Pohľad zvonka Židovská lekcia o náboženskej slobode

Po vraždách na Zámockej ulici sa rozpútala na Slovensku zvláštna debata plná hľadania skutočných či domnelých vinníkov. Táto debata často nielenže ignoruje prebiehajúce vyšetrovanie, ale zároveň bez dostatočných argumentov prehlbuje rozdelenie spoločnosti.

Debatu bez rukolapných dôkazov, zato plnú otvorených či skrytých obvinení musíme zastaviť. O to viac, že veľmi často je predmetom takéhoto obviňovania skupina definovaná na základe náboženstva alebo presvedčenia. Nemôžeme o tom mlčať.

Pred pár dňami prišli na Slovensko predstavitelia veľkej americkej židovskej organizácie. Desaťročia pomáhali východoeurópskym Židom udržať si svoju identitu alebo sa vysťahovať do Izraela. Na Slovensku teraz boli iba pár dní po udalostiach na Zámockej ulici, kde vyhasli dva mladé životy.

Úprimne, nevedel som, čo od takejto diskusie s viac ako desiatkou starších Američanov židovského pôvodu čakať. Aj s Annou Záborskou, splnomocnenkyňou vlády pre slobodu vierovyznania alebo presvedčenia, sme diskutovali o tom, čo bude predmetom stretnutia. Námetov bolo mnoho. Od Slovenského štátu až po vraždy na Zámockej ulici pred pár dňami.

Skutočným predmetom diskusie bolo všetko z toho a vlastne nič. Išlo im o ohrozenie náboženskej slobody na Slovensku. Boli sme posledným stretnutím, ktoré mali naplánované počas trojdňového pobytu v Bratislave pred odchodom zo Slovenska. Už toho dosť vedeli a nebolo treba opakovať, čo sa stalo a kedy.

O Slovenskom štáte sme hovorili málo. Zaujímala ich ochrana židovských pamiatok na Slovensku v súčasnosti a to, že prioritným cieľom vraha zo Zámockej boli Židia. Boli šokovaní stavom bezpečnosti na Slovensku. Bezpečnosti sakrálnych pamiatok, cintorínov i náboženských komunít.

Pomaly sme sa presúvali v debate k stavu verejnej diskusie na Slovensku. K množstvu urážok, ktorými je zaplnený verejný priestor. K nenávistným prejavom na základe náboženstva. Ku všetkým, prepytujem, „židákom, katolibancom, kresťanistom“. K manifestu vraha, ktorý za všetkým videl Židov.

Tu som čakal, že sa debata zastaví, ale nezastavila. V sále zazneli slávne slová, myslím, od Bonhoeffera zo štyridsiatych rokov. Prekladám: Najprv prišli po Židov, ale neozval som sa, lebo nie som Žid. Potom prišli po odborárov, ale bol som ticho, lebo nie som odborár. Potom prišli po katolíkov, ale nie som katolík, a tak som bol ticho. Nakoniec prišli po mňa a nebolo nikoho, kto by vystúpil na moju obranu.

Tým starším ľuďom z Ameriky, ktorých predkovia prežili holokaust, bolo jasné, že útok v manifeste na Židov bol útokom na nás všetkých. Zároveň im bolo jasné, že aj verbálne útoky na iné vierovyznania po tejto dvojitej vražde sú útokmi na nás všetkých. Na záver zaznela silná veta: „Útoky v médiách proti kresťanom sú antisemitské, lebo dnes najprv idú po nich, ale my vieme, že sme na rade.“

Mlčať je zlo, neviditeľné zlo. Veď akoby sa nič nedialo. Akoby o nič nešlo. Ide však o veľa. Ide o samotné základy právneho štátu a demokracie. Nenávistná debata voči ktorémukoľvek náboženstvu či presvedčeniu v médiách podrýva základy Slovenskej republiky. Motív takých útokov môže byť akokoľvek na prvý pohľad krásny či šľachetný, v skutočnosti je rozkladný.

Vlna pripisovania zodpovednosti tomu či onomu presvedčeniu či náboženstvu a ich príslušníkom bez argumentov a dôkazov sa musí skončiť. Spoločnosť potrebuje nájsť spoločný základ, nie rozdelenie. Spoločným minimálnym základom sú základné ľudské práva, ako sú formulované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Na tom sa zhodujeme vari všetci. Rozdelená spoločnosť je najlepším miestom pre nenávisť a násilie.