službe, naplnení. Je to film s jasným morálnym posolstvom. 

No napriek tomu to celkom ideálne nefunguje. Akoby to silné posolstvo pre film s takým jednoduchým príbehom bolo priťažké, akoby trochu ten príbeh dusilo.

Divák má k dispozícii najmä dve veci, ktoré by mu mali sprostredkovať, čo sa tu deje. Jednak pozorné oko dokumentaristu, ktoré akoby iba zachytávalo bežné dni, scény zo života dvoch bratov, v ktorých sa na prvý pohľad sprvu ani nič dramatické nedeje. Obaja bratia paradoxne pôsobia trochu ako neherci v dokumente (lebo poľský herec hovorí po slovensky zvláštne). Z tých obrazov každodenného života si sami skladáme drámu, ktorá sa tu ukrýva.

Druhá vec, ktorá by mala diváka navádzať správnym smerom, sú dlhé zábery na tvár hlavného hrdinu v podaní Bartosza Bieleniu. Ten vo filme Corpus Christi dokonale zahral mladého muža delikventa, ktorý sa hrá na kňaza. Charizmatický podvodník, ktorý dokáže niečo, čo nedokážu ani mnohí naozajstní kňazi. 

Aj v tomto filme je tvár Bartosza Bieleniu podstatná, je v nej niečo veľmi tajomné, nepreniknuteľné a nejednoznačné.

Nie je to ešte muž, nie je to už ani chlapec a navyše má jemné ženské črty. Nevšedný typ, ktorý zaujme aj zmätie.

V slovenskom filme pôsobí Bielenia až odťažito. Asi to tak má byť, je to vysvetlené tým, že v ranom detstve bol v detskom domove, až neskôr sa dostal do adoptívnej rodiny. Veľa toho nenahovorí. Akoby svoje emócie vedel vyjadriť najmä hudbou.

Aj k bratovi je navonok citovo odmeraný a ani na očividný záujem mladej ženy v podaní pôvabnej Judit Bárdos nereaguje, milostný príbeh by sa mohol rozvinúť, keby mal hlavný hrdina záujem.

Ale hudobník Matúš akoby tu bol len sám pre seba a svoju hudbu. Dozvieme sa však, že kariéru ukončil kvôli umierajúcej adoptívnej matke... Takže v skutočnosti to vôbec nie je citovo plochý človek. 

Dlhé zábery na hercovu tvár niečo napovedajú, no občas prezrádzajú, že talentovaný Bartosz Bielenia nemá túto postavu tak pevne v rukách ako v Corpus Christi.

Bola by som celkom rada, keby som z kina odchádzala s pocitom, že som možno niečo nepochopila, že je v tom väčšie tajomstvo či posolstvo, ako som schopná momentálne pochopiť. Pomôžem si slovami Timoteja Križku z tej jeho krásnej eseje o Tarkovského filmoch: „Namiesto pochopiteľnosti som získal niečo omnoho vzácnejšie. Dostal som tajomstvo. Rozum sa postil, zato duša hodovala.“

Až také tajomstvo v tom filme však napokon nebolo. Žeby možno až trošku klišé? V bohatstve šťastie nenájdeme, treba byť v službe ľuďom a radšej v chudobe.

Možno tvorcom ešte chýbali nejaké ťahy veľkých majstrov, aby bol ten film mnohovrstevnejší. 

Ale ich ambícia je hodná ocenenia. Také filmy potrebujeme v každej dobe.

Mimochodom: v bratislavskom kine sme boli na premietaní tri staršie ženy. Dve mne neznáme diváčky, ktoré sedeli predo mnou, sa po filme postavili a dlho tlieskali. Vlastne len samy pre seba.

Netajím, bolo to dojímavé. Určite sú ľudia, ktorých ten film silno zasiahne. Lebo vyjadrí niečo, čo potrebujú vidieť či v kine zažiť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.