Karl von Habsburg Obávam sa, že Putin použije taktické jadrové zbrane

Karl von Habsburg je rakúsky politik, podnikateľ a súčasná hlava habsbursko-lotrinského rodu. Je synom bývalého poslanca Európskeho parlamentu Otta von Habsburga a vnukom posledného rakúsko-uhorského cisára Karola I.

Narodil sa v roku 1961 v nemeckom meste Starnberg. V rokoch 1996 –​ 1999 bol poslancom Európskeho parlamentu za Rakúsku ľudovú stranu (ÖVP). Angažuje sa v paneurópskom hnutí. Podniká v oblasti médií, v poľno- i lesohospodárstve. Je tiež veľmajstrom dynastického rytierskeho Rádu sv. Juraja.

Bratislavu navštívil pri príležitosti slávnostného otvorenia Aleje Márie Terézie.

Ako ste zvyknutý, že vás oslovujú? „Jeho veličenstvo“ alebo proste len „pán von Habsburg“?

(Smiech.) Môj otec bol známy pod menom Otto von Habsburg. Preto aj pre mňa je najjednoduchšie vystupovať ako Karl von Habsburg. Je pravda, že som už počul v živote všetko možné ako oslovenie, ale osobne žiadny titul nepoužívam.

Väčšina ľudí pozná svojich starých rodičov a z rozprávania možno ešte niečo vie o svojich prastarých rodičoch. No potom sa povedomie o dávnejších predkoch rozplýva v hmle minulosti. Vaši predkovia sú v plnom svetle dejín vystopovateľní spätne viac ako osemsto rokov. Nepociťovali ste tú váhu rodinnej histórie niekedy ako bremeno?

V podstate je to otázka, ktorú neviem zodpovedať, lebo nikdy som nebol niekto iný. Samozrejme, že človek vyrastá s povedomím dejín a tie predstavujú aj určité meradlo. Necítim to však ako bremeno. Je to proste ďalší aspekt, ktorý má človek vo svojom živote, že sa veľa zaoberá dejinami a snaží sa z nich aj poučiť. No môj hlavný záujem sa netýka minulosti, ale budúcnosti.

Spomenuli ste rodinnú históriu ako určité meradlo. Hovoríte si niekedy, keď musíte učiniť napríklad morálne rozhodnutie, že takto a takto radšej nie, lebo to by veru starý otec Karol a stará mama Zita (teda posledný rakúsko-uhorský panovnícky pár) neschvaľovali?

To by pri rozhodovaní asi nezohrávalo hlavnú rolu. Skôr sa snažím vychádzať z kresťanských hodnotových predstáv a tie sa týkajú nás všetkých.

Keď sa pozrieme na zvyšné európske monarchie, niekto možno na prvý pohľad závidí ľuďom, ktorí sa narodili ako princ alebo princezná. No už na druhý pohľad je zjavné, že pre členov panovníckych rodín je kráľovská rola tak trochu aj zlatou klietkou. Videli sme to na príklade britskej princeznej Diany, ktorá bola nešťastná, ale už v 19. storočí sa to isté dalo povedať o rakúskej cisárovnej Alžbete (Sissi) či o jej synovi Rudolfovi, ktorý si vzal život. Posledný cisár Karol a jeho žena Zita pokladali očividne stratu trónu za krivdu. No ako je to s vami? Pripúšťate, že možno by ste mali paradoxne ťažší život, keby ste dnes boli cisárom?

Bez debaty by som dnes mal ťažší život, keby som bol cisár. Na druhej strane, keď si spomeniem na svojho otca, on bol neskutočne moderný človek. Veril moderným výchovným metódam a s nimi k nám aj pristupoval. Prízvukoval nám, že to najlepšie, čo nám môže do života odovzdať, je svoj príklad. To sa týkalo aj jeho politického angažovania, zvlášť aj za ľudí žijúcich na území bývalej monarchie. (Otto von Habsburg sa ako europoslanec za bavorskú CSU angažoval za stredoeurópske krajiny za železnou oponou a neskôr sa zasadzoval za ich prijatie do EÚ, pozn. aut.) Toto nastavenie odovzdal aj mne. A myslím si, že by mi ho bol odovzdal, aj keby monarchia pokračovala. No celý môj život by sa odohrával v rámci veľmi prísneho protokolu. Je preto stopercentnou pravdou, že dnes môžem viesť oveľa flexibilnejší život.

Čiže neľutujete, že monarchia pred vyše sto rokmi zanikla?

Som veľmi „nenostalgický“ človek. Nostalgia u mňa nemá miesto, lebo nemá žiadny zmysel takto rozmýšľať, iba to odvádza pozornosť od reálnych možností, ktoré človek má. Nikdy si nekladiem otázku, čo by bolo, keby. Bolo by to stratou energie a času. Je dôležité žiť v dnešku a svoje ideály, z ktorých prirodzene viaceré majú aj svoj historický pôvod, presadzovať tu a teraz.

Foto: Postoj/Adam Rabara

Už ste spomenuli, že viac ako váha rodinného zázemia vás pri činení morálnych rozhodnutí ovplyvňujú kresťanské hodnoty. Habsburgovci vždy boli známi svojím silným katolíckym presvedčením. Ako sa vo vašej rodine darí odovzdávať vieru z generácie na generáciu v situácii, keď žijeme v sekulárnej dobe a mnohí kresťanskí rodičia narážajú na revoltu svojich detí, ak sa im pokúšajú odovzdať vieru?

Základom všetkého je, aby boli rodičia dobrým príkladom pre svoje deti. Na druhej strane, mali by dávať deťom aj určitú pružnosť a možnosť žiť aj trochu inak, hoci sa to rodičom nie vždy páči. Keď sa dnes pozriem na vlastné deti, som na ne neskutočne hrdý, no rovnako musím akceptovať, že majú čiastočne iné postoje, než zastávam ja. Je to však úplne v poriadku, lebo pri rozumných generačných výmenách musí byť priestor aj na takýto vývoj. Na druhej strane, my sme zjavne veľmi politická rodina. Dá sa povedať, že sme osemsto rokov politikmi z povolania. To sa nezmenilo ani zmenou ostatných vonkajších okolností.

Čo z toho vyplýva?

Európa stojí na kresťanských základoch. Vidieť to na otázkach ako hodnota rodiny či dôstojnosť jednotlivca. Všetky tie záležitosti, ktorých odraz nachádzame aj v našich ústavách a zákonoch, majú svoje korene v kresťanskom učení. Na tento vplyv nesmieme zabudnúť. Náboženstvo nie je o tom, či každú nedeľu chodím do kostola. Ide o porozumenie hodnote ľudského života a celej štruktúry spoločnosti. A to všetko vstupuje aj do politického života.

Neobávate sa, že kresťanská viera bude možno o päťdesiat rokov podobným anachronizmom, akým sa dnes javí monarchia?

Kresťanstvo je tu už dvetisíc rokov, takže si neviem predstaviť, že by v blízkej budúcnosti jednoducho zaniklo. No v dejinách veľkých cirkví sa vždy odohrávali pohyby, kedy to chvíľu išlo hore a chvíľu zase dole. Dnes prechádzame tým druhým. Súvisí to s mnohými vecami, ako je podstatne liberálnejšie spoločenské povedomie, odmýtizovanie sveta, ale iste aj so správaním Katolíckej cirkvi. Na druhej strane, viem si predstaviť, že sa to obráti. V tomto zmysle som profesionálny optimista.

Váš otec Otto von Habsburg bol počas svojho života veľkým advokátom krajín ako Slovensko, keď sa snažili vstúpiť do Európskej únie. Zjavne v jeho diele pokračujete. Nedávno ste vyhlásili, že spojená Európa bude až vtedy úplná, keď sa Ukrajina stane jej súčasťou.

Ukrajinou sa zaoberám už dlhšie. Určite je tam aj historický rozmer, keďže zvlášť k západnej Ukrajine, ktorá bola súčasťou Habsburskej monarchie, má moja rodina zvláštny vzťah. Spomenul by som tiež arcivojvodu Wilhelma Habsburského, ktorý podporoval samostatnosť Ukrajiny po prvej svetovej vojne. (Wilhelm Habsburský bol rakúsky arcivojvoda, ktorý sa nadchol pre ukrajinskú kultúru a bojoval za ukrajinskú nezávislosť od Sovietskeho zväzu, v roku 1947 ho sovietska tajná polícia odvliekla z Rakúska, zomrel väznený Sovietmi o rok neskôr, pozn. aut.) Odhliadnuc od toho, na Ukrajine sa však angažujem aj podnikateľsky. Od roku 2007 tam vlastním rádio s celonárodným pokrytím. Aj keď sme boli primárne hudobnou stanicou, po roku 2014 sme prirodzene museli zaujať stanovisko. Spolupracujeme s vládou a snažíme sa posilňovať mediálne prostredie na Ukrajine.

Foto: Postoj/Adam Rabara

Jedna vec je podporiť Ukrajinu v Kyjeve. No žijete v Rakúsku a tam podobne ako v Nemecku či na Slovensku existuje silný proruský sentiment. Až by sa dalo povedať, že niektorých politikov majú Rusi priamo vo vrecku. Ako sa vaša podpora Ukrajine prejavuje na vašej domácej scéne?

V Rakúsku relatívne často vystupujem v médiách. Zvyknú ma napríklad pozývať do rôznych diskusných televíznych relácií. Po februárovom ruskom útoku nebolo veľa ľudí, ktorí boli priamo na Ukrajine. Ja som bol v Kyjeve a dosť som po Ukrajine cestoval. Tento pohľad priamo odtiaľ som sa pokúšal dostať aj do rakúskych médií. Snažil som sa tiež ukázať, že toto nie je proste bežná vojna medzi dvomi štátmi, dokonca ani nejde len o zástupný konflikt medzi Putinom a Bidenom s okrajovou európskou účasťou.

Aký je to teda vojnový konflikt?

Je to ideologická vojna. Západ Európy si počas stáročí vytvoril určité základné hodnoty, o ktorých proste vieme, že sa osvedčili. Mám teraz na mysli také záležitosti ako právny štát, demokracia, ľudské práva, medzinárodné právo… Toto všetko súčasný kriminálny a totalitný ruský režim odmieta. Nechcem tvrdiť, že Ukrajina je bezchybná alebo že tam neexistuje korupcia. No je to krajina, ktorá mala veľmi blízko k ruskej mentalite, pritom sa v posledných rokoch začínala postupne meniť k lepšiemu. Putin nemohol dovoliť, aby si časom začala ruská verejnosť klásť otázku, prečo sú na Ukrajine možné politické zmeny, ktoré v Rusku možné nie sú. Preto rozpútal voči Ukrajine vojnu. Zároveň ide o vojnu nielen proti Ukrajine, ale tiež proti západným hodnotám. Medvedev to vlastne povedal celkom nepokryte: cieľom je vytvoriť eurázijskú sféru od Lisabonu po Vladivostok pod vedením Ruska.

Čo hovoríte na protiargument, že Rusko vojnou na Ukrajine len bráni sféru vplyvu vo svojom susedstve ako každá veľmoc? Spojené štáty by tiež zrejme netolerovali, keby napríklad Mexiko hľadalo všestranné spojenectvo s komunistickou Čínou. Inak povedané, čo si myslíte o argumente, že je to vo svojej podstate geopolitický konflikt?

Podľa mňa to nesedí z dvoch dôvodov. Po prvé, samotní ruskí predstavitelia sa netaja tým, že vyhlásili vojnu európskym hodnotám. Oni sa dokonca ani netaja, že Ukrajina je pre nich len prvým krokom. Ak by padla, Moldavsko by bolo ďalšie na rade a potom zrejme Pobaltie. Dnes Ukrajina bráni celú Európu. Po druhé, Európania tvrdia, že vo svete bránia princíp práva na sebaurčenie národov. To sa nedá dôveryhodne tvrdiť a súčasne tolerovať, aby toto právo bolo upierané Ukrajine zo strany Ruska. Musíme si nielen položiť otázku, akú situáciu budeme mať o mesiac alebo o rok, ale tiež, akú situáciu chceme mať o dvadsať rokov, lebo moje dnešné angažovanie je o záujme nasledujúcej generácie.

A akú situáciu by ste chceli vidieť o dvadsať rokov?

Chcel by som vidieť Európsku úniu bez jej súčasných deficitov, ako je napríklad slabá a málo akcieschopná zahraničná politika. A chcel by som, aby o dvadsať rokov mala EÚ stabilného demokratického suseda menom Rusko, ktoré bude taktiež vyznávať zásady právneho štátu. Dnes to, žiaľ, nie je pravda. V Moskve vládne kriminálna mafia, ktorá sa hrá na štát. A tú treba upratať.

A čo ak po Putinovi príde ešte niekto horší?

Určite by nebolo dobré, keby Putina vystriedal len ďalší kriminálnik z jeho bezprostredného okolia. To by Európe nijak nepomohlo. Jedna vec je, že dnes musíme podporovať Ukrajinu. A to nielen morálne, ale tiež vojensky, hospodársky, v každom ohľade. No rovnako musíme podporovať občiansku verejnosť v Rusku. Putin sa síce veľmi snažil zlikvidovať akúkoľvek opozíciu voči svojmu režimu, no stále existujú ľudia, ktorí sú proti nemu. Aj keď sa Alexej Navaľnyj nachádza vo väzení, stále má za sebou nejaké štruktúry. A platí to tiež o ďalších. Európa nesmie prijať, že títo ľudia zhnijú vo väzení alebo ich otrávia novičokom…

… alebo nešťastne vypadnú z okna.

Alebo. Je na ruskej občianskej verejnosti, aby si vynútila zmenu, no my by sme ju mali podporiť. A dnes to nerobí nikto.

Foto: Postoj/Adam Rabara

Vy hovoríte, že zo strany Ruska ide o ideologickú vojnu, ktorú vyhlásilo západným hodnotám, ako sú demokracia a právny štát. No na Západe dnes máme aj rôzne ideologické excesy „woke“ hnutia a vďaka tomu potom môžu ľudia ako ruský patriarcha Kirill rámcovať vojnu na Ukrajine ako boj Ruska proti západnej dekadencii a na obranu kresťanskej ortodoxie.

V prvom rade som za to, aby bol patriarcha Kirill zahrnutý do sankčného zoznamu. V mojich očiach je rovnako súčasťou tamojšej kriminálnej mafie ako mnohí ďalší, len nosí iný kabát. Jeho tvrdenie, že Rusko bráni v tejto vojne kresťanské hodnoty, je absurdné. Je to rovnako absurdné, ako keď niekdajší agent KGB Putin dnes príde do kostola a zapaľuje tam sviečky. Tomu predsa nikto nemôže uveriť. V Rusku je pravoslávna cirkev predĺženou rukou tajnej polície a vždy to tak bolo. Netvrdím tým nič nové. Mimoriadne ohavné je, že sa patriarcha Kirill snaží kresťanskými hodnotami ospravedlniť tie najhoršie vojnové zločiny. Nemôže nám kázať o morálke kriminálna mafia, ktorá porušila každú medzinárodnú dohodu, čo s Ukrajinou podpísala.

Väčšine občanov európskych štátov neprekáža, že ich vlády podporujú Ukrajinu, pokiaľ ich to priveľa nestojí. My sa však nachádzame pred potenciálne veľmi ťažkou zimou z pohľadu energetiky. Čo si myslíte o vnútropolitickej diskusii v Nemecku, kde z ideologických dôvodov váhajú, či vôbec ponechajú zapnuté atómové elektrárne, aj keď stojíme pred bezprecedentnou energetickou krízou?

Opäť musím pripomenúť, že nejde o vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, ale o vojnu, ktorú Rusko vedie proti nám, proti nášmu spôsobu života. A to napriek tomu, že nie sme priamo na frontovej línii. Jedna vec je podpora Ukrajiny a v tomto zmysle urobilo práve Slovensko obdivuhodne veľa – nielen po stránke morálnej podpory, ale aj v zmysle dodávok zbraní. Slovensko kompenzovalo v mnohých ohľadoch zlyhania susedného Maďarska vo vzťahu k Ukrajine a mám pred tým hlboký rešpekt. No ešte raz, sme vo vojne a musíme si uvedomiť, že nám to spôsobí aj nejaké problémy. To sú tie ekonomické náklady, ale aj vyhliadka na zimu, o ktorej hovoríte.

Čo však s tým?

Len pred pár dňami Putin odstavil Nord Stream 1 s tým, že ho nespustí, pokiaľ budú sankcie pokračovať. My z toho musíme vyvodiť dôsledky. Od začiatku hovorím, že musíme urobiť veľmi radikálny škrt a mali sme to byť my, kto prestane importovať plyn z Ruska. Donedávna sme totiž Moskve posielali asi miliardu dolárov denne, čo sú peniaze, z ktorých Rusko financuje vojnu proti Ukrajine. Na podporu Ukrajincov nevynakladáme ani jedno percento z toho, čo Rusku platíme za energie. Keby sme podporovali Ukrajinu výraznejšie, aj tento konflikt by sa skončil skôr a naša situácia by sa skôr znormalizovala.

No vrátim sa opäť k Nemecku, ktoré svojou energetickou politikou komplikuje situáciu celej Európe.

Iste, tá diskusia, ktorú vedú v Nemecku, je absurdná. Pred niekoľkými dňami zelený minister zodpovedajúci za energetiku vyhlásil, že z tých troch jadrových elektrární vypnú len jednu, dve zostanú zapojené, až pokiaľ nebude doriešená otázka energetickej bezpečnosti. Vidíme, že aj tu sa musí vrátiť do hry realizmus. Podľa mojej mienky bolo trestuhodné zo strany obidvoch nemeckých hlavných politických strán, že sa počas posledných dvoch desaťročí vmanévrovali do takej jednostrannej energetickej závislosti od Ruska. Je to o to nepochopiteľnejšie, že sú za to zodpovední politici, ktorí si ešte musia pamätať, ako v 70. rokoch arabské štáty zvyšovali ceny ropy. Tá diskusia bola rovnaká ako teraz: hrozí nám, že budeme v zime mrznúť, a musíme diverzifikovať, aby sa to neopakovalo. Ja si na to ešte pamätám, bol som vtedy mladý človek a teraz zažívam déjà vu.

Foto: Postoj/Adam Rabara

S Putinovým režimom udržiavali blízke vzťahy nielen niektorí nemeckí politici, ale aj rakúski. Aké silné sú hlasy volajúce po zrušení sankcií v Rakúsku?

Prirodzene, tieto hlasy existujú, nie sú však rozhodujúce. Práve v konzervatívnom tábore je veľa takých, ktoré volajú po porozumení pre Putina a majú dojem, že prináša záchranu kresťanstva. No keď je niekto takto mimo, že prehliada očividné fakty, ktoré sú na stole, nedokážem mu pomôcť.

Nedávno ste upozornili, že Putin by mohol na Ukrajine použiť taktické jadrové zbrane. O čo sa opiera vaše varovanie?

Ak jadrové zbrane rátame medzi zbrane hromadného ničenia spolu s biologickými a chemickými, tak tie chemické Rusko použilo v Čečensku i v Sýrii. Keď sa pozrieme na ruskú vojenskú doktrínu, tak nasadenie taktických nukleárnych zbraní nemožno vôbec vylúčiť. Zdôrazňujem, že hovorím nie o strategických, ale o taktických bombách medzi 0,8 až 1,2 kiloton.

Čiže obávate sa, že tieto taktické zbrane použije Putin, aby dosiahol ciele priamo na bojisku. Ako by mal odpovedať Západ? Je predsa zrejmé, že aj veľmi obmedzené použitie jadrových zbraní na Ukrajine by nemohlo zostať bez odpovede.

Všetky možnosti by v takom prípade boli otvorené. Západ by sa nemusel uchýliť k nukleárnej odpovedi. Existujú aj konvenčné zbrane, ktoré majú približne taký účinok ako taktická jadrová zbraň. No aby nedošlo k omylu, modlím sa, aby som sa mýlil a Rusko sa neuchýlilo k použitiu jadrovej zbrane. Iba hovorím, že vzhľadom na ruskú vojenskú doktrínu sa to nedá vylúčiť. Pozrite sa napríklad na ruské bojové vozidlá pechoty. Tie sú uspôsobené, aby premiestňovali vojakov cez frontovú líniu, na ktorej došlo k použitiu jadrových zbraní. Množstvo vecí v ruských ozbrojených silách ide týmto smerom.

Je tu ešte jedna vec, na ktorú by som sa rád spýtal. Vaša sestra Gabriela pôsobila ako gruzínska veľvyslankyňa v Nemecku. Váš brat Georg je maďarským veľvyslancom vo Francúzsku. Prečo Habsburgovci dnes pôsobia ako diplomati pre rôzne krajiny?

To sa musíte pýtať diplomatov v mojej rodine, nie politika, za ktorého sa pokladám ja. (Smiech.) No je to logický dôsledok toho, že sa pokladáme za Európanov a mali by sme sa angažovať tam, kde ide o základné európske hodnoty. Niektorí členovia našej rodiny sa angažujú v diplomacii, iní zase v politike. Napríklad moja sestra Walburga bola poslankyňou švédskeho parlamentu a pôsobila v OBSE.

Ako ste už spomenuli, Habsburgovci sú už asi 800 rokov politikmi z povolania. Vaša rodina rozhodujúcou mierou formovala dejiny strednej Európy a vlastne celého kontinentu. Akú budúcnosť pre rodinu, ktorej ste hlavou, očakávate vo svete, kde už zrejme nemôžete počítať s obnovením monarchie?

Predovšetkým sme veľmi veľká rodina. Je nás skoro šesťsto. Je to skupina osôb, ktorá môže povedať, že sa dokáže obzrieť do minulosti, vie sa z nej poučiť a aj vyvodiť, čo sú správne hodnoty pre budúcnosť. Je pre mňa dôležité, aby každý z nás, nech sa venuje profesionálne čomukoľvek, mohol na tieto hodnoty poukazovať a mohol podľa nich žiť. Ide o hodnoty, ktoré majú svoj základ v kresťanstve – hodnoty, ktoré utvárali Európu, a verím, že by si mali zachovať vplyv aj v budúcnosti.