Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
13. november 2022

Keď je partner závislý od rodičov

Vzťahy so svokrovcami sú na celý život, mali by sme byť preto opatrní

Rozhovor so psychologičkou a párovou terapeutkou Lenkou Pavukovou Rušarovou o tom, ako riešiť napätie vo vzťahu, ktoré vyvolávajú naši rodičia a svokrovci.

Vzťahy so svokrovcami sú na celý život, mali by sme byť preto opatrní
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor so psychologičkou a párovou terapeutkou Lenkou Pavukovou Rušarovou o tom, ako riešiť napätie vo vzťahu, ktoré vyvolávajú naši rodičia a svokrovci.

Či z dieťaťa vyrastie samostatný dospelý, závisí len od jeho rodičov. Záleží na tom, či si vynucujú za každých okolností poslušnosť alebo, naopak, či z detí budujú autonómne jednotky, ktoré môžu mať svoj názor, povedala v rozhovore pre Postoj psychologička Lenka Pavuková Rušarová.

Ako párová terapeutka veľmi často vidí, že za konfliktmi medzi manželmi sú naši alebo partnerovi rodičia. Pričom voči zásahom svokrovcov sme oveľa citlivejší a menej tolerantní.

Odborníčka varuje, že napriek tomu by sme pri nejakom probléme nemali hneď vzplanúť a ísť do otvoreného konfliktu. „Lebo vzťahy k svokrovcom sú na celý život, náš vzťah k partnerovi je na celý život. Preto musíme byť v tom opatrní,“ zdôrazňuje.

S Lenkou Pavukovou Rušarovou sme sa rozprávali, ako vzniká závislosť dieťaťa od rodiča, ktorá pretrvá až do jeho dospelosti, čo robiť a nerobiť, keď sa ocitneme vo vzťahu s takýmto človekom, i o tom, ako dokážu toxickí rodičia zničiť aj pekný vzťah a ako postupovať v konfliktoch so svokrovcami.

Závislosť jedného z partnerov od svojho rodiča môže celý vzťah pokaziť. Kde sa stala chyba, že dospelý človek uprednostňuje potreby svojej pôvodnej rodiny pred tou, ktorú si sám založil?

Určite v tom má veľký podiel výchova. Sú dve možnosti, ako sa vyvinie závislosť od rodiča. Tou jednou je, keď rodič prevráti roly. Keď napríklad hovoríme o mužovi, ktorý je závislý od mamy, táto matka nechá syna, aby on bol za ňu zodpovedný, zodpovedný za to, aby bola šťastná, zdôveruje sa mu, niekedy môže byť slabá a vyvoláva v dieťati pocit, že sa o ňu musí starať. Z dieťaťa sa stáva buď rodič svojho rodiča, alebo partner rodiča.

Dieťa vyrastá v dospelého muža, ale so zodpovednosťou voči mame, aby ju udržiaval v pohode, aby sa o ňu staral, či už materiálne, alebo aj v emocionálnej rovine. Dospelý muž potom žije s pocitom, že nesmie mamu sklamať, to by ju zložilo, to by nevydržala. Teda necíti slobodu ani ako dospelý muž urobiť niečo samostatné, nedovolí si rozhodnúť sa v niečom bez mamy alebo inak, ako by si mama priala.

Muža, ktorý je závislý od svojej matky, si predstavujeme skôr ako niekoho, kto bol v detstve prehnane rozmaznávaný.

Môže to byť aj dôsledkom rozmaznávania, ale nemusí. Matka môže byť taká, že rozmaznáva syna, modré z neba by mu zniesla, všetko za neho spraví, čím vlastne docieľuje to, že si ho k sebe pripútava.

Tým, že si ho pri sebe drží, odovzdáva mu posolstvo, že nikde na svete ti nebude tak dobre ako pri maminke a žiadna partnerka ťa nebude tak bezpodmienečne prijímať ako mama. A tomu sa konkuruje ťažko – rovnocenné zrelé vzťahy sú plné požiadaviek, podmienok a kompromisov, nie sú bezpodmienečné.

Častokrát si to vôbec nemusí uvedomovať, sama si môže so sebou niesť nejaké zranenie z detstva alebo nenaplnenú potrebu z detstva a vlastné dieťa jej má túto dieru v živote naplniť.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Spomenuli ste, že existujú dve možnosti, ako sa vyvinie závislosť od rodiča. Aká je tá druhá?

Je to vtedy, keď dieťa nikdy nenašlo uznanie vzťahu s rodičmi, stále sa vracia, pokúša sa ich nesklamať a získať v ich očiach svoju cenu. Títo ľudia majú často despotických rodičov, ktorí si veľkou silou a tlakom vynucovali poslušnosť a ich láska bola podmienečná. Len ak robíš tak, ako to chcem ja, je to v poriadku. A dieťa to pozná, že má takýto vzťah s rodičom a že keď sa vzoprie, príde hnev, odmietnutie, možno poníženie.

Takáto dynamika vzťahu zostáva stále, aj keď je už dospelý. Pred rodičom sa stále cíti ako dieťa, rodič ho tak aj stále vníma.

Existujú nejaké typy osobností, ktorým viac hrozí, že zostanú nezdravo naviazané na svojich rodičov?

Nie osobnosť človeka, ale typ vzťahu, ktorý má k rodičom, môže byť ten rizikový faktor. Naozaj si myslím, že ide najčastejšie o nenaplnenú potrebu toho rodiča. A to môže byť aj v rodine, v ktorej je viacero detí, môže to byť v rodine, kde je iba jedno dieťa, alebo v neúplnej rodine. Aj single mamy dokážu vychovať samostatných jedincov a sú aj klasické rodiny, z ktorých vyrastú deti závislé od svojich rodičov.

Ale toto sa nedeje iba smerom od mám k synom. Toto môže urobiť mama, ktorá vychováva dcéru, môže si z nej spraviť spojenkyňu, kamarátku a tak ju k sebe pripútava. Rovnako to môže urobiť otec k dcére, že sa k nej správa ako k princezničke, nosí ju na rukách a má pocit, že nikto iný sa o ňu nepostará tak, ako sa o ňu postará on.

Takže je to v rukách rodičov, či vychovajú samostatných dospelých.

Je to naozaj o rodičoch, aký vzťah k svojim deťom budujú, ako ho kultivujú, či ich tlačia do prirodzenosti aj v dospelosti, či si vynucujú poslušnosť alebo, naopak, či z nich budujú autonómne jednotky, ktoré môžu mať svoj názor.

Nie každý rodič sa teší, že má šikovné dospelé dieťa s partnerom. Lebo môže byť rodič, ktorému vyrastie dieťa a žiarli na neho, súperí s ním. To je ďalší dôvod, prečo ho neprijíma, keď sa dieťa vzoprie alebo keď sa napríklad zastane svojej manželky v nejakom názorovom spore. Taký rodič má pocit, že on potrebuje vyhrať, potrebuje mať navrch.

Uvedomujú si títo rodičia, na aký problém svojim deťom zarábajú?

To je jedna zo základných otázok, čo sa psychológie týka, nakoľko si ľudia uvedomujú, čo robia a prečo to robia. Naozaj sa veľmi často deje, že ľudia nie sú si plne vedomí svojich motivácií a potrieb. Je to z veľkej časti neuvedomovaný proces.

Kde je hranica medzi zdravou láskou k svojej pôvodnej rodine a tým, keď už nie je niečo v poriadku?

Patologické je to vtedy, keď pôvodní rodičia nie sú druhoradí. Druhoradí nie v zlom zmysle slova. Samozrejme, s rešpektom, s úctou a s láskou. Keď primárna lojalita nejde k partnerovi, keď primárne rozhodovanie neprebieha s vlastným partnerom, ale keď sa do toho vsunie jeden alebo druhý rodič z jednej alebo z druhej strany, vtedy je to nezdravé. Neprospieva to vzťahu a neprospieva to dobrému fungovaniu osobnosti.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Dá sa u partnera nezdravá naviazanosť na rodičov všimnúť aj vo fáze randenia, alebo to dokážeme odhaliť, až keď s ním už reálne žijeme?

Kedy ako. Niekedy, keď je to veľmi výrazné, sa to dá všimnúť už predtým. Už počas toho, ako spolu chodíte, viete zistiť, či je samostatný alebo sa stále spolieha na rodičov. Či ho finančne vydržiavajú alebo zaňho robia domáce práce. Nie všetko sa však dá zistiť počas randenia.

Kedy by nám mali pri spoznávaní sa zablikať kontrolky, že toto neprinesie do nášho vzťahu žiadnu dobrotu?

Napríklad niekto má online rande, zoznámili sa na zoznamke a zájdu si na kávu. A počas toho zazvoní telefón a mama sa pýta, ako to ide. Je pochopiteľné, že mama sa zaujíma, nevie vydržať, aj keď je to už svojím spôsobom zvláštne, že mama pozná presný čas a zavolá práve v tom čase. Ale druhá vec je, keď ten chalan zdvihne telefón a reálne jej aj odpovedá. Tak to by som ja veľmi spozornela, že to v poriadku nie je.

Podľa európskych štatistík Slováci odchádzajú z domu až po tridsiatke. Nie všetci, ktorí dlhšie žijú s rodičmi, sú mamičkovské typy, ale prinútili ich napríklad finančné okolnosti. Ako ich odlíšiť?

Keď sa bavíme o chalanoch, ktorí žijú u svojich rodičov, mňa by napríklad zaujímalo, či má nejaký plán osamostatnenia alebo či je to niečo, čo mu vyhovuje. Či to má nejako premyslené alebo je to celé vágne v zmysle, veď áno, veď raz, ale v zásade vidno, že ho nič nenúti. Za zdravých okolností by ten dospelý človek mohol mať chuť samostatne žiť a založiť si vlastnú rodinu a vlastnú domácnosť.

Má vzťah, kde je jeden príliš naviazaný na rodičov, ale nevidí to a nechce nič meniť, budúcnosť?

Tá šanca vždy je. Vyžaduje si to veľkú trpezlivosť, pretože ak sa to dieťa do dospelosti neodpútalo a zostalo silne naviazané na rodičov, stále im chce niečo dokazovať, chce byť s nimi zadobre, nechce ich nikdy sklamať, je to ťažká úloha. Nie je to ani nemožné, ale nie je ani istota, ako to dopadne.

Nemôže byť riešením žiadať od partnera radikálne odstrihnutie sa od svojej rodiny, zrušiť s ňou kontakt?

Podľa mňa, ak je to nasilu, to situáciu nemôže vyriešiť. Nemyslím si, že je to stav, v ktorom budeme dlhodobo všetci spokojní, že to je udržateľné riešenie. Možno manžel alebo manželka pod tlakom usekne vzťahy so svojimi rodičmi, ale máte potom za partnera nešťastného človeka, ktorý sa každý rodinný sviatok alebo každú situáciu, keď by chcel mať svoje deti s rodičmi, trápi.

Inzercia

Môže to potom vyčítať celý život, môže sabotovať niektoré veci, môže sa obrátiť proti mojim vlastným rodičom podľa princípu, keď nie s mojimi, tak ani s tvojimi. Ak to nie je obojstranná dohoda, môže sa to obrátiť proti tomu vzťahu.

Robíte aj párové terapie, ako často sa stretávate s tým, že u manželov spôsobujú napätie vzťahy so svokrovcami?

Veľmi často vidím, že vzťahy k svokrovcom narúšajú vzťah páru. Ide najmä o nadmerné zasahovanie, že rodičia chcú rozhodovať o všetkom od koláčikov na svadbe cez kariérne rozhodnutia svojich detí. Alebo keď rodina z nejakého dôvodu odmieta partnera svojho dieťaťa.

Často ide o rodičov, ktorí neakceptujú lesby alebo gejov v spoločnosti, ale majú také dieťa. Neprijímajú túto situáciu, a tak neprijímajú ani toho partnera a bojujú proti nemu. Ako-tak sú ochotní tolerovať dieťa, ale už nie sú ochotní prijať skutočnosť, že žijú v takom zväzku.

Dôležité je uvedomiť si, že ťažké vzťahy sú súčasťou života. S vlastným rodičom si budujete vzťah napríklad tridsať rokov, než príde reálny partner do hry. Vy ste už prirodzene naučení odkiaľ-pokiaľ, čo sa očakáva, ako sa to robí, ako sa trávia sviatky, ako sa diskutuje o politike a kedy sa prestane, lebo by už z toho bola hádka. Vy to už máte prirodzene vo svojom vnútri osvojené.

Ale potom náhle príde do rodiny nejaký cudzinec, nový partner alebo partnerka, ktorý nemal ten veľkorysý čas tridsať rokov, aby tú rodinu spoznal, všetky jej chúlostivé vzťahy. Je na zamínovanom poli a je takmer nutnosť, že niekde tú hranicu prekročí, že niekde spraví nejaké faux pas, niečo spraví inak, ako by svokrovi čakali.

Hovoríte, že častým problémom je zasahovanie rodičov do chodu mladej rodiny. Najmä ženy sa často sťažujú, že im svokrovci zasahujú do výchovy dieťaťa a nerešpektujú ich. Ako sa v takýchto konfliktoch zachovať?

Keď nechávame deti rodičom, tak isto sú nejaké dôležité veci, pri ktorých chceme, aby ich dodržiavali. Malo by to byť vydiskutované partnermi, že obaja na tom trvajú. Pre niekoho môže byť dôležité, aby deti nejedli sladkosti, pre niekoho je to iba drobnosť. Ak to títo rodičia majú nastavené tak, že je to pre nich dôležité, tak nech to tak rodičom odkomunikujú a trvajú na tom.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ale tiež si musia vybrať bitky, do ktorých sa púšťajú. Nie všetko je dôležité. Keď niekoho poprosíte o pomoc, nesmiete mu nonstop diktovať, ako sa má o deti starať. Starí rodičia potrebujú trošku aj slobodu, nejakú licenciu, aby mohli byť sami sebou. Treba hľadať rovnováhu, čo je pre nás skutočne dôležité a čo sú veci, ktoré môžeme starým rodičom dovoliť, nebudeme to komentovať, pretože aj oni sa chcú cítiť so svojimi vnúčatami dobre.

Ale nedá sa asi zatvárať oči, ak porušili niečo, čo pre nás dôležité bolo.

Je dôležité, aby sme nešli do otvoreného konfliktu hneď v momente, ako zistíme, že niekto niečo nedodržal. Naozaj si treba nájsť pokojnú chvíľu, keď sa o tom porozprávam napríklad so svojím partnerom a dohodneme nejakú stratégiu alebo taktiku, ako budeme voči rodičom postupovať. Nehnať to hneď do nejakej explózie, ale brať to takticky.

Lebo vzťahy k svokrovcom sú na celý život, náš vzťah k partnerovi je na celý život. Preto musíme byť v tom opatrní.

Najlepšie je, aby konfliktnú vec komunikoval so svokrovcami ten, ktorého sú to rodičia. Prípadne sa s partnerom dohodnúť, aby vám aspoň držal chrbát, keď sa budete o probléme rozprávať so svokrovcami. Ja sa o tom chcem porozprávať s tvojou maminou, nemusíš to riešiť ty, ak nechceš, ale budem veľmi rada, keď budeš pri tom a povieš, že súhlasíš, že aj ty si to tak praješ.

Čo keď sa to nestane a napriek predchádzajúcemu súhlasu nás v priamej konfrontácii nepodrží? 

Tam je dôležité spýtať sa prečo. Niekto môže zostať zaskočený tou emočnou situáciou. Je to extrémne nepríjemné a najradšej to chcú mať rýchlo z krku. Čiže keď sa nezastanú partnerky, nie je to preto, že by tak nechceli urobiť, ale preto, že nechcú viac ten konflikt otvárať. To nemusí byť nelojálnosť voči žene, ale môže to byť snaha utiecť z toho konfliktu.

A preto aj keď sa doma o tom spätne rozprávajú, žene uznajú, že máš pravdu, správne si to videla, aj ja by som to tak chcel. Len je preňho veľmi ťažké vrátiť sa s konfliktnou témou do rodiny k svojej mame alebo otcovi, postaviť sa im a povedať, že toto nie alebo toto áno. Boja sa toho konfliktu.

Niekedy máme pocit, že ten druhý to musí vidieť mojimi očami. Predsa musí vidieť, ako ma tvoja mama zhodila, ako ma tvoj otec nerešpektuje, ale my naozaj tým, že máme inú pozíciu v rodinnej konštelácii, tak to inak vnímame, iné veci si všímame a nemusí náš partner rozumieť tomu, čo my riešime. Dokonca by som povedala, že vo väčšine prípadov tomu nerozumie, lebo on je zvyknutý na svojich rodičov.

Naši partneri stoja v tej situácii, vidia ju a úplne inak ju čítajú. A preto je dôležité nespoliehať sa, že on to musí vidieť, ale v pokoji sa doma porozprávať a vyjasniť, čo ma v danej situácii zabolelo.

Aký máte názor na spoločné bývanie mladej rodiny s rodičmi jedného z partnerov?

Ak je ten vzťah k rodičom slobodný a samostatný, keď rodičia sú tolerujúci a akceptujú to, že ich dieťa aj s novým partnerom majú svoj život a svoje predstavy o živote, tak to môže byť veľmi fajn a pekné.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ale ak máme to nešťastie, že sú to práve tí rodičia, ktorí kontrolujú alebo zasahujú, tak si vyrábame problém. To isté platí, keď prijmete finančný dar od rodičov, ktorí sú skôr kontrolujúci. Tým vstupujete do rizika, že za to budú niečo chcieť, že budú pociťovať právo vyžadovať, diktovať vám, ako žijete, budú mať pocit, že ich to na taký prístup oprávňuje. Ja by som to zvažovala podľa typu vzťahu s rodičmi.

Môže spolužitie s rodičmi otráviť vzťah natoľko, že sa preto rozpadne inak funkčný vzťah?

Áno. Môže byť, že máme pekný vzťah, ale tým, že rodičia sú toxickí a sme od nich závislí a veľmi do toho vzťahu zasahujú, môže sa stať, že to nezvládneme. Je to väčšia výzva.

Prečo sme takí precitlivení vo vzťahoch so svokrovcami aj v situáciách, v ktorých by sme tú istú vec so svojimi rodičmi ani veľmi neriešili?

Lebo je to stále relatívne cudzí človek. Vzťahová väzba, ktorá sa buduje k svokrovcom, mala menej času dozrieť, je chúlostivejšia a krehkejšia. Sme na nich prísnejší, pretože vzťah nie je taký pevný, aby sme v ňom boli až takí veľkorysí. Až tak z toho vzťahu veľa nedostávame, preto do neho až tak veľa nedávame, celá výmena je krehkejšia. Preto aj prísnejšie posudzujeme niektoré ich prešľapy.

Navyše často sami môžeme cítiť, že sme v tej rodine „outsidermi“, a to človek citlivejšie vníma každý komentár voči sebe.

Naproti tomu, keď sa rozčúli môj vlastný otec, tak mávnem rukou a poviem, to je celý on, pretože ho poznám, mám s ním zažitých veľmi veľa dobrých chvíľ, a preto mu to dokážem odpustiť. Voči svokrovcom to takto často nefunguje.

Na čo nezabúdať pri budovaní vzťahov so svokrovcami?

Na trpezlivosť, to nie je vzťah na jeden rok. Naopak, formovanie toho vzťahu si vyžaduje roky, a preto sa oplatí si ho strážiť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.