Tak znie slogan na reklamnom letáku na drogu Chew-Z, ktorá prichádza na medziplanetárny trh v jednom z najzamotanejších románov Philipa K. Dicka Tri stigmy Palmera Eldritcha (1964), ktorý podľa spisovateľa Emmanuela Carrèrea tajne inšpiroval filmy ako Truman Show a Matrix.

V Dickovom románe ľudia obývajú celú slnečnú sústavu, lebo Zem sa pre horúčavy stala takmer neobývateľnou. Aby pozemskí kolonisti vydržali hrozný život na iných planétach, napríklad na Marse, zaobstarávajú si umelé miniatúrne modely krásneho muža a ženy. Keď si vezmú Can-D, starú halucinogénnu drogu, vstúpia do dokonalého života týchto postáv podobných Barbie a Kenovi.

Preto ľudia v jeho románe venujú všetky svoje úspory na nákup ďalších a ďalších kulís a doplnkov z plastu, aby aspoň na chvíľu mohli uniknúť z toho neznesiteľného bežného života. A hoci každý ich „trip“ sa nutne končí návratom do reality, kde všetko zostalo po starom, už sa nevedia dočkať svojej ďalšej dávky.

Palmer Eldritch, magnát zo slnečnej sústavy, však objaví novú zázračnú drogu Chew-Z, ktorá na rozdiel od Can-D umožňuje vstúpiť už nie do nejakého plastického modelu, ale do úrovne reality, ktorá nie je pre vedomie človeka automaticky prístupná a po ktorej Dick pátral celý svoj život. Za svetom existuje aj iný svet, ktorý síce nevidíme, no uspokojíme sa s tým, že sme sa nejako dostali na scénu, v ktorej hráme určitú rolu.

Čo sa však skrýva za tými kulisami? Večný život? A ak áno, tak v čom potom spočíva?

S touto absolútnou slobodou je možné dosiahnuť večný život aj z pohodlia domova.  Zdieľať

Práve z posadnutosti touto neviditeľnou úrovňou reality sa zrodili príbehy, ktoré inšpirovali filmy a seriály ako Blade Runner, Minority Report, Muž z vysokého zámku, Elektrické sny Philipa K. Dicka... To, čo nazývame realitou, je pre Dicka len akási papierová hmota – kulisa, za ktorou sa skrýva skutočnosť.

Chew-Z, nová droga, ktorá v tomto románe umožňuje prístup k tejto úrovni reality, tým neotvára len únikovú cestu do iného sveta, ako to robia tradičné drogy, ale dovoľuje ľuďom preformulovať (aspoň imaginárne) ich zažitú skúsenosť podľa vlastnej ľubovôle a tak modifikovať minulosť a prítomnosť ako vo sne, no s otvorenými očami. S touto absolútnou slobodou (aj keď len imaginárnou) je možné dosiahnuť večný život aj z pohodlia domova. 

Ale čo je to ten večný život, ktorý my ľudia, veriaci alebo neveriaci, potrebujeme ako bytosti, ktoré vedia, že raz musia zomrieť?

V rozpore s tým, čo väčšina ľudí očakáva, slovo „večný“ dokonca ani v biblickom jazyku neoznačuje primárne život po smrti, ale život, ktorý už teraz prekonáva smrť. Reprezentuje život, „aký by mal byť“ a aký intuitívne vnímame vo svojich túžbach: život, v ktorom láska nehynie, pracovné podmienky sú spravodlivé, politici bojujú za spoločné dobro, dieťa netrpí… 

Večný je taký život, ktorý prekypuje zmyslom, taký, aký zažívame v niektorých nezabudnuteľných okamihoch svojho života, ktoré vskutku nazývame svojou spásou, ako napríklad vtedy, keď sa zamilujeme.

Večný život nie je projekciou našich túžob do nedosiahnuteľného neba alebo náboženským ópiom potrebným na to, aby sme mali väčšiu radosť z toho, že tu vôbec sme, ale je to túžba vštepená do srdca, ktoré tajomne vie, ako by veci mali byť, a cíti sa povolané ich aj preto uskutočňovať.

Palmer Eldritch, génius zla, sľubuje práve takýto večný život po užití drogy, ale za jeho syntetický večný život treba zaplatiť privysokú cenu: človek stráca slobodu a dostáva sa pod jeho nadvládu. 

Strata slobody je tou cenou, ktorú za to dobrovoľne platíme. Zdieľať

Na jednej strane tu máme predstavený únik do životov, ktoré nie sú naše vlastné, ako to umožňuje Can-D, stará droga, ktorá nás dokáže premiestniť do plastických životov. Tie sú v skutočnosti tým druhom úniku, ktorý nám ponúka reklama.

Neklamme sa, marketéri sú si vedomí našej bytostnej túžby po nekonečne, a preto s nami manipulujú, keď nás ženú k tomu, aby sme túto svoju túžbu vymenili za nekonečnú sumu síce malých, no pominuteľných vecí, ktoré si vieme kúpiť.

Na druhej strane tu máme Chew-Z, Eldrichtovu novú mocnú drogu, ktorá ľuďom umožňuje modifikovať ich vlastnú minulosť a prítomnosť a tak žiť v akomsi imaginárnom živote, ktorý sa stvárňuje podľa ich túžob a v ktorom nemajú miesto akékoľvek pády, zlyhania či zranenia. Podobá sa to tomu, čo sa nám deje na internete, kde si vytvárame sny v nekonečnej kognitívnej a emocionálnej bubline mimo priestoru a času.

Aby sme sa však aspoň trochu uchlácholili a získali zdanie večnosti, odovzdávame svoje údaje veľkým manipulačným programom a firmám, ktoré nás profilujú a riadia naše budúce rozhodnutia: radšej sa stávame zdrojmi, ktoré sa postupne vyčerpajú, než aby sme bojovali za to, aby sme sa stali protagonistami ozajstného večného života a nie toho digitálneho.

Strata slobody je tou cenou, ktorú za to dobrovoľne platíme, pretože sloboda nás núti robiť rozhodnutia a niesť ich bremeno: masy tak každodenne umožňujú malé i veľké diktatúry. 

No zatiaľ čo reklama ponúka produkty, ktoré odkazujú na realitu (aby som bol šťastný, musím ich vlastniť), internetová sieť, ktorá čoskoro nadobudne podobu metaverza (naše profily budú žiť, ale vo svete, ktorý stvárňuje boh Algoritmus, s dôsledkami, ktoré dobre opísal Eric Sadin v Kritike umelého rozumu, najmä pokiaľ ide o stratu slobody a tým aj tvorivosti a radosti zo života), nám čoskoro ponúkne šťastie bez toho, aby sme na to potrebovali realitu, alebo sa bude dokonca priečiť realite, ako to vyznáva aj samotný hrdina Dickovho románu: keď si raz vzal drogu večného života, „nemôžeš sa z toho vymaniť. Hoci si myslíš, že si sa jej zbavil, stále ťa má v hrsti. Je to proste jednosmerka a ja sa nemôžem nikde otočiť“.

Kapitalizmus dozoru z nás robí zdroje, z ktorých sa dajú vydolovať údaje. Zdieľať

Kto z nás by sa dnes vedel a dokázal vzdať internetu či sociálnych sietí?

Náš život, keďže sme bytosti hľadajúce zmysel (veď aj seba samých sa snažíme pochopiť ako príbehy, ktoré majú nejaký cieľ), sa vždy zakladá na tej predstave, ktorú máme o večnom živote: Dick nielenže videl, že večný život jeho súčasníkov je manipulovaný reklamou, ale predvídal aj to, že v budúcnosti bude večný život v rukách vynálezcov oveľa sofistikovanejšej a všadeprítomnej formy kontroly, ktorá sa stane náhradou za tú skutočnú. 

Kapitalizmus dozoru, ako ho definovala Shoshana Zuboff vo svojej rovnomennej knihe, z nás robí zdroje, z ktorých sa dajú vydolovať údaje (dáta) tým, že šikovne manipuluje s našou túžbou po večnom živote: metaverzum bude jeho dokonalým uskutočnením.

Pokiaľ viem, nové prísľuby večného života sa v skutočnosti týkajú definitívneho odstránenia tela (nahradiť ho má avatar v metaverze a kyborg v univerze), aby sa dosiahlo víťazstvo nad prírodou a časom, čiže tými dvoma veličinami, ktoré nás ešte stále nútia zomrieť. 

V Dickovom románe sú totiž tri stigmy Palmera Eldritcha, spomínané v názve knihy, tými znakmi, ktoré sa objavia na tele tých, ktorí vstúpia do jeho paralelného sveta: ruka, oči a ústa sa stanú robotickými, t. j. konanie, pohľad a reč už nie sú ľudské, človek sa síce stane šťastným, to áno, ale zároveň sa tým aj odľudští.

Pravdou naďalej zostáva, že nemôžeme žiť bez večného života, no pritom tak často si ho chceme vybudovať tak, že si zakladáme na moci, na tej pomýlenej skratke tých, ktorí sú presvedčení, že práve vďaka kontrole, a nie láske, nadobúdame také silné presvedčenie o svojej identite a živote, až si trúfame poraziť aj smrť.

Podobáme sa však na mole, ktoré si vždy spália krídla, keď sa približujú k svetlu, ktoré ich priťahuje, alebo na vtáky, ktoré nabúravajú do skiel, ktoré nie sú oblohou, len ju odrážajú. Ten, kto má techniku na predaj večnosti, vždy bude pánom sveta a vždy bude ponúkať svoje ópium národom, ale my budeme slobodní a šťastní len vtedy, keď večný život postavíme na láske. 

Chce od nás len dve veci: veľa odvahy a veľa tela.  Zdieľať

Kamarát, ktorý očakáva narodenie svojho dieťa, mi pri mojich obavách z jeho príchodu na tento svet, ktorým zmietajú rôzne nepokoje a vojny, s pokojom odpovedal: „Bytie tohto dieťaťa sa bude vždy a stále odvíjať len od jednej jedinej veci, ako veľmi bude milované a ako veľmi bude milovať, všetko ostatné je iba povrchnou záležitosťou.“

Má pravdu: stávam sa večným dnes, práve v tento deň, len natoľko a len vtedy, keď milujem a som milovaný, toto je tá „skutočná realita“, ktorá nás neprivádza do žiadnych závislostí či imaginárnych únikov. Chce od nás len dve veci: veľa odvahy a veľa tela. 

Ja by som napríklad vôbec nevedel, čo si mám počať s takým večným životom, ktorý by mi nesprostredkoval nežnosť objatia ženy, ktorú milujem, alebo tváre študentov, ktorých roky sledujem, či rozhovor s priateľom, krásu výhľadu na hory alebo hviezdnu oblohu uprostred mora, akú som si užil toto leto, či šťastie mojej netere, keď sa s ňou hrám a vyhadzujem ju do vzduchu, alebo Beethovenovu hudbu, alebo aspoň jednu stránku Homéra... 

Večný život v pohodlí domova vôbec nezávisí od toho danajského daru, ktorý by nám mala sprostredkovať nejaká droga kontroly, ale závisí od tých miest, kde to prekypuje von zmyslom života, pretože sú plné lásky, ktorú prijímame a dávame.

Je teda len na nás, aby sme si vybrali, kde a aké budú tieto miesta, a tak ich pomohli vybudovať: od toho závisí náš (večný) život.