„Čakal som, že zvýšenie platov bude razantnejšie pri sestrách než pri lekároch,“ hovorí riaditeľ Kysuckej nemocnice Martin Šenfeld.
„Čakal som, že zvýšenie platov bude razantnejšie pri sestrách než pri lekároch,“ hovorí riaditeľ Kysuckej nemocnice Martin Šenfeld.
„Nie je možné, aby poisťovňa platila nemocnici za rehabilitačnú masáž len tri eurá. A robte ľuďom za takéto peniaze kvalitné masáže. Nemáte šancu!“ hovorí riaditeľ Kysuckej nemocnice v Čadci, ktorá napriek zle nastavenému systému nie je na rozdiel od iných štátnych nemocníc v strate. Martin Šenfeld v rozhovore približuje, ako to rieši aj prečo v nemocnici zo 170 lekárov nepodal výpoveď ani jeden.
Vysvetľuje, čo výsledok rokovaní znamená v praxi pre nemocnicu na hraniciach s Českom aj prečo bude navýšenie platov pre nemocnice likvidačné, ak poslanci neschvália štátny rozpočet. Zároveň hovorí, prečo vyššie platy problém slovenského zdravotníctva neriešia.
Šenfeld tiež objasňuje, ako sa im darí získavať mladých lekárov, čo si myslí o optimalizácii siete nemocníc, či sa neobáva, že bude pre nedostatok zdravotníkov trestne stíhaný, i to, prečo odmietol ponuku riadiť českú nemocnicu. Martin Šenfeld je ekonóm a Kysuckej nemocnici v Čadci šéfuje už 11 rokov.
Som rád, že k dohode došlo. Aj keď naši lekári nedali výpovede, prípadný núdzový stav by sa nás dotýkal, čo by v závere znamenalo obmedzenie v poskytovaní plánovanej zdravotnej starostlivosti. A zrejme by aj medzi našimi lekármi vznikli nepokoje. To, že nepodali výpovede, neznamená, že nesúhlasili so zlepšením pracovných podmienok a s posunom pre celý systém.
Myslím, že naši zdravotníci nechceli ohroziť pacienta. Podporovali síce svojich kolegov, no nechceli eskalovať napätie radikálnym spôsobom a verili v dohodu.
Komunikujeme so svojimi zamestnancami, snažíme sa investovať do toho, aby sme im zlepšili pracovné podmienky. Postupne to tu modernizujeme a myslím, že ako nemocnica sme z toho najhoršieho vonku. Kým v roku 2011 sme sa ročne zadlžovali vo výške 1,1 milióna eur, dnes hospodárime vyrovnane a dlhy sa nám podarilo posplácať. No určite to nie je len o ekonomike, ale najmä o vzťahoch a komunikácii. Som rád, že sa výpovede nakoniec nenaplnili a predišlo sa im.
Je to veľmi citlivá téma. Zažil som túto akciu už v roku 2011, keď som bol riaditeľom len pár mesiacov. Vtedy sa naši lekári do akcie dosť výrazne zapojili a bolo to pre mňa veľmi stresujúce a ťažké obdobie. Osobne som konzervatívnejší človek a zastávam cestu menšieho nátlaku, no nebol som súčasťou terajších rokovaní. Ak naozaj nebola ochota rokovať, zrejme muselo niečo prísť, čo by ukázalo, že situácia je vážna a treba ju riešiť.
Okolité krajiny zareagovali promptnejšie, pritom u nás sme si prešli veľmi zlým obdobím. Čakalo sa, že po skončení covidu sa vláda začne zdravotníctvu intenzívnejšie venovať, bude si zdravotníkov vážiť a posunieme sa ďalej. Ale to sa nestalo a nálada lekárov sa zhoršovala. Nátlak bol asi naozaj potrebný, ale osobne neviem, či až v takejto miere.
Bola to pre mňa veľmi zložitá situácia, pretože na jednej strane súhlasím s požiadavkami lekárov a pokladám ich za opodstatnené, lekári potrebujú na stabilizáciu lepšie pracovné podmienky, ale na druhej strane som aj zodpovedný za našich pacientov. Preto som si vedel predstaviť, že sa ku kompromisu pristúpi už skôr. Spôsobovalo to v nemocniciach zbytočné napätie a neistotu. A odďaľovanie riešenia neprispievalo nikomu, ani žiadnemu z účastníkov rokovaní.
Sme prihraničná oblasť a vidíme, aké podmienky našim lekárom i sestrám ponúka Česko. V prípade lekárov sme tomu horko-ťažko vedeli konkurovať, ale pri sestrách bol ten rozdiel priepastný, tam sme už nestačili. Doteraz sme ťahali za kratší koniec, po tomto navýšení to už podľa mňa nebude také dramatické, minimálne pre lekárov. Zrejme sa situácia trochu zlepší, no vyššie platy problém úplne neriešia. Nejde totiž len o ne.
Keď vidím na sociálnych sieťach, aké brutálne vysoké náborové príspevky v desiatkach tisícov eur našim zdravotníkom ponúkajú, nečudujem sa, že ich to dokáže ovplyvniť. Prostriedky, ktoré dáva Česko do zdravotníctva, sú veľmi veľké a na nemocniciach to na rozdiel od tých našich aj vidno. Majú lepšie zázemie aj kvalitnejšie vybudované oddelenia.
Hlavne pomôže udržať študentov medicíny na Slovensku, aby neodišli do zahraničia. Aj dnes komunikujeme najmä s mladými lekármi, zhruba polovica medikov z Kysúc totiž študuje v Ostrave a Olomouci. Snažíme sa, aby nastúpili po škole k nám.
V spolupráci so Žilinským krajom im ponúkame zvýhodnené programy, platíme im od piateho ročníka štipendiá a po nástupe do nemocnice dostanú náborový príspevok, prideľujeme im mentorov počas jedného roka, aby im pomohli s adaptáciou. Pomáhame im aj s bývaním a s ďalším vzdelávaním. Usilujeme sa im vyjsť v ústrety a umožniť im atestovať v čo najskoršom termíne.
Áno, táto forma sa nám osvedčila a darí sa nám mladých získavať. Zatiaľ čo pred štyrmi rokmi sme dokázali prijať najviac troch mladých lekárov, tento rok to už bolo pätnásť. Takže vidíme, že podobné motivačné programy majú zmysel. A som za to vďačný aj župe, že to rieši a takto pomáha.
Martin Šenfeld. Foto: Postoj/Juraj Brezáni
Som rád, že aj tam sme sa aspoň trochu pohli, hoci som čakal, že zvýšenie platov bude razantnejšie skôr pri sestrách ako pri lekároch. Kým pri lekároch sme sa pohli skokovo, pri sestrách len prirodzene, pritom ich deficit v našej krajine je naozaj veľký. Neviem, či takýto nárast situáciu celkom vyrieši.
V dosahu hodiny a pol z Čadce máme päť-šesť českých nemocníc a cesta do nich je lepšia ako do Žiliny. Do Třinca sa dostanete za 20 minút, zatiaľ čo do Žiliny to trvá hodinu. Je to pre nás veľká konkurencia. Najmä v tom, čo ponúkajú našim sestrám. Aj keď naša nemocnica so sestrami zatiaľ nemá až taký zásadný problém, napriek tomu by sme určite potrebovali personálne posilniť, no viac ich tu nie je.
Stále sú sestry, ktoré idú radšej robiť predavačky do obchodného domu, čo svedčí o tom, že tu niečo správne nefunguje. Preto si myslím, že sa mal pri zvyšovaní platov brať viac do úvahy stredný zdravotnícky personál.
Áno, je o to veľký záujem. Už v priebehu schvaľovania sa nám ozývali sestry, ktoré robili hneď za hranicami a prejavili záujem vrátiť sa. Momentálne s nimi komunikujeme a uvidíme, či ten záujem pretrvá, ale aj to, či nezareaguje česká strana. Lebo ak by ich sestry odišli k nám, určite im to skomplikuje situáciu.
Osem rokov dozadu to bolo oveľa jednoduchšie, vtedy sme prijímali aj lekárov z Ukrajiny. Potom prišla stopka a príchod lekárov sa zastavil, najmä pre náročné skúšky, ktoré robili lekárom ťažkosti dostať sa na Slovensko. A keďže okolité krajiny nemali také tvrdé podmienky, títo lekári išli tam. No lekári z Ukrajiny nie sú dlhodobým riešením nášho nedostatku zdravotníkov.
Môžete zobrať desiatich Ukrajincov, no z toho traja sú nepoužiteľní, keďže vzdelávanie na Ukrajine je diametrálne odlišné od Slovenska, siedmich si začnete vychovávať, ale zatestujú možno štyria. A z toho nakoniec dvaja aj tak odídu do Nemecka za lepšími podmienkami.
Až taká výhra to teda nie je. Preto sme sa radšej rozhodli bojovať o ľudí z nášho regiónu, ktorých chceme dostať z Česka späť domov. Väčšina z nich tu má stále rodinné väzby a dôvod vrátiť sa. Snažíme sa na tom stavať a myslím, že sa nám to celkom opláca.
Vnímam tento problém, ale keďže zdravotníkov toľko nemáme, ťažko môžete robiť nejaké veľké rozdiely. Snažíme sa to riešiť aspoň formou osobného ohodnotenia či mimoriadnych odmien. Rád by som sa dočkal obdobia, keď by sme si mohli vyberať zdravotníkov, no stále musíme robiť len nábor.
Navýšenie platov je viazané na štátny rozpočet, a pokiaľ ten nebude schválený, zostane to na ťarche nemocníc. A to je neriešiteľný problém, pretože by to nemocnice extrémne zadlžilo. Keď sa rozpočet schváli, financie prídu s oneskorením, keďže podpisujeme zmluvy so zdravotnými poisťovňami až zhruba v marci, v apríli. Platy sa však zdvíhajú už od 1. januára.
Tento rok bolo vyjednávanie so zdravotnými poisťovňami nesmierne zložité a zmluvy sa nám podarilo podpísať až v priebehu júna. Verím, že budúci rok to bude rýchlejšie, pretože úverovať také dlhé obdobie navýšenie miezd by mohlo viaceré nemocnice ohroziť.
Dúfame, že rozpočet bude schválený, inak neviem, ako by sme to dokázali celé vykryť, bolo by to pre nemocnice likvidačné.
Zavádzanie DRG systému je dlhodobý problém. Neviem, či tak rýchlo dokážu odstrániť nezrovnalosti, ktoré v ňom sú. Zrejme nejaký hybrid vznikne, aby bola požiadavka z memoranda naplnená, ale nemyslím si, že dobrý systém dokážu tak rýchlo vytvoriť. Na jeho vývoji sa pracuje už dlho, zatiaľ len s malým posunom.
Dnes tu dochádza k veľkým nepomerom medzi nemocnicami rôzneho typu. Nemocnice za tie isté výkony dostávajú rozdielne ceny. Je potrebné zreálniť ceny.
Martin Šenfeld. Foto: Postoj/Juraj Brezáni
Viete, nie je možné, aby poisťovňa platila nemocnici napríklad za rehabilitačnú masáž tri eurá. A teraz robte ľuďom za takéto peniaze kvalitné masáže, zaplaťte personál aj energie. Nemáte šancu! A to je úplne banálny príklad. Takto je to aj s inými zákrokmi. Niektoré výkony sú zas, naopak, platené celkom slušne.
Snažíme sa vzniknuté straty nejako dotovať, nič iné nám nezostáva. Sme verejná nemocnica, ktorá chce ľuďom poskytnúť komplexnú starostlivosť, takže nehľadáme cesty, ako zrušiť nejaké oddelenie, lebo je stratové, a nechať si zas iné, lebo je výhodné.
No súčasne nastavená cenová politika je zlá. DRG by to malo odstrániť a zreálniť ceny za výkony. Lebo ako nemocnica by ste nemali mať len na zaplatenie výkonu personálu, ale na zaplatenie liekov, špeciálneho zdravotníckeho materiálu a energií. A to už nehovorím o amortizácii na kúpu nových prístrojov a obnovu budov.
DRG systém môže nemocniciam pomôcť v hospodárení k lepšiemu. Najmä pri výkonoch, za ktoré sa nemocniciam neplatia reálne ceny. Pokiaľ tie nebudú zreálnené, tak to lepšie nebude, hoci je namieste aj otázka, či sa potom na reálne ceny nájdu finančné prostriedky.
Keďže z toho, čo dostaneme od poisťovní, vykryjeme len približne 80 percent nášho hospodárenia, zvyšných 20 percent musíme dotovať z iných finančných prostriedkov, na ktoré si privyrábame vlastnou cestou. Keby sme to nerobili, na výplaty by sme ešte možno mali, ale na rozvoj, nákup nových prístrojov či celkové fungovanie by nebolo dosť peňazí.
Máme silnú podnikateľskú činnosť – vlastné lekárne, bufety, nájomné, parkovné a rôzne nadštandardné služby. A keď to všetko poskladáme, zaručuje nám to príjem, ktorý investujeme ďalej do rozvoja nemocnice.
Našťastie je tu aj Žilinský kraj, ktorý nám ako zriaďovateľ pomáha pri rekonštrukciách našich oddelení. Máme aj svoje občianske zduženie, ktoré nám pomáha s modernizáciou prístrojovej techniky. Aj vďaka tomu máme v zásade od roku 2012 plusové hospodárenie, až na rok pandémie, keď boli výdavky extrémne a vlaňajší rok sme skončili v strate. Tento rok by sme sa mali vrátiť späť ku kladnému hospodárskemu výsledku a vyrovnať stratu za minulý covidový rok.
To mi hovorte. Narobil som si zopár nepriateľov. Boli tu súkromné bufety, súkromné lekárne a viaceré mali len ťažko vypovedateľné zmluvy. Museli sme počkať a vytvoriť im konkurenciu. To znamená, že sme si kúsok vedľa súkromnej lekárne otvorili vlastnú nemocničnú lekáreň a snažili sme sa k nám ľudí nasmerovať pozitívnou reklamou. S tým, že všetky prostriedky, ktoré od nich dostaneme, budú použité na rozvoj nemocnice.
Takto sme išli krok za krokom. Dobudovali sme aj parkoviská, rozšírili nadštandardné služby. A začali sme pre pacientov robiť na požiadanie aj vyšetrenia, ktoré ponúkajú súkromné laboratóriá.
Pomáha to, hoci je to práca navyše. Sme najväčším zamestnávateľom v okrese, ako poslanec môžem rýchlejšie získať informácie a môžem aj priamo predkladať návrhy do zastupiteľstva, čo je veľká výhoda. Komunikujem aj priamo s vedením župy, aj s poslancami a snažíme sa o to, aby zdravotníctvo v našom kraji bolo prioritou, aby nemocnice zostali pod vedením kraja.
Ani moja pozícia nie je doživotná. Prešiel som troma výberovými konaniami. Teraz mám päťročné funkčné obdobie, a ak sa potom budem chcieť znovu uchádzať o tento post, budem musieť ísť do výberového konania.
Určite áno. Pokiaľ chcete presadiť zásadné zmeny, tak to neurobíte za pol roka. Potrebujete minimálne dva-tri roky.
Martin Šenfeld. Foto: Postoj/Juraj Brezáni
Teraz v novembri sme boli spolu na ministerstve zdravotníctva, kde nám oznámili, že zostávame regionálnou nemocnicou. Som rád, že sme si túto úroveň udržali. Hoci sa o nás nehovorilo, že by sme mali byť preradení do nižšej kategórie, mal som aj ja obavy. Nečudujem sa riaditeľovi z Trstenej, že vyjadruje nespokojnosť. Nemocnica v Trstenej má svoje opodstatnenie už len vzhľadom na dojazdové časy, je na slušnej úrovni, investuje sa tam, nezadlžuje sa. Neviem, či je vhodné zasahovať zvonku do nemocníc, ktoré zdravo fungujú, a utlmovať ich.
Nejakú reformu treba, ale mala by sa robiť citlivejšie. Bolo by dobré zamerať sa na nemocnice, ktoré nefungujú dobre. Poisťovne vidia, ktoré oddelenia sú utlmené a nevykazujú žiadne výkony.
Nemocnica by mala zostať v rozsahu, ako je to dnes. Nejaké doplnkové programy sa budú môcť ešte rozšíriť. Trošku sa nás to dotkne pri zložitejších zákrokoch, ktoré sme robili na chirurgickom a gynekologicko-pôrodníckom oddelení. Išlo o onkozákroky, ktoré boli naozaj sofistikované a dochádzali k nám kvôli nim aj pacientky z iných regiónov. O toto prídeme.
V poriadku, nech sa to rieši na špecializovaných pracoviskách, ale nech tí ľudia potom dostanú termíny. Už teraz máme obrovský problém preložiť pacienta na vyššie pracovisko. Neviem si predstaviť, ako to bude, keď niektoré nemocnice obmedzia svoju činnosť, či sa vôbec dočkajú týchto výkonov. Už dnes, keď prekladáme pacienta na vyššie pracovisko, je to najmä o kontaktoch.
Sú pracoviská, s ktorými máme veľmi dobré vzťahy, ale s niektorými je to horšie a máme tam veľké problémy vybaviť preklad pacienta. V niektorých prípadoch by som sa dohodol skôr s nemocnicou v Česku ako s niektorými pracoviskami, ktoré by mali u nás robiť tieto výkony.
Už sa to aj stalo. Len čo prenikli tieto informácie, tak jeden konkrétny lekár, ktorý chcel robiť dané výkony, si začal hľadať miesto inde a už aj odišiel. Na druhej strane nás tieto výkony extrémne finančne zaťažovali. Robili sme ich kvôli dobrému menu našej nemocnice. Ekonomicky to však bolo nevýhodné, pretože poisťovne platili nemocniciam nášho typu diametrálne odlišné platby za takéto výkony ako nemocniciam vyššieho typu. A to pri tých istých nákladoch.
Ale viem sa stotožniť s tým, že budeme regionálnou nemocnicou a budeme robiť akútnu zdravotnú starostlivosť najlepšie, ako vieme. Celému systému by však veľmi pomohlo, keby sa zlepšila komunikácia medzi zdravotnými poisťovňami a nemocnicami. Teraz som bol na kongrese v Prahe a videl som tam úplne iný prístup. Komunikácia nemocnice, poisťovne, ministerstva je tam na celkom inej úrovni. Toto treba zmeniť.
Nepomer systému. Teraz sme síce pomohli nemocniciam, ale treba zároveň stabilizovať ambulancie. Už teraz je to v tomto sektore veľmi zlé a ľudia majú problém dostať sa k špecialistom. A potom zbytočne končia v nemocniciach v ťažkých stavoch. Keď sa to nevyrieši, tak nemocnice budú opäť preťažované. V minulosti sme sa po vlastnej línii snažili v nemocnici otvoriť vlastné ambulancie, ale bolo nám to poisťovňami znemožnené. Teraz sa to otáča, no bojím sa, že je trochu neskoro.
Mali by sa vytvoriť podmienky, aby ambulancie mohli fungovať nielen vo veľkých krajských mestách, kde nie je až taký problém, ale aj v menších mestách, kde je dostupnosť nižšia. Keď nemáte v okrese detského gastroenterológa alebo urológa, je to veľký problém.
Musíme si to zanalyzovať. My normatívy plníme, ale môže sa stať, že pri istom krátkodobom probléme sa štatutár dostane do zložitej situácie. Výsledkom môže byť stav, keď o pozíciu riaditeľa nebude až taký záujem, a to nielen pre trestnoprávnu zodpovednosť.
Sám som mal pred časom dilemu, či sa opätovne zúčastniť na výberovom konaní a obhajovať svoju pozíciu, alebo využiť možnosť ísť riadiť nemocnicu radšej do Česka. Ale rozhodol som sa zostať tu. (Úsmev.)
Rodina a dobré vzťahy so zamestnancami. Postavili sa za mňa, keď sme mali ťažšie obdobie, čo som si veľmi vážil. Nedokázal som im povedať, že kvôli lepším podmienkam odchádzam za hranice. Svoju prácu beriem ako poslanie a službu ľuďom.