Štúdia charakteru Priateľská rozlúčka s priateľom Michalom Hvoreckým

Zvlášť v nultých rokoch sme si vzájomne pomáhali. Keď jedného z nás pozvali na nejakú stredoeurópsku literárnu akciu, občas jeden brával druhého.

Bolo to obojstranne prospešné. Nie som mu nič dlžný ani on mne.

Keďže začal odmietať môj svetonázor, mali sme v posledných šiestich-siedmich rokoch také „zamrznuté“ priateľstvo. Nestretávali sme sa.

Nevidel som pritom dôvod, aby som to kamarátstvo oficiálne ukončil.

Nemám to v povahe, názorové priepasti patria odjakživa k môjmu životu, viem sa celú noc do krvi hádať a ostať kamarátom.

Naše kamarátstvo ukončil minulý týždeň on. Zverejnil v Denníku N hanopis na mňa.

To, čo napísal, je pokus o verejnú vraždu charakteru. Tvrdí napríklad, že píšem „až rasisticky“ a že som bol „v ukrajinských bordeloch“.

Rozhodol som sa, že mu to nejdem vrátiť rovnakou mincou.

Na jednej strane preto, lebo chcem byť za krásneho.

Celé Slovensko by ma malo zbožňovať za to, akým neútočným, ba šľachetným spôsobom vie konzervatívec reagovať na atentát od progresívca.

Na druhej strane preto, lebo veľa zlého by som o jeho súkromnom živote ani nevedel povedať.

Bordely celkom určite nenavštevoval, za tých 20 rokov som nevidel ani veľa báb po jeho boku, už v relatívne mladom veku túžil po deťoch.

Je vo svojej podstate cudným, možno až asexuálnym človekom, ktorý dokáže napísať román o závislosti od internetovej pornografie, v ktorom sa ani náznak porna neobjaví.

Názov jeho knižného debutu bol preto zvolený výborne: Silný pocit čistoty.

Z tohto dôvodu neviem, či mám lož o mojich návštevách ukrajinských bordelov pripísať jeho podlosti alebo jeho cudnosti.

Veci sa totiž majú tak, že na svojich približne štyridsiatich cestách po predvojnovej Ukrajine som bordel ani zvonka nevidel.

Dokonca by som nevedel povedať, či bordely na Ukrajine sú.

Vždy sa mi zdalo, že je to dobrý partner a manžel a výborný, pozorný a kreatívny otec svojich detí.Zdieľať

Jeho nactiutŕhačská výčitka vznikla možno tak, že som na jednej spoločnej čítačke v mladosti prečítal fejtónik o tom, ako kyjevský kamarát dvoril jednej Kyjevčanke, ktorej najlepšia kamarátka bola hviezdna striptérka.

Tá striptérka, ktorá sa mimochodom neprostituovala, bola postava ako z románu: vyrástla na dvore sídliska, pre úrady neexistovala a mala takú vážnu srdcovú chybu, že počas tanca pri tyči mohla kedykoľvek padnúť mŕtva.

Hviezdna striptérka ma chcela raz spoznať, tak sme šli na (jeden) drink. Vysvetlil som jej, že som a) intelektuál, že b) nemám peniaze a že c) striptíz ma pravdepodobne nevzrušuje – a už sa nikdy neozvala.

Z toho zakotvilo v čistotnej pamäti Michala Hvoreckého, že Leidenfrost chodí k ukrajinským kurvám.

Nič podobné nechcem o ňom šíriť.

Práve naopak, takmer vždy sa mi zdalo, že je to dobrý partner a manžel a výborný, pozorný a kreatívny otec svojich detí.

Vzťah s matkou prvého dieťaťa mu nevyšiel, to sa môže každému stať.

Asi aj kvôli prvému bábätku sa vtedy sťahoval do nového honosného developmentu v bratislavských vinohradoch.

Raz ma tam pozval. Ja som bol zhrozený: vyrúbali pre ten development celú vinicu a s dôslednou zlomyseľnosťou pomenovali uličky podľa odrôd vyrúbaného viniča.

Vnímal som to ako čisté barbarstvo. On vôbec nechápal, o čom točím.

Čoskoro aj jeho premohli pochybnosti, rýchlo sa odsťahoval. Medzitým si zaobstaral klasické bývanie v Starom Meste. Vychádzam z toho, že žije tam život vzorného manžela a otca.

Nikdy som ho nevidel piť, iba trošičku štrngať. Aj keď ešte nemal deti, šiel si na večerných akciách ako prvý ľahnúť. Neviem, či hore v hotelovej izbe naozaj spal alebo kŕmil svoje facebookové stádo, ale mne to v našom priateľstve strašne chýbalo.

Nikdy sa mi nepodarilo rozprávať sa s ním a len s ním dlhšie ako 10 alebo 15 nepretržitých minút. Netuším, či existuje človek, ktorému sa to podarilo.

Je jedným z najpracovitejších ľudí, čo som v živote spoznal.

Dvanásť rokov som usporadúval na balkóne slovenského paneláka grilovačku stredoeurópskych autorov. Ako jediný hosť sa zastavoval maximálne na hoďku, lebo vždy chcel ešte aj iné akcie stihnúť.

Už ako dvadsiatnik mal harmonogram ako americký prezident. Vtedy sa mi chválil, že do svojho nemeckého vydavateľstva cestuje zásadne letecky a že počas kratučkého letu stíha napísať celý stĺpček do televízneho programu denníka SME.

On sa už takým narodil, je nepretržite bdelý.Zdieľať

Bolo to pozoruhodné. Vydavateľstvo sa nachádza v blízkom Stuttgarte, musel sa trepať na viedenské letisko, škodlivý vplyv leteckej dopravy na našu planétu bol už známy a ja netuším, koľko minút v porovnaní s cestou vlakom ušetril.

No taký bol, on nemal čas. Bol na vzostupe.

Je vlastne prototypom ľudského druhu, ktorému sa až teraz začalo hovoriť „woke“.

On sa už takým narodil, je nepretržite bdelý.

Z klasických nerestí, ako som ukázal, ho nemožno podozrievať.

Už na začiatku 21. storočia som si však na ňom všimol chybu charakteru, ktorá je pre Slováka mužského pohlavia relatívne netypická:

Strašne rád intrigánsky ohovára, najradšej neverejne, no dosť často aj verejne.

Zakaždým, keď sme sa stretli, so široko roztvorenými očami obvinil neprítomného človeka alebo vzdialenú inštitúciu z revizionizmu alebo fašizmu, alebo v najlepšom prípade aspoň z rasizmu. Obvykle s takým šokujúcim zistením začal rozhovor.

V dávnej minulosti som lektúrou časopisu .týždeň cvičil svoju slovenčinu. On sa chválil, že si ten časopis ešte nikdy nekúpil a že by sa mu hnusilo ho zobrať do rúk.

Napriek tomu, že .týždeň nečítal, tvrdil s tým svojím bdelým pohľadom: „Teraz už sú úplne otvorene rasistickí – prinášajú seriál o bielom Slovensku!“

Ja som .týždeň čítal každý týždeň, na rasistický seriál o bielom Slovensku som čakal márne.

So svojím priateľom som zažil trapasy, ktoré by som ani nepriateľovi neprial.

Michal Hvorecký je v mnohých ohľadoch perfektným spisovateľom.Zdieľať

On ma zopárkrát pozýval na svoju narodeninovú oslavu. Bolo to vždy veľmi civilizované, ani kadehák by sa za takú žúrku nehanbil. Väčší stôl v nejakom novom podniku, ibaže ten nový podnik bol zakaždým iný.

Zaujímavé bolo, že značná časť osadenstva pôsobila ako náhodne vybraná, málokedy som vedel identifikovať naozajstných starých kamarátov.

Pozor, nechcem tým šíriť, že Michal Hvorecký nemá echt kamarátov. Neviem to povedať, na to sme si neboli dosť blízko.

Raz som zobral na jeho narodky veriacu slovenskú kamarátku. Neuvediem jej meno, lebo z nej je medzitým pomerne známa politička.

Vtedy oslávenec z ničoho nič začal spochybňovať tajnú cirkev. Zvlášť nechutne ohováral vášho velikána Fera Mikloška. Tvrdil, že Mikloško nemal za komunizmu problémy, že mu bolo dobre.

Trapas spočíval v tom, že moja veriaca kamarátka je rodina s Mikloškom. Hanbil som sa ako pes.

Michal Hvorecký je v mnohých ohľadoch perfektným spisovateľom.

Je sčítaný a ovláda svoje remeslo. Všetky jeho romány vychádzajú z originálnej a produktívnej základnej myšlienky. Majú zápletku s vývojom, začiatok, stred a koniec, nezdržiavajú čitateľa nadmerným množstvom úvah alebo odbočiek.

Je to románopisec, ktorý zbytočne neriskuje. Píše na istotu.

Aj vďaka svojej výbornej nemčine mal našliapnuté ku kariére na druhom najväčšom knižnom trhu tejto zemegule – na nemeckom. Našiel si pre niekoľko románov seriózne druhoradové nemecké vydavateľstvá.

Urobil všetko správne, viac energie napríklad vždy venoval sebapropagácii ako písaniu, tak sa to robí. Nezanedbával nič, celé jedno štvrťstoročie je v kuse bdelý.

Napriek všetkým snahám sa v Nemecku nepresadil. Z vytúženej veľkej kariéry nebolo veľa.

Už desaťročie nevie rastúcu rodinu písaním živiť, tak sa stal z neho nemecký úradník so slovenským platom. Má pracovnú zmluvu ako knihovník v bratislavskom Goetheho inštitúte.

Vyhovuje mu to, v nemeckej knižnici si našiel safe space, v ktorom si môže slobodne online štvaním odbaviť svoju frustráciu.

Ako sa mohlo stať, že taký perfektný autor už bezmála pätnásť rokov umelecky stagnuje?

Čo mu zabránilo vo svetovej sláve? Korzet politickej ideológie?Zdieľať

Čo mu bránilo, aby sa stal dobrým románopiscom?

Pred hľadaním odpovede chcem ctených čitateľov ubezpečiť, že teraz nenasleduje myšlienková súťaž dvoch autorov o tom, kto ciká ďalej.

S Michalom Hvoreckým sme takmer rovesníci, obaja sa blížime k päťdesiatke a pravdepodobne máme obaja najlepšie časy za sebou.

Ja rozhodne netrpím komplexmi, dvaja nobelovci čítali a chválili moje cestopisy, som nositeľom prestížnych cien, ako scenárista som mal jeden film v Cannes, jeden v Benátkach a ten nový má 9. augusta svetovú premiéru v súťaži A-festivalu Locarno.

Aj tak sa nemôžem Hvoreckému rovnať v jednej veci: román je kráľovská disciplína literatúry.

On romány napísal, ja som nemal disciplínu ani na jeden.

Ak to niekomu pomôže, nemám problém sa priznať, že on je predsa len významnejším spisovateľom než ja.

O to naliehavejšie sa vynára otázka: Čo mu zabránilo vo svetovej sláve?

Korzet politickej ideológie?

Domnievam sa, že v tom nebude celá pravda.

Aj keď spisovateľ dokáže spracovať realitu iba cez ideologické šablóny, nemusí to byť nutne na škodu. Agitprop je tiež literárnym žánrom, pozrite sa na Majakovského.

Problém Hvoreckého spočíva v tom, že celistvú ideológiu nikdy nemal a politike v skutočnosti nikdy nerozumel.

Najnovšie si hovorí ľavičiar, bol však už aj miklošovcom, v roku 2006 sa mi rozplýval nad tým, ako Ivan Mikloš ide reformovať školstvo.

Môžem dosvedčiť, že medzi ľavicovými bohémami na Západe pôsobil odjakživa ako cudzí element, ako zbesnený kapitalista, ako „neoliberál“. Kolegovia dostávali jedno štipko a jednu cenu za druhou, kým on nič také, zato neustále rozprával o peniazoch a nákladoch kníh.

Je to komerčný autor, ibaže ten komerc sa nedostavil.

On je ten, čo Nemcom vysvetľuje Slovensko.  Zdieľať

Typickú ukážku, ako veľmi tej politike, ktorej sa tak vášnivo oddal, nerozumie, som zažil na začiatku slovenského predsedníctva Európskej únie v roku 2016.

Obaja sme boli pozvaní na neformálne večerné stretnutie s európskymi korešpondentmi významných európskych médií.

Ako miestni znalci sme im mali rozprávať niečo o krajine, v ktorej sa nachádzajú. Takéto stretnutia sú zaužívaným rituálom, je to jediná možnosť novinárov, aby spoznali predsednícku krajinu mimo tlačových konferencií.

Bolo krátko po utečeneckej kríze a Hvorecký – v tomto prípade celkom oprávnene – rozprával s rozšírenými očami o protimigrantskom šialenstve, ktoré lomcovalo Slovenskom v predošlej kampani.

Čudné bolo iba jedno: Politikov Fica, Kotlebu a Kollára, ktorí vtedy naozaj vybičovali protimigračné nálady, sotva spomínal. Namiesto toho sa tváril, že najväčší šampión vo štvaní je istý Andrej Danko.

Pritom ten nešťastník nadobro rezignoval na súťaž o najväčší bič na migrantov a prišiel s nudnou kampaňou „Hrdo, odborne a slušne“.

Tragédia pre Slovensko spočíva v tom, že píšuci knihovník z Goetheho inštitútu je medzitým prvou adresou každého nemeckého novinára, čo príde na Slovensko. Formuje obraz Slovenska v Nemecku viac ako nejaký Korčok.

Žasol som, keď mi najkonzervatívnejší nemecký korešpondent, ktorý pokrýva Slovensko, ale nevie po slovensky, rozprával, z ktorých zdrojov v práci čerpá – spomínal Hvoreckého profil.

On je ten, čo Nemcom vysvetľuje Slovensko. Do menej kompetentných rúk ste to nemohli dať. Ešte dlho bude s nikdy sa nekončiacim zápalom šíriť, aký tu máte zápecnícky fašistický brloh.

Takže ešte raz otázka: Čo bráni Michalovi Hvoreckému v tom, aby sa stal veľkým spisovateľom?

Keďže bol dvadsať rokov mojím kamarátom, dosť dlho som sa tou otázkou trápil. Často sa stalo, že nejaký známy si prečítal knihu môjho kamaráta a potom sa sťažoval, ako nesmierne sa nudil.

Vtedy som iba taktne mohol mlčať.

Teraz to skúsim.

Myslím, že jediné, čo v tvorbe tohto nadaného románopisca chýba, sú ľudské postavy. Chýba tam jednoducho človek.

Čítal som od neho takmer všetko, ale žiadna z jeho postáv sa nezaryje do pamäti. Jeho postavy dokonale plnia svoju funkciu, ale nikdy viac. Chýba tam mäso, šťava a charakter, rozporuplnosť ľudskej povahy, tajomstvo človeka.

A tu sa ponúka téza, že človek Hvorecký asi strieľa spisovateľovi Hvoreckému do nohy: v situácii, keď to v reálnom živote začína byť zaujímavé – napríklad: z rakúskeho kamaráta sa vykľuje poslovenčená konzerva –, preruší človek Hvorecký kontakt. Alebo si ide ľahnúť.

Neprajem Michalovi Hvoreckému nič zlé.Zdieľať

Spisovateľ Hvorecký tým však trpí: kým autor nezačína vnímať celého človeka, ťažko môže písať dobrý román.

Ja v tejto osobnej dráme nehrám dôležitú úlohu. Ja to mám aspoň za sebou, iní musia stále s obavou čakať, či ich netrafí hanopis z pera tohto nemeckého úradníka so slovenským platom.

Pre Slovensko to však predstavuje dlhodobý problém.

Veď môj bývalý kamarát je mimoriadne činný, vedie zdravý spôsob života, písanie románov ho už nenaplní a možno to aj raz vzdá – a tak budete ešte štyri alebo päť desaťročí konfrontovaní s dejateľom, ktorý je rovnako vplyvný ako toxický.

To nie je iba problém slovenských kresťanov a konzervatívcov, on totiž vie aj otráviť nejakú tú liberálnu studňu.

Neprajem Michalovi Hvoreckému nič zlé.

Prajem mu, aby raz napísal celosvetový bestseller. Aby zlosť z nenaplnenia raz a navždy opadla.

Chýba k tomu iba maličkosť: musí len začať vnímať ľudí.