Trvalo to päť rokov, kým boľševici v Rusku po októbrovej revolúcii ovládli scénu. Bolo to za cenu občianskej vojny a teroru na vlastných obyvateľoch. Vojensky porazili cársko-demokratickú opozíciu, ostalo už len porátať sa so zvyškami spriatelených socialistov a definitívne si potvrdiť monopol moci.

Krajina ostala rozvrátená, zomreli milióny ľudí, ekonomika kolabovala, rekvirovanie obilia rozvrátilo poľnohospodárstvo a hladomor prinášal ďalšie obete. V roku 1922 prijali boľševici dve zásadné rozhodnutia. Prvým bolo uvoľniť ekonomiku na štýl štátneho kapitalizmu, aby bolo vôbec z čoho žiť. Totálne znárodnenie, teda doktrína presadzovaná podľa marxistických poučiek a leninských vylepšení, sa na čas odložilo. Zaradenie spiatočky dostalo honosný názov nová ekonomická politika. Bolo to niečo na spôsob súčasnej Číny, keď pod vládou jednej strany dostávajú priestor súkromné aktivity.

Druhým rozhodnutím bolo spútanie kontrolovaných území do celku, ktorý by mohli boľševici jasne ohraničiť a centrálne ovládať. Stretli sa dve koncepcie. Stalin presadzoval uplatnenie nezakrývanej centrálnej moci so sídlom v Moskve, v podstate režim podobný cárskemu samoderžaviu z čias despotizmu, len s tým rozdielom, že by bol postavený na úplne novej ideológii. Takto zmenené Rusko, ukrátené o západné oblasti, o ktoré prišlo po Brestlitovskom mieri, malo ostať v okovách nových vládcov.

Lenin mal inú víziu. V zmysle prvých porevolučných dekrétov mali dostať národy právo na sebaurčenie a do pripravovaného zväzku by vstúpili na báze dobrovoľnosti. A v prípade nespokojnosti zas mohli z neho vystúpiť. Znelo to lákavo, len to malo jeden háčik. Kto mal rozhodnúť, aká reprezentácia zavelí, či do zväzu vstúpiť, prípadne potom z neho vystúpiť?

Núka sa logická odpoveď. Každá republika mala vlastných reprezentantov volených miestnymi ľuďmi, takže právomoci boli v konkrétnych rukách. Po novom si ľudia volili zastupiteľstvá – soviety –, tie predstavovali moc, tie vyjadrovali ich vôľu. Áno, mohlo sa to tak zdať. Čertovo kopýtko bolo v tom, že kandidáti do sovietov prechádzali rukami Ruskej komunistickej strany boľševikov. Takže napokon rozhodovala táto strana, ktorá mala pod palcom celé boľševikmi ovládané územie.

Z tohto pohľadu sa dostáva spor medzi Leninom a Stalinom na úroveň akademickej diskusie. Bez ohľadu na to, ktorý model by sa bol uplatnil, centrálna moc by ostala v rukách boľševikov v Moskve. Išlo len o to, aký šat dostane nový útvar. Preto nie div, že Stalin poslušne cúvol, veď išlo o podstatu, nie formu. Zväz sovietskych socialistických republík mohol vzniknúť.

Zväz nadiktovaný boľševikmi

Ten slávnostný okamih prišiel 30. decembra 1922. Zjazd Zväzu sovietov prijal deklaráciu o vzniku Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Každá republika vstupovala do zväzku dobrovoľne a zároveň dostala právo z neho aj vystúpiť. V tom čase boli štyri. Popri ruskej to boli ukrajinská, bieloruská a zakaukazská pokrývajúca územie dnešného Arménska, Gruzínska a Azerbajdžanu. Táto sa rozčlenila až v roku 1936 na tri samostatné.

Mocensky zastrešil tento zväzok Ústredný výkonný výbor, niečo ako parlament, kde mali najvyššie zastúpenie štyria boľševici z každej republiky. Ekvivalentom centrálnej vlády bola rada ľudových komisárov na čele s Leninom. Oveľa dôležitejšie ako formálna premena bolo zabetónovanie vládnej strany.

Ruská komunistická strana sa premenovala na Všezväzovú komunistickú stranu boľševikov. Mala jedno vedenie a jej členmi boli boľševici zo všetkých zväzových republík. Táto strana centralizovane rozhodovala o všetkom, a preto bol od začiatku Sovietsky zväz iba fiktívnym spolkom nezávislých republík.

Takto fungoval napriek určitým kozmetickým zmenám takmer 70 rokov, až kým sa po príchode Michaila Gorbačova nerozpadol. Zaujímavosťou je, že keď sa na začiatku 90. rokov 20. storočia Sovietsky zväz rozsýpal, prišlo na dávny Leninov trik o potenciálne dobrovoľnom opúšťaní zväzku. Po siedmich desaťročiach už nemal kto brániť úteku z moskovského akoby spolku, lebo komunistická strana tomu sama nebránila. Ak by mala ďalej moc a jej vedúci predstavitelia by si to nepriali, Sovietsky zväz by nikto neroztrhal.

Foto: Wikimedia.org

Problém, ktorý vidíme aj pri aktuálnom konflikte na Ukrajine, je, že hranice členských republík sa kreslili účelovo alebo jednoducho halabala, či podľa toho, ako si to zaprial vplyvný boľševický činovník. Tak sa napríklad dostal Krym z ruskej do ukrajinskej republiky. Veď vtedy napokon nešlo o nič dôležité, všade vládla tvrdou rukou centralizovaná komunistická strana. Vnútrozväzové hranice nemali žiaden význam, slúžili skôr iba ako bariéry na uzamknutie vlastných obyvateľov. Situácia sa vážne zmenila, keď sa z nich stali hranice nových samostatných štátov.

Sovietsky zväz sa po roku 1922 rozrastal, a to podľa toho, kde sa boľševikom podarilo prevziať moc. Čo úspech, to nová republika. Po ovládnutí niekdajšej ruskej strednej Ázie v roku 1924 pribudlo päť nových republík – kazašská, turkménska, uzbecká, tadžická a kirgizská. Pri kreslení republík na mape sa prejavil diktát centrálneho vedenia boľševikov v Moskve. Napríklad kazašskí komunisti chceli mať ako sídlo Taškent, ale Stalin rozhodol, že sa musia uspokojiť s Alma-Atou. Taškent pripadol Uzbekom.

Po uzavretí paktu Ribbentrop-Molotov a po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 sa zväčšili územia Ukrajiny a Bieloruska a dostali sa do hraníc spred Brestlitovského mieru z roku 1918. Aj teraz sa na tom dohodli vlády v Rusku a Nemecku. V roku 1940 násilím včlenili do Sovietskeho zväzu Estónsko, Lotyšsko a Litvu. Podobne dopadlo Moldavsko. Po skončení druhej svetovej vojny tak mal Sovietsky zväz 15 republík.

To bolo stále málo. Už zámer z roku 1922 hovoril o oveľa vyššom cieli.

Ovládnuť celý svet

Deklarácia z 30. decembra 1922 o vzniku zväzu nehovorila iba o územiach, ktoré vtedy mali pod kontrolou boľševici. Oznamovalo sa v nej, že Sovietsky zväz sa otvára nielen vtedajším ochotným teritóriám, ale cieľom je vytvorenie svetovej socialistickej republiky. Symbolmi sa stali kladivo, kosák a päťcípa hviezda ako spojenie robotníkov a roľníkov na všetkých piatich kontinentoch. Hymnou bola nadnárodná Internacionála.

Boľševická revolúcia Lenina a Trockého mala zasiahnuť celý svet. Vytvorenie zväzku v hraniciach niekdajšieho Ruska bol len prvý krok. Už v prvých mesiacoch po Leninovej revolúcii sa rátalo s tým, že boľševická vzbura zachváti Nemecko, strednú Európu vrátane územia Slovenska a potom všetko ďalej až po Atlantický oceán. A z Moskvy to budú celé riadiť.

Úvodné zámery boľševikov sa nenaplnili, to však neznamená, že nesnívali ďalej. Vybudili ich opäť územné zisky dosiahnuté v rokoch 1939 a 1940. Nový rok 1941 privítali v ústrednom moskovskom komunistickom denníku vyhlásením: „Zvýšme počet republík v rámci ZSSR!“ O tri dni neskôr v tých istých novinách napísali: „Zemeguľa sa dnes musí otáčať celých deväť hodín, aby naša krajina mohla vstúpiť do nového dňa svojich víťazstiev. Príde však čas, keď na to nebude potrebovať deväť hodín, ale celý deň a celú noc...“

Metód, ktoré používalo vedenie Sovietskeho zväzu na dosiahnutie planetárneho rozmachu, bolo viac. Ak dáme bokom vojenské aktivity, hlavným spôsobom bolo presadzovanie záujmov v ideologickej oblasti. Ani tu nenechávali boľševici nič na náhodu.

Už na začiatku roku 1919, teda keď boľševici v Rusku ešte stále nemali nič isté, pracovali na medzinárodných cieľoch. Založili Komunistickú internacionálu, Kominternu, a začali peniazmi a ľudskými zdrojmi podporovať boľševické revolúcie v bývalej rakúsko-uhorskej monarchii a v Nemecku. Napokon to nevyšlo, ale Kominterna pracovala ďalej. Cieľ bol jasný – získať moc v ďalších štátoch mimo Sovietskeho Ruska.

Na kongrese v roku 1920 v Moskve prijala Kominterna prísnych 21 podmienok, ktoré mali plniť členské komunistické strany v každom štáte. Hlavným princípom bolo centralizovanie riadenia z Moskvy, kde sa vytvoril akýsi štáb svetovej revolúcie. Komunistické strany boli potom organizované podľa vojenského vzoru. Členské strany už neboli samostatné, ale boli iba sekciami Kominterny a boli povinné bezvýhradne počúvať najvyššie centrum v Moskve.

Tieto princípy, i keď v meniacom sa šate, platili až do pádov európskych komunistických režimov v 80. rokoch 20. storočia. Je zarážajúce a zároveň obdivuhodné, že takýto systém mohol vzniknúť a že fungoval. Slovenskí komunisti neboli výnimkou, boli jeho súčasťou.

Sovietsky zväz a Slovensko

Už vznik komunistickej strany v Československu i predchádzajúce aktivity na Slovensku v roku 1921 boli priamo ovplyvnené vedením boľševikov v Rusku a samým Leninom. Vyštiepenie ľavicových radikálov z pôvodnej československej sociálnodemokratickej strany a vytvorenie nového subjektu znamenalo dobrovoľné podvolenie sa Kominterne. Totálnu kontrolu nad československou komunistickou stranou získala moskovská centrála v roku 1925 po nástupe nového šéfa strany Klementa Gottwalda.

Ak by všetko išlo podľa priania Moskvy a Československo by ovládli komunisti, možno by privítali v Sovietskom zväze ďalšiu republiku. To sa nestalo. Úvahami k tomu cieľu neskôr smerovalo samostatné Slovensko, keď ilegálni opoziční komunisti na začiatku 40. rokov uvažovali o vytvorení slovenskej sovietskej republiky a jej potenciálnom začlenení do Sovietskeho zväzu. Svetová boľševická revolúcia mohla vkročiť do strednej a západnej Európy takýmto spôsobom.

Hoci sa súčasťou Sovietskeho zväzu napokon nestalo Československo ani Slovensko, časť medzivojnového štátu sa tam predsa dostala. Československo muselo v roku 1945 odovzdať Podkarpatskú Rus v prospech Sovietskeho zväz. Po severnej Bukovine z roku 1940 išlo o ďalší krok, keď sa Sovietsky zväz rozšíril mimo hraníc niekdajšieho cárskeho Ruska, pretože Podkarpatskú Rus Moskva nikdy neovládala.

Komunistom z čias prvej Slovenskej republiky sa ich sny nenaplnili, ale minimálne rétoricky k nim mohli byť opäť blízko v roku 1947. Po tom, ako komunisti na Slovensku prehrali vo voľbách v roku 1946 a ako v roku 1947 v procese s bývalým prezidentom Jozefom Tisom vystúpil nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko s konštatovaním, že samostatnosti Slovenska by sa nebránil, ostro reagoval prezident republiky Edvard Beneš.

Beneš vyhlásil, že Česi nehodlajú pripustiť vznik samostatného Slovenska, pretože to by ich oddelilo od ruského spojenca a stalo by sa centrom protičeskej politiky. Ak sa chce Slovensko ozaj oddeliť, potom sa musí stať súčasťou Sovietskeho zväzu, aby ostala Čechom spoločná hranica s jeho východným spojencom. Československý prezident sa asi iba vyhrážal, no musel si uvedomiť, že v Moskve takýmto výrokom načúvajú.

Po komunistickom prevrate v roku 1948 Československo a takisto ďalšie štáty stredovýchodnej Európy, kam sa dostala Červená armáda, padli do sovietskej sféry vplyvu. To pre ne znamenalo povinné prijatie boľševického režimu. Situácia však bola iná ako v 20. rokoch. Sovietsky zväz sa už fyzicky nerozširoval, Moskve stačila vynútená poslušnosť satelitov. Podnet na únik z jej područia napokon prišiel z centrály, ríša sa zrútila sama do seba.

Koniec komunistickej diktatúry v našich končinách sa tak prekrýva so zánikom Zväzu sovietskych socialistických republík v roku 1991.