SPOLOČNOSŤ: Najprísnejší rád

Všetko sa to začalo už v roku 529. Svätý Benedikt z talianskej Nursie založil na hore Mons Casinus prvý západoeurópsky kláštor. Benediktínsky rád sa tak postupne stal akýmsi vzorom pre vznik ďalších katolíckych reholí. Odvtedy ich počet prekročil dve desiatky. Každá z nich je niečím špecifická. No prívlastok najprísnejšia si logicky zaslúži len jedna z nich.

Na počiatku bol sv. Bruno

Obdobou sv. Benedikta ako zakladateľa sa u kartuziánov stal svätý Bruno. Narodil sa v nemeckom Kolíne nad Rýnom v prvej polovici 11. storočia. Bruno bol veľmi vzdelaný muž obratný najmä vo filozofii a teológii a k tomu vynikajúci rečník. Žil v dobe boja o investitúru a v tomto spore neúprosne hájil stanovisko svojej cirkvi. Mal nastúpenú pomerne sľubnú kariéru, no dostal sa do sporu s remešským biskupom, a preto volil radšej vstup do benediktínskeho kláštora. Hľadal však úplnú odľahlosť a samotu. Dlho preto v kláštore nezotrval a vydal sa so svojim šiestimi druhmi za biskupom do alpského Grenoblu. Na jeho návrh sa Bruno so svojimi druhmi uchýlil do horskej rokliny v nadmorskej výške 1175 m.n.m. , ktorú volali La Chartreuse. V roku 1084 dal Bruno okolo tamojšieho oratória postaviť samostatné izby (cely) pre svojich spolubratov. Vytvoril tak postupne celý kláštorný komplex Grande Chartreuse (Veľká kartúza), ktorý získal meno podľa samotnej rokliny. Z toho sa odvodilo aj pomenovanie celého rádu (ordo cartusiensis). Po šiestich rokoch sa skromný Bruno stal radcom pápeža Urbana II., svojho žiaka, no aj tam pobudol len krátko. Žiadal o prepustenie zo služby, aby mohol založiť ďalšiu kartúzu, tentoraz v južnom Taliansku, v odľahlej Kalábrii. Tam mu bolo ponúknuté stať sa biskupom, no Bruno opäť skromne odmietol. V roku 1101 vo svojej kalábrijskej kartúze Santa Maria dell Eremo pri La Torre napokon zomiera. Bruno nebol formálne nikdy vyhlásený za svätého. V roku 1514 však bolo kartuziánom dovolené modliť sa na jeho počesť a v 17. storočí bola úcta k Brunovi rozšírená na celú cirkev.

Zostávaj v cele a cela ťa naučí všetkému

Rozmach kartuziánskeho rádu sa však smrťou svojho zakladateľa nezastavil. Pár rokov po Brunovej smrti sú spísané zvyklosti spoločenstva, ktoré dávajú verný obraz o živote tajomnej komunity. V 12. storočí pápež Inocent II. aprobuje ich pravidlá a neskoršie sú kartuziáni pápežom Alexandrom III. uznaní za rád. Vo svojich pravidlách majú len jediný cieľ: „horlivejšie hľadať, rýchlejšie nájsť a plnšie vlastniť samotného Boha.“ Ako cestu si zvolili ticho a samotu.

Kartuziáni skladajú sľub chudoby, čistoty a poslušnosti, vedú kontemplatívny život, okrem slávenia liturgie sa modlia takmer výlučne v tichosti. Kvôli prísnej odlúčenosti od okolitého sveta sú oslobodení od akejkoľvek duchovnej správy. Rehoľníci sa delia na mníchov v celách (patres) a na bratov. Cely, tiež zvané klauzúry, sú jednoposchodové domčeky, ktoré mnísi opúšťajú výnimočne, napríklad kvôli sláveniu liturgie alebo oddychu. Pravidlá definujú cely ako „svätú pôdu a miesto, kde často prebýva Pán so svojím služobníkom ako so svojím priateľom.“ Kartuziáni dostávajú stravu dvakrát do dňa cez okienko, od 14. septembra do Veľkej noci dokonca len raz denne. Často sa postia, strava je s výnimkou rybieho mäsa prísne vegetariánska. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že členovia rádu nekonajú nič užitočné, no opak je pravdou. Svoj denný rozvrh majú rozdelený na manuálnu prácu v dielňach, ktoré sú súčasťou ich domčekov, na štúdium a na rozjímanie. Druhá skupina- bratia pracujú manuálne viac než mnísi, no max. sedem hodín denne, no takisto v mlčaní a samote. Ich pôstny poriadok je kvôli namáhavejšej práci menej prísnejší než u mníchov v celách. Mnísi v klauzúrach majú povolenú jednu mimokláštornú vychádzku za týždeň. Prechádzajú sa vo dvojiciach, pravidelne sa pritom striedajúc, čím sa všetci vzájomne porozprávajú. Naopak bratia majú povolenú len jednu vychádzku mesačne.

Ukážka z dokumentárneho filmu Veľké ticho (na csfd.cz), približujúceho život v kartuziánskom kláštore La Grande Chartreuse. Film získal na svetových festivaloch mnoho ocenení. DVD je k zakúpeniu na Kumran.sk - Veľké ticho.

Kartuziáni sa tradične venovali prepisovaniu kníh, boli známi tiež ako vynikajúci iluminátori. Tam, kde prišli, boli nositeľmi vzdelania. O reholi sa pochvalne vyjadril aj pápež Inocent IX. Povedal, že nikdy nepotrebovala reformu, pretože nikdy nebola deformovaná.

Kartuziánsky rád má svoju mužskú aj ženskú formu. V súčasnosti sa počet rehoľníkov odhaduje celosvetovo asi na štyri stovky, v dvadsiatich štyroch kartúzach. Najviac z nich je vo Francúzsku a Španielsku, k nám najbližšie kláštory sú v Slovinsku a v Nemecku.

Kartuziáni a Slovensko

Mlčanliví rehoľníci v stredoveku neobišli ani územie dnešného Slovenska. Už v roku 1299 prichádzajú na pozvanie spišských Nemcov, ktorí im vybrali miesto na Skale útočiska (Lapis refugii - dnešné Kláštorisko) nad Letanovcami v Slovenskom raji. Výber lokality nebol náhodný, keďže na tomto mieste si Spišiaci zachránili svoje životy počas tatárskeho pustošenia. Bol to teda prejav úcty a vďaky. Komunita zaznamenala počiatkom 14. storočia značný rozmach. Azda preto si mlčanliví mnísi v roku 1319 postavili na severnom Spiši v Lechnici akúsi pobočku svojej kartúzy, ktorá je známa ako Červený Kláštor. Pre Spiš bola veľká pocta, že na ich území pôsobili títo rehoľníci. No v 15. storočí sa rozvoj spišskej rehole zastavil, keďže sa kláštory stali častým terčom rabovačiek českých husitských a bratríckych vojsk. Na Skale útočišťa pôsobili kartuziáni do roku 1543, kedy musel byť opevnený kláštor zbúraný, aby sa nestal základňou pre lúpežných rytierov, ktorí ho krátko pred tým úplne vydrancovali. Časť z rehoľníkov sa presťahovala aj so svojou veľmi bohatou knižnicou do Červeného Kláštora. No ani tu sa bohužiaľ dlho nezdržali. Po dvadsiatich rokoch od odchodu z Kláštoriska kvôli nepokojom aj oni definitívne opúšťajú slovenské územie.

Kríž stojí, kým svet sa krúti

Ich prísny život je súčasníkmi ťažko pochopiteľný. Podstatu ich cesty sa však snažil poodhaliť ten najpovolanejší , sám sv. Bruno: „Náš život sa odvíja v temnote i vo svetle viery. V samote môžeme vstúpiť do hlbín našej viery... Temnota viery sa tak postupne mení vo svetlo viery... Keď sa zriekneme všetkého, čo nie je v súlade s vierou, spoznáme hlbinu božstva a žiar svätosti toho, ktorý žije v našich srdciach.“

Dušan Čurila

Foto: www.chartreux.org