Odborník na extrémizmus Vinu nenesie celá slovenská spoločnosť, Juraj K. sa cítil ako globálny bojovník

„Musíme si začať všímať príznaky radikalizácie v rodine, škole i pracovných kolektívoch, usilovať sa o tolerantné verejné debaty a precizovať systém boja proti extrémizmu,“ hovorí český politológ Miroslav Mareš, ktorý sa špecializuje na terorizmus, politický i náboženský extrémizmus a dlhodobo sa venuje aj situácii na Slovensku.

V rozhovore analyzuje 19-ročného útočníka i jeho manifest, hovorí, prečo Juraj K. pohŕdal slovenskou extrémistickou scénou a nakoľko mohla mať na jeho radikalizáciu vplyv rodina aj spoločenská atmosféra v krajine. Hovorí aj o tom, či a kde spravila chybu polícia, v čom zlyhali sociálne siete a či sú obavy z ďalšieho útoku oprávnené.

Nevystríha len pred „copy-paste“ terorizmom, no ponúka aj riešenie pre bezpečnostné sily i politikov. Miroslav Mareš je profesorom na Katedre politológie FSS Masarykovej univerzity v Brne a spolupracuje aj so slovenským ministerstvom spravodlivosti, kde skúša znalcov v oblasti politického a náboženského extrémizmu.

Ako vnímate, čo sa udialo v Bratislave v stredu večer?

Je to obrovská tragédia. Zároveň je to príklad jasného pravicovoextrémistického násilia z nenávisti, ktoré má aj znaky teroristického činu. Minimálne sám páchateľ sa hlásil k niektorým súdobým teroristickým vzorom.

Z hľadiska slovenskej pravicovej extrémistickej scény to vnímam v danom kontexte ako ojedinelý čin. Jeho uskutočnenie a takýto dôkladný manifest ma prekvapili. Zapadá to však do svetového trendu vývoja tohto druhu násilia a terorizmu v posledných desiatich rokoch.

Útok je zatiaľ klasifikovaný ako obzvlášť závažný trestný čin úkladnej vraždy, ale polícia nevylučuje, že ho prekvalifikuje na trestný čin terorizmu. Išlo podľa vás o terorizmus?

Domnievam sa, že čin má jasné znaky terorizmu. Cez vraždy týchto dvoch ľudí chcel páchateľ vyslať širšie posolstvo, vážne zastrašiť LGBT ľudí, židovskú komunitu aj širšiu slovenskú populáciu a vo svojom dôsledku zmeniť demokratický systém. Na to stačí prepojiť jeho čin s manifestom, ktorý zverejnil, a s tým, čo písal na sociálnych sieťach. Už z toho vyplýva, že tam bol zapracovaný teroristický kalkul.

Samozrejme, ak rozlišujeme medzi trestnoprávne definovaným terorizmom a jeho definíciou v akademickej sfére, môže tam byť rozdiel. Ale myslím si, že naplnil známky uznávanej odbornej definície i skutkovej podstaty trestného činu teroristického útoku podľa slovenského práva.

Stihli ste si už prečítať sprievodný 65-stranový manifest?

Zatiaľ som si podrobne prečítal len niektoré časti. Je však zrejmé, že sa ním chcel Juraj K. formálne zaradiť do línie takzvaných osamelých ultrapravicových vlkov, ktorí po sebe zanechajú nejaký manifest. Viac-menej sa držal línie, ktorú odštartoval Brenton Tarrant po útoku v novozélandskom meste Christchurch a ku ktorej sa hlásili aj ďalší ultrapravicoví teroristi v USA a západnej Európe.

Kam by ste zaradili manifest na základe toho, čo ste už na ultrapravicovej extrémistickej scéne čítali?

Patrí k tým tvrdším manifestom, dokonca z hľadiska ideového zamerania ide o otvorene číry neonacizmus písaný úderným jazykom. Po ideovej stránke je hlavnou líniou aj veľmi tvrdý antisemitizmus a útočí aj na LGBTI komunitu. Je však zaujímavé, že v manifeste ani na Twitteri neboli útoky tohto druhu také početné ako proti Židom. Vyjadroval sa však aj proti Rómom a ďalším.

Vo verejnej debate sa natoľko nezmieňuje, ako je naviazaný na antivaxerskú propagandu a kritiku farmaceutických firiem pre očkovaciu kampaň počas covidovej pandémie, čo však opäť prepája so Židmi.

Rozsah manifestu je typický pre tento typ teroristov?

To, že ide o 65 strán, stále neznamená, že ide o masívny manifest typu Andersa Breivika, ktorý mal cez tisíc strán a bolo to veľmi komplikované čítanie s množstvom citácií. Tento je z tých kratších a snaží sa byť akýmsi „popularizačným čítaním“.

Aký význam pripisujú títo teroristi manifestom?

Potrebujú sprostredkovať svoje názory širšiemu publiku a veria, že nájdu nejakých nasledovníkov. To je ich cieľ – ukázať, že ich čin bol vykonaný s jednoznačným kalkulom, a dať širší kontext tomu, čo napáchali. Zároveň sú presvedčení, že podobnými manifestmi majú silu „ovplyvniť dejiny“, lebo sa nádejajú, že to budú ľudia čítať a ďalej sa k tomu vyjadrovať.

Manifest vraha Esencia číreho antisemitizmu

Erik Potocký

Mladík sa radikalizoval v prostredí amerických neonacistických internetových diskusných fór, pravdepodobne nebol súčasťou domácej extrémistickej scény.

Je potom z mediálneho hľadiska správne informovať či vyťahovať myšlienky z týchto manifestov, ak to je jedným z ich cieľov?

Je to kontroverzná téma. Vo viacerých štátoch už pristúpili k tomu, že sa o týchto manifestoch nehovorí. Prílišná medializácia podobných „myšlienkových výlevov“ a kuriozít, ktoré sa tam objavujú, môže byť koniec koncov škodlivá, lebo to nahráva cieľu teroristov.

Práve po masakri v roku 2019 v Christchurch sme videli, ako dochádza k takzvaným „copy-paste“ atentátom. Teroristi v Spojených štátoch sa priamo hlásili k Brentonovi Tarrantovi a mali pocit, že pokračujú v jeho diele. Samotný Tarrant sa hlásil k Breivikovi. Priveľkou medializáciou sa vyrába „copy-paste“ terorizmus. Samozrejme, je to iné, ak sa to preberá na odborných fórach.

Aj slovenský útočník písal, že sa na útok pripravoval od roku 2019 a jedným zo „zvratov“ bol práve spomínaný čin Tarranta. No hoci bol jeho manifest plný nenávisti najmä voči Židom, prečo si zvolil za svoj prvý terč práve LGBTI komunitu?

Túto otázku nie som schopný zodpovedať, ale kládol som si ju aj ja. Celkovo však podľa mňa bojoval proti tomu, čo je z jeho pohľadu neoliberálny, progresívny svet, za ktorý podľa jeho slov zodpovedajú Židia. Myslím si, že rolu v tom mohla hrať aj skutočnosť, že klub poznal, chodil sa tam fotiť a mohlo sa mu to javiť ako ľahký terč. Ale tu už sme naozaj v rovine špekulácií.

Proces výberu terča v mysli teroristu je niečo, čo vieme len ťažko jednoznačne vystopovať, zvlášť keď je už mŕtvy. Aj pri Breivikovi sú to skôr dohady, keďže pri tomto pátraní odmietol spolupracovať.

Poznáme menoslov ľudí, ktorých Juraj K. obdivoval. Išlo najmä o americkú neonacistickú a extrémistickú scénu, našli sa tam aj odkazy na Japonsko, no slovenská scéna skôr absentuje. Stačilo na jeho zradikalizovanie len zahraničie?

Niekedy to úplne stačí. Mal veľmi dobrú angličtinu, študoval na veľmi dobrom gymnáziu a mal aj rodinné zázemie s väzbami na zahraničie. Je zrejmé, že sa cítil globálne. Sám predstavuje už generáciu ľudí, ktorá vyrastá v prostredí sociálnych sietí a zapojenie do globálnej komunity je pre ňu prirodzené. Zvlášť keď tak dobre ovláda cudzí jazyk. Myslím, že sa týmto snažil aj o to, aby nebol vnímaný len ako Slovák, ktorý niečo urobí, ale ako „globálny bojovník“ za bielu rasu.

Ako však vnímať jeho obdiv k japonským fašistom? Nie je to trochu v kontraste s jeho myšlienkami?

Jeho fascinácia japonským ultrapravicovým terorizmom je v tomto smere zaujímavá. Rovnako jeho zverejnené mémy, kde japonskí vojaci popravujú počas druhej svetovej vojny austrálskeho bieleho vojaka. Zrejme je za tým aj to, že ho fascinovala sila a národnostná rasová „čistota“ Japonska. Mohol sa inšpirovať aj japonskými komiksmi, ale u iných teroristov tohto typu som ešte nevidel, že by si naštudovali niečo o japonskej ultrapravici a propagovali to.

Jeho previazanosť s americkou scénou môže znamenať aj to, že slovenská extrémistická scéna bola pre neho nedostatočne radikálna?

Možno skôr to, že bola z jeho pohľadu menej „intelektuálne vybavená“. Nemám pocit, že by dokázal zapadnúť do nejakých štruktúr ponovembrovej slovenskej neonacistickej scény či k postľudákom. Zo súčasnej scény ďakuje iba zadržanému neonacistovi známemu ako Slovakbro, ktorý sa však tiež profiloval najmä na globálných neonacistických virtuálnych platformách. Hlásil sa ešte k Izidorovi Kovárikovi a Jánovi Režňákovi, najlepšiemu slovenskému stíhaciemu pilotovi, ktorý sa nezapojil do Povstania.

Interpretujem to tak, že chcel byť súčasťou globálnych trendov, mať dosah a byť po teroristickom čine svetoznámy.

V manifeste písal, že chce prežiť aspoň prvú noc a v útokoch pokračovať. Prečo na rozdiel od svojich teroristických vzorov spáchal samovraždu?

Odhadujem, že zažil pocit zmaru. Myslím, že sa chcel „presláviť“ ešte tým, že bude v noci debatovať na sociálnych sieťach s ostatnými používateľmi, aký je dokonalý, no schytal tam kritiku za nezmyselnosť svojho činu a možno mu to celé začalo dochádzať. Spáchanie samovraždy v tomto prípade nie je typické, ale nie je to výnimočné.

Stačí sa pozrieť na prípad Tobiasa Rathjena, ktorý vraždil migrantov v nemeckom Hanau v roku 2020 a ktorý, mimochodom, absolvoval výcvik v slovenskej komerčnej bezpečnostnej agentúre. Tiež sa po čine zastrelil.

Rovnako si myslím, že Juraj K. nebol ani typom, ktorý by dokázal dlhodobo zvládnuť väzenie. Ale všetko je to čisto môj dojem po tom, čo som sa dva dni zaoberal jeho osobou len na základe dostupných informácií (rozhovor sme robili v piatok podvečer – pozn. red.).

Je typické, že po podobnom skutku príde niekto domov k rodičom?

Je to zvláštne, ale nevidíme viac do jeho psychického stavu a v hlbšej analýze sme odkázaní na ďalšie vyšetrovanie. Ale trúfnem si povedať, že nemal plán, čo ďalej. Možno mal predstavu nejakej naháňačky s políciou, ktorá sa nestala, tak nakoniec skončil doma, kde mohol cítiť nejaké zázemie.

Čo hovoríte na to, že rodičia útočníka po príchode domov nenahlásili polícii, hoci údajne už vedeli, čo vykonal?

Je to jednoduché, snažili sa svojho syna kryť. Rodinná väzba je taká silná, že ho nechceli udať.

No v manifeste sa netajil tým, že tento útok je len začiatkom a môžu zomrieť ďalší, prípadne namieste bola určite aj obava, či nespácha samovraždu.

Možno si mysleli, že sa polícii vydá sám. Ťažko povedať.

Miroslav Mareš a miesto teroristického činu. Foto: archív M. M. a TASR

Útočník sa na sociálnej sieti polícii vysmial, že ho nevedela chytiť ani niekoľko hodín po vražde. Ďalej komunikoval na Twitteri, na 4chane zverejňoval fotografie a očividne mohol útočiť ďalej. Je to zlyhanie polície, že ani skoro ráno útočníka nedolapila?

Vypátranie je vždy problematickejšie ako identifikácia. Tu bude vždy napätie medzi slobodou a bezpečnosťou. Nechcem byť veľmi kritický voči polícii, lebo štát má tiež obmedzené možnosti a terorista má vždy výhodu prvého ťahu. Pokiaľ nie sú v okolí rozmiestnené bezpečnostné zložky, má možnosť sa stratiť.

Určite bol však veľký bezpečnostný problém, že si útočník aj hodiny po útoku nerušene písal na Twitteri i 4chane a nebol vystopovaný. Je to však výzva do budúcna aj s prevádzkovateľmi mobilných i sociálnych sietí. Treba zaviesť ochranné mechanizmy, ak by sa, božechráň, niečo podobné opakovalo, aby bola spolupráca medzi jednotlivými zložkami rýchlejšia.

Tento problém sa ukázal už pri útoku v Christchurch na Novom Zélande, kde celé vyčíňanie páchateľ zaznamenával na online prenos a nevedeli ho hneď odhaliť. Podarilo sa mu vystrieľať jednu mešitu, potom jazdil po meste do druhej, až potom ho chytili v aute. Ani ďalšie reakcie bezpečnostných zložiek v cudzine nie sú ideálne. Nehovoriac o Breivikovi, čo je prípad sám osebe.

Polícia sa bráni, že nemala žiadne informácie o tom, že by útočník zo Zámockej inklinoval k násilnému extrémizmu. Na druhej strane, na Twitteri bol aktívny a z jeho postov sa dal vyčítať sklon k násiliu. Jeho účet bol však súkromný a zverejnený pre publikum až krátko pred útokom. Je to chyba informačnej služby alebo sociálnej siete, že ho napriek tomu neidentifikovali ešte pred útokom?

Istým problémom mohlo byť aj to, že písal po anglicky, čím ho nejaké interné vyhľadávače nemuseli priradiť k Slovensku. Ale v tomto štádiu zlyhala sociálna sieť. Na jednej strane sú ľudia blokovaní za rôzne sporné vyjadrenia a dostávajú „bany“ za nezmyselnosti – a tu si niekto mesiace tvorí extrémistický obsah a nestane sa nič.

Neviem, ako majú nastavené algoritmy na vyhľadávanie kontroverzného textu, ale tu sieť určite pochybila. Nehovoriac po jeho zverejnení profilu, keď už online zdieľal teroristický obsah a odkazoval naň.

Nespolupráca sociálnych sietí s políciou pri podobných útokoch je dlhodobý problém. Čo sa musí stať, aby aj sociálne siete dospeli k istej sebareflexii a väčšej vnútornej kontrole toho, čo sa na nich deje?

Musí tu prísť oveľa väčší tlak zo strany Európskej únie. Tá musí tlačiť na to, aby sociálne siete dôslednejšie vymazávali teroristický a nenávistný militantný obsah a identifikovali tých, ktorí ho šíria. A ak takýto obsah niekomu zmažú, mali by o aktivite tohto človeka vedieť aj bezpečnostné zložky daného štátu.

Tu sme však v bode, kde prevádzkovatelia sociálnych sietí nemajú často úprimný záujem o spoluprácu s políciou, pretože ich to obťažuje a pridáva im to prácu, ktorá pre ich biznis nie je komerčne výhodná. Z bezpečnostného hľadiska je to však nevyhnutné a treba tlačiť na zmenu.

Aký podiel má na formácii teroristu, ktorý sa rozhodne útočiť, jeho rodinné zázemie, trauma či šikana, ktorou si prešiel?

Má to svoj podiel, ale váha sa nedá jednoznačne posúdiť. Pri Breivikovi sa argumentovalo tým, že vyrastal skôr s matkou a mal zlé vzťahy s otcom, no komplikované vzťahy nie sú jediným vysvetľujúcim faktorom.

Takže to nemožno povedať ani v prípade slovenského teroristu?

Zatiaľ nepoznám podrobne rodinné zázemie Juraja K., ale už z prvých informácií je zrejmé, že pochádzal zo špecifickej rodiny. V jeho prípade je možné, že sa svojimi názormi mohol do istej miery vymedzovať voči domácemu prostrediu.

Kým sa jeho otec politik prezentuje ako človek orientovaný na slovanskú vzájomnosť a ako fanúšik Putinovho Ruska, on sa priklonil k antiputinizmu, keďže žil v tom, že okolie ruského prezidenta ovládajú Židia. No na hlbšie úsudky je ešte čas.

Dá sa pri včasnom podchytení podobného teroristu či neonacistu deradikalizovať?

Je to vždy sporné, ale myslím si, že v tomto prípade áno. Podľa môjho názoru sa Juraj K. potreboval predviesť a nemal partiu, ktorá by ho do takového činu tlačila.

Čítajte tiež

Nenávistný útok Pôsobil ako tichý ústretový a nekonfliktný typ, tvrdí škola o vrahovi

Juraj Brezáni

 Školy, kam Juraj K. chodil, sa snažili jeho problémové správanie riešiť, otcovi radili vyhľadať pomoc u psychológa, no ten to vraj vnímal ako hanbu.

Mnohí si kladú otázku, prečo sa to stalo práve teraz. Do akej miery ho mohla ovplyvniť súčasná vybičovaná atmosféra v slovenskej spoločnosti?

Útočník zapadá do trendu polarizovanej spoločnosti a šírenia nenávisti v určitých skupinách. Na druhej strane si nemyslím, že celá slovenská spoločnosť je vinná za tento čin. Takéto činy sa vyskytujú v mnohých krajinách, a to aj v tých, ktoré sa považujú za demokratický vzor. Napriek tomu sa tam podobní jedinci vyskytnú.

V každom západnom štáte sú malé stabilné neonacistické skupiny a indivíduá, prispievajú k tomu globálne virtuálna fóra, ktoré ich prepájajú. Šíria si medzi sebou materiály a podporujú sa. No netrúfam si povedať, že za takýto čin môže iba nastavenie spoločnosti, keďže je to, našťastie, také ojedinelé.

Nevnímate teda Slovensko ako krajinu, ktorá by bola nastavená proti LGBTI komunite v takej miere, aby to vysvetľovalo, prečo sa tento typ hanebného činu stal práve u nás?

Dáva istú logiku, že všade tam, kde je silný trend kritiky voči LGBTI komunite, sa môže objaviť takýto terorista, ktorý zaútočí proti ľuďom z komunity. Lenže vôbec to nie je jediný vysvetľujúci faktor toho aktu. Útoky proti LGBTI sa objavili aj na Západe v krajinách s celkovo oveľa tolerantnejším postojom k tejto komunite. Napríklad v roku 1999 neonacistický osamelý vlk v Londýne nastražil bombu v blízkosti baru, kde sa schádzala gay komunita, a bolo to vo Veľkej Británii. Nedávno to boli podobné útoky v Spojených štátoch či Nórsku. Za nimi stáli džihádisti.

V minulosti sme videli aj celý rad veľmi silných nenávistných prejavov voči LGBTI komunite napríklad v Poľsku, Srbsku a najnovšie aj v Gruzínsku, no v žiadnej z týchto krajín nedošlo k atentátu tohto typu. Nedá sa povedať, že by bolo na tom Slovensko horšie ako spomenuté krajiny, a nedá sa ani z atmosféry odvodiť, že to je jediný dôvod, prečo k tomu došlo.

Juraj K. mal v pláne aj útok na premiéra Eduarda Hegera, len ho vraj nezastihol. Čo to o ňom vypovedá?

Odpor k liberálnym elitám.

A mohlo sa mu to podariť?

Zabíjať by dokázal, to predsa ukázal. Otázka je, či by si trúfol ísť proti premiérovým osobným strážcom. To je aj proces výberu u teroristov, terč si nevyberajú len podľa toho, koho neznášajú a chcú odstrániť, ale či si veria natoľko, že dokážu útok dokonať.

Vrah sa zmienil aj o nemeckých spojkách, cez ktoré si údajne zaobstaral náboje a finančné prostriedky. Myslíte, že mal komplicov aj v zahraničí alebo to bol osamelý útočník?

Z toho, čo zatiaľ viem, bol osamelým vlkom. Netvrdím, že si s niekým zo zahraničia nemohol písať, jeho úroveň angličtiny by tomu nasvedčovala, no na priamu prípravu útoku a výber cieľa bol podľa mňa sám. To, že mu niekto poslal slová podpory, aby niečo podobné urobil, sa vylúčiť nedá, ale stratégia okolo uskutočnenia útoku bola zrejme iba jeho záležitosťou. Ale vychádzam len z obmedzených zdrojov.

Sú po tomto týždni obavy, že sa podobná streľba zopakuje, oprávnené?

Nedá sa vylúčiť, že ľudia v podobnom rozpoložení, v akom bol tento páchateľ, sa aj pod vplyvom súčasnej mediálnej pozornosti rozhodnú vykonať niečo podobné. No nedá sa ani jasne povedať, že budú teraz na Slovensku nasledovať ďalšie útoky. Opätovný výskyt po podobnom nenávistnom útoku platí skôr pre Spojené štáty.

Vplyv napodobňovania sme videli aj pri džihádistických akciách vo Francúzsku v rokoch 2015, 2016, 2017. V každej krajine je viac variantov, ako sa situácia bude vyvíjať ďalej. Hrozbu však nikdy nemožno podceňovať, o to väčšmi treba monitorovať, čo sa teraz na sociálnych sieťach i vo fyzickom svete deje.

Mala by teda polícia teraz venovať zvýšenú pohotovosť práve online priestoru?

To bez pochýb. Bezpečnostné zložky na to nemôžu rezignovať.

Je to jediná cesta, ako podobnému útoku predísť?

Jednoznačná všeobecná rada neexistuje. Samozrejme, treba pôsobiť preventívne, aby čo najmenej ľudí malo tendenciu podobne zmýšľať a konať, ponúkať pomoc tým, ktorí o ňu žiadajú, represívne vystupovať v monitoringu a vo vyhľadávaní nebezpečných vyjadrení na sociálnych sieťach a včasne zasiahnuť u ľudí, ktorí vykazujú známky radikalizácie.

No svetový vývoj ukazuje, že asi stopercentne tomu zabrániť nejde. Preto treba mať pripravené aj scenáre krízového riadenia, ak už páchateľ niečo podobné opäť spácha – jednak aby došlo k okamžitej pomoci obetiam, ale aj preto, aby bol páchateľ rýchlo vypátraný. Dúfajme, že sa to opakovať nebude.

Pomohlo by, keby sa viac stíhali extrémistické a nenávistné trestné činy, aj tie slovné, na sociálnych sieťach?

V súčasnej situácii by to mohlo mať nejaký odstrašujúci prvok, ale ani to nie je stopercentné riešenie. To, že bude na Slovensku niekto odsúdený za to, čo napíše niekde na slovenskom facebooku, nemusí byť zaručenou ochranou, že sa podobné veci opakovať nebudú. Ľudia sa v tej chvíli môžu presunúť na zahraničné servery a siete a budú sa ďalej hecovať v angličtine alebo aj po slovensky. Opäť tak môžu vygenerovať nových teroristov.  

Aké ponaučenie z toho pre nás vyplýva?

Byť stále pripravený na rôzne prejavy extrémizmu, ktoré sa môžu objaviť, dávať dôraz na prevenciu, monitorovanie a snažiť sa včas odhaliť, keď sa niekto dostáva na radikalizovanú cestu. Musíme citlivo vnímať príznaky radikalizácie v rodine, škole i pracovných kolektívoch, usilovať sa o tolerantné verejné debaty a precizovať systém boja proti extrémizmu. Odsúvanie problematiky do úzadia bolo chybou.

Je to zložité, ale ponaučenie z toho je, že aj relatívne nečakané veci sa môžu stať. Zvýšiť sa musí aj pripravenosť a akcieschopnosť bezpečnostných zložiek, aj medzinárodná spolupráca v tejto oblasti. Treba podporovať aj spoluprácu bezpečnostnej a akademickej sféry.

Čo by ste odporúčali politikom vo vzťahu k zasiahnutým komunitám?

Minimálne prehodnotiť slovník, už len z úcty k obetiam a s ohľadom na pokračujúcu rizikovosť brutálnej polarizácie verejných debát.

Čím to je, že antisemitizmus stále prežíva a má toľko radikalizovaných stúpencov aj dnes, a to vôbec nie len medzi ultrapravicovými extrémistami?

Tých dôvodov je mnoho, je to hrozba, ktorá je tu po stáročia. Konšpirácie o Židoch ponúkajú jednoduché vysvetlenia zložitých problémov a agresívnym frustrovaným jedincom umožňujú zacielenie vlastnej nenávisti. To využíva stále aktívna a reprodukujúca sa antisemitská scéna.

Vlani som pre slovenský časopis Sociálna prevencia napísal článok o aktuálnych výzvach prevencie antisemitizmu so zameraním na Slovensko, ktorý som zakončil vetou: „Slovenské štátne inštitúcie i nevládne organizácie, ktoré spolupracujú so štátnymi orgánmi v rámci prevencie proti antisemitizmu, musia vhodne eliminovať tradičné prejavy antisemitizmu (vrátane stále rozšíreného popierania holokaustu) a pružne reagovať na nové formy tohto fenoménu. Tu je dôležitá i celková spolupráca s aktérmi bojujúcimi proti dezinformáciám a hybridným hrozbám.“ Za tým si stojím aj dnes.