Ako som sa stal poradcom kamerunského kráľa

Do Kamerunu chodí pomáhať materiálne, Afrika zas pomáha jeho psychike. Hovorí, že miestni majú celkom nereálnu predstavu o Európe, takže ich odhovára, aby sem nešli a ostali doma budovať svoju krajinu. Má ťažké srdce na európskych exkolonizátorov, ktorí to tam podľa neho viac zneužívajú, než rozvíjajú. Desia ho teroristi Boko Haram, ktorí výpadmi z Nigérie ohrozujú už aj Kamerun. Eman Erdélyi sa pred pár týždňami opäť vrátil zo svojej druhej vlasti a v rozhovore pre Postoj tiež hovorí, v čom by si mohli vziať Slováci z Kamerunu príklad. 

Ako je možné, že sa človek zo Slovenska stane poradcom kamerunského kráľa?

Chodím tam už veľmi dlho, asi sedemnásť rokov. A ako biely som bol pre miestnych unikát. V Kamerune totiž nepoznajú turistov, vždy keď videli bielych, boli to francúzski, britskí či švajčiarski podnikatelia, ktorí sa premávajú v obrnených autách a s kamerunským smrteľníkom si sotva niekedy podajú ruku.

Ja a Marek Vadas sme s nimi zrazu cestovali v autobuse, kde sme napríklad sedeli na sedadle s černoškou, dvakrát takou ako ja, a ešte jej strážili dieťa, aby si ona mohla pospať. Boli sme teda pre nich normálnymi ľuďmi a takto sa dostali do ich komunít. Dôverovali nám, a tak sa stalo, že na druhej návšteve nás zobrali priamo ku kráľovi.

Kamerun je republika s prezidentom a premiérom, kto je to ten kráľ?

Kamerun je členitá krajina, jeho západná časť ostala chránená od civilizácie, je v horách, kde sa nikomu nechcelo robiť výboje, takže si tam najviac zachovali stáročné tradície. Takto tam prežila aj tradícia miestnych kráľov, ktorí tam fungujú ako samosprávna jednotka.

Kto chce pozemok, musí sa dohodnúť s kráľom, kto chce postaviť školu, platí to rovnako. A keď máte súdny spor, aj to rieši kráľ. No a kráľ má svojich poradcov, aby rozumel problematike v každej oblasti, taký poradca mu môže pri spore poradiť, či daný človek hovorí pravdu alebo nie.

Eman Erdélyi s kamerunským kráľom.

Takže ste poradcom, ktorý radí miestnemu kráľovi, ako riešiť súdne spory jeho poddaných?

To zas nie, my sme externí poradcovia zo Slovenska. (Smiech.) Nie je to však zadarmo, prinášame tam najmä materiálnu pomoc. Ale tá pomoc nás teší a je dobrovoľná.

Akú?

Kráľ je liečiteľ, má nemocnicu, ktorú musí bezplatne prevádzkovať. Ale keď má niekto obrnu, z nemocnice ho pošlú k nemu. Kráľ pri liečení používa aj trochu drastické metódy, napríklad narezáva ruky žiletkou a vtiera tam kôru stromov, ktorá je liečivá. To vie od svojho otca, ktorý mu to radí vo sne, aspoň tak nám to kráľ tvrdí. Doniesli sme mu preto mlynček na kôru stromov, ktorá je naozaj tvrdá, dosiaľ to drvili v drevených mažiaroch. No a tiež sme doniesli počítače pre školy.

Aj sa s vami radí o nejakej otázke?

O otázke školstva a nemocníc. (Smiech.) Oni naozaj žijú veľmi jednoducho, na nejaké fundované rady tam niet priestoru. Ale napríklad školstvo majú naozaj dobré, všetky deti chodia do školy a okrem svojho dialektu sa učia aj po francúzsky a po anglicky, no a učitelia tam vo vzťahu k priemerným platom zarábajú lepšie ako na Slovensku, majú tam nadpriemerný plat. V tomto Kamerunu nemám čo radiť, to skôr my si môžeme brať príklad. (Úsmev.)

Kamerun ako psychoterapia

Ste Európania a v Afrike má Európa povesť zasnúbenej zeme, nemajú od vás priveľké očakávania?

Práve riešime problém tohto typu. Jednej kráľovej žene sa tam už nepáči a veľmi by sa chcela dostať do Európy. My ju však prehovárame, že tam musí zostať, vysvetľujeme, že to nie je len tak, že ju zoberieme pod pazuchy a prevezieme.

Nie je takýto africký kráľ len iné pomenovanie pre oligarchu, ktorý tam má všetko pod kontrolou?

Nie, naozaj má rešpekt. Boli sme v mnohých kráľovstvách, každé má iné pravidlá, ale je to tam uctievané. Má väčšie právo ako policajt.

Teda niečo ako miestny šerif?

Zhruba niečo také.

Koľko ľudí žije vo vašom kráľovstve?

To naše je menšie, má len sedemtisíc obyvateľov. Je tam ešte kráľ kráľov, ktorému podlieha celá oblasť kráľovstiev, ten chodí vyjednávať priamo s prezidentom Kamerunu.

Marek Vadas (vľavo) a Eman Erdélyi (vpravo) s kráľovskou rodinou.

Ako ste sa vlastne dostali do Kamerunu?

Môj kamarát Marek Vadas sa tam dostal ešte ako reportér a keď som sa ho pýtal, aké to tam je, povedal mi, že sa to nedá opísať slovami, nech tam idem aj s ním. Tak som šiel, takže tých posledných sedemnásť rokov sa tam snažím ísť aspoň raz za rok.

Čo vás na tom tak fascinuje?

Je to najväčší kontrast, aký môžete zažiť. Napokon, aj na Slovensku sa žilo pred 100 až 150 rokmi podobne, je to akoby návrat do našej minulosti, ale, samozrejme, v africkom prevedení.

Pre nás zo zóny relatívneho blahobytu je to stret s úplne inou mentalitou: tí ľudia tam nemajú takmer žiadne hmotné statky, ale ani sa tým netrápia, sú veselí, nevedia, čo bude zajtra, a keďže je možné, že zajtra zomrú, chcú dnešný deň prežiť naplno. Je veľmi oslobudzujúce zažiť ľudí v takomto mentálnom rozpoložení.

Tí ľudia tam nemajú takmer žiadne hmotné statky, ale ani sa tým netrápia, sú veselí, nevedia, čo bude zajtra, a keďže je možné, že zajtra zomrú, chcú dnešný deň prežiť naplno.Zdieľať

Vlastne až v Afrike zistíte, čo je to čas. Ráno o ôsmej čakáte na autobus, aspoň vtedy by mal ísť podľa grafikonu, ale ten príde až večer o ôsmej. Celý deň čakáte, ale nie ste nahnevaný, lebo stále sa okolo niečo deje, stretávate iných ľudí, bavíte sa. Máte celkom iné problémy než tu. U nás sa hovorí, že ak si chce človek naozaj oddýchnuť od pracovného frmolu, potrebuje tri týždne dovolenky, tam však tento pocit oddychu zažijete za deň.

Kamerun je pre vás akousi psychoterapiou?

Áno, občas potrebujem zabudnúť na to, kde žijem. Zároveň však človek získa kritický pohľad na to, ako tu žijeme, že riešime často zbytočné problémy. Často mám pocit, že to, čo mi tu kamaráti dramatickým tónom hovoria, vlastne ani nie je problém.

V Kamerune sa totiž riešia úplne iné problémy: napríklad keď zomrie dieťa, čo je vcelku normálne, pretože je tam vysoká detská úmrtnosť. Mávajú šesť detí, aby mohli dúfať, že štyri prežijú do dospelosti.

U nás je smrť dieťaťa pre rodiča bezmedznou tragédiou, ako sa to berie v Afrike?

Narodenie dieťaťa sa neoslavuje, berú to pragmaticky, keďže môže zomrieť. V Kamerune sa vlastne oslavuje až smrť. Keď niekto zomrie, je z toho trojdňová oslava – prenajme sa hlavná ulica a vyzdobí sa, ak si to rodina môže dovoliť, zíde sa aj tristo ľudí a tri dni beží hostina.

Je to vlastne pocta zomrelému, ukazujú tak, koľko ľudí vedia pohostiť a aký bol ten zomrelý dôležitý. Napríklad v tradičnom kráľovstve sa na pohrebe ministra vystriedajú všetky masky z paláca. To znamená, že muž, čo vychodil školu strašidiel, musí v pierkovom obleku za 40-stupňovej horúčavy naboso prebehnúť tridsať kilometrov po všetkých okolitých domoch, aby všetci vedeli tú správu. Čím viac takýchto strašidiel si rodina prenajme, tým dôležitejší ten človek bol.

V Kamerune sa vlastne oslavuje až smrť. Keď niekto zomrie, je z toho trojdňová oslava.Zdieľať

Rozdiel medzi životom a smrťou je tam však oveľa menší než u nás. Zažil som, ako sa raz pobili banditi, jeden zomrel, no hoteliér s krčmárkou sa dlhé hodiny nevedeli dohodnúť, koľko musia dať polícii, aby prišla odtiaľ mŕtvolu odpratať.

Poznajú Kamerunčania hlad ako v niektorých afrických krajinách?

Kamerun je v tomto šťastná krajina, nelení sa im pracovať a majú dobré podmienky, väčšina pracuje v poľnohospárstve. Rodiny majú svoju farmu, a keď sa im nedarí v meste, vrátia sa na dedinu.

Nemci krajinu budovali, Francúzi ju žmýkajú

Na mnohých miestach Afriky či Ázie je často problém, že mladí idú za prácou do miest, kde sa však stávajú deprimovaným a vykoreneným proletariátom. Toto tam nie je problém?

Ani nie. Kto chce ísť do mesta, chce robiť kariéru. Je to jednoduché, kúpi si v prístave niečo lacné, povedzme lacné dobíjateľné baterky, dá si to na hlavu a chodí s tým, kým to nepredá. Takisto je populárny džob taxikára – chalan vyfasuje auto s plnou nádržou a večer ho musí šéfovi s plnou nádržou vrátiť a dať mu nejakú fixnú sumu. Všetko ostatné je jeho, koľko maká, toľko má.

Akú rolu hrá v ich životoch štát?

Štát im toho veľa nedáva, v nemocniciach sa platí, ale nie je to až také hrozné, napríklad pôrod stojí v prepočte tri pivá. Štát od nich vlastne ani nič nechce, žiadne dane či DPH, celý vzťah funguje na princípe: my sa nestaráme o vás, a vy sa príliš nestarajte do nás.

Obrovským problémom je však korupcia, tu je Kamerun možno svetovou jednotkou. Šofér auta vie, že ho nemusí mať zaregistrované, pretože ak ho zastaví policajt, tak ho uplatí. Systém teda funguje – štát dáva svojim zamestnancom a úradníkom nízke platy, aj vrátane policajtov, preto akceptuje, že raz či dvakrát toľko si ten policajt vyzbiera na úplatkoch. Keď niekto začína podnikať, ministerský úradník si vypýta úplatok aj pre ministra, ale, samozrejme, nechá si ho pre seba.

Vieme, že musíte byť lojálny poradca kráľa. Takže len teoreticky – aj králi si vedia vypýtať úplatok?

Nie, to je úplne iná úroveň, korupcia je vec štátu, kráľ je rešpektovaný, napríklad ľudí lieči zadarmo. Hlavnou pliagou sú policajti.

Kamerun je postkoloniálny štát, premleli sa tu Nemci s Angličanmi aj Francúzmi. Aké dedičstvo zanechali?

Najviac toho ostalo po Nemcoch, tí postavili mosty, po ktorých francúzski podnikatelia doteraz vyvážajú suroviny, Nemci postavili železnicu, vysadili aleje, kde sedia ľudia, aby ich nespálilo slnko. Nemci, ktorí tu boli na prelome 19. a 20. storočia, naozaj chceli ako kolonizátori aj niečo zanechať, postavili tu aj kostoly, nemocnice a paláce pre elitu, ktorú si tak zaväzovali.

Najviac toho ostalo po Nemcoch, tí postavili mosty, po ktorých francúzski podnikatelia doteraz vyvážajú suroviny.Zdieľať

Potom prišli Angličania, ktorí vybudovali naozaj dobre fungujúce školstvo, no Francúzi priniesli najmenej, snažili sa z toho vybudovaného len ťažiť, aj dosiaľ majú na dianie v krajine veľký vplyv, keďže prezident Paul Biya je na nich napojený. Menšia, severná časť Kamerunu je dnes anglofónna, ľudia sa tam majú lepšie a cez prsty sa pozerajú na hlavnú, frankofónnu časť, to sú pre nich lenivci.

V poslednom desaťročí rastie vplyv Číňanov na mnohých miestach Afriky, je to tak aj tu?

Áno, až ide miestami z toho strach. Číňania budujú asfaltky a štadióny, teraz elektráreň, mám však podozrenie, že tam, kde ju idú budovať, je nálezisko niečoho, čo vyťažia. Boli sme v jednej rybárskej dedine, kde za celý deň vytiahli rybári len pár rybiek, lebo na obzore bola veľká čínska loď, ktorá reťazami rozbíja korále. Všetko vyberie a potom im to predáva v konzervách. Takže miestni si už nevedia zadovážiť obživu tradičným rybolovom, zato si to môžu ísť kúpiť v konzervách do supermarketu. Ale v zásade to majú stále pod palcom Francúzi aj s prezidentom.

V okolitých štátoch, ako Nigéria, Stredoafrická republika, Kongo či Čad, je veľa násilia a nešťastia. Nie je Kamerun takou pokojnou krajinou možno aj kvôli tomu, že to tam kontrolujú európski exkolonizátori?

Nemyslím si, že to je ten dôvod. V Kamerune je tristo jazykov a národností, nie je tam dominantný kmeň, ktorý by chcel zlikvidovať nejaký druhý. Jedno údolie hovorí jedným jazykom a nemá potrebu napadnúť druhé údolie, v ktorom sa urodí to isté. Nikto ich zatiaľ k vojne nevyprovokoval.

Tiež platí, že Kamerunčania nie sú leniví. Stredoafrická republika je hneď vedľa, má rovnaké podmienky, ale tam chce byť hneď každý policajt, vojak, pilot, úradník, minister, ale nevedia robiť, všetko jedlo sa dováža z Kamerunu. Tiež treba uznať, že prezident Biya udržal mier, sám Kamerun sa zapojil do akcií proti teroristom z Boko Haram, ktorí terorizujú Nigériu. Kamerunských vojakov je dokonca viac než nigérijských, aj priamo operovali na nigérijských územiach.

Boko Haram je veľkou hrozbou aj pre samotný Kamerun?

Najhoršie je, že to nie je žiadna armáda, s ktorou by sa dalo bojovať. Sú to chlapíci, ktorí cez deň normálne pracujú, večer si sadnú do auta, zoberú guľomety a vystrieľajú susednú dedinu, kde vztýčia vlajku, že dobyli územie. Chcú sa takto dostať do Kamerunu a Stredoafrickej republiky, kde už majú svojich kumpánov.

Sú medzi týmito teroristami už aj Kamerunčania?

Stretol som sa s chlapíkom, ktorý je z úplného severu, moslimského. Je tam krásna príroda, prv tam chodilo najviac turistov. On ma naliehavo prosil, nech tam teraz nechodím, že je tam diabol. V jeho rodine sa stala strašná tragédia: jeho tuším bratranec prišiel za svojou mamou, povedal jej, že má skupinu ľudí, s ktorou sa stretáva, a musí ju tam zobrať. Matka tam šla, rozkázali jej, že sa musí vydať za niekoho z tých vodcov a slúžiť mu.

Naliehavo ma prosil, nech tam teraz nechodím, že je tam diabol.Zdieľať

To ona odmietla s tým, že už má svojho manžela. Jej synovi teda povedali, že takto to nepôjde, mohla by ich po návrate prezradiť, že ju má podrezať. A on, mladý chalan, podrezal svoju matku. Toto mi povedal môj známy moslim, ktorý celú rodinu už odtiaľ vysťahoval. Je to vojna, v ktorej moslimovia vraždia moslimov.

Boko Haram má už v Kamerune aj svoju obsadenú časť územia či zatiaľ sú to skôr len výpady?

Zatiaľ podnikajú najmä výpady, ale naposledy mi tvrdili, že je tam oblasť, ktorá je v ich obkľúčení a chcú ju nechať vyhladovieť. Ale je to v prvom rade teroristická organizácia, unášajú mladé dievčatá, ktoré znásilňujú a robia z nich svoje slúžky, aby ich potom presvedčili, nech idú s taškou na trh a tam nech sa odpália. S týmto sa bojuje ťažko, vojaci stoja na tržniciach a strážia, ale nemôžu kontrolovať každú školáčku.

Mne tam všetci hovoria, že ty sa neboj, lebo aj keby ťa chytili, budú ťa pekne živiť a nezabijú ťa, vyberú za teba mastné výkupné. Ale o to akosi nemám záujem, takže do tých častí nechodím.

Kamerunský kostol.

Africký sen o Európe

Kamerun je zaujímavý aj tým, že tam žijú vedľa seba rôzne náboženstvá, kresťanov je až 40 percent, potom sú tam moslimovia aj animisti. Ako spolunažívajú?

Aj v tomto mal Kamerun dosiaľ šťastie, je to pre mňa až fascinujúce. Sú tam napríklad takzvaní eboga people, ktorí užívajú takú rastlinu, cez ktorú sa rozprávajú so svojimi predkami. Berú ju z lekárničky, na ktorej je nalepená Panna Mária, teda sú to animisti, ktorí prijali aj niečo z kresťanstva.

Videli ste omšu, napríklad katolícku?

Takých som videl veľa. Pôsobí to ako veľká hudobná šou, ktorá trvá šesť až osem hodín. Ženy prídu špeciálne nahodené, majú tam totiž len troje šiat, jedny do práce, ďalšie na Medzinárodný deň žien, no a potom do kostola. V štekloch idú po tých kameňoch a štrku, čo by nezvládla žiadna európska baba, ale ony to dajú. (Smiech.) Donesú si hrkálky, bubienky, každý kostol má svoju choreografiu pesničiek, cítiť tam veľkú radosť. Ale nie je to len nejaká šou, oni Boha naozaj preciťujú, ale takým, hravým, detským spôsobom.

Na Afriku pôsobí teraz ako magnet Európa a život v nej. Čo je túžbou priemerného kamerunského chlapca a dievčaťa?

Zažil som Kamerun, keď tam ešte neboli mobilní operátori. Len čo prichádzali, začalo to ľuďom kradnúť peniaze, nemajú síce elektriku, no idú do krčmy, aby si nabili kredit, ktorý minú ešte v ten deň, lebo každému volajú namiesto toho, aby sa stretli.

No a samozrejme, každý má doma televízor, pred ktorým sedia s pocitom, aký to musí byť život v tej Európe, kde majú všetci super autá ako v seriáloch. Oni si myslia, že keď Európan nemá peniaze, ide do banky a tam ich dostane. Nedokážem im vysvetliť, že pôžičky musia ľudia splácať a keď ich nesplatia, môžu prísť o majetok, nechápu to. Ani im neviem vysvetliť, že ja si nemôžem len tak hocikedy prísť do Kamerunu, lebo si musím dlho šetriť na letenku.

Každý má doma televízor, pred ktorým sedia s pocitom, aký to musí byť život v tej Európe, kde majú všetci super autá ako v seriáloch a všetci poznajú zaklínadlo na peniaze.Zdieľať

Oni si však myslia, že máme zaklínadlo na peniaze a oni ho nemajú. Preto sa Kamerunčan túži dostať do Európy, verí, že sa to naučí a tie peniaze donesie domov.

Napokon, aj to je jeden z dôvodov dnešnej utečeneckej krízy v Európe. V niektorých afrických štátoch je bežné, že miestna komunita sa zloží niekomu na cestu, vyšle ho do Európy a miestni si od toho sľubujú, že zarobí peniaze, z ktorých časť bude posielať domov. Deje sa to aj v Kamerune?

Našej kamarátke, ktorá nás pred rokmi hostila, sa podarilo ujsť do Švajčiarska, vydať sa za Švajčiara a teraz živí celú širokú rodinu. Jednému postavila dom, druhému kúpila čerpadlo a podobne.

Mladí sa teda snažia dostať do Európy?

Teraz sme im doniesli počítače a to im stačilo, takto sa dostali do Európy, cez internetový svet. Nie je tu, našťastie, ani pašerácka sieť, ktorá by ich lákala, tu to skôr funguje tak, že tí najlepší sa dostanú na univerzitu do Paríža, keďže s Francúzskom sú spätí. No také Švajčiarsko už prerušilo svoje priame linky s Kamerunom, lebo nechcelo odtiaľto migrantov.

Takže tu to ešte nejaký masový jav nie je, a ja ich od toho usilovne odhováram. Vravím im: netreba vám chodiť do Európy, veď tu je veľa vecí, koré sa dajú zlepšovať. Oni sú šikovní, zruční, ale nevedia riešiť problémy. Keď príde problém, zastanú a musíte ich posunúť.

Čo chcú vlastne doma dosiahnuť, čo je ich kamerunským snom?

Všetci chcú byť podnikatelia. Len nevedia, ako na to. Jeden chalan trikrát denne chodí trasu 150 kilometrov ako taxikár. Keď sa ho spýtam, koľko je to kilometrov, nevie, a keď sa ho spýtam, koľko mám natankovať, povie plnú, no potom zostane pol nádrže, pričom ja ako zákazník som mu zaplatil celú. A my mu nevieme vysvetliť, že nám urobil škodu, on je totiž šťastný, ako nám poslúžil. (Úsmev.)

V krajine toľkých jazykov a národností existuje vôbec povedomie, že „my sme Kamerun“?

Áno, najmä cez futbal, ešte aj ženy nosia futbalové tričká. Tiež si uvedomujú, že majú ropu a sú bohatou krajinou.

Kamerunské MDŽ – deň, keď ženy vládnu 

Je tam mnohoženstvo medzi moslimami?

Nielen medzi nimi, aj medzi katolíkmi. Poznám chalana, katolíka, ktorý má druhú ženu v meste, kde pracuje. Tá prvá z toho síce nie je nadšená, no on v tom druhom meste robí, potrebuje prespať, takže nespí v hoteli, ale u druhej ženy, ktorá mu vyperie, postará sa. Deti má s oboma, o obidve sa postará.

Rozumie, že je to v rozpore s vierou?

Asi áno, on to však odôvodňuje tým, že je to naša tradícia. Je pritom silne veriaci človek.

Cirkev sa snaží tomu oponovať?

Áno, ale realisticky vie, že to nemôže nadiktovať. Jeden z kráľov mal napríklad tristo žien. Ale mnohoženstvo je menšinový model, to si naozaj môžu dovoliť len tí, čo vedia uživiť dve rodiny, navyše v meste to už nefunguje.

V Afrike rieši cirkev aj ďalšiu dilemu, do akej miery kázať proti antikoncepcii v oblastiach, kde je rozšírený HIV. Ako je to v Kamerune?

Bola tu marketingovo veľmi dobrá kampaň proti HIV, kde vystupovali celebrity vrátane Bono Voxa. Jeden miestny spevák spravil video, v ktorom žena išla do nemocnice, zistila, že má AIDS, smutne vychádza z nemocnice, on jej do toho spieva „Elena, Elena, mala si sa chrániť, nemusela si mať AIDS, ó, Elena, Elena“.

Ale čo sa týka antikoncepcie, oni to v podstate ani nevedia používať. Pred miestnymi diskotékami predávajú kondómy, ktoré začali dovážať Číňania. Lenže tie čínske majú iný rozmer, praskajú, takže ich efekt je sporný. (Smiech.) Ale Číňania majú z toho dobrý biznis.

Aký je tam vzťah medzi mužom a ženou?

Muž má vždy pravdu, žena si nemôže dovoliť mu oponovať. Tamojší sa na mne veľmi zabávali, keď ma raz jedna žena požiadala, aby som zahasil cigaretu, čo som hneď vykonal. Oni mali z toho veľkú zábavu – pozrite, žena rozkázala mužovi, a ešte k tomu bielemu! Miestny by jej vynadal, čo sa doňho stará.

Muž má vždy pravdu, žena si nemôže dovoliť mu oponovať.Zdieľať

Toleruje sa tam aj násilie, môžu muži biť svoje ženy?

To zas nie. Muž skrátka niečo oznámi a žena to akceptuje. Ale dvakrát sme tam zažili Medzinárodný deň žien, čo je tam obrovský sviatok. Muži vtedy ostávajú doma pri deťoch, žien sa nepýtajú, kedy prídu a ani čo tam budú robiť. Je to neuveriteľné vidieť mestá plné žien, ktoré sa zabávajú.

Takto sa čítajú noviny v Kamerune.

V Kamerune má podľa štatistík 40 percent obyvateľov menej ako 15 rokov, čo za detstvo majú tamojšie deti?

Ony musia makať. Chodia do školy, keď sa však vrátia, sú zaradené do životného cyklu rodiny. Starší súrodenec sa musí postarať o mladšieho, chodí robiť na pole a nosí vodu aj pre starú mamu. Deti teda nemajú voľnosť, skôr samé povinnosti. Keď im donesiete hračku, nevedia čo s tým, hrajú sa tam maximálne s autíčkami vyrobenými z konzervy od sardiniek a bambusového volantu a chlapci najradšej strieľajú s gumipuškami po vtáčikoch.

Budúci víkend máme na Slovensku voľby, pôjdete voliť či budete opäť tráviť čas v Kamerune?

Budem tu a voliť pôjdem. Vlastne o tom je aj to video, ktoré sme natočili s africkými šamanmi a pustili na sociálne siete. Šamani tu hovoria, ako to v tejto našej banánovej republike s voľbami dopadne. Budem krúžkovať ľudí, ktorých poznám a verím im.

Pôsobíte ako kreatívec v reklamnej brandži, v roku 2010 ste robili členom OKS kandidujúcim za Most úspešnú prasiatkovskú kampaň, keď sa všetci štyria prekrúžkovali do parlamentu. Viete si predstaviť kampaňovať aj v Kamerune?

Jasné, tam je to oveľa jednoduchšie. Stačí tam na námestí nahlas niečo vykrikovať a rozdať perá, po marketingovej stránke je to ešte pole neorané. Keby tam nebolo toľko tej korupcie a dalo by sa na niečo spoľahnúť, bola by to výzva. Je zábavné sledovať, ako Kamerunčania nasávajú politiku. Oni si nekupujú noviny, je to pre nich drahé, takže desiati stoja pred stánkom a takto si tam spolu čítajú predné strany novín. Nie je to milé?