Pri čítaní Michala Havrana Kultúrna vojna, o ktorej sa mlčí

Publicista Michal Havran zverejnil v denníku SME nedávno text, v ktorom dramatickým a strhujúcim spôsobom opisuje, ako slovenská spoločnosť prehráva svoju kultúrnu vojnu o vytiahnutie vylúčených rómskych komunít z priepasti ich existenčného živorenia.

Text je expresívnym cestopisným sprievodcom po známych aj menej známych miestach juhu stredného Slovenska, kde rómska chudoba udiera do očí. Autor sugestívnym spôsobom kladie pretrvávanie a možno aj prehlbovanie tohto žalostného stavu za vinu väčšinovej slovenskej spoločnosti.

Ak budeme k sebe skutočne kriticky poctiví, musíme mu vo viacerých ohľadoch dať za pravdu. Napriek tomu, rád by som jeho pozorovania doplnil o existenciu iného druhu kľúčovej „kultúrnej vojny“, ktorú možno spoza okien auta nie je na prvý pohľad tak celkom vidieť.

Je to „kultúrna vojna“ priamo uprostred vylúčených alebo segregovaných rómskych komunít.

Rozdvojené „Šibalovce“ a súboj vízií

Keď chce človek opísať nejaký jav, najlepšie sa to vysvetľuje na plastickom, až schematicky vyzerajúcom príklade. V tomto prípade mi na to bude slúžiť reálna obec na Spiši, ktorej pre citlivosť témy pozmením názov na Šibalovce.

V Šibalovciach existuje pomerne veľká rómska osada, ktorá je od hlavnej časti obce vzdialená približne 700 metrov. Keď vchádzate od dediny do osady, už z diaľky vidíte, že jeden svet existuje naľavo a druhý svet napravo od centra osady.

Ten svet naľavo je už veľmi podobný tomu, čo vidíme v hlavnej časti obce: je tam asfaltová cesta, chodník pre chodcov, veľké murované domy sú oddelené plotmi a vedie k nim prípojka na kanál aj obecnú vodu. Na prvý pohľad je ešte veľký rozdiel vo vzťahu ku kultivácii pôdy, ktorá je súčasťou týchto oplotených pozemkov.

Svet napravo je však kompletne odlišný. Nepreženiem, ak použijem slovo z afrického kontextu – slum. Ľudia žijú v na sebe nalepených obydliach s jednou miestnosťou s rozmerom štyri krát štyri metre, ktorých svojpomocnú výstavbu svojho času organizoval známy žakovský farár Marián Kuffa. Nelegálne postavené obydlia sú najkreatívnejšími spôsobmi napojené na elektrinu, kanálom aj skládkou je stoka, ktorá steká rigolom asi tri metre od vchodov, a vodu si čerpajú cez čipový systém vo výdajnom stojane umiestnenom na začiatku osady.

Ak mám dobré informácie, tak niektorí obyvatelia Šibaloviec túto časť osady nazývajú Kambodža. Ak by tento svet navštívili obyvatelia Kambodže, je vysoký predpoklad, že by sa mohli uraziť. Toľko plastická schéma na úvod zamyslenia. (Je takmer isté, že obyvatelia ľavej časti by mi hovorili o viacerých výnimkách na ich strane sveta, ale pre účely tohto textu chcem zachovať u čitateľov túto schematickú predstavu.)

Argument tejto úvahy je, že to, čo sa v rámci jednej rómskej osady pretavuje do vizuálne vnímanej hmotnej reality, má svoj základ v kultúrnych a hodnotových aspektoch, ktoré na prvý pohľad nie sú vôbec viditeľné. Vnútri rómskej osady dochádza k tomu, čo sa dá v skratke nazvať „kultúrnou vojnou“. Teda vojnou hodnôt a základných princípov, určujúcich životné rozhodnutia.

V rámci Šibaloviec je to neviditeľný zápas dvoch síl, z ktorých vychádzajú aj dve diametrálne odlišné životné vízie: Jedna, ktorá sa s nádejou díva na budúcnosť, a preto sa (akokoľvek nedokonalo) snaží konať zodpovedne vo všetkých aspektoch života. Tá vládne ľavej strane osady. A druhá, ktorá nevidí nádej v budúcnosti, preto nevníma zmysel v zodpovednosti, ale iba v prežívaní prítomného okamihu (na pravej strane).

Tento zápas prebieha v každej jednej osade, ale len v málo komunitách to má aj takýto plastický topografický rozmer. Deje sa to roztrúsene naprieč jednotlivými domácnosťami, domami, obydliami, rodinami a jednotlivcami.

Keď strácame pôdu pod nohami

Ak sa niekto osobne stretol s človekom v generačnej chudobe, ktorého správanie však nieslo znaky niečoho, čo som si sám pre seba nazval „nihilistickou chudobou“, tak asi pocítil obrovskú bezmocnosť. Na tomto mieste poznamenávam, že nie každá generačná chudoba je nutne nihilistická.

Je to tajomstvo, ktoré nás ako ľudí nesmierne presahuje. Nihilistická chudoba sa z mojej skúsenosti vyznačuje tým, že človek alebo skupina ľudí z podstaty veci nedokážu ani v najmenších náznakoch niečo budovať. Ich životným programom je deštrukcia, ktorá sa opäť najrukolapnejšie prejavuje v stave bývania.

Na tento typ nihilistickej chudoby už nestačí klasická literatúra z oblasti zmierňovania chudoby v štýle známej knihy Mosty z chudoby, pretože autori pracujú iba s prejavmi biedy, akokoľvek dobre rozvinutými. Určite je vynikajúce, keď si profesionáli v oblasti sociálnej práce uvedomujú, že chudoba je nedostatok zdrojov nielen v oblasti finančno-materiálnej, ale aj mentálnej, emočnej, duchovnej, v modelových vzoroch správania, podporných systémoch, poznaní nepísaných pravidiel strednej triedy či jazykového registra vo verejnom styku.

Kde však začať, ak pri týchto ľuďoch stojíme na vode, pod ktorou sa nachádza iba temné tajomstvo hlbín ľudskej duše?

Škandál vzťahového modelu príčiny chudoby

Domnievam sa, že na otázku o príčinách generačnej chudoby (a aj tej nihilistickej) lepšie odpovedá vzťahový model Briana Fikkerta a Stevena Corbeta z inej klasiky zmierňovania chudoby, knihy Keď pomoc škodí (Porta libri, 2011). Neskôr na to nadväzuje ďalšia kniha From Dependence to Dignity – How to Alleviate Poverty Through Church-Centered Microfinance (Od závislosti k dôstojnosti – ako zmierňovať chudobu cez mikrofinancovanie vychádzajúce z cirkví, Zondervan 2015). Aj keď ani tento model neponúka jasné návody, ako presne postupovať, ak chceme pomáhať ľuďom z generačnej chudoby, je až priamočiaro škandalózny v tom, aké sú príčiny chudoby. Jeho škandalózna trúfalosť v porovnaní so všeobecne akceptovaným a neutrálnym prístupom Mostov z chudoby je z môjho pohľadu v troch aspektoch:

1. Pracuje s hierarchiou vzťahov, navrchu ktorej je vzťah s Bohom židovsko-kresťanskej tradície, ktorý podmieňuje všetky ostatné vzťahy.

2. Zlo vníma ako ontologickú danosť, nie ako dôsledok štrukturálnych faktorov alebo nedokonalých inštitúcií.

3. Berie do úvahy aj „činnosť“ démonických síl v každodennom živote človeka.

V prostredí moderného sekulárneho racionalizmu, čo je aj prirodzený habitus dizajnérov verejných politík a väčšiny mimovládneho sektora pôsobiacich v oblasti zmierňovania generačnej chudoby, je reakciou na tento prístup v lepšom prípade nonšalantný ironický úsmev, v horšom úplný výsmech. Problém však je, že prostredie ťažkej generačnej a nihilistickej chudoby má od sekulárneho racionalizmu tak ďaleko, ako má úžerník v osade od distingvovaného privátneho bankára.

Vyznačuje sa tým, že sa tam ľudia mnohokrát za deň navzájom preklínajú najhoršími možnými kliatbami, biblickým jazykom povedané, „páchajú ohavnosti“ a robia veci, na ktoré nemajú žiadne vysvetlenie. Viackrát som na otázku, prečo niekto urobil takú alebo onakú nesprávnu vec, dostal odpoveď: „Ja neviem.“

Ako som už vyššie spomínal, je to priestor, kde sa takpovediac nemáte čoho chytiť, nemáte sa od čoho odraziť, aby ste mohli viesť racionálnu debatu o existencii rôznych typoch zdrojov, ktoré len treba v sebe objaviť, začať využívať a pracovať na ich ďalšom rozvoji.

Ak toto zažije aj ten najsekulárnejší agnostik z agnostikov, tak si pravdepodobne podvedome povzdychne niečo v zmysle „Tu pomôže iba zázrak“. A práve v tom momente sa ocitá na pôdoryse vzťahového modelu Corbeta a Fikkerta.

Vzťahový model v skratke učí, že chudoba je neschopnosť ľudskej bytosti žiť v správnom vzťahu s Bohom, so sebou samým, s inými ľuďmi a so zvyškom stvorenstva. Na prvé miesto však kladie vzťah so židovsko-kresťansky chápaným Bohom. Toto je primárny vzťah, ktorý podmieňuje všetky ostatné vzťahy idúce v poradí, ako sú napísané. Takto chápaná chudoba je dôsledkom porušenosti jednotlivcov, ľudských systémov a činnosti démonických síl.

Priznám sa, že táto teória je pre mňa osobne taká príťažlivá, že aj keď by som sa ju zdráhal prijať ako celok, tvrdil by som, že ak nie presne toto, tak niečo ako toto musí byť pravda.

Kolobeh zázraku uzdravovania

Tvorcovia verejných politík a aj sekulárne mimovládne organizácie pôsobiace v zmierňovaní generačnej chudoby budú, samozrejme, tvrdiť, že rozvíjanie osobných vzťahov vnímajú ako úplne kľúčové, a aj tomu podriaďujú financovanie rôznych programov alebo priamo implementáciu svojich aktivít. Kto sa však odhodlá povedať, že tam, kde sa skutočne nemám čoho chytiť, musí pomôcť iba zázrak, iba vyššia moc? Koľko hodín a dní musíme hovoriť človeku, ktorý nikdy nevnímal jedinečnú hodnotu svojho ľudského života, že má rovnakú hodnotu a dôstojnosť ako ktokoľvek iný na tomto svete? Ako má tomu uveriť, ak má totálne rozvrátené vzťahy sám so sebou, s najbližšími ľuďmi v rodine i k svetu okolo seba?

Náš láskavý prístup to môže meniť, ale aj my sami, čo chceme pomáhať, žijeme v narušených vzťahoch, sme obeťou tých istých „démonických síl“ (nech si každý dosadí za to svoje). Sme v rovnakej pasci, a preto tú základnú nápravu môže urobiť iba vzťah s niekým, kto nás dokonale a bezpodmienečne miluje a je nezávislý od každej inej stvorenej bytosti. Ak takto chápaný Boh naozaj neexistuje, minimálne treba uznať, že je génius ten, čo toto vymyslel.

Aj z racionálneho hľadiska to totiž dáva zmysel: až keď sa cítim byť milovaným zo strany Toho, čo bytie dáva, môžem prijať sám seba a aj nedokonalú lásku od druhého človeka. Zároveň túto lásku môžem odovzdať niekomu ďalšiemu. Toto nazývam kolobeh zázraku v oblasti zmierňovania generačnej a nihilistickej chudoby.

Až následne, po procese uzdravovania vzťahov k sebe, k iným a okolitému svetu začínam byť schopný nastavovať tykadlá svojej mysle na budúcnosť, pretože už som pevne presvedčený, že môj život na zemi má nejaký zmysel. Vtedy sa aj môjmu mentorovi Mostom z chudoby lepšie darí aplikovať koncepty tejto prepracovanej racionálnej metodiky.

Zvážme vzťahový model

Záverom sa oblúkom vraciam k našim schematickým Šibalovciam. Cieľom tejto úvahy nebolo poskytovať tvorcom verejných politík alebo mimovládnym organizáciám rady, ako pracovať v prostredí generačnej a nihilistickej chudoby. Už vôbec som sa nezameriaval na legislatívnu makroúroveň, ktorá má taktiež svoje veľké dôsledky na to, či sa zmierňuje život v generačnej chudobe. Cieľom bolo ísť na mikroúroveň a poukázať na to, že v každej jednej vylúčenej rómskej komunite dochádza k niečomu, čo som nazval „súbojom vízií“.

Je dobré, aby sme ako väčšinová spoločnosť vedeli, že prostredie osady nie je ani zďaleka jednoliata kultúrna entita. (Slovné spojenie „rómska komunita“ z nejakej lokality je preto prinajmenšom zavádzajúce.) A ak sa máme ako spoločnosť (i priamo zainteresovaní aktéri) nejako postaviť k tej časti osady, ktorá je zaseknutá v beznádeji, skúsme napriek rôznym svetonázorom dať aspoň na chvíľu šancu tomu, že niečo ako spomenutý narušený „vzťahový model“ môže byť tým hlavným problémom.

Pokiaľ to zvážime ako tú najhlbšiu príčinu generačnej a nihilistickej chudoby, možno bude vedľajším efektom aj úspora nemalých verejných finančných zdrojov.