OĽaNO a KDH Ako hnutiam Igora Matoviča i Milana Majerského svitá na lepšie časy

Vo voľbách do územných samospráv hrali KDH i OĽaNO každý za seba. Svoje pozície viac-menej obhájili, aj keď kresťanskí demokrati, tradične silní na lokálnej a regionálnej úrovni, sa zrejme tešia o čosi viac.

Obe hnutia sa zároveň usilujú získať konzervatívneho voliča. Teraz sa im nezávisle od seba možno brieždi na lepšie časy. Začnime s OĽaNO.

Postupná emancipácia Martina Klusa od SaS je ďalším náznakom, že v parlamente tesne prejde vládny návrh zákona o štátnom rozpočte. No keby aj neprešiel, ani rozpočtové provizórium nemusí byť pre koalíciu fatálne.

Kým sulíkovci strácajú percentá v prieskumoch pre nečitateľnosť svojej opozičnej koncepcie (či skôr antikoncepcie), Igor Matovič a Eduard Heger ešte môžu s koalíciou úspešne preplávať zimou a oddialiť predčasné voľby. Na jar – navzdory všetkým očakávaniam – sa možno k OĽaNO dokonca vráti časť voličov, ktorí spätne ocenia, že hnutie previedlo republiku ťažkým obdobím, vláde prešli kľúčové zákony a s odchodom SaS opadli vnútrokoaličné hádky.

Vieme napríklad, že štátny tajomník ministerstva financií Marcel Klimek trpezlivo o podpore pre rozpočet rokuje s jednotlivými poslancami. Podobne vytrvalo vyjednával so zákonodarcami aj minister práce Milan Krajniak z hnutia Sme rodina o rodičovskom bonuse. Nie je to náhodou onen konsenzus hľadajúci štýl politiky, po ktorom mnohí vždy volali?

Súčasná vláda, OĽaNO ako najsilnejší koaličný subjekt a aj Eduard Heger s Igorom Matovičom ešte môžu prekvapiť. Nazeranie verejnosti na výkon vládnych strán sa môže zlepšiť, keď ľuďom začnú na účet chodiť peniaze z novej rodinnej politiky, z rodičovského bonusu – a ak koalícia nepokazí pomoc ľuďom v energetickej kríze.

Na obzore sa črtajúca ľavicovo-liberálna koalícia Hlasu, Progresívneho Slovenska a SaS, na ktorú už upína svoje nádeje množstvo mienkotvorcov, nemusí byť osudom krajiny. Rovnako ani vláda, ktorú bude po predčasných voľbách zostavovať Smer s Republikou.

O budúcnosti rozhodne aj to, kto sa do parlamentu (ne)dostane. V lepšej východiskovej pozícii po sobotných voľbách do územných samospráv je aj mimoparlamentné KDH. Milan Majerský obhájil post prešovského župana. Hnutie získalo aj množstvo starostov či miestnych a župných poslancov.

Medzi voľbami sa však politické strany profilujú na udalostiach, na bežnej „pene dní“. A to tým, že k nim zaujímajú postoj alebo ich priamo vytvárajú. Hovorí sa tomu: „diktovať politické témy“.

Volič vďaka tomu vie, čo tá-ktorá strana vlastne presadzuje, a môže si utvoriť predstavu, s čou politikou sa vie najviac stotožniť. Najhoršie je, ak volič o vás vôbec nevie. Ak vás ani neregistruje.

Pri mnohých celospoločenských témach KDH v posledných mesiacoch nebolo príliš počuť. V poriadku, dalo sa pochopiť, že predseda hnutia sa sústredil radšej na obiehanie obcí a miest v Prešovskom kraji a na bezprostredný kontakt s voličmi, aby si pred vlastnou členskou základňou i verejnosťou obhájil výsledky svojej županskej práce počas posledných štyroch rokov.

Župné voľby boli pre KDH dôležitým zápasom tak do vnútra hnutia, kde má predseda teraz slušnú pozíciu, ako aj navonok. Udržanie Prešovského samosprávneho kraja signalizuje verejnosti, že s mimoparlamentnými kresťanskými demokratmi treba stále rátať. No teraz potenciálni voliči KDH z ostatných častí Slovenska chcú poznať jeho riešenia aj pre celoštátnu úroveň politiky.

Pre politiku by malo platiť to biblické: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým.“ (Matúš 25:21) Inak povedané, ak sa politik osvedčil v nižšej funkcii, môže občan zvážiť, že ho posunie do vyššej.

Predseda KDH Milan Majerský si takto postupne odpracoval jednotlivé schodíky politických funkcií: najskôr poslanec mestského zastupiteľstva Levoče, potom poslanec Prešovského samosprávneho kraja, neskôr primátor Levoče, župan… Logickou ďalšou zastávkou by mala byť celoštátna politika (miesto poslanca Národnej rady či kreslo vo vláde).

Takéto postupné stúpanie vo verejných funkciách si zaslúži rešpekt. Zvlášť u nás na Slovensku, kde sa z ničoho nič v celoštátnej politike objavujú celebrity len preto, že sú známe, no často nemajú žiadne predošlé skúsenosti v nejakej nižšej politickej funkcii, kde by ukázali, čo je vlastne v nich.

Zároveň platí, že v našej ére, keď sa demokracia mení na zábavokraciu, je klasická politická kariéra pokladaná za „nudnú“. V takomto prostredí sa viac darí politickým šoumenom ako Igor Matovič, ktorí vedia názorným číslom upútať pozornosť voliča, ktorý nemá čas, chuť a zvyčajne ani energiu venovať sa študovaniu náročných nuáns politiky.

Toto však nemá byť prvoplánová kritika lídra Obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Z pohľadu komentátora ide len o pozorovanie, ako veľmi sa líšia predsedovia KDH a OĽaNO. Silná stránka jedného je slabou stránkou druhého podľa toho, čo volič uprednostňuje. Milanovi Majerskému by pomohlo, keby dokázal viac na seba upútať pozornosť, podobne ako sa to darí lídrovi OĽaNO. Igorovi Matovičovi by zase k zotaveniu osobných preferencií pomohlo, keby paradoxne pútal pozornosť verejnosti menej a aspoň chvíľami sa podobal viac na predsedu KDH.

Podobný kontrast oboch hnutí ako medzi predsedami vidieť aj v ich štruktúre. KDH je štandardná politická strana s čitateľnou ideológiou, reálnou členskou základňou i miestnymi štruktúrami. To je výhoda napríklad vo voľbách do územných samospráv, pokiaľ máte na lokálnej úrovni schopných ľudí, ktorí si dokážu získať dôveru svojich spoluobčanov.

No ide zároveň o prekliatie KDH, keďže v strane s tisíckami členov sa zákonite nájdu aj mnohí neschopáci či prospechári. Ak sa takýto človek stane starostom alebo primátorom, zlá skúsenosť s ním môže politickú značku v danom mieste skompromitovať na ďalšie desaťročie.

Naproti tomu OĽaNO nie je takouto štandardnou politickou stranou. Koncept volebnej kandidátky založenej na nepolitických osobnostiach môže do verejného života pritiahnuť zaujímavých ľudí, neskazených profesionálnou politikou. No odvrátenou stránkou je ich neskúsenosť s praktickým výkonom funkcie, ak sa do nejakej dostanú.

KDH i OĽaNO sa usilujú získať hlasy konzervatívnych voličov. To z nich robí konkurentov vo voľbách, ale aj potenciálnych partnerov v budúcich vládnych koalíciách.

Osobnosti predsedov i vnútorná štruktúra robia z oboch hnutí zároveň presné protiklady. Čo dáva šancu nielen vzájomnému vymedzovaniu sa, ale aj vzájomnému dopĺňaniu sa. OĽaNO a KDH sa nemusia zlúčiť, no ani sa snažiť o potopenie toho druhého. Skôr by mali premýšľať, ako každý z nich môže obsadiť okolo seba čo najviac politického priestoru s tými jedinečnými prednosťami, ktorými disponuje.